ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvá auktorita maďarských dejepiscov, Anonymus, udáva túto príhodu nasledovne: „In iis temporibus dux Arpád habito inter se consilio misit multos milites in expeditionen, qui subjugarent sibi populum de Castro Gumur, Nougrad et, si fortuna faveret, tunc ascenderent usque ad castrum Nitra.“ Cap. 38. a ďalej píše: Quibus etiam militibus in expeditionem euntibus, principes et ductores constituit, duos filios avunculi sui Hulek, Zuardum et Cadusam nec non Hubam, unum de principalibus personis. Tunc hi tres domini egressi sunt, a loco illo, qui dicitur Partuh, equitantes juxta fluvium Hongu (Hangoň) et eunden fluvis um trauserunt juxta fluvium Soyou, et inde egressi sunt per partes castri Gumur, et venerunt usque ad montem Bulhadu (Blch, Balog) et inde ad Partes Nougrad“ atď. (V tých časoch Árpád po dôvernej porade poslal mnoho vojska na výpravu, aby podmanili národ hradu Gemera, Novohradu a jestli by im šťastie prialo, aby zašli až k nitrianskému hradu. V kap. 33. a ďalej piše: A tomuto vojsku, idúcemu na výpravu, daj aj predstavených a vodcov, dvoch synov svojho strýka, Huleka, Zuarda a Kadušu ako i Hubu, jednoho z najvynikajúcich osôb. Títo traja páni tedy vyšli z miesta, ktoré sa volá Partuh, jazdiac pri rieke Hongu (Hangoň) a prekročili túto vodu pri rieke Šajave (Soyon), odtiaľto ale prešli cez čiastky (územia) hradu Gemer, a došli až k vrchu Bulhadu (Blh, Balog) a odtiaľ do krajov Novohradu atď.

Čo pri tomto vypravovaní Anonyma, ako viery docela nepodobné, veľmi do očí bije, je to, žeby Maďari od Tisy a Matry len tak jazdiac (equitantes) bez najmenšej srážky a bitky s domorodcí, všetky tie kraje od Pastúchova a Hangoňa po Gemer, Balog a Novohrad pre seba boli zaujali, ako čoby ony predtým nikomu neboli náležaly, tak asi podľa známej juridickej zásady: „res nullius cedit primo occupanti“. (Vec bez pána, pripadá prvému, kto ju vezme). Celé toto vypravovanie Anonyma tým viac sa stáva podozrelým, keď porovnáme s ním druhé auktority maďarské Thúróca a Bonfína, ktorí, píšúc o týchto udalostiach, jedon druhému proti hovoria. Lebo Anonym udáva toto: že Borsu, syn Bungerov, dostal od Árpáda darom nielen celý Boršod, ale i dolný Gemer, od Šajo-Gemerského zámku na východ s velikou čiastkou Turňanskej stolice. Thúróc ale nás ujisťuje, že Urš čiže Örš bol Gemerom obdarovaný. Konečne Bonfin dotvrdzuje, že jeden z vodcov Árpádových a síce Kadúza bol tak šťastný sa stať pánom Gemera. Kdože z nich má pravdu? — Lebo keďby niekdo myslel, že Boršu a Örš sú mená totožné, tedy Kadúza len nebude pokladať za totožné s nimi. Nechajúc ale Thuróca a Bonfína na strane, predsa poznamenať musím, že Anonym o svojom Borsu (ktorého však nikdy nemenuje Örš) častejšie a so zaľúbením vypráva; známe ale, že meno Bursu sa kremä ha konci XI. stoletia v dejepise vyskytuje, nadovšetko za panovania Ondreja II. Jeruzalemského okolo r. 1222. Za časov tedy Ondreja II. sa vyznačil Gyula Boršu, takže sa stal miesto-kráľom a curiae judex, jeho ale brat Nikolaj bol palatínom, a tretí brat Dominik bol barónom.

Maďarskí dejepisci menujú Anonymovho Boršu z časov Árpádových Boršu I., a dynastu Boršu z časov Ondreja II. Jeruzalemského Boršu II.; ale jaký to skok?, aká to medzera od Árpáda až po Ondreja II.? Ja som toho presvedčenia, že Anonymov Boršu je osoba vybájená, vymyslená; čím sa i celá tá výprava Arpádova do Gemera, ako ju Anonym vypráva: „equitantes juxta fluvium Soyov“ (jazdiac popri rieke Šajave), zo základu vyvracia.

