Zlatý fond > Diela > Pamätihodnosti Muránskeho zámku


E-mail (povinné):

Stiahnite si Pamätihodnosti Muránskeho zámku ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Samo Tomášik:
Pamätihodnosti Muránskeho zámku

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Jaroslav Merényi, Katarína Maljarová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 114 čitateľov

Emerich Thököly dobýva Muránsky zámok a čoskoro ho stráca

Thökölyho rod pochádza vraj z Poľska. Zakladateľ rodu Šebastián prišiel do Uhorska ako obchodník s koňmi. Raz na ceste z Veľkého Varadína do Sedmohradska sa zoznámil s bohatým tureckým bašom, ktorý mu vraj zveril svoje poklady, chcejúc prestúpiť na kresťanskú vieru. Šebastián ho údajne prezradil Turkom a baša zaplatil svoj zámer životom, Šebastián získal jeho poklady a nazýval sa od tých čias Thököly.[62]

Takto obohatený prišiel do Trnavy, kúpil tu dom a dostal roku 1572 od kráľa Maximiliána šľachtický dekrét s predikátom „z Tekelházy“. Skoro potom získal do zálohy roku 1579 Kežmarský zámok, ktorého majiteľ Jaromír Lasky ho predtým zálohoval barónovi Jánovi Rueberovi von Pyksendorf a na Gravensteine. Od toho času bol Kežmarský zámok bydliskom Thökölyho, ktorý sa od roku 1580 písal s predikátom „de Käsmark“. Silou-mocou chcel Kežmarčanov prinútiť, aby mu ako jeho poddaní zložili prísahu vernosti. Tu sa zosobášil s Katarínou Dóczyovou, dcérou Gabriela Dóczyho a Kristíny Nyáryovej, čím bol spriaznený s najvznešenejšími uhorskými magnátmi, najmä s rodinou Nádasdyovcov, Bathyányovcov, Forgáchovcov, Révayovcov, Homonayovcov, Thurzovcov a Nyáryovcov. Napokon dostal barónsky titul a kúpil panstvo Štiavnik na Spiši. Vynaložil veľkú námahu na to, aby zapojil svoje meno[63] na historický, vtedy už vymretý rodokmeň Thökölyovcov, s ktorými vlastne nemal nič spoločné.

Spomedzi jeho početných detí sa zvlášť vyznamenal Štefan Thököly I. Ten navštevoval vysoké školy vo Vratislavi, Zhorelci, Heidelbergu a Strassburgu, precestoval celú Európu, stal sa potom pážaťom na dvore kráľa Mateja a napokon prísediacim kráľovskej tabule. — Ten istý Štefan Thököly I. kúpil roku 1610 Kežmarský zámok[64] s dedičným právom a veľmi bezohľadne zaobchodil s kežmarskými mešťanmi. Trýznil ich a vyhrážal sa im, že neušetrí ani dieťa v matkinom lone, kým ho neuznajú za svojho dedičného pána a seba za jeho poddaných. Rozkázal im, aby svoje domy pokrývali nie šindľom, ale len slamou. Okrem toho mešťanov zatváral, bil ich, trhal im fúzy a bradu a nútil ich, aby ich zjedli. — Rozhorčenosť mešťanov bola taká veľká, že svoje mesto opevnili[65] a obohnali múrmi proti Thökölyho zámku, ako proti nepriateľovi a obliehateľovi. Štefan Thököly I. bol ženatý s Katarínou Thurzovou, dcérou chýrečného palatína Juraja Thurzu.

Jeho syn Štefan Thököly II., narodený roku 1623, získal kúpou zámky Oravu a Likavu s hradom Ružomberok v Liptove, dostal grófsky titul a stal sa rytierom Zlatého rúna, oravským vrchným išpánom, ako aj krajinským komisárom. Jeho manželkou bola Mária Gyulafiová z Rothótu, s ňou získal veľké majetky v Sedmohradsku.

Keď sa jeho jediný, vtedy trinásťročný syn Emerich na hrade Likava v Liptove, kde sa ukrýval, dozvedel, že jeho otec za obliehania Oravského zámku zomrel a hrad padol do cisárskych rúk, necítil sa na Likave bezpečným a ušiel v ženskom preoblečení spolu s Petróczim, Keczerom, Barkóczim a so svojím vychovávateľom Absolonom na Spiš,[66] práve vtedy, keď sa pred Likavou zjavilo vojsko generála Heistera a Sporka. Len čo sa cisárski velitelia dozvedeli o jeho úteku, poslali za ním dve kompánie vojska, ale bolo už neskoro, mladý Thököly sa ponáhľal cez hranicu do Poľska a odtiaľ do Sedmohradska ku kniežaťu Apaffymu.

