ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Doba táto je obzvlášte tým smutno pamätná, lebo nešťastná bitka s Tatármi svedená bola nad Šajavou, a rozzlobení Tatári, naháňajúc utekajúceho kráľa Belu IV. hore Gemerom a nemohúc ho do moci dostať, v zúrivej pomste a rozpajedenosti svojej najstrašnejšie práve horný Gemer zpustošili.

V dejepise sa menuje rovina Mohy pri Šajave, na ktorej sa tá bitka stala, a že na dolnej Šajave v Gemeri, neďaleko Šajo-Gemera, nachodí sa osada Méhi, ktorá s týmže menom má velikú podobnosť, a že tam na rovine sú aj značné pahŕbky plné umrlčích kostí, znakom velikej tam niekdy svedenej bitky: preto daktorí dejepisci túto bitku s Tatármi do Gemera ku osade Méhi kladú. Medzi tým, keď všetky okolnosti tej bitky dobre povážime, ako Tatári roku 5. panovania kráľa Belu, nasledovne už r. 1240 pod vedením Batu čili Batena v sile 500.000 vojska z ruskej zeme vtrhli do Uhár a najprv síce na hlavu porazili palatína, strážiaceho hranice 12. marca a všetko jeho vojsko strelami a mečmi pobili, ženúc sa prosto ku Pešti. Keď ale kráľ Bela so svojím nanáhle shromaždeným vojskom vytiahnul z Pešti, vtedy Tatári ustupovali nazpät, pritiahnuc k sebe všetky svoje roztratené čaty, až ku rieke Šajave, kde cez stojáci most prešli na druhú stranu rieky a tam sa potom na rovine zastavili a do boja pripravili; keď toto všetko povážime, tedy to predsa nie pri osade Méhi, kde je rieka Šajava ešte nepatrná a dá sa ľahko prebrodiť, ale pri Onóde, neďaleko vtoku Šajave do Tisy, kde je rieka táto — súc spojená s Rimavou a Hornadom — hodne široká, udať sa muselo. Krem toho z Pešti nazpät ku Onódu cez Jáger bola im rovná, otvorená a ích tlupami všade obsadená cesta. Tam pri Onóde sa nachodily aj veliké močariny, ktoré na jar rozvodnená Tisa a Šajava robievala, aj posiaľ robieva, za ktorýmí sa Tatári táborom rozložili. A keď sa kráľovo vojsko s druhej strany vedľa týchto močarín rozostavilo, považujúc ích ako za svoju bezpečnú obranu, vtedy Tatári vynašli priechod pomedzi tie močariny a nočného času zaobišli kráľovo vojsko, hneď za rána z nenazdania púšťajúc naňho tak hustú streľbu zo svojích kúš, „až sa tým slnce zatemnilo“ — čo keď predné šíky kráľové vydržať nemohli, tlačili sa nazpät za zadné vojsko; čím povstal zmätok, v ktorom sa boj preťahoval od rána do poludnia; tak, že ani Kaločský arcibiskup, ani kráľ neboli v stave viac zaviesť poriadok. Brat kráľov, Koloman, ktorého boli obkolesili tatárske tlupy, prebil sa z pomedzi ních, rozkázal svojím s koní poshadzovať všetku batožinu, a tak sa zachránil útokom do blízkych lesov, ztadial do Pešti, kde sa na člnkoch so svojimi priviezli na druhú stranu Dunaja a pospiechali až do Šomoďu. Sám kráľ, vidiac svrchované nebezpečenstvo, keď celé tlupy jeho vojska len rýchlym útekom sa spasiť hľadeli, uskočil so svojimi vernými do blízkého lesa.

V tejto osúdnej bitke sa dvaja gemerskí veľmoži: Filip a Detrich Bubek, bojujúc jedon po boku kráľa, druhý po boku jeho brata Kolomana a potom na úteku ochraňujúc verne osobu kráľovú, obzvlášte vyznačili, ako to listina darovacia IV. Belu Bebekovcom daná z toho času udáva. A povesť medzi gemerským ľudom rozšírená tak zneje, že menovaní bratia Bubekovci kráľa cez hory Turňanské a potom horným Gemerom viedli na Kráľovu Hoľu.^[6] Z Kráľovej Hole sa potom kráľ Béla s hŕtskou pozostalých svojích veľmožov uberal ďalej a potom si oddychol až v Turci na hrade Zniove.

Tatári zo zlosti, že ím kráľ ušiel, na to sa ako hrozná povíchrica po horňom Gemeri rozbehli, páliac, vraždiac, pustošiac a ničiac všetko, čokoľvek ím v cestu prišlo, tak, že ľud do hôr utekať, v hustých lesoch, podzemných dierach a jaskyňach sa ukrývať musel, aby pred týmito zbesnelými hyenami holý svoj život zachrániť mohol.

