ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Každá temer dolina v Gemeri má svoje podnárečie. Malý Hont a dolina Balogská hovorí nárečím od zvolensko-novohradského málo rozdielným; ale už Horný, čiže Gemerské Pohronie má svoj vlastný prízvuk a svoje podnárečie, a zase doliny Muráňska, Ratkovská, Štitnícka a Rožňavská má každá svoje zvláštnosti v nárečí. Vôbec riecť sa môže, že v reči gemerského ľudu mnohé sú rusismy a polonismy, ku pr.: burjan, žmeň, kvjačja, ješč, pič, spač, varič, sadžic; ja som búl; po zemplínsky: jašmy bul atď., čo sa dá ľahko vysloviť. Veď už pred príchodom Maďarov Slováci na hornej Tise súsedili s Malorusmi, svojími pobratimcí, a zase zo spišskej strany s Poliakmi; keď sa ale Maďari ako klin medzi ních vrazili, hore Šajavou a Hornádom, rozlúčili ich natoľko, že gemerskí Slováci napotom už s pobratimci Malorusmi viac temer ani do styku neprišli; naproti tomu ale Slováci šarišskí, abaujskí a zemplínski od Gemercov odtrhnutí, s Poliakmi a Malorusmi do najbližšieho styku prišli, a keď potom ešte v rozličnej dobe, zvlášte po tatárskom spustošení cez priesmyky Karpatov prichodili väčšie i menšie roje pobratimcov poľských a maloruských, ktorí sa medzi nimi usadili a v jedno pomiešali, utvorili zvláštne nárečie šárišsko-zemplínske, ktoré p. Záborský vôbec sotácskym menuje. Pri tom všetkom najdeš v Gemeri tie isté národné piesne, porekadlá, detinské hry, povery, obyčaje, ba i tie isté mená ovocných druhov jabĺk a hrušiek, a podobné maličkosti, ako vo vzdialenom a odtrhnutom od nás Šariši a Zemplíne, na znak toho, že sme pred tisícročím boli spolu jedon nerozdielny národ, jedna reč, a dá Bôh i zostaneme.