ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do tejto doby padajú staré hrady, hradištia, hradoviská; boly to miesta v neprístupných lesoch a vysokých horách, na kopcoch a pahrbkoch, na stráni strmých vrchov, lebo pri jazere a rieke priekopami a násypy alebo velikými skalami do kola obohnané a stromovím zarúbané, na ktorých predkovia naši vydržiavali svoje župné porady, súdy a pohanské modloslužby, s ktorých sa bránili a odrážali nápady divokých a za lúpežou sa potulujúcich národov. Dosiaľ sa ešte nachodia na týchto starých hradoch, z tak rečenej bronzovej doby, rozličné zbroje, jako kelty, piky atď.

Pri týchto hradoch bývaly obyčajne háje, predkom naším posvätné; boly to lesy na východ ležiace, v ktorých pálili mrtvé telá, a ich popol soberúc do hlinených nádob, tak rečených popolníc, vkladali do zeme. — I tieto popolnice sa posiaľ ešte vykopávajú a vyorávajú zo zeme, a často sa vedľa nich nachodia i zbroje, ozdoby a šperky rytierske, alebo peniažky tak rečené barbarské, t. j. ktoré neboly ani grécke ani rimanské. — Všetko toto nachodíme zhusta v našom Gemeri a Malohonte. Pripomenúť sluší:

1. Hrádok nad Ochtinou, o ňomž chybne udáva Bartolomeides, že by toto od Hradoviska Jelšavského bol dostal, lebo neni s ním v nijakom spojení, bo asi na hodinu cesty je od neho vzdialený, na vysokom vrchu v prostred lesa; Bartol. opísal ho týmito slovami: „cacumen saxorum“ (vrchol pohoria), sú skaliská, z čiastky skrz prírodné živly do kola nakopené, z čiastky aj ľudskými rukami do ohrady posnášané, z poza ktorých sa tuzemci bránili proti dorážujúcim na nich nepriateľom. Podobné skalné ohrady videl pisateľ v Pomoranoch a na Rujanských ostrovoch, ktoré niekdy pobaltickým a polabským Slovanom slúžily za útočistia proti presile Nemcov; takže sa výpoveď Jornandesa podobne vzťahovať môže i na starobylých gemerských Slovákov: „hi (Sclavini) paludes silvasque pro civitatibus habent“ (títo, Slovania) bývajú medzi močariskami a horami).

2. Hradová nad Tisovcom, pozdejšie v časoch tatárskych alebo husitských na pevný hrad premenená, o nej dolu nižšie.

3. Hradovisko Jelšavské, taktiež v tatár. alebo husit. dobe znovu opevnené, o ňom nižšie.

4. Hradište Plešivské, (maďarsky: haragyistya), bolo niekdy na strmom a skalnatom vrchu, u jeho päty stojí plešivský stoličný dom, tu sa nachodia i posial rozličné zbroje z doby bronzovej, zvlášte kelty a piky; pisateľ mal dve kelty z tohoto hradišťa, tak rečené: „vas futile. Seneca“ (krehká nádoba. Seneca), z ktorých jeden kus daroval Slov. Matici a druhý prešovskému collegiumu; na každom je ucho, cez ktoré sa pretiahol remeň alebo liko, a tak sa priviazal o palicu; keď ho ale bojovník hodil do nepriateľa, za remeňom ho zase nazpät pritiahnul a na palicu poznovu vstrčil.

5. Hradište nad Sásou, blízko Ratkovej, na strmom vrchu: teraz už len slabé znaky sa dajú rozoznať z jeho bývalých násypov.

6. Hradište Blch čili Balog, v časoch tatárskych a husitských na pevný zámok premenený.

7. Hôrka Hrad, teraz v maďarskej dedine blízko Plešivca na jednom kopci, bolo dľa povesti okolitého ľudu staré Hradište, z ktorého teraz už niet žiadneho znaku.

8. Brádňanské Hradište, bolo niekdy na vršku nad touže osadou, dejepis ale o ňom mlčí, — posial už len slabé pozostatky bývalých násypov sa dajú rozoznať. Povesť zneje, že tu bola bitka medzi Poliaci a Nemci svedená, a po dnes sa tu volá dolina Poliaková a Nemčiné. Bartolomeides sa domnieva, žeby to hradište v XV. století boli Husiti vystavili; Reiss dopúšťa, že Aksamit mal čaty Poľské, ale sa spytuje: „kde sa tu vzali Nemci?“ Ja kladiem hradište toto do staropohanskej doby, bitku ale tu svedenú považujem za pranicu o vlastníctvo medzi rodinou Poliakovskou a nemeckými baníci, ktorí i tu, ako všade po Gemeri v 16. století, hľadali vzácne kovy. Tak i v Chyžnom je dolina „Nemecká“, od niekdajších baníkov tak nazvaná.