Emerich Thököly sa už ako chlapec vyznačoval usilovnosťou a talentom v evanjelickom kolégiu v Prešove, kde študoval, keď v svojom trinástom roku plynne deklamoval po latinsky na každú tému.[67] Svoje štúdiá dokončil v Sedmohradsku a jeho príbuzný, gróf Fraňo Rédey, ktorý zomrel bezdetný, odkázal mu pred svojou smrťou všetok majetok, najmä Chust a Hunyad.

Nespokojní Uhri pripravovali novú vzburu a zhromažďovali sa pod zástavami Michala Telekiho v potiskom okolí. K jeho boku sa pridružil Emerich Thököly. Keď Teleki[68] zložil vodcovstvo, roku 1677 na hrade Mukačeve bol za vodcu zvolený a za knieža vyhlásený Emerich Thököly, hoci mal vtedy len dvadsaťjeden rokov.

Roku 1678 vydal Emerich Thököly Manifest ku všetkým Uhrom, v ktorom vyhlasoval, že bude bojovať za slobodu vlasti, a vyzýval všetkých, aby mu pomáhali. Tým, ktorí slúžili cudzincom, alebo sa držali v neutralite, hrozil ťažkými trestami. Jeho prívrženci sa volali „malkotenti“, jeho vojaci „tolpaši“ a „kuruci“. V jeho vojsku bojovali i Turci, Tatári, Francúzi, Poliaci a kozáci.

Knieža Apaffy, ktorý žiadal od kráľa Leopolda tri uhorské stolice, ale nedostal nič, poskytol z pomsty za to Thökölymu peniaze a vojsko, s ktorým ten potom vpadol do Uhorska.

Roku 1680 prenikol Thökölyho veliteľ Dávid Petneházy až na Spiš a donútil Kežmarčanov k prísahe vernosti, spálil predmestie Levoče a mesto Bardejov a bojoval so striedavým šťastím s cisárskymi generálmi.

Roku 1682, po smrti Žofie Báthoryovej, matky Františka Rákócziho I., ktorá za svojho života zanovito zakazovala Thökölymu vstup na Mukačevský hrad, oženil sa Thököly s vdovou po Rákóczim, Helenou Zrínskou, dcérou popraveného Petra Zrínskeho a Anny Kataríny Frangepanovej. Svadbu slávili s kráľovskou pompou. — Týmto sobášom stal sa Thököly majiteľom rákócziovských hradov Mukačevo, Ecsed, Ónod, Kálló, Regécz, Patak, Tállye, Bénye atď. Skoro nato tiahol so štrnástimi tisícmi mužov a s tureckým pomocným zborom, pozostávajúcim z päťdesiat tisíc mužov, s veľkým triumfom na Košice, ktoré sa mu ihneď vzdali, no tureckému vezírovi museli vyplatiť 30 000 florénov. Ten istý deň sa Thökölymu dobrovoľne poddalo mesto Prešov.

Roku 1683[69] táboril Thököly pri Rožňave v Gemeri a žiadal od stolice všeobecnú šľachtickú insurekciu, v čom mu vyhoveli. Veľa povstalcov k nemu priviedol Ján Dancs zo Štrkovca (Kövecs). Okrem toho veľa zbraní objednal u dobšinských a štítnických zbrojárov, ktorých výrobky boli vtedy veľmi chýrečné. Takto posilnený podnikol útok na Muránsky zámok, ktorého obsadenie sa mu videlo veľmi dôležité, posádka sa vzdala a otvorila mu bránu.

Po zaujatí Muráňa tiahol Thököly na Fiľakovo, ktoré bránil udatný Štefan Koháry. Thököly ho niekoľkokrát vyzval, aby sa vzdal, Koháry však jeho výzvu vždy s opovrhnutím odmietol. O krátky čas sa Kohárymu stala jeho posádka nevernou a svojho veliteľa zradila. Takto sa Thökölymu podarilo dobyť Fiľakovo a 10. septembra 1683 Koháryho zajať.

Zaujatím Muráňa a Fiľakovského hradu zvýšila sa Thökölyho vážnosť a sláva medzi Uhrami a Turkami do takej miery a armáda sa za neho natoľko oduševnila, že ho vojaci vyhlásili za uhorské knieža. Túto hodnosť potvrdil aj turecký sultán, venujúc mu do daru meč a žezlo.[70] Z Fiľakova tiahol na banské mestá a tie sa mu poddali bez odporu. O krátky čas bolo v Thökölyho moci takmer celé Uhorsko a Turci mu preukazovali veľké pocty. Nato zvolal snem do Levoče a pobral sa ta aj sám, zatiaľ čo Turci zhromažďovali veľkú armádu pri Belehrade a Osieku a strojili sa na Viedeň.[71]

