Zlatý fond > Diela > Pamätihodnosti Muránskeho zámku


E-mail (povinné):

Stiahnite si Pamätihodnosti Muránskeho zámku ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Samo Tomášik:
Pamätihodnosti Muránskeho zámku

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Jaroslav Merényi, Katarína Maljarová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 114 čitateľov

Mária Széchyová a jej ľúbostné dobrodružstvo

So Széchyovcami nastala slávna epocha Muránskeho zámku. Juraj Széchy mal za manželku bohatú dedičku Máriu Drugethovú z Humenného (de Homona), jej starý šľachtický rod vlastnil v Zemplínskej stolici rozsiahle majetky. Prostredníctvom nej sa dostal do spojenia s najvznešenejšími rodinami v krajine a bol pokladaný za jedného z najbohatších magnátov v Uhorsku. Zadovážil si veľké zásluhy o kráľa a vlasť pri podpísaní mieru s Bocskayom, na ktorom i jemu samému záležalo, a bol obdarený priazňou kráľa Mateja. Vymenoval ho za dedičného vrchného išpána v Gemeri, za vrchného strážcu kráľovských dverí, za rytiera Zlatého rúna, za kráľovského tajného radcu atď., a zastával všetky tieto hodnosti s veľkým úspechom. Venoval tiež veľa tisíc na skrášlenie Muránskeho zámku, lebo v ňom dal vybudovať znamenité budovy, vztýčiť nové bašty a veže, vykopať hlbokú studňu, založiť záhrady, atď.

No keď raz pri zábave v Zemplínskej stolici šiel tento vznešený a mocný magnát so svojím sluhom do hory na poľovačku a prekvapený búrkou ukryl sa do stodoly pri dedine Brekov, bol svojím vlastným služobníkom vo svojich štyridsiatich ôsmich rokoch v spánku zastrelený.[25] — Jeho mŕtvolu doviezli na Muránsky zámok a uložili v cínovej truhle v tamojšej krypte pod hradným kostolom, kde odpočívala až do konca 18. storočia. Jeho manželka-vdova žila ešte sedemnásť rokov. Mala s ním deväť detí, z ktorých zomreli v útlom veku štyria synovia a jedna dcéra; nažive zostali štyri dcéry: Mária, Barbora, Katarína a Eva.

Najstaršia dcéra Mária, ktorá hrala na Muránskom zámku vynikajúcu úlohu, vydala sa najprv za sedmohradského grófa Štefana Bethléna, vnuka chýrečného sedmohradskébo kniežaťa Gabriela Bethléna. Jej svadba sa slávila roku 1627 v Jelšave. Už roku 1631 zomrel jej manžel a mladá, bezdetná vdova nasadla na koňa a prišla s malou spoločnosťou, všadiaľ na koni, zo Sedmohradska až na hrad Muráň. Jej druhá sestra Barbora sa vydala vo svojom trinástom roku za grófa Adama Thurzu na Ľupču, Katarína za Jána Liszta z Kopčian (de Köpcseny, Kittsee) a najmladšia Eva za grófa Gabriela Illyésházyho roku 1641.

Stálym bydliskom grófa Illyésházyho bol Muránsky zámok. Keď sa práve v tom čase Juraj Rákóczi, sedmohradský knieža, postavil na odpor cisárovi-kráľovi a zmocnil sa so svojou armádou roku 1644 celého Horného Uhorska, pripojil sa k nemu aj Illyésházy a bojoval s ním spoločne proti kráľovskej armáde vedenej Mikulášom Eszterházym. Keď Eszterházy nemohol odporovať náporu Rákócziovcov, stiahol sa do Liptova a poslal jedného zo svojich vodcov — Fraňa Wesselényiho — ako zámockého veliteľa hradu Fiľakova s rozkazom, aby menovanú pevnosť čo najlepšie bránil proti povstalcom a držal ju stoj čo stoj.

