Zlatý fond > Diela > Vlastenecko-meditatívne básne z prvej polovice šesťdesiatych rokov


E-mail (povinné):

Andrej Sládkovič:
Vlastenecko-meditatívne básne z prvej polovice šesťdesiatych rokov

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 251 čitateľov

Až posiaľ! a ďalej?

[3]


Márny tvoj pot a nevďačné mozole,
Slovensko, nežírna, studená zem!
Rýpeš, rozsýpaš v to dopukané pole,
nežnieš, biediš: prečo? to ja neviem. —
Tu „Vesna“ je: Hron už prúdi sa,
odmŕzajú skrahnuté tvoje hory,
vábi kukulienka a život všade budí sa —
hoj, sám život náš ešte len tak živorí!

Zorí sa „Zora“, dňa nového družica:
Vstaňte, Slováci, vysúkajte rukávy —
už deň! — hľa, vlhnú zas kropajami líca
a hrnie sa do poľa plemä Slávy:
Robotuje, ten tam, ten tak a každý iné,
náš svet vadí sa, a svet cudzí sa smeje,
zora hasne — a v biednej našej dedine
líhajú spať ustalé naše nádeje.

Na „Nitre“ len, na hradbách smutnej stariny,
hasnúca zora zažala ligotavú lúč,
osvecujúc i svieže mladuchy rozmaríny,
i zámkov zosutých obrovský zhrdzavelý kľúč;
zunela piesenka, len tak rozvíjali sa hory,
a náš budil sa svet prerodom v život nový:
Beda! vydúchli lúč svätú vzbury potvory
a mladú otavu sprali remúnd tvrdé podkovy!

Pusto všade zas. — Nanoste novej zeme,
berte ju na horách ľúbosti svätej!
Šľapaje fúrie krvavej zasypeme
i rozpadliny rozpadnutosti svojej kliatej!
Nenájdeme-li zeme takej na svete,
k nebu skríkneme svorne, i ty i ja,
a bude sypať sa, jak dážď! — počujete?
Zem tá dobrá tu! zovú ju „Concordia!“

Slalo sa: dobrú už máme takú púdu,
prešiel rok a prišiel rok nový;
vyrástol prvý strom, milý môj ľudu,
milý i dobrý vyrástol strom — lipový,
a za ním druhý, no, a za týmto tretí,
až preľúbezný tak utvorí sa háj,
k nemu rozpravných, spevavých kŕdle detí
čo rok nosí starý, sivý Dunaj. —

V lietavých pieskoch dolnej, tej pyšnej krajny,
tam rastie slama, býľ krátkej, ročnej doby,
tam mlátia, tlačia — symbol to je neprajný —
stohy ich, ako každého leta hroby:

Náš je strom — výška, trvácnosť, krása, sila —
z vrchov, stromov je výhľad ďaleký:
sejú, zjedá čo blízka, vrtká chvíľa —
sadíme my, užiť čo majú veky.

Až posiaľ pomáhal nám Hospodin
cez nivoče, cez bojov divých kúrňavy;
dal čuť nám polnoc úžasných rabstva hodín,
i vidieť dal svitanie novej slávy;
poddal smrti sto ráz a vzkriesil sto ráz znovu
mať velikej rodiny osiralej,
pomáhal snovať velikú dejov osnovu
nám, až posiaľ! a ďalej? — nuž, ďalej!



[3] Báseň prvý raz uverejnená v almanachu Lipa III. 1864, VII — VIII.

Na zachovanom rukopise (1 list rozmerov 34 × 21 cm) je táto poznámka: „do III. ročníku ,Lipy‘ 1863“. Viktorin uverejnil báseň v Lipe bez väčších zmien. Rukopisné znenie:

Až posiaľ! a ďalej?


Marný Tvôj pot a nevďačné mozole,
Slovensko, nežírna, studená zem!
Rýpeš, rozsýpaš v to dopukané pole,
Nežnieš, biediš: prečo? to já neviem! —
Tu „Vesna“ je: Hrôn už prúdi sa,
Odmŕzajú skrahnuté tvoje hory,
Vábi kukulienka a život všade budí sa, —
Hoj, sám život náš ešte len tak živorí!

Zorí sa „Zora“, dňa nového družica, —
Vstaňte, Slováci, — vysúkajte rukávy, —
Juž den! — hľa, vlhnú zas kropäjami líca
A hrmie sa do poľa plemä Slávy:
Robotuje, ten tam, ten tak a každý jiné,
Náš svet vadí sa a svet cudzí sa smeje,
Zora hasne — a v biednej našej dedine
Líhajú spať ustelé naše nadeje.

Na „Nitre“ len, na hradbách smutnej stariny
Hasnúca zora zažala ligotavú lúč,
Osvecujúc i svieže mladuchy rosmaríny
I zámkôv sosutých obrovský shrdzavelý kľúč;
Zunela pieseňka, len tak rozvíjaly sa hory
A náš budil sa svet prierodom v život nový:
Beda! vydúchly lúč svätú sbure potvory
A mladú otavu spraly remund tvrdé podkovy! —

Pusto všade zas. — Nanoste novej zeme,
Berte ju na horách ľúbosti svätej!
Šlápäje fúrie krvavej zasypeme
I rozpadliny rozpadnutosti svojej kľatej!
Nenajdemeli zeme takej na svete
K nebu skríkneme svorno, i ty i já
A bude sipat sa, jak dášť! — očujete?
Zem tá dobrá tu! zovú ju: „Concordia!“

Stalo sa: dobrú juž máme takú púdu
Prešiel rok a prišiel rok nový;
Vyriastol prvý strom, milý môjmu ľudu,
Milý aj dobrý vyriastol strom, — lipový, —
A za ním druhý, no, a za týmto tretí,
Až preľúbezný tak utvorí sa háj, —
K nemu rozpravných, spevavých kŕdle detí,
Čo rok, nosí starý, sivý Dunaj. —

V lietavých pieskoch dolnej, tej pyšnej krajny,
Tam rastie slama, bíľ krátkej ročnej doby;
Tam mláťa, tlačia, — symbol to je neprajný, —
Stohy jích, ako každého tela hroby:
Náš je strom, — vyška, trvácnosť, krása, sila, —
Z vrchôv, stromôv je výhľad ďaleký:
sejú, sjeda čo blízka, vrtká chvíla, —
Sadíme my, užiť čo majú veky.

Až posial pomáhal nám Hospodin
Cez nivoče, cez bojôv divých kúrňavy;
Dal čuť nám pôlnoc úžasných rabstva hodín
I vidieť dal svitania novej slávy;
Poddal smrti storáz a vzkriesil storáz znovu
Mať velikéj rodiny osiralej,
Pomáhal snovať velikú dejôv osnovu
Nám, až posial: a ďalej? — nuž, ďalej!

Andrej Sládkovič
Do III. ročníku „Lipy“ 1863





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.