Turecký vezír Kara Mustafa tiahol ako ťažké mračno z Budína s obrovskou armádou proti cisárskemu vodcovi Karolovi Lotrinskému, ktorý sa mu mohol postaviť do cesty horko-ťažko s tridsiatimi tisícmi mužov a ktorý sa rozhodol, že bude ustupovať k Bratislave a do blízkosti Viedne. Kara Mustafa sa zjavil 11. júla 1683 s vyše dvesto tisícmi mužov pred Viedňou a obliehal sídelné mesto od 13. júla do 13. septembra s veľkým úsilím a vytrvalo. Gróf Rudiger Stahremberg s trinástimi tisícmi mužov pravidelného vojska a so siedmimi tisícmi ozbrojených mešťanov bránil mesto s ozajstným hrdinstvom. Vtedy prichádzali jeden za druhým pomocné zbory z Nemecka, najmä z Bavorska a Saska, a keď hrozilo najväčšie nebezpečenstvo, zostúpil z Kahlenbergu rytiersky kráľ Ján Sobieski s dvadsiatimi šiestimi tisícmi udatných Poliakov. Spoločne s Karolom Lotrinským spôsobil Ján Sobieski veľkej tureckej armáde úplnú porážku a zahnal ju na hanebný útek. — Samého Thökölyho, ktorý pustošil s uhorsko-tatárskym vojskom Moravu, Karol Lotrinský počas obliehania Viedne porazil pri Bratislave a jeho vojsko úplne zničil.

Utekajúci Turci zastali pri Parkáne a tu bojovali proti nim ešte raz bok po boku obaja hrdinovia Sobieski a Karol Lotrinský. Keď boli Turci opäť porazení, vrátil sa kráľ Sobieski so svojou armádou do Poľska a cisárske vojsko sa rozdelilo na tri časti.[72] Karol Lotrinský postupoval s hlavnou armádou na Vyšehrad, generál Leslye s dvanástimi tisícmi mužov bojoval v Slavónii a generál Schulz s ôsmimi tisícmi mužov sa obrátil proti Thökölymu, ktorého po porážke pri Bratislave úplne opustilo šťastie. Schulz útočil ostro na Thökölyho a vzal mu banské mestá, potom aj Muránsky zámok, ktorý tento povstalec vlastnil sotva dva roky, odtiaľ ustúpil Thököly do Košíc. V tomto kritickom položení, ešte roku 1684, keď kráľ Leopold vyhlásil všeobecnú amnestiu, odpadol od Thökölyho veľký počet magnátov, najmä grófi Homonnay, Erdödy, Barkóczy, Czobor a iní, aj s ich ozbrojenými oddielmi. Turkov stíhali najväčšie straty, jedno za druhým sa valilo na nich nešťastie. Stratili Budín, hlavné sídlo ich moci v Uhorsku od roku 1529, ktorého stratu nemohli dlhý čas oželieť. Skoro nato im boli vyrvané mestá Segedín a Päťkostolie.

V takomto zúfalom položení zvolal Thököly komisiu do Prešova a odišiel potom do Veľkého Varadína k Turkom. Tí však, pokladajúc Thökölyho za príčinu všetkých svojich nešťastí a porážok, odvliekli ho vo veľkom hneve ako zajatca do Belehradu, načo jeho prívrženci húfne opúšťali Turkov.

Thökölyho manželka Helena Zrínska sa v Mukačeve od roku 1685 až do roku 1688 takmer tri roky udatne bránila proti cisárskym obliehateľom a len pre zradcovské správanie sa zámockej posádky a na základe listu uhorských stavov pristala na rokovanie s generálom Caraffom. Podmienky boli priaznivé, a tak sa napokon poddala 17. januára 1688. Toho istého dňa opustila so svojimi dvoma deťmi po prvom manželovi Fraňovi Rákóczim I. hrad a bola odvezená do Viedne. Tu žila až do roku 1691 v kláštore uršuliniek.

Roku 1690 Emerich Thököly, ktorému Turci zverili vojenský zbor, neskoro ľutujúc, že ho predtým väznili, neočakávane vtrhol po horských cestách do Sedmohradska, porazil cisársku armádu a navyše ešte zajal jej veliteľov generála Heistera a markíza Doriu. Na druhej strane však skoro nato zvíťazili v slávnej bitke nad Turkami i Ľudovít Bádenský pri Salan-Kemeni a generál Croy pri Osieku, Požehe, Grodiške a Brode, a to tak, že Croy podmanil cisárovi celú Slavóniu. Vtedy bol prepustený z tureckého zajatia generál Siegebert Heister a vymenený za Helenu Zrínsku, ktorú držali vo viedenskom kláštore. Tá šla hneď za svojím manželom do Ázie, kde im sultán venoval ako bydlisko kaštieľ pri Nikodémii v Bytínii, nazývaný „campi fiori“ (Záhrada kvetov). Tu Helena Zrínska[73] zomrela 18. februára 1703. Thököly žil až do roku 1705 a chcel ísť ešte na pomoc Fraňovi Rákóczimu II. No nebolo to možné, lebo bol chorý. A tak aspoň písal svojmu priateľovi do Uhorska buričské listy. Zomrel 13. septembra 1705.[74]

Keď cisárska armáda dobyla roku 1684 Muránsky zámok, stal sa ešte