Wesselényi bol statočný a skúsený bojovník, ktorý sa vyznamenal v bitkách s Turkami pri Jágri, Hatvane, Szolnoku, Vacove a Heveši. Oženil sa so Žofiou Bosňákovou,[26] dcérou bývalého veliteľa hradu Fiľakova a paňou hradu Strečna na Váhu. Za Wesselényiho sa vydala z otcovej vôle, ich povahy sa však nijako nezhodovali. Wesselényi bol sveták a ctižiadostivý muž, bažil po vojnových činoch, sláve a poctách a pritom bol panovačný a bezohľadný. Žofia, naopak, bola nežná, pobožná, domácka, nenáročná a dobročinná. No aj tak bola svojmu manželovi oddaná z celého srdca, vždy myslela len na jeho početné vojnové nebezpečenstvá a často sa za neho modlila. Následkom prudkého prechladnutia zomrela ešte v mladom veku.

Na Muráni bola paňou hradu Eva Illyésházyová, a keď sa k nej prisťahovala jej ovdovená sestra Mária, všetci ju prijali láskave. Gróf Illyésházy sa správal k svojej švagrinej tiež veľmi prívetivo a vychádzal jej vo všetkých jej želaniach a zábavách v ústrety, predpokladajúc, že ako on aj ona bude zachovávať vernosť a oddanosť kniežaťu Rákóczimu.

Mária Széchyová bola veľká krásavica, obdivovaná mužským svetom, oslavovaná a ospevovaná vo veršoch neskorším dvorským básnikom a komorníkom Štefanom Gyöngyösym. Bola si dobre vedomá svojich telesných predností, bola panovačná a bažila po vláde a mimoriadne obľubovala romantické dobrodružstvá. Na koni jazdila ako amazonka a rada sa oddávala lovu rýb a poľovačke; oblečená ako bohyňa Diana, smelo klusala na koni.

K jej tajným ctiteľom patril aj kráľovský veliteľ Fiľakova Wesselényi. Tento veľmož ju vraj poznal ešte za života svojej prvej manželky, lebo tá bola s Máriou Széchyovou spriatelená, na smrteľnej posteli mu vraj sama Máriu odporučila za ženu, azda preto, že vybadala jeho silnú náklonnosť k Márii.

Len čo dobrosrdečná Žofia Bosňáková zatvorila oči, myslel už Wesselényi na ľúbostné dobrodružstvo s Máriou Széchyovou. No vec nebola taká ľahká a skrývala v sebe isté nebezpečenstvo. Ako vohľač nemohol vystupovať otvorene, ba oficiálne sa musel osvedčovať ako nepriateľ a sok stúpenca rákócziovskej strany Illyésházyho a usilovať sa čo najväčšmi o to, aby mu vydrapil z rúk preslávny Muránsky zámok. Vedel, že ho bude môcť získať iba v tom prípade, ak sa mu podarí dobyť srdce a ruku krásnej Márie Széchyovej. Napochytre sa rozhodol a napísal jej ľúbostný list tohto obsahu:[27]

„Neznámy služobník prejavuje svoju oddanosť, poslušnosť a vernú lásku! Hoci som sa až do tohto času vnútorne veľmi spaľoval, predsa som nesmel svoje pocity vyjaviť navonok. Teraz sa osmeľujem — odpusť mi — dlhšie sa už nemôžem zdržať. Ak nebudeš mať so mnou zľutovanie, zahyniem. Predsa však, Ty nemáš srdce divého zvieraťa a ani z ocele, ale mierne a milostivé. A keby Ťa môj žiaľ nedojímal, neber za zlé tento môj list. Ach, ako sa poteší moje srdce, keď ho vezmeš do svojej jemnej ruky!! Aké nádeje vo mne z toho vzbĺknu? Buď mi len takou, akou som si Ťa v svojej láske zasľúbil, lebo ja som Ťa skôr ľúbil ako videl. Obidvaja sme v podobnom položení. Ty žiješ ako osirotená, žialiaca hrdlička, a rovnako tak aj ja prežívam svoje dni života. Bárs by si pomyslela na náklonnosť môjho srdca, aby si doň sama prenikla a každá iná bola z neho vytvorená. Moje srdce je ranené lúčmi Tvojej krásy. Ako veľmi závidím tomuto môjmu listu! — Dostane sa k Tebe, ja nie! Budem žiť pri mojej veliteľke, ak sa jej bude páčiť; ak nie, budem stratený. Prosím Ťa, ak nie si prázdna všetkej milosti, urč nejaké miesto a poskytni mi možnosť, aby som mohol s Tebou prehovoriť niekoľko slov, kde by sa mohlo uspokojiť moje rozbúrené srdce, kde by som Ti mohol prezradiť pocity svojho srdca a presvedčiť Ťa o úprimnosti svojich úmyslov a vernosti svojho srdca. Ak označíš presne miesto, nebudem mať ohľad na nijaké nebezpečenstvo a prídem celkom určite. Fraňo Wesselényi.“