9. Budikovanské Hradište. I z tohoto sa už len meno zachovalo, ale žiadne znaky bývalej ohrady. Reiss myslí, že tu stál dakedy hrad alebo kaštiel Derenčínovský; ja som ale toho presvedčenia, že tu bolo staropohanské hradište, ako aj na Brádnom; lebo z kaštielov a zámkov by boly predsa aspoň rumy a pamiatka.

10. Šum, Somhegy, hradiste neďaleko od Krásnej Hôrky na okrúhlom kopci, i posial sa tu strely, piky, meče nachodia. Reiss myslí, že tu bol niekdy opevnený tábor. Dosť ľahko, a síce pri dobývaní „Krásnej Hôrky“, ale hradište je to dávne.

11. Szarosvár, pri maďarskej osade Deresk (Drškovce), bolo bezpochyby starodávne hradište, ale že bolo len slabo opevnené, preto tuším i to potupné meno obdržalo.

Pamätné háje v Gemeri sú nasledovné:

1. Pokoradský háj, nad osadou Vyšnou čili Slovenskou Pokoradzou (Tót Pokorágy). Meno toto všelijako odvodzujú, jedni od Pókov hrad, druhí od Pokoj rád, alebo práve od Pokol ágy. Ja myslím, že to meno pochodí od pokoj a hrádz či hrádza, t. j. ohrada pokoja, pohrebište, posvätný háj. Tento háj pokoradzský rozkladal sa okolo zaokrúhleného kopca, z ktorého je utešený výhľad na rimavsko-sobotské okolia. Možno, že na tom kopci stálo aj župné starobilé hradište; dosť na tom, že háj pokoradský je veľmi pamätný, lebo tu sa nachodia mnohé popolnice, zbroje, rytierske šperky a ozdoby, najviac z doby bronzovej, — konečne sa tu našly aj staroslovanské peniažky, na ktorých už nieto iné kremä znak srpu. Slováci zajiste napodobili peniaze grécke a rimské, s tým rozdieľom, že na miesto Jupitera lebo Jazdca so šišakom na hlave, mali na svojich peniazoch len srp, ako národ roľnícky; medzitým našli sa tu i peniaze Filipa Macedonského a Alexandra Veľkého, ako aj druhých, tak rečených barbarských, národov. Tieto tu najdené peniaze nachodia sa medzi vzácnou sbierkou p. Jozefa Benkár v Rimavskej Sobote. Ostatne klassický tento pokoradzský háj teraz je už celkom rozoraný.

2. Špaňopolský háj. Nad osadou Španépole (maď. Išpánmező), asi pol hodiny vzdialený, je tak rečený „Vinný Vrch“, jehož strana ku východu obrátená, hájom sa menuje. Dľa povesti za starodávna i osada bola pod samým vrchom, a len pozdejšie obyvatelia, bez pochyby po spustošení starej osady, preniesli sa na terajšie miesto. Temeno vrchu je holé a užíva sa od občanov na pastvu pre dobytok; sem i tam po ňom sú rozmetané veľké skaliny. Boky ale vrchu, i ten tak rečený háj, je už cele rozoraný, a tu sa vyoraly už mnohé popolnice, zväčša neforemné, niektoré aj čiarkami okrášlené. Popolnice tieto boly uložené v jamách, na 2 i 3 stopy hlbokých, a na jednu stopu širokých, na spodku obyčajne niečo širších, ako na vrchu, a hlinou pilne vymazaných. Medzi popolom našly sa i kúsky nespálených kostí, ako aj strieborné peniažky, rozličné náradia z bronzu a zo železa a šperky tiež z bronzu. Bolo tu tedy veliké pohrobište a pamätné pri tom, že sa tieto hroby obyčajne 7 spolu, jeden vedľa druhého proti východu obrátené nachodily; tak ako aj v pobaltických krajinách Hunengräber (hroby Hunov) rečené.