Gemerský ľud i teraz ešte s hrúzou pripomína „Psohlavcov“, ktorých preto asi tak nazvali, že boli s nízkym čelom, očima hlboko v jamách sediacima, s podlhovastou tvárou a bradou, ako to aj pri terajších ích potomkoch na Krime, v Kazani a Astrakáne vidno, ako sa učenec ruský, cestujúci na týchto stranách, Strežnevský v Chyžnom prostosrdečne sám o sebe vyslovil: „Pozrite na mňa, a na mojom obličaji poznať môžete polotatársky týpus, lebo otec môj bol Tatár a matka Ruska.“ I dejepisci nám o Tatároch to naznačili, že oni boly nízkeho zrastu so širokými prsami, a desného výzoru, ďalej že boly malých, hlboko sediacich a od seba viac, ako to pri druhom plemene ľudskom býva, — vzdialených očí, — že mali nízke čelo, nos orličí, tvár dlhú, bez vlasov na brade, a spokojili sa s kyslým mliekom, ktoré miešali s koňskou krvou.

Pamätné je ale, že Tatári, pokiaľ boli v krajine Uhorskej, všade ustanovili kňazov (vladykov) ku obecnej obrane.

Ostatne mnohé smutné upomienky sú až po dnes v hornom Gemeri po nich. Tak na pr. v Chyžnom je vzdialená a medzi horami ukrytá dolina „Hladomra“, v ktorej sa pred Tatármi ukrývali, korienky a žaluď jedli, a tam aj hladom mnohí pohynuli; nachodia sa ešte aj jamy, v ktorých prebývali, a ešte i teraz panuje medzi ľudom to príslovie: „Hana poď von, už psohlavci odišli“, čím dľa povesti vábili Tatári ľudí z podzemných dier na svetlo a tak ich pobili. Taktiež studnička vyše osady Chyžného „Tatárka“ menovaná, potom Vyšnie a Nižnie Tatáre nad Umrlou Lehotou a v Revúci: upomínajú na nich. Chyžňania ešte i po odchode Tatárov za dlhé časy prebývali medzi horami, v tak rečených „Zavadzanoch“, mieste to rulovými skalinami otočenom, a na vysokých vrchoch pod Hoľami orali a siali tatárku i ovos, ako sa tam aj po dnes brázdy bývalých orácich zemí dajú rozoznať, a dolámané pluhy doposiaľ sa tam ponachodily.

Medzitým keď aj Tatári odišli, predsa ešte potom na dlhé časy roznášaly sa chýry po krajine o ich blízkom návrate, a preto predkovia naši, chcejúc sa zabezpečiť naproti hrozným psohlavcom, prichytili sa k staväniu pevných zámkov a ohradených miest, s neobyčajnou pilnosťou a vytrvalosťou. Lebo sa presvedčili, že Tatári, ktorých vojenská sila záležala z ľahkého koníctva, neboli spôsobní ku dobývaniu pevných zámkov. V Gemeri obzvlášte Detrich Bubek 7 mocných hradov vystavil, ako svedčí Timon, a síce Krásnu Hôrku, Torňu, Szádvár, Štitník, Plešivec, Brzotín a Solyomkő (má stáť tuším Gombaszég). Krem Bubeka vystavili v tomto čase tiež pevné zámky: Lorándfyovci v Hodejove a v Putnoku, Ballagiovci na Balagu, Széchyovci v Rimaséči, Tomáš Vojvoda na Tisovci atď. A diviť sa musíme týmto starým hradbám z časov tatárskych, ktorých neobyčajne hrubé (široké) múry s nehaseným vápnom staväli a tak vodou zalievali, takže pozostatky týchto múrov od toľkých století vzdorujú času, áno i teraz ešte čakan a motyka len z ťažka jich popohýňa z miesta.

Okrem zámkov začali aj v Gemeri ohrádzať i mestá a upevňovať. Tak Jelšava, ktorá predtým bola nepatrná osada pod Hradoviskom ležiaca, hneď po odchode Tatárov, keď sa ešte 3 okolité osady: Stará Ves, Malá Vieska a Rudno presídlily a shukly vjedno do Jelšavy, pre svoju bezpečnosť kol do kola obohnaly osadu priekopami a násypy, a vystavili vyšnú a nižnú bránu. Tak aj Rimavská Sobota, ktorá povstala zo 7 malých osád, tak tiež sa upevnila.

Vôbec o Tatárskej dobe v Gemeri sa riecť môže to, že už ona dala hlavne podnet a príčinu k tomu, že bývalé staré hrady, hradište, hradoviská, ktoré boly len priekopami a násypy zo zeme obohnaté a skrz drevené trámy alebo najviac skrz baštu lebo vežu v prostriedku svojom upevnené, ako nedostatočné pre obranu, sa popremieňaly v pevné zámky a hrady s neobyčajne pevnými a širokými múrami.