Už Bartolomeides akosi tušil, že Anonym nie bez príčiny pochlebuje dynastovi Boršu, a ja som toho presvedčenia, že dejepisectvo Anonyma padá práve do času Ondreja II., alebo Belu IV., keď dynastia Boršu bola najmocnejšia v krajine, a že Anonym mal svoje príčiny a pohnútky tejto mocnej dynastii tak veľmi pochlebovať, ju zrovna do spojitosti s Árpádom uviesť, vodcovstvo prapradedovi od neho sveriť, celé stolice len tak „equitando juxta fluvium“ (jazdou pozdĺž rieky), jemu dať vybojovať, zámky Boršod a Barš (Tekov) od neho pozakladať atď., to všetko šlo Anonymovi s takou dôkladnosťou a istotou, ako keď terajší dejepisci dynastov nášho veku zrovna od Lehela alebo Botonda odvodia.

Keď tedy vypravovanie Anonyma o príchode Maďarov do Gemera je vonkoncom nespoľahlivé a vybájené, musíme hľadať inde svetlo dejepisné, a to nám poskytujú bádania nášho výtečného Sasinka, dľa ktorého sme prišli k tomu presvedčeniu, že Slovensko naše po páde Svatoplukovcov, pod menom „Provincia Vagi“ (Územie Váhu, Považie), ako sa menuje v listine biskupstva pražského), bolo k Česku pripojené; že Češi, Moravania a Slováci museli stáť v dobrom porozumení a súsedstve s Maďarmi, keď v bitke pri Bratislave medzi Maďarmi a Bavorcí, ktorým rozličné kmeny nemecké pomáhaly, r. 907 svedenej, nezdajú sa byť ani prítomnými, lebo Aventinus, opisujúc túto bitku, pripomína mnohé kmeny, súčastnivšie sa v nej, ale o Moravanoch a Slovákoch nerobí žiadnu zmienku: ďalej že Slovensko naše r. 999 skrz Poliakov bolo Čechom odňaté, a že len až r. 1009 Sv. Štefan Slovensko kus po kuse pripojil ku svojej korune, a len za tým sa počal písať: „Rex totius Hungariae“ (kráľ celého Uhorska).

Dôležitá zajiste v tomto ohľade je pre nás Slovákov uhorsko-poľská kronika (Hun. Pol. Hist.), v ktorej toto stojí: „Qui (Boleslav Chrabrý) congregato omni suo exercitu ad regem (Stephanum) ante Strigonium venit, ibique in terminis Poloniae et Ungaria tentoria sua fixit, nam termini Polonorum, ad litus Danubii, ad civitatem Strigoniensem terminabantur, dein in Agriensem civitatem ibant, demum in fluvium qui Tizia nominatur cedentes, regiranbant juxta fluvium qui Cepla nuncupatur usque ad castrum Galis, ibique inter Ungoros, Ruthenos et Polonos finem dabant.“ (Ktorý, [Boleslav Chrabrý], shromaždiac svoje celé vojsko, došiel ku kráľovi [Štefanovi] pred Ostrihom, a tu na hraniciach Poľska a Uhorska upevnil svoju dŕžavu, lebo hranice Poliakov siahaly až po brehy Dunaja pri meste Ostrihome, odtiaľ prechodily k mestu Jágru, a konečne prejdúc k rieke, menovanej Tisou [Tizia], obrátily sa popri rieke, ktorá sa volá Cepla, až po hrad Galis, a tam sa končily medzi Uhormi, Ruthenmi a Poliakmi).

Pri tejto pre nás veľmi závažnej dejepisnej listine poznamenať musím, že „castrum Galis“, alebo ako sa inde menuje „castrum Salis“ Bartolomeides a Gustáv Reiss chybne prenášajú do hornieho Gemera ku prameňom rieky Šajavy, a síce Bartolomeides ku Nižnej Slanej, na bývalý Bebekovský zámok Muráňčok menovaný, lebo že sú tam na blízku dediny Vyšná a Nižná Slaná, Ober- und Untersalze od Nemcov dobšinských zvané, a podľa toho že i Šajov je vlastne rieka Slaná, u Anonyma Soyou od só, t. j. od soly tak nazvaná. Ale tu soly, nikde nieto ani nebolo, a o Nemcoch dobšinských v čas príchodu Maďarov nebolo tu ani chýru. — Reiss chce hľadať castrum Galis alebo Salis pri prameňoch rieky Šajavy na vrchu Slanskom, lebo okolo Rédovej u vrchu Tresníka, kde sa vyskytuje meno: Solnistá a na Telgarte Slanisko. — Všetko to by bola zaiste márna práca.