Vedľa Bartolomeidesa meno Špaňôpole značí majetok akéhosi grófa, lebo baróna, ktorý tam dakedysi prebýval; čím ale je málo povedané. Vedľa Reissa, meno župánpole, pochodí od župana, čili pána, župou vláducého, a župište v staroslovančine a v ruštine znamená toľko, ako spálenište, kde sa obete zapaľovaly, mrtvé telá na popol pálily. ^[1]

Pisateľ je tej mienky, že za starodávna tu bolo sídelné hradište županovo, čiže župný hrad, kde sa kmetovia a vladykovia z celej župy do porady alebo snemu schodievali, kde sa vydržiavaly župné súdy, obete, sňatky, trhy atď. — Čo sa osady týka, vieme, že Slovania mali vedľa svojích hradov otvorené selá, čiže dediny, pod správou kmetov; ako píše Herbert: „Slovania stavali ešte i pozdejšie svoje hrady, ostrohy, tvrze v neprístupných lesoch, medzi vodami, v otvorenom šírom poli, naproti ním mali svoje domy a osady.“ Známe i to, že Slovensko už za panovania Rastislava a Svatoplukovcov bolo na župy podelené, a že za času Štefana Kráľa v Uhrách 70 žúp počítalo sa v Uhrách.

Pre objasnenie veci uvediem tu, čo píše Barón v. Sacken über das Grabfeld von Hallstadt und die Taurisker. (Tauriskovia bezpochyby boli Slovania) Die Taurisker betrieben zu vörderst Ackerbau, wie die unzähligen, oft in ganzen Gruppen, beisammen gelegenen Sicheln beweisen; ferner Viezucht, denn eine ganzen Menge von Gräbern, Urnen und Aschenhaufen waren mit Überresten von Hauisthieren (des Rindes, Schafes, der Ziege, des Hundes, selbst des Pferdes) angefüllt; sie betrieben eifrigen Bergbau an Ort und Stelle, wie die höchst interessanten Salzeinschlusse beweisen, und Metallurgie; sie betrieben den Bernsteinhandel, welcher auch nach der Anschaung der Deutschen Archäologen von der Ostsee (von Danzig) durch slawische Länder, durch Pannonien und Norikum nach Venedig ging, und in slawischen Ländern lag; sie hatten Neigung zum Putze, wie bis zur Stande alle slawischen Völker, im Gegensatze zu den, das einfache und dunkelfärbige Kleid liebenden Deutschen; sie liebten einen gewissen Pomp bei Leichenbestattungen, und bewiesen ihre Pietät gegen die Verstorbenen durch Beigabe der werthvollsten oder beliebtesten Gegenstande.“ (O pohrabišti v Hallstadte a Tauriskoch. (Tauriskovia bezpochyby boli Slovania.) „Tauriskovia sa zaoberajú najviac obrábaním zeme, ako to bezčiselné, často v celých hromadách složené srpy dokazujú; ďalej dochovávaním dobytka, lebo celé množstvo hrobov, popolníc a popolových hromád bolo vyplnených s pozostatkami domácich zvierat (z rožného dobytka, oviec, kôz, psov, ba i z koni;) zaoberajú sa i baníctvom na mieste, ako to dokazujú veľmi zaujímavé zárezy soľové, taktiež i so spracovaním kovov; obchodujú s jantárom, ktorý sa dostal i podľa názoru nemeckých archaeologov z Východného mora (od Danzidu) cez slovanské zeme, Pannoniu a Noricum do Benátok, a bolo ho v slovanských zemiach; mali náklonnosť k okrase, ako dosiaľ všetky slovanské národy na protivu k Nemcom, ktorí milujú tmavobarevné šaty; mali radi istú pompu pri pohraboch, a preukazovali svoju pietu k odomrelým s priložením jemu najcennejších alebo najobľúbenejších vecí“).

3. Perješský háj. Pri maďarskej osade Perješ, od Slovákov Dražice menovanej, neďaleko od Drienčian, nachodí sa pamätný háj, (i Maďari ho až posiaľ menujú háj, a hájba), v ktorom, keď raz hrnčiari vyvalili korene dávnovekého mohutného dubu, otvoril sa jím veľký, do štvorhranu založený, zo skál murovaný a tiež širokou skalou prikrytý hrob, v ňom rozmanité rytierske ozdoby a šperky, ako pracky, retiazky, náramky, perličky, a síce všetko z bronzu, najdené boly; niektoré kunštovne krútené drôty a retiazky boly už prachom a pieskom pevne dovedna slepené; krem toho boly tam aj mnohé malé trubice, ako píšťalky, tiež z bronzu, o ktorých posiaľ neznáme, na čo sa mohly potrebovať. — Reiss myslel, že pohanskí kňazia pri obetiach na nich pískali; ja myslím, že sa do nich nastŕkaly vtáčie perá, a tak sa pripravily rytierom na ich šišaky, alebo aj koňovi na hlavu.