List bol napísaný, ale teraz bola ťažkosť v tom, ako ho poslať na Muránsky zámok a do pravých rúk. Lebo práve bola vojna. Wesselényi a Illyésházy stáli ako vyhlásení nepriatelia proti sebe, Muránsky zámok bol prísne strážený, každé spojenie s vonkajším svetom bolo veľmi ťažké a za prípadnú korešpondenciu s nepriateľom hrozila smrť.

Na hrade žila ako kľúčiarka istá pani Kürtyčka (von Kürty), tá vlastnila v Hrachove, neďaleko Rimavskej Soboty, malý majer, odkiaľ sa častejšie vozila pre panstvo na Muráň zelenina. Bolo práve leto, a tak poslala do Hrachova pisára Nagya po uhorky. O jeho príchode do Hrachova dostal ihneď správu Wesselényi, ktorý sa vtedy zdržiaval v Rimavskej Sobote. Posla dal zatvoriť a naháňaním strachu, vyhrážaním sa, darmi a veľkými sľubmi ho napokon, keď si ho najprv zaviazal prísahou, naklonil k tomu, že vezme so sebou list a vlastnoručne ho odovzdá Márii Széchyovej, ale inakšie zachová o všetkom úplnú mlčanlivosť. Nagy vyrezal vnútrajšok jednej uhorky a vložil do nej list. Keď došiel na hrad, bol dôkladne prezretý, a keď pri ňom nič podozrivé nenašli, pustili ho ďalej cez bránu. Bez úhony odovzdal Márii Széchyovej list, a nikto o tom nemal ani najmenšieho tušenia.

Wesselényiho ľúbostné vyznanie bolo pre mladú vdovu prekvapujúce a dosť trápne, pretože obsahovalo naliehavú žiadosť o tajnú schôdzku. No zároveň aj pochopila, že tu nejde len o získanie jej srdca, ale aj o dobytie hradu. To sa jej videlo spočiatku veľmi háklivé a nebezpečné, aby hrala dvojakú hru. Dlho so sebou bojovala uvažujúc, čo by mala robiť. Nemohla nebrať na zreteľ láskavé a pekné správanie sa jej sestry Evy k nej, sestra vychádzala v ústrety každému jej želaniu a ochotne sa starala o jej pohodlie a zábavu. No jednako si ťažkala, že keď sa to tak vezme, ako najstaršia zo sestier má vlastne väčšie právo na vlastníctvo hradu než ostatné sestry, a obzvlášť najmladšia z nich, Eva. Domnievala sa, že nie je ani najmenej súca na to, aby vedľa Evy hrala skromnú úlohu. A skutočne, zdalo sa jej, že sa narodila, aby vládla a žiarila. Okrem toho mala dojem, že Illyésházy jej nedôveruje a dáva sledovať jej reči a činy, čím sa cítila často zarmútená a urazená.

