ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jiskra, chrabrý to bojovník a povestný vodca Husitov, dostal od kráľovnej Alžbety, vdovy Albrechta, zámok Zvolen do daru, zaujal baňské mestá i Kremnicu r. 1433, odkiaľ postúpil so svojím vojskom ku rieke Ipľu; s druhej ale strany vodca Pardus z Horky s Husitmi preniknul do Spiša, a kráľovne (vlastne Jiskrovi) ho podrobil. Skoro za tým temer celé Slovensko od Prešporku až po Košice opanovali Husíti, a r. 1440 vtrhli do Gemera a Malohontu. V Gemeri bol toho času hlavným županom a verným prívržencom Jána Huňada Juraj Lorándfy, ktorý sa s vojskom, nanáhle sobraným, postavil proti Jiskrovi, ale premožený a zbitý, utratil r. 1443 aj svoje dedičné zámky Žirkovce (Serke) a Hodejovo (Várgede), ktoré toho samého roku dal Jiskra svojím vojskom obsadiť. Na to Husíti odňali zámky Bebekovcom, ako aj Séchovcom; čo vidiac ostatní gemerskí dynastovia, ako Derenčiňovci a druhí, a presvedčení súc, že Jiskrovi nie sú vstave odolať, spolčili sa s ním a dobrovoľne prijali posádky na svoje zámky, zostanúc jeho vernými priateľmi a privržencami; až pod Matejom kráľom s pádom Jiskrovým padli aj oni a stratili svoje zámky a statky; „ex nota infidelitatis“ (pre neveru).

Keď už Husíti mali vo svojej moci celý Gemer a všetky tunajšie zámky, vtedy pre ustálenie a zabezpečenie svojej nadvlády, nie len tie staré z čiastky porúchané zámky znamenite obnovili a opravili, ako Maginhrad, Tisovskú Hradovú, Žirkovce, Hodejovo, Rimaséč, Putník atď., ale aj nové zámky buď na vysokých neprístupných skalách, ako Muráňsky zámok, buď pri čelnejších mestách a osadách vedľa rieky Šajavy, ako pri Rožňave, vystavili. Ba aj v súsednej stolici Boršodskej nastavali Husíti znamenité niekdy zámky s oboch strán Šajavy: Sajó-Német, Šulgavec a Vadnu, ktoré potom Matej kráľ dobyl a rozrúcal, ale bývalé ích priekopy a násypy sa i teraz ešte rozoznať dajú.

Na spôsob zámkov ešte i kostoly obohnali Husíti priekopami a múrom, niekde aj vyše siahy širokým kol do kola; v múroch tých nechávali štvoruhlasté diery, z ktorých dlhými svojími puškami pálili na nepriateľa a bránili sa proti nenazdajným nápadom svojich protivníkov. Takéto kostoly boly v Rimavskej Sobote, na Rimabani, v Čerenčanoch, v Ratkovej, na Bystrom, na Dlhej Lúke, v Chyžňom, v Šiveticiach, v Hucine, v Jelšave, v Revúci, Muráni atď. Nad bránou ale všetkých tých byvalých husítských chrámov boly vyryté alebo vymalované kalichy, ktoré sa najdlhšie zachovaly v Rožňave, Krásnej Hôrke, v Gemeri, Rimaséču, na Balogu, v Drienčanoch, v Štitníku, v Dobšinej, v Jelšave, v Kameňanoch, v Ratkovej, v Bystrom, v Tisovci a zavdaly príčinu na známy dystichon:

„Tot pingit calices Bohemorum turbaper urbes, Ut credas Bachi numina sancta coli.“^[7]

Ostatne, že Husíti kamkoľvek prišli, s ľudom veľmi prívetive nakladali, svedčí Bonfin, a nie len skrz manželské sňatky sa s obyvateľmi pomiešali, ale českí a moravskí bojovníci prichodili spolu so svojími manželkami a s deťmi, ba s nimi celé pokolenia z Čiech sa prisťahovali, a nie len v Nitre, Trenčíne, Liptove, Zvolene, Novohrade, ale aj v Gemeri húfne sa osadzovali; načo nie len že mnohé rodinné mená „Čech“ atď. v Gemeri a Malom Honte, ale aj mluva, odev, zvyky po mnohých osadách až po dnes upomínajú.

Husíti zavádzali po Gemeri aj svoje bohoslužby a boly nepriateľmi kláštorov, tak, že za ich doby všetky gemerské kláštory zanikly a len po potlačení Husítov skrz Mateja kráľa, keď Bebekovci svoje od Husítov im odobrané zámky a statky od kráľa nazpät obdržali, vystavili nový kláštor na Gombaszegu.

Z vodcov husítských v Gemeri sa vyznačili i Aksamít, Talafúz a zvlášte Valgata v Drienčanoch, ktorý sa tam údatne bránil proti Jánovi Huňadovi, takže Huňad bez prospechu čas maril a konečne i odtiahnuť musel.

Po bitke pri Lučenci Ján Huňad s Jiskrom v Rimavskej Sobote mier uzavrel, a Huňad Jiskrovi 16.000 dukátov zaplatiť sľuboval.

Konečne kráľ Matej vypravil biskupa jágerského Sebastiána Rozgoňa s početným vojskom križiakov (ktorí boli na ľavom pleci ozdobení krížom) naproti Husítom, a že ích vôbec premôhol, toho bola tá príčina, že Husíti nemali všetky svoje sily tak po hromade, ako jich mal Rozgoň, ale boly po všetkých svojich zámkoch roztratené; predsa ale veľmi mnoho obetí to stálo Rozgoňa a Imricha Zápoľského, keď každý ich zámok útokom dobývať museli, potom ale každý dobytý zámok z rozkazu kráľa dal rozrúcať, až naposledy r. 1462 kráľ Matej urobil s Jiskrom smluvu pokoja, a následkom tej Husíti i ích potomci a prisťahovalci z Čiech a Moravy, po mnohých záhubných a krvavých bitkách, ktoré i na týchto stranách behom 28 rokov sviedli, ako pokojní obyvatelia zostali a tu sa usadili.

Pamiatka Husítov v Gemeri i posiaľ žije medzi obecným ľudom, ako aj husítske kalichy, meče, palcáty, železné košele, paloše, ostrohy, atď. sa tu zhusta ponachodily a posiaľ sa nachodia; na pr. i na tisovskej Hradovej našli železnú košeľu a ohromný paloš.

A že Husíti i svoje náboženské knihy sebou nosievali, ktoré zpoznať a čítať sa učili Slováci, ako aj kázne ich kňazov často slyšať príležitosť mali, navštevujúc jich bohoslužby, to zapričinilo, že sa potom reformácia na podiv rýchlo medzi Slovákmi rozšírila.