4. Šivetický háj. Za osadou Šivetice, (ktorej meno daktorí od pohanskej bohyne Živy, Živeny — ktorá tu zvlášte mala byť ctená, — odvodzujú) počnúc od katolíckej fary, vedľa kat. kostola hore po vrch Múten čili Mútno, z východnej strany rozprestieral sa pamätný šivetický háj, ktorý, ačkolvek je už zväčša rozoraný, i posial to meno podržal, a tu sa už mnohé popolnice a zbroje, ako kelty, a piky z doby bronzovej ponachodily. — Pisateľ bol tiež od nebohého r.-katolíckeho farára v Šiveticiach, Moravčíka, jedon pekný bronzový kelt a jednu takže bronzovú píku, v šivetickom háji vyoranú, darom dostal.

Temeno vrchu, nad hájom šivetickým strmiaceho, volá sa „Múrik“, kde sú posiaľ ešte znaky pradávnych múrov, do štvorhranu staväných, v šírke asi 20 stôp a v dĺžke tiež toľko. V samom strede tohoto štvorhranu nachodí sa ešte, v priemere asi 5. stôp obnášajúci, teraz už v rozvalinách ležiaci, múrik. Okolo štvorhranu z východnej strany dajú sa ešte i teraz priekopy rozoznať.

Gustáv Reiss píše o ňom toto: mienka učených je, že tu stál dakedy pohanský chrám bohyne Živy. Pod týmto vrchom leží k východo-poludňajšej strane starobylá osada Šivetice, a na západnej strane osada Prihradzany, a keď to prvšie upomína na bohyňu Živu, tedy toto posledné takže upomína na osadu, ku hradu patriacu.

Naproti Múrika, z druhej strany riečky Jelšavskej, nad osadou J. Teplicou je tiež vysoký skalnatý vrch „Stráňa“ menovaný, na ňom sa ešte chatrné zbytky múrov nachodia, a sem-tam rozhádzaná vakovka; z východnej ale strany pod tými múrami nachodí sa diera, asi 3 — 4 siah hlboká, ktorá sa menuje „temnica.“ — Moja mienka je, že za tureckých časov tu na tejto stráni stávala stráž, pozorujúca pohyby Turkov, keď blízka osada Hucín bola pohraničná vojenská stanica oproti Turkom pod veliteľstvom Czékuša; na to poukazuje tá rozhádzaná vakovka a skaly bývalej osamelej väže čiže bašty. Čo sa ale šivetického Múrika tyče, som toho presvedčenia, že tu stál prastarý slovenský župný hrad, o čom ma potvrdzujú nie len mená osád Šivetice a Prihradzany, ale obzvlášte starobylý, neobyčajný spôsob stavania tých múrov a potom i háj šivetický s mnohými popolnicami a bronzovou zbrojou.

Ľud teplický a šivetický rozpráva o Múriku a o Stráne takto: Na Múriku prebýval statočný pán, a mal tiež statočného syna, ale na stráni bývala bezbožná žena, ktorá ale mala pobožnú dcéru. Ich zahrady boly veliké, jedna z jednej, druhá z druhej strany rieky až po samú vodu. Tí mladí ľudia sa náramne ľúbili, čo sa panej na Stráne protivilo, a keď ona to nemohla zabrániť, vymyslela hroznú pomstu, ktorú ale v sebe tajila. Dala totiž svojím sluhom-obrom vystaviť remenný most medzi ostrým vrchom a Múrikom. Pred samou svadbou, keď mladoženíci mali prejsť cez ten most, ona na svojej Stráni popustila upevnený remeň, aby mladoženíci do priepasti spadli. Nastala ale búrka a hrom zabil obidvoch. Jama, do ktorej spadli, až po dnes sa ukazuje, z ktorej tá bezbožná matka, kedykoľvek búrka nastáva, bolestne stene. — Povesť túto sdelil Reissovi učiteľ teplický, Karol Michalovič.

5. Šajo-gemerský háj. Od bývalého prastarého hradu Gemerského hore do vrchu sú teraz už oráce zeme, na ktorých sa už veľa peknými čiarkami ozdobených popolníc vyoralo, a pri tom i starobylé zbroje a šperky rytierske, dôkazom toho, že i tu stálo niekdy staroslovenské hradište s posvätným hájom.