Také úvahy zatisli napokon do úzadia všetky prípadné pochybnosti a strach pred nebezpečenstvom. Vzala papier a odpovedala Wesselényimu takto:

„Celkom neočakávane som dostala ja neznáma Tvoj list, na ktorý teraz úprimne odpovedám. Nech Ti boh žehná a sprevádza šťastím Tvoje predsavzatie! Nepochybujem ani najmenej o pravdivosti Tvojho vyznania, ani o úprimnosti Tvojej náklonnosti ku mne. Aj ja by som si želala, aby sme sa mohli zoči-voči niekde zísť, no neviem veru, ako by sa to dalo vykonať! Lebo bez všetkých svedkov by sme sa mohli len veľmi ťažko zísť, a ako ľahko by sme sa mohli prezradiť! Medzitým sa budem usilovať, aby som vymyslela niečo, čo by bolo priaznivé Tvojej náklonnosti ku mne a Tvojej požiadavke. Potom Ti po svojom služobníkovi oznámim, ako by sa dala táto vec vyriešiť, aby nám v našom vdovskom stave na radosť slúžila.“

S veľkou netrpezlivosťou očakával Wesselényi vo Fiľakove odpoveď Márie Széchyovej. O päť dní prišiel na koni ku Fiľakovu jej verný služobník Kádaš a čakal neďaleko hradu. Keď o tom dostal Wesselényi správu, sadol ihneď na koňa, docválal na určené miesto a chopil sa dychtivo doručeného listu. Najprv sa ho nepríjemne dotklo, že list bol zapečatený žltým voskom, no čoskoro sa uspokojil, keď ho otvoril a našiel v ňom zelenú pečiatku. Keď list niekoľko ráz prečítal, posla bohato obdaroval a sľúbil mu 1000 dukátov, ak mu bude i naďalej nápomocný v uskutočňovaní jeho zámerov. Nato sa vrátil čo najrýchlejšie do Fiľakova a odoslal po tom istom Kádašovi nový list vedno s malými hodinkami ako dar pre Máriu. — O niekoľko dní dostal od Márie Széchyovej list, v ktorom mu oznamovala, že na budúcu sobotu bude lapať ryby v potoku, tečúcom z tisoveckých vrchov do doliny, aby ta prišiel s niekoľkými ľuďmi, pretože úplne sami sa nemôžu zísť pre ľudské reči.

V určený deň prišiel Wesselényi so siedmimi sprievodcami, sčiastky dôstojníkmi, sčiastky obyčajnými vojakmi, na koňoch lesnými chodníčkami, aby ich nikto nevidel a nepoznal, až na miesto na severnom svahu vrchu, položeného medzi Tisovcom a Muráňom a nazývaného Dielik. Zastal v hore na výšine, odkiaľ mal dobrý výhľad na potok, vinúci sa dolinou. Vtom on a jeho sprievodcovia boli prekvapení podivuhodným divadlom: na protiľahlom strmom skalnatom brehu pasovali sa medzi sebou dva bručiace ohromné medvede. Hneď sa dali do seba, hneď sa prenasledovali odvážnymi skokmi z jedného skalného útesu na druhý, pričom váľali do závratnej hĺbky balvany. — Zrazu počuli zvuk bubnov a trúb a zazreli, ako zostupuje dolu vrchom po neďalekom horskom chodníku vojenský oddiel, vedený grófom Illyésházym. Bolo to pre nich nemilé prekvapenie. Pomýšľali už na zradu, že ich azda chcú obkolesiť a zajať. Začali sa radiť o zúfalej obrane a prípadnom úniku z hroziaceho nebezpečenstva. Skoro sa však na svoj nemalý úžas presvedčili, že oddiel, nepristavujúc sa nikde cestou, pokračuje pokojne v ceste na Muráň. No aj tak sa im zdalo čakanie pridlhým a Wesselényi už bol netrpezlivý, keď konečne pricválal na koni služobník a sprostredkovateľ Kádaš a oznámil Wesselényimu, že to bol skutočne Illyésházy, ktorý priviedol Rákóczimu sedemsto mužov pomocných zborov z putnockého kraja. Zastavil sa na Muráni a celkom neočakávane sa zjavil v zámku, kde jeho paniu, pripravujúcu sa práve na výjazd von, trocha zadržal. Kádaš prosil Wesselényiho, aby ráčil mať trochu strpenia, lebo jeho pani naisto o chvíľu príde a ako darček mu posiela hodinky so zelenou stužkou.

