ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na dosvedčenie toho, že Slovania vôbec už v prastarej dobe, buď jednoho času s Nemci, buď ešte skôr od nich baníctvo pilňovali, uvádza Bartol. v diele „Provincia Csetnek“ svedectvá nemeckých spisovateľov, k pr. Gottlieb Hencze „Versuch über die ältere Geschichte des Fränkischen Kreises“ píše: „Frühzeitig legten sih die Slaven auf den Bergbau. Die ergiebigen ungarischen Bergwerke wurden von ihnen erfunden — und unsere Voralters in ausnehmender Blüthe gestandenen Bergwerke, welche mehreren Orten bei uns Ursprung geben, stammen wahrscheinlich von ihnen her. Weil die Slaven die ersten waren, welche sich mit dem Bergbau vorzüglich beschäftigten, sind noch so viele slavische Wörter im Bergwesen gebrauchlich, als Flotz, Kuks, Kisz, Kipricht, Schacht, Schwaden, Kobold, Schicht, Seiffen, Spath, Hollen, Meiter u s. w.“

Že i vrchy a bane gemerské za starých čias boly na striebro a zlato bohaté, tak svedčia dejepisci: Bonfín, Ranzanus a druhí; a že pradávni predkovia naši tieto vzácne kovy, zo zeme pilne na svetlo vynášali, na to poukazujú mnohé od nepamäti ľudskej už zasypané bane na rožňavskej, štitnickej, muráňskej, ratkovskej a rimavskej doline.

Ako to vôbec obyčaj býval pri najstarších národoch sveta, tak i gemerskí Slováci za prastarej doby dolovali zlato z piesku, bystrých riekach a potokoch, čoho znaky a povesti sú i posial ešte na rožňavskej, štitnickej, muráňskej a rimavskej doline; ačkoľvek v Gemeri tak dlhočizné vodovody a prieplavy sa nenachodily, ako vo zvolenskej stolici a v Tatrách sa ony až posial rozoznať dajú, ktoré patrne niekdy ku premývaniu zlatého piesku slúžily; za to ale mnohé povesti ľudu na pr. pod starým hradom jelšavským po dnes pripomínajú, ako tam niekdy z piesku zlatý prach vymývali.

Vedľa zlata a striebra je v Gemeri i dobývanie železa prastarým; k čomu prirodzeným spôsobom podnes zavdať musel predkom naším povestný vrch „Železník“, — toto nesmierne bohaté ložisko železnej rúdy, z ktorého sa i po dnes rok po roku mnohé milliony centov rudy na železo dorobí. Okolo vrchu Železníka, po Horňom Gemeri na široko-ďaleko nachodily sa nie len v hornej vrstve zeme väčšie-menšie žily železnej rúdy, ale i v povrchu zeme, skrz plutonické prevraty kôry zemskej, nakopené jej hromady, ktoré keď za viacej storočí prevetraly, ľahko sa potom aj topiť daly. Tak tedy naši dávnovekí predkovia po všetkých okolo Železníka ležiacich dolinách, áno i pri tých najchatrnejších potôčkoch, na stráňach a úbočiach vrchov nastaväli malé, železo topiace piecky, a tak dorábäli všeliaké železné domáce náradie a kovali meče. Hromady trosiek po našich dolinách a úbočinách sú toho po dnes istým dôkazom. Pamätno pri tom, že niet pamiatky, aby na vrchu Železníku a v celom jeho okolí nemeckí osadníci s dobývaním železnej rudy boly sa zaoberali; tento priemysel od prastarej doby bol výlučne v rukách Slovákov.

Čo sa už nemeckých prisťahovalcov týče, známo je, že od času II. Gejzu † 1161 Nemci, prilákaní povesťmi o bohatých baniach v Tatrách a okolitých vrchoch sa nachodiacich (tak ako terajší dobrodruhovia v zlatej Kalifornii), vo Spiši sa usadzovať začali. Jedna haluz z nich osadila sa v Gemeri na Dobšinej, ktorá istotne s Nemci v Smolníku, Gelnici, Wagendrüsslu z jednoho a toho istého kmeňa pochodí, a nie, ako daktorí myslia, žeby dobšinskí Nemci boli pozostatky Quadov, Gepidov, Markomanov lebo Gótov. Dobšinci títo sa potom rozliezali po celom Gemeri, hľadajúc vzácne kovy, a behom 13., 14. a 15. stol. osadili sa z nich četnejšie rodiny i v Jelšave, Revúci, Plešivci, Štitníku a v okolí, ba i niektoré maličké obce založili, ako na pr. Petrmanovce (Petersmandorf), Markuška (Marksdorf), ktoré sa ale skoro poslovenčily; tak, že už teraz len niektoré rodinné nemecké mená, potom nemecké zápisnice v menovaných mestách z 15. a 16. stol. a prilepené im názvy nemecké ku pr. Eltsch (Jelšava), Rauschenbach (Revúca), Pleisnitz (Plešivec) na bývalých tam niekdy prisťahovalcov pripomínajú.

V XVI. stol. mali tíže Nemci na Dobšinej, v Štitníku a Ochtinej rukodielne oceľové, v ktorých kovali meče pre vojsko Bočkayovo, Bethlenovo, Tökölyho a Rákócyho, ba v Štitníku bola aj cecha mečovnícka, ktorá mala svoju osobitnú lavicu v tamejšom kostole.

Medzi zásluhy prisťahovalých sa do Gemera Nemcov pripočítať sa musí hlavne to, že oni pre menované už mestá vymohli a nadobudli tak rečené krupinské právo, ako ho niekdy kráľ Bela IV. r. 1244 mešťanom krupinským bol udelil, a ktoré v tom záležalo, že si mešťania svojho rychtára slobodne volili, tak, že sa im do tejto voľby ani comes de Zolyom župan zvolenský miešať nesmel, a potom, že si vo svojom chotári mohli slobodne drevo rúbať i skáľa lámať, nasledovne mali svoju vlastnú právomocnosť a svoj trestný súd. Tak r. 1328 na prosbu pána Dominika Bebeka kráľ Karol vydal pre mestá Štitník a Plešivec diplom, v ktorom toto stojí: „Quod duc ville ipsius, Pelesich et Csetnek vocate, in his omnibus singulis literatibus, seu libertatum prerogativis, quibus hospites nostri de Carpona pratulantur, a modo in posternum, cum suis hospitibus, perpetuo gaudeant et fruantur“. (Aby jeho dve mestá, menom Plešivec a Štitník vo všetkých týchto výhodách, alebo predprávach slobody, ktorých sa tešia naši hostia v Krupine, od teraz na vždy sa radovaly a prekvitaly i so svojimi prisťahovalci.)

Dosial ešte dobšinskí Nemci majú v obyčaji, temer rok po roku sa rozliezať a potulovať po vrchách Horného Gemera, a otvárajú tu i tam staré i nové bane, vábiac na ne nových účastinárov, (v Chyžňom dolina Nemcová, potom mená obyvateľov: Hevär, Hevärik, Hauer, a bývalé ich Huty. Hütte upomínajú na týchto baníkov nemeckých). Slováci, ktorým takéto banícke dobrodružstvá neboly po vôli, pracovali a pracujú i dosial stále v železných baniach na vrchu Železníku, menovite obyvatelia Sirka, Turčoka, Rákoša a Nandráža, ako aj v početných železných mašách a lejárňach horného Gemera.