6. Revúcky háj. Nad tak rečenou revúckou Skalkou, kde sú teraz už oráce zeme, bol starodávny háj, a tam sa tiež veľa črepov z rozbitých popolníc vyoralo.

Ostatné háje, ktoré naším pohanským predkom boly posvätné a do ktorých prach z upálených mrtvôl ukladali a pochovávali, nachodia sa pri každej väčšej, lebo menšej osade starobylého pôvodu, ku pr. jelšavský Predháj pri Starom hrade, chyžňanský starý háj, čierno-lehotský, drienčansky, klenovský a mnohé iné.

Pamätné je, že tá pohanská obyčaj, pochovávať mrtvé telá do hájov, na gemerskom Horehroní trvala do 17. storočia, a bola tak zakorenená, že seniorát gemerský, ako o tom protokoly svedčia, ťažkými pokutami stíhal tých, ktorí sa opovážili mrtvé telá bez kňaza do hájov pod stromy pochovávať; tak na Helpe r. 1643 Ďuro Hanin, ktorý svoje decko takto pochoval, bol pokutovaný na 600 skverkových šindlov, a darmo sa vyhováral, že: predtým, keď ešte na Polômke kňaza nebolo, bol taký obyčaj, pod ktorýmkoľvek stromom alebo na poli na istom mieste dietky svoje pochovávať. — Vo Vernári r. 1653 bola istá žena tiež tak pod stromom pochovaná, a seniorálna visitácia ustanovila 6 zl. pokutu na toho, kto by sa opovážil budúcne mrtvé telo takto pochovať. — Na Šumiaci r. 1643 ustanovila takže seniorálna visitácia 12 zl. pokuty za každý taký pohräb atď.

Čo sa týka popolníc, tie sa našly nielen v pripomenutých už starobylých hájoch, ale i v Tisovci pod Hradovou, ako pripomína Matej Šulek, že r. 1800, ľudia, hľadajúci tam poklady, našli velikú popolnicu, ktorú ale roztrepali; ale i krem toho našlo sa tam viac popolníc, ako udáva „Posvěcení Chrámu Tisovského r. 1833“ — V Bakoš-Tirjakovciach za chrámom pri chodníku, do Oždian vedúcom, našli popolníc vo väčšom počte; v tejže obci najdená bola popolnica, rozbitá v rieke Rimave, s dobre zachovanou ostrohou, tak udáva Kollár v „Solennia Bibliothecae Kishonth“ z r. 1821.

V Čerenčanoch vo farskej zahrade našli popolnice a starobylé strely. — Na Skálniku sa tiež nachodia črepy z rozbitých popolníc, a pri nich takrečené barbarské peniaze, bronzové a železné zbroje, šperky a náradia. — Ba aj v susednej stolici Boršodskej, kde pred príchodom Maďarov až po Matru a Tisu bývali Slováci, nachodia sa popolnice; menovite na Starej Hute, v Žolcoch a pri starých Hradišťoch, Leányvár, Holomvár nazvaných atď., ako svedčí Gustáv Reiss, ktorý, bývajúc v Miškovci, ako milovník starožitností, menované miesta pilne preskúmal.

Barbarské peniaze okrem Pokoradzi a Skálníka nachodia sa tiež i na Starej Hute, v stolici Boršodskej, na ních s jednej strany predstavuje sa Jupiter a s druhej kôň, alebo jazdec so šišakom na hlave; na daktorých sa nachodí písmena A, na druhých hviezdy, mesiac a iné znaky; takéto peniaze sú Filipa Macedonského a Alexandra Veľkého, ako píše Gust. Reiss.

Rimské peniaze našly sa pri Rimavskej Sobote, a síce strieborné Antonína Aemeliána, a pri ních aj trúbkovitá strela. V Chyžnom a na mnohých iných miestach v Gemeri a Malohonte našli strieborné peniaze Tita Vespasiana atď. — Ja nie som toho domnenia, ako daktorí tvrdia, žeby sa rímske panstvo až po tieto strany bolo rozprestieralo, ale že všetky tie peniaze obchodom a kupectvom, ktoré naši pohanskí predkovia už v prastarej dobe prevádzali na východ i západ, a síce hlavne obchod s jantárom (Bernstein), dostaly sa do naších krajov.