Mladý gavalier sa uspokojil a veľmi sa tešil. Po dlhom čakaní spozoroval konečne s vytržením dámu svojho srdca, oblečenú v peknom poľovníckom obleku, ako cvála hore po ceste popri potoku, za ňou jej dve sprievodkyne, z ktorých jedna niesla sieťku, druhá udicu s prútom. Wesselényi vyskočil v okamihu na koňa a išiel im v ústrety. Obidve komorné zostali naboku. Wesselényi vykonal pred dámou vojenský pozdrav, zoskočil z koňa a chcel pomôcť Márii Széchyovej. Tá ako vycvičená jazdkyňa zoskočila sama, načo Wesselényi, mnoho ráz sa ukloniac, sňal z hlavy klobúk a rozprestrel na trávu vojenský plášť. Kádaš medzitým odviedol koňa nabok.

Wesselényi vzal Máriu za ruku a prosil ju čo najúslužnejšie, aby si ráčila sadnúť na kabát, čo ona aj urobila. Sám si kľakol vedľa nej na jedno koleno a zatiaľ čo s veľkou úľubou pozeral do jej krásnej, očarujúcej tváre, rozvinul sa medzi nimi tento rozhovor:

— Po dlhom čakaní, — začal Wesselényi, — je moja radosť z tvojej prítomnosti nevýslovná. Ach, ako rád by som ťa chcel presvedčiť o mojej vernosti a úprimnosti! Nepohŕdaj mojou vernosťou, keď si ma už uznala za hodného, aby som ťa tu obťažoval. — Páni na Muráni odpadli od nášho najmilostivejšieho kráľa, hoci ich rod má čo ďakovať práve tejto kráľovskej dynastii za povýšenie do grófskeho stavu. Žiaľbohu, oni sa nielen odtrhli od svojich dobrodincov, ale sa aj so zbraňou v ruke postavili proti nim! Najmilostivejšia pani, vari by si sa i ty zaradila medzi tých nevďačníkov? Ty, ktorej dobrota a láskavosť vedia zaplašiť všetky ľudské vášne a zlé skutky? — Tvoje meno, tvoja veľkodušnosť, tvoja vernosť kráľovi večne by sa oslavovali v celom svete, keby si bola ochotná vydať Muránsky zámok kráľovskej strane! Za to by ťa neminula odmena, lebo ak teraz vlastníš zámok spoločne so sestrami a švagrami, potom by si, a to mi ver, bola sama paňou nad všetkým.

Mária Széchyová na to odpovedala:

— Nie je v mojej moci, aby som hockomu vydala, Muránsky zámok alebo hockoho do neho vpustila, pretože tam je každý povinný držať s Rákóczim. Hradnú bránu silno strážia, kľúč od nej si berie každý večer do opatery moja najmladšia sestra.

Potom už ďalej rozprával Wesselényi v žarte:

— Si teraz mojou zajatkyňou, milá môjho srdca! Zahrniem ťa slávou na Fiľakove, milostivá pani grófka, a budem tam s tebou užívať svoje životné šťastie.

Nato Mária neohrozene a odhodlane odpovedala:

— Ak sa to tvojej cti a vojenskej sláve náležitým vidí ľstivo sa správať, môžeš to urobiť. Ale aký osoh z toho môžeš mať? Takým spôsobom určite na Muránsky zámok neprídeš, ale naisto sa staneš odstrašujúcim príkladom, ako málo my ženy môžeme dôverovať mužom.