Druhí dejepisci zase kladú castrum Galis do Sóváru v Šariši, preto že sa tam soľ varí; ale či sa i v čas príchodu Maďarov tam soľ varila? — a kde stál zámok?!

Dľa mojej mienky náš Záborský trefne kladie to záhadné castrum Salis do Galséča (Sečovce), starobylý to hrad na pomedzí Zemplínskej župy, pod vrchom Dargó rečeným; lebo práve tento hrad ležal neďaleko rieky Cepla teraz Toplya zvanej, a neďaleko od osady Soľ (maď. Sókut) zvanej, pri ktorej vyviera soľný prameň; mohol sa tedy písať aj castrum Galis, aj Salis.

Že Slováci v čas príchodu Maďarov až po Matru a Tisu svoje sídla mali a tak nie len celý Gemer, ale aj Turňanská, Abaujská, Boršodská a Hevešska župa boly od nich obydlené; nie razom, ale len — najmä po tatárskom pliene — s času na čas, kus po kuse boli od Maďarov vytisnutí s čiastky do Novohradu a s čiastky do Abaujskej a Zemúnskej, t. j. Zemplínskej stolice; to sa dokazuje tým, že i posiaľ ešte nie len v dolňom, teraz už maďarskom Gemeri, ale aj v Turni, Abaujskej, Boršodskej a Hevešskej župe premnohé staré hrady, vrchy, rieky, potoky, mestá, osady nosia slovenské mená, ako Siksava, Miškovec (Mišková ves) Dubičan, Šalgovce, Tapolčany, Vyšňovo, Tardoň, Velezd, Žolca, Koriťane, Kelečín, Baňa, Suchá, Málinka, Ivánka, Suchoť, Župan patak, Domoslava (Domoszló), Senderova atd. Novší osadníci sa tratia medzi Maďarmi ako na pr. Slováci v Miškovci, v Arnothe, ako sa talianski osadníci v Case (Sajó Kaza) a v Cazziole (Kaziner) stratili. — V dol. Gemeri : Suchá Dolina (Suhavölgy, od Agteleku po Putnok), osady na dolnej Šajave: Brzotýn, Hôrka, Hubovo, Kelemír, Kerepec, Králik, Lekoňa, Panitovo čili Panita, Plešivec, Riečka (Rečke) Rúdnik, Súša, Pútnik (Putnok), Malá (totiž ves, Málé) dokazujú, že sú pôvodu slovenského, teraz ale Maďarmi obydlené. Tak i na dolnej Rimave: Beljan, Čiž, Dobroštje, Dobrá, Dubovec, Dúžava, Gortva, Hodejovo, Kalečín, Kurinec, Sobôtka (Szabadka), Siač (Rimaszécs), Velkeňa, Žirkovce, (Serke); na riečke Turec rečenej: Babinec, Chvalovo, Držkovce, Hrkáč, Káluše, Otrokoč, Poliná, Rakotáš, Skerešovo, Šankovce, Valice, Višňovo; a na dolnej muráňskej doline: Beretka, Hucín, Nováčany, Licince, Dolinka atď. Všetko toto slovenské mená osád s maďarskými obyvateľmi.

Vôbec napočítal Gustav Reiss v celom Gemeri len 25 osád a pustatín, ktoré nosia názov maďarský, a 136 osád so slovenským názvom, ale Maďarmi obydlených, k tomu ešte cudzieho (?) pôvodu 30 osád a neznámeho pôvodu vyše 50 osád.

Akože tedy z týchto tak mnohých pôvodne slovenských osád Maďari vytisli praobyvateľov a do nich sa usadili? Toto je otázka, na ktorú odpovedať máme.