Sluší sa ešte dačo poznamenať o keltoch a pikách bronzových, ktoré sa na starých hradoviskách gemerských a po hájoch nachodia. — Daktorí spisovatelia dorábanie a užívanie bronzových keltov jedinému prastarému národu keltickému pripisujú, — jeho slabé pozostatky sú ešte terajší Baskovia vo Španielsku a Francúzsku, Grčania, Vališťania a Škótski Horali, — ktorý ale v prastarej dobe po Europe bol veľmi rozšírený. Toto je ale bludná mienka, lebo nielen pri samých Keltoch, ale vôbec pri starých národoch, ako Egyptčanoch, Grékoch, Rimanoch, Germanoch a Slovanoch bol bronz, t. j. miešanina z medi a cínu, ku všeliakej zbroji, šperkom, ozdobám a domovému náradiu užívaný. Ďalej Slovania od prastarej doby prebývali v súsedstve Keltov a potýkali sa s nimi v premnohých bitkách, obzvlášte od r. 300 pred n. Krista až do I. stol. po Kristu, a v tej tak rečenej bronzovej dobe, jedni i druhí rovnakú bronzovú zbroj, totiž kelty a piky nepochybne užívali. — (Meno Valach t. j. ovčák, i teraz upomína na Keltov, niekdajších súsedov a protivníkov starých naších predkov.) Kelty tie, ktoré aj polšťaby, čiže polštáby menovali, majú podobu širokého ostrého dláta, a nastrkovaly sa na rozštiepené palice, a úžívaly sa v boji ako piky; druhé zase boly tak sporiadané, že sa upotrebúvaly na miesto sekery.^[2] — Lež okrem týchto keltov aj hroty na šípy, meče, srpy, náramky, drôty, retiazky atď. dorábali z bronzu naší predkovia.

Ohľadom na domáci život a náboženstvo naších predkov pohanských, ako i na pozostatky a pamiatky, ktoré sa z tých časov medzi naším ľudom zachovaly, píše Sámuel Reiss, bývalý ev. farár revúcky, muž niekdy všestranne učený a dômyslný, doslovne toto (v malom svojom rukopise): „Život naších predkov bol patriarchálny, národ domorodý, ku svojím vrchom, hoľám, horám, dolinám, lúkam viazaný; jeho rožný dobytok, ovce, kone, svine, hyd, bolo mu všetko bohatstvo; pluh a orba jeho zaneprázdnenie; v čas potreby ale ku obrane vlasti bol i smelý a vytrvalý bojovník. — Mal on drevený osamotený dom s komorou, v ktorom najmúdrejšie riadil všetko.

Ovce, v mrázniciach vyzimované, na jar vyháňal s ovčiarskymi psy a s vetrálom sa ozbrojac proti vlkom a na valašku podopretý, hrával na fujare, alebo si zagajdoval. (Roztratené domy sú posiaľ ešte na Trhanovej na pomedzí novohradskej a zvolenskej stolice, kde i na 200 krokov stoja domy jeden od druhého vzdialené, okolo nich stajne, stodoly, zahrady i role a lúky; tak i v trenčianskej stolici na mnohých miestach; v Klenovci, v Tisovci, v Brezne, v Muráňskej Zdychave, Polônke, Šumiaci, Telgarte^[3] atď. roztratené stodoly a stajne sú pamiatky z patriarchálnych pohanských časov.)

Pohanské zvyky, obyčaje, kliatby až po dnes sa zachovaly: Bisťu svete, Bisťuk dade, Bisto čertov, Bisto hromov, Stobohov, Parom ťa zabil, Paromová strela (Jupiter tonans), tuším i zavialo ťa, sú pozostalé pohanské kliatby.

Ľud až po dnes verí v zmoka, ktorý v podobe zmoklej vrany dolu komínom peniaze vláči; i v pikulíka a raráška.

Na priadkach sa o čarodejníkoch, strigách, mátohách, ježibabách, bobákoch (aj o šarkanoch a tátošoch) rozpráva.

Tak o Vlkolakovi, ktorý na vlka premenený chodí ľuďom o zradu a škodu. Od Premieňa sa boja matky. Hadovia kameň dujú. Strachujú sa i od Svetlonoša. V Morenu veria a nosia ju dievčatá ako obraz smrti jarnieho času so spevom, a potom ju hodia do vody.^[4] Na Jána kladú ohne a behajú v noci s metlami. Májové tance a spevy: „Hoja Ďunďa hoja.“ Stavanie kráľov na Rusadlie (Turíce), obliekanie sa do starých kožuchov, nariekanie a vykladanie nad mrtvým telom, lomcovanie rukami, vycitovanie duchov zomrelých atď.“ Toľko Reiss.