Wesselényi sa rýchlo spamätal a veľmi ju prosil, aby mu odpustila jeho nevhodný žart, potom jej slávnostne sľúbil manželstvo a večnú lásku a tento svoj sľub tiež ihneď potvrdil prísahou na svoj rytiersky meč.

Mária vravela potom ostýchavo a akosi zmätene:

— Statočný rytier! Manželstvo je dielo božie. Ak to bude božia vôľa, nebudem sa brániť, ale pomôžem ti čistou a vernou láskou. Budem zároveň premýšľať, akým spôsobom by som ti mohla vedno s mojou rukou odovzdať aj Muránsky zámok! Ak bude naša obojstranná láska úprimná, potom nám aj pán boh pomôže, aby sme uskutočnili náš úmysel.

Ešte ďalej sa radili a rozprávali o svojich plánoch do budúcnosti a Wesselényi, dojatý Máriiným pôvabom a láskavosťou, chcel ju objať a pobozkať, no ona sa mu rýchlo vykrútila z náručia a ponúkla mu svoje kadere so slovami:

— Vezmi si tieto kadere, čas nečaká, pridlho sme sa tu zabavili, ale aby nekleslo do zabudnutia, čo nám je drahé, darujem ti toto na pamiatku, nech ti to pripomína moju osihotenú osobu. A že som ti nedovolila viac dôvernosti, stalo sa preto, že chcem predísť ohováračkám.

Nato zakývala na svojho služobníka Kádaša a ten jej ihneď priviedol koňa. Vyšvihla sa s obdivuhodnou ľahkosťou do sedla a rýchlo odklusala. — Wesselényi ju chcel nasledovať a len s námahou sa jeho sprievodcom podarilo zadržať ho.



[25] Miesto zavraždenia Juraja Széchyho uvádzajú správy rozlične: Melchior Matthaei, pastor v Červenici v Šariši, píše vo svojom denníku: 31. augusta roku Pána 1625 bol vznešený pán Juraj Széchy zabitý v Brekove, dedine položenej pod hradom, keď nocoval v akejsi stodole. Jeho služobník alebo zbrojnoš ho trikrát zasiahol.

Diarium Johannis Molczányi et Fabiani Behm: 31. augusta 1625 bol zastrelený vznešený pán Juraj Széchy z hradu Blh zradou svojho služobníka N. Léthyho medzi 11. a 12. hodinou v noci, keď nocoval v stodole.

Matricula 24. Reg. Golcziana, fol. 528: Vznešený pán Juraj Széchy, pán na Muráni, Ľupči atď., zomrel 1. septembra 1625 v Trebišove, meste na Hornej zemi, zastrelený dvoma výstrelmi do pŕs, nocujúc a odpočívajúc v akejsi stodole.

Bartholomaeides sa domnieva, že je to zámok Brekov pri Trebišove, a píše ďalej: Jeho mŕtvola bola dopravená do kaplnky na Muránskom zámku a uložená do nádhernej cínovej truhly.

Toho istého roku zomreli na mor aj dvaja bratia Juraja Széchyho.

[26] Žofia Bosňáková sa vydala za Wesselényiho podľa vôle svojho otca, ktorý bol hradným veliteľom; po otcovej smrti bývala na hrade Strečno nad Váhom; nazdávala sa, že ju manžel zanedbáva a veľmi si to brala k srdcu; verila, že si ho opäť získa zbožnými modlitbami. Za hradom Strečno stála kaplnka s obrazom Bohorodičky. Sem išla raz v noci za treskúcej zimy, oblečená ako kajúcnica, sandále na holých nohách, hodila sa pred obrazom na kolená a modlila sa dlho a vrúcne, kým jej neprítomnosť na hrade nezbadali a neodviedli ju. Skoro potom ju premohla prudká horúčka a zomrela. Po vyše dvesto rokoch, keď už kaplnka bola v zrúcaninách, našli jej mŕtvolu vyschnutú ako múmiu (azda bola nabalzamovaná). Dodnes je uložená pod sklom v dedinskom kostole.