Fessler píše, že Maďari pri svojom vpáde do terajšieho Uhorska, slobodných slobodnými byť nechali a zbraň naproti ním nepozdvihujúcim pokoj dávali. — Anonym nezná nič o nejakej srážke a bitke medzi Maďarmi a Slovákmi na týchto stranách; lebo keby bol znal, iste by nebol zabudnul o nej chvastavo rozprávať, a nie len tak: „equitates juxta fluvium“ (jazdiac pri potoku) atď. Ba práve ani nijaké povesti nenájdeš medzi ľudom buď slovenským, buď maďarským po celej Šajave až ku Tise, ktorá by sa zmienila o dajakej bitke a dobývaní nejakého hradu skrze Maďarov. Ba keby nejaká bitka bola medzi nimi svedená bývala, a keby následkom prehratej bitky Slováci od Matry a Tisy, z Boršodskej, dolňo-abaújskej a dolňo-gemerskej stolice sa boli úhrnkom, a do čista do horných krajov utiekli, tak by všetky tie slovenské mená dedín vrchov, hradov, dolín, potokov boly cele zmiznúť musely, lebo s útokom praobyvateľov nebolo by zaiste nikoho bývalo, kto by im bol mohol všetky tie mená slovenské udať, a Maďari sa predsa ešte len i hradište „haragyisťa“ a háj tak menovať naučili.

Tu musíme vziať do povahy spôsob živobytia z Azie prišlých Maďarov, ako nám ho opisujú súvekí dejepisci. Od času ích príchodu na Tisu, až do ích pokresťanenia, žili Maďari jedine z plienu a lúpeže; oni neorali, nesiali, ale žať a žiť chceli z hotového; oni neznali žiadon rozdiel medzi „moje a tvoje“, a keď nemohli a nesmeli ísť do cudzích krajín, do Nemecka a Itálie na lúpež, tedy lúpili doma svojich najbližších súsedov a priateľov. Však známe z dejepisu, že ešte pod Andrejom I. a Belom I. † 1063 Maďari, shromaždení, úsilne žiadali všetky kostoly rozboriť, všetkých kňazov pobiť a starú vieru i lúpeže obnoviť, takže ich dali menovaní králi vojskom prepadnúť a ukrutne povraždiť. Preto je vec celkom prirodzená, že od takýchto priateľov a súsedov, ktorí sa tisli medzi ních, oni sa vždy ďalej a ďalej uťahovali a radšej opúšťali dedinu za dedinou, len aby svoje role pokojne obrábať mohli, nežli aby oni siali, a druhí nepozvaní hostia aby žali a z ích mozoľov žili. Tým sa dá vysvetliť, že i tieto horeuvedené mená z úst odchodiacich Slovákov prechádzaly do úst za ními sa vtierajúcich Maďarov, a dosť možno, že niektorí z praobyvateľov, nechtiac opustiť svoje milé rodisko, zostali medzi vnove príjdúcimi a pomaďarčili sa. Že ale predsa takýchto nemuselo byť veľa, zavierame z toho, že až po dnes v miešaných osadách, kde Slováci buď v stejnom, buďto i v menšom, ale predsa značnejšom počte s Maďarmi spolu prebývajú, ačkoľvek toľké stoletia minuly, predsa zachovali svoju slovenskú reč, zvyky a obyčaje, a nijako sa ani skrze maďarské školy a bohoslužbu pomaďarčiť nedajú, ku pr. osady: Chvalovo, Višňovo, Skerešovo, Mikolčany, Kúnová Teplica, Podhrad (Várallya) atď.

Nastáva teraz otázka, ako sa stalo s tými starými hradmi a hradišťami po príchode Maďarov do Gemera?

Všetky tie staré hrady a hradištia medzi Slovákmi boly župné, obecné; lebo Slováci pôvodne nemali a neznali zemänov, ani mocných dynastov dľa rodu, ale boli všetci medzi sebou rovní, slobodní, okrem daktorých otrokov, vo vojne zajatých. Ich kmeťovia, vladykovia a kňazi boli ními len dľa úradu a z vôle ľudu. Podobne i Maďari neznali zemänstvo, ale mali len vodcov nižších a vyšších. Najvyššie hradištia teda Slovákov prešly v majetnosť Maďarov, a síce v majetnosť obecnú, a keď sv. Štefan za príkladom Svätoplukovcov krajinu tiež na župy podelil, vtedy najdôležitejšie z ních staly sa hrady župné. A toto Štefanovo dejepisne známe podelenie krajiny na župy, vyvracia tiež táraniny Anonymove, tvrdiace, žeby to už Arpád bol vykonal; keď dokladá pri jeho výpravách tieto slová: „et fecit unum Comitatum!“ (a urobil župu.)

Už ale nástupca Štefanov, Peter, uvádzal Nemcov a Vlachov, čiže Talianov do krajiny, vyznačujúc jich všelijako, nad čím, pravda, rozlobení Uhri, vyhnali i samého kráľa von z krajiny. Za ním † 1114 zase Koloman privolal Talianov a medzi nimi istého Rolanda, ktorého potomci Lorándfiovci obdržali statky v Gemeri, a síce hrad Hodejovský (Várgede), a druhá jich linea starý hrad jelšavský, od nehož sa potom písali Ilsvajovci. Gejza II. zase privolal mnohých Nemcov do Spiša a do Sedmohradska. A tí nemecko-talianski príchodzí rytieri, počali staré hrady Gemerské dľa nemeckého a talianského spôsobu opravovať a upevňovať. Keď sa ale toto cudzie panstvo Uhrom náramne protivilo, tedy Ondrej II., Jeruzalemský † 1235 a IV. Bela utvorili tuzemské, domorodé zemänstvo a mocných dynastov, ako spoľahlivé podpory trónu, za príkladom nemeckých císárov. Tak už za Ondreja II. bol Borsu mocný dynasta a pán Gemerského hradu Balog, čili Baljog, pán Balogského hradu; a za času Bélu IV. Bubék či Bebék pán 7 zámkov v Gemeri. Krem týchto sa ešte pripomínajú v kráľovských diplomoch z týchto časov ako mocní Gemerskí dynastovia: Zách, vládnul na dolnej Rimave; Chakon čili Čák, Starúch a Martin (v diplome terre Martini), ktorí všetci sa pripomínajú v diplome IV. Bélu ako súsedi Bebekovcov. Títo dynastovia tedy staré gemerské hrady, ktoré od prvých kráľov z domu Arpádovho darom dostali, a ktoré sa im za príhodné zdali, buď opravili, buď dľa nemeckého spôsobu znovu a pevnejšie vystavili. A tu sa tiež potvrdzuje mienka Šafárika (Slov. Starožitnosti str. 433.): „Stavění hradův na skalnatých vrších jest způsob německý, teprve 12. století od těchto ku Slovanům prešlý“.

Pozostáva mi ešte, aby som o počiatkoch kresťanského náboženstva v Gemeri v dobe tejto niečo prehovoril.

Že kresťanské náboženstvo, a síce obradu slovenského, skrz Cyrilla a Methoda v ríši Svatoplukovcov zavedeného, medzi gemerskými Slovákmi už v čas príchodu Maďarov mocne bolo zakorenené, ačkoľvek nemáme na to dejopisné zprávy, z pozostalých až posiaľ pamiatok s istotou zavierať môžeme. Už všeobecný cirkevný dejepis Veľkej Moravy nás učí, že skoro po smrti Methodovej vypuklo hrozné prenasledovanie jeho pomocníkov, a prednejších kňazov obradu slovenského, ako Gorazd, Kliment, Vavrinec, Naum, Angelár atď. tak že títo, návodom nemeckých kňazov, boli všelijak tríznení, bičovaní a zo zeme vyháňaní.

Kráľovia uhorskí z domu Arpádovho, počnúc od Sv. Štefana, pokrstení a vychovávaní vo viere kresťanskej podľa obradu latinského, cirkev túto nie len medzi svojími súkmeňovci Maďarmi, ale i medzi dávno už pokresťanenými Slovákmi úsilne rozširovali, na újmu obradu slovenského. Horný Gemer tuším od Sv. Štefana podriadený bol arcibiskupovi ostrihomskému, a Malý Hont kaločskému (od r. 1015), a títo biskupovia ako aj gemerskí dynastovia, potom krajinské snemy a sami kráľovia, všetko možné podujaly, aby na týchto stranách obrad staroslovenský udusili. V tejto horlivosti sa obzvlášte vyznačil Sv. Vladislav od r. 1081 do r. 1095, tak, že sa len diviť musíme, keď pri tak mocnom utláčaní a prenasledovaní, aké-také zbytky obradu staroslovenského ešte i na pozdnejšie časy sa udržať a zachovať mohly. Keď prišli Husíti a zaujali celý Gemer, uvádzajúc všade kalich a bohoslužbu dľa svojho obradu, keď protestantismus vniknul i do Gemera, a zakladali sa tu prvé evanjelické cirkve podľa augšburgského vyznania, z toho času kanonické visitácie a seniorálne protokoly, v archive štitníckom zachované, podávajú neomylné dôkazy, že horný Gemer zväčša bol cirkve staroverskej, čiže ruskej. Na Muráni a Štitníku bol Sv. Mikuláš (ruský to svätý) patronom cirkve, ktorému v tomto okolí temer všetky kostoly boly posvätené, menovite v. polomský, vlachovský, bystranský. Cirkevné náradia, kalichy, pečate atď., poukazujú zjavne na svoj staroverský pôvod. Obec Ochtina má posiaľ pečať s obrazom Sv. Mikuláša, ako aj starý už ukradený kalich z kostola revúckeho, ochtinský, tisovský atď. so svojími nápisy. Krem toho steny v starých kostoloch hornieho Gemera boly zamaľované obrazmi svätých cirkve staroverskej, ako to až posiaľ vidno v kostole chyžňanskom, z ktorého sa vápno olupuje a zpod neho staroverskí svätí zo tmy na svetlo vystupujú. Ba i sloh čiže spôsob stavby najstarších chrámov, ako je štitnický, revúcky r.-katolícky, chyžňanský, šivetický, dlholúcky atď. sú dôkazom ích staroslovenského pôvodu, takže r. 1841 cestujúci na týchto stranách ruský učenec Srežnjanský, professor na universite Charkovskej a teraz na Petrohradskej, vidiac chyžňanský kostol, hneď zvolal: „toto je stavba ruská“.

Keď r. 1549 gróf Salm v mene kráľa Ferdinanda zaujal muráňsky zámok a uviedol ta prvého ev. farára Cyriana Friedta, ktorý sa písal: „regius et aulicus concionator“, v ten čas všetky pohronské cirkve Šumiac, Pohorela, Telgart atď. patrily ako filiálne ku Muráňu: ale obľúbiac si starodávny cirkevný obrad, ku ktorému boly navyknuté cez celé storočia, vysielaly svojich poslancov len s veľkou nevôľou a z prinútenosti do seniorálnych konventov; a keď sa Séchovci stali pánmi Muráňa, vtedy právom zemepánskym na Šumiac a Pohorelú osadili evanjelických kňazov. Šumiačanom aj celý seniorát bol nápomocný pri staväní kostola r. 1643, a predsa v tomže roku ev. kňaz šumiacky, menom Príhradný pred vysitáciou seniorálnou žaloval sa na mnohých schismatikov, v cirkvi tej jestvujúcich, ktorí služby Božie a Večeru Páne zanedbávajú, starého kalendára sa pridŕžajú, výročité sviatky rušia a vôbec staroverskej viery sa pridŕžajú. Seniorát vyniesol síce súd nad týmito, ako jich menoval: „nebulones schismatici“, a síce aby takíto dostali „sepulturam asininam, sine crux, sine lux“. t. j. aby potupne bez všetkých obradov cirkevných pochovaní boli; ale to všetko nič neprospelo, lebo už r. 1667 svojmu evanjelickému kňazovi Jánovi Dionisovi naskrze nič platiť nechceli, tak, že ten hladom prinútený, musel opustiť cirkev. A potom, keď ím seniorát poslal druhého kňaza, Jána Kalinku, tedy r. 1684 skrz svojho vyslanca slávnostne oznámili seniorálnemu konventu v Jelšave, že všetci obyvatelia šumiacki ku starej viere sa prinavrátiť a pri nej i zostávať chcejú, a povolali si staroverského kňaza Bajtku za svojho farára. A od toho času na Gemerskom Horehroní tri staroverské církve, šumiacka, telgártska a vernárska až po dnes sotrvávajú,^[5] ako slabé posledné pozostatky starodávnej, po horňom Gemeri rozšírenej cirkve staroslovanskej, od prvých apoštolov slovanských Cyrila a Methoda založenej.