Žofia Bosňáková mala s Fraňom Wesselényim viac detí. Jej syn Ladislav Wesselényi sa oženil so Zuzanou Bakošovou, dcérou Gabriela Bakoša a Márie Bornemisszovej, no zomrel ešte v mladom veku.

[27] Ľúbostné dobrodružstvo Márie Széchyovej a dobytie Muránskeho zámku Fraňom Wesselényim opisuje Fraňo Kazy, učený jezuita, ktorý pokračoval v Istvánfyho kronike od roku 1601. Jeho kniha, nazvaná Historia regni Hungariae (Dejiny kráľovstva uhorského), bola vytlačená v Trnave roku 1737. Podľa Kazyho dobyl Wesselényi hrad roku 1644 počas mierového rokovania c. kráľ. splnomocnencov so zástupcami rákócziovskej strany v Trnave. Jeho rozprávanie je dosť zaujímavé, preto ho uvádzam v preklade do slovenského jazyka z autorovej kvetnatej latinčiny. Kazy píše:

Muránsky zámok sa vypína na vysokej skale a na južnej strane, kde viedla cesta pre ľudí a zvieratá, a kde sa zdalo, že príroda napodobňuje osobitným skalným výbežkom umelé opevnenie, bol všade mocne a dobre opevnený, preto ho nemohol dobyť ani vnútorný nepriateľ, ani vonkajšia sila. Na južnej strane sa dvíha v tej istej výške druhý vrchol kopca a na severnej strane opäť iný a ešte vyšší, a práve táto poloha hradu bola taká, že sa vysmievala každému nepriateľovi, ktorý sa usiloval dostať sa a vytiahnuť delo na tento strmý, vrchol kopca prevyšujúci hrad, hore trochu plochý, a teda vhodný na obliehanie. Na to by bolo treba značnej námahy a roboty, čo už samo odpudzovalo každú myšlienku na obliehanie. Wesselényi ani nemyslel na to, aby sa hradu zmocnil násilím. Vedel, že treba postupovať inými prostriedkami než zbraňami, bez hluku a násilia. Z toho dôvodu si vypožičal šípy boha ľúbosti a takto vyzbrojený vstúpil do Muránskej doliny. Na hrade vládla Mária Széchyová, na manželstvo už zrelá žena a tiež ľahko zraniteľná. Bola určená na to, aby ju dobyl Wesselényi, ktorému smrť práve vytrhla jeho manželku Žofiu Bosňákovú. Vložil list s vyznaním lásky do uhorky a naliehavo ju prosil, aby mu poskytla príležitosť sa s ňou stretnúť a pozhovárať sa. Neviem už, či iskry ľúbosti, ktorými zaľúbený muž naplnil svoj list, zapálili a rozohriali až dosiaľ chladné srdce ženy, alebo či to bola prirodzená vlastnosť tohto pohlavia, že je zvedavé na všetko nové a všetko chce vidieť a počuť. Azda to ju pohlo k tomu, že prisľúbila schôdzku ešte túžobnejším spôsobom, než prosil on. Vec zbytočne nepreťahovala, ale ihneď určila blízku horu ako miesto ich stretnutia a napísala mu, že ta príde na druhý deň. Nech len príde v určený čas na miesto, a ak má vo svojom srdci tajnú prosbu, má ju vysloviť.

Wesselényi nezvyčajne spokojný s odpoveďou, ktorú dostal, netrpezlivo čakal na východ slnka, a keď sa priblížila určená hodina, prišiel na dohovorené miesto ešte pred stanoveným časom. Keď videl, ako sa žena jeho srdca približovala, ponáhľal sa jej v ústrety s veľkou prívetivosťou a radosťou. Keď si podľa obyčaje podali ruky a úctivo sa pozdravili, rozprúdil sa medzi nimi priateľský rozhovor, ktorý mohli počuť aj ich sprievodcovia. Tajne a bez svedkov obrátil Wesselényi reč na manželský zväzok. — Tento muž pochádzal zo starobylého uhorského rodu. Bol vznešenej postavy, pekných tvarov tela, jemného charakteru a obdarený všetkými dobrými vlastnosťami, ktoré sú také príťažlivé pre oči a srdce mladej ženy. A ona týmto zvodom ani nekládla odpor, bez dlhého rozmýšľania mu podala ruku, domnievajúc sa, že v ňom nájde muža, s ktorým jej nebude nič chýbať v šťastnom manželstve. Nakoniec ešte bolo treba, aby sa Wesselényi zasľúbil s hradom, lebo veril, že mu už právom náleží. A tak ju prosil, aby mu ho ráčila odovzdať. Ona sa jeho žiadosti síce nebránila, no nevedela, ako by sa to dalo uskutočniť. V ceste stál hradný veliteľ, ktorý bol švagrom Máriiným a ktorý stál už dlhšie na Rákócziho strane, takže spojenectvo s Rákóczim bolo pevnejšie ako príbuzenské zväzky. Čírym násilím by Wesselényi proti hradu nebol nič dosiahol. A tak sa našla druhá cesta, ktorá sa zdala síce ťažšou, ale láskou a vytúženým šťastím ľahšie dosiahnuteľnou. Dohovorili sa, že sľúbenec pripraví rebríky, po ktorých sa v nočnej tme jeho vojaci vyškriabu na skalnaté výšiny, nevesta zase ukáže vojakom tajný vchod do hradu. Obidvaja museli postupovať obozretne, aby sa im ich nebezpečné podujatie šťastne vydarilo. A tak, keď už si boli istí úspechom, podnikli odvážny čin. Wesselényi v spojení so šťastím, ktoré ho neopúšťalo, postupoval rýchlo napred. Rozkázal pristaviť rebríky a s najodvážnejšími mužmi po prekonaní mnohých ťažkostí vystupoval na vysokú skalu. Mária Széchyová, ktorá jednostaj striehla, vpúšťala očakávaných hostí sčiastky izbovými dvermi, sčiastky oblokom do svojej izby, odkiaľ sa potom rozišli do hradu, netušiaceho nič zlé. Keď dorúbali stráž a zmocnili sa hradnej brány, zvyšok dokončili rýchlo a bez ťažkostí. Takto Wesselényi dobyl Muránsky zámok pre cisára a pre seba samého. Lebo čoskoro dostal hrad od cisára na večné časy do daru ako odmenu za svoju námahu, aby z týchto skalísk mohol po rozličných stupňoch pôct a hodností dosiahnuť najvyššiu hodnosť v kráľovstve. — Toľko zaznamenáva Kazy.

Wesselényiho dobytie Muránskeho zámku sa stalo obľúbenou témou románov, noviel, básní a ľudových rozprávok až po naše časy. — Tú istú udalosť opisuje Štefan Gyöngyösy, komorník a dvorský básnik u palatína Wesselényiho na Muránskom zámku, vo svojej maďarskej básni s názvom: Márssal társalkodó Murányi Vénus…: Muránska Venuša a jej láska k Marsovi, alebo spomienka na to, ako vysoko urodzený gróf Fraňo Wesselényi z Hadadu, palatín kráľovstva uhorského, toho času vrchný veliteľ hradu Fiľakovo, v tajnom dohovore na uzavretie manželstva s vysokourodzenou a vznešenou grófkou Máriou z Rimavskej Seči podivuhodným spôsobom dobyl chýrečný Muránsky zámok. Toto opisuje v maďarských veršoch Štefan Gyöngyösy, komorník Ich vznešeností. 1674.

Tento Gyöngyösy dostal do daru od Márie Széchyovej dedinu Babinec v Blžskej doline a tú neskoršie odkúpil gróf Štefan Koháry za 1200 florénov, ako to dokazuje stoličný protokol.




Samo Tomášik

— básnik a prozaik, známy ako autor hymn. piesne Hej, Slováci a historických próz, v ktorých zdôrazňuje význam Slovákov v uhorských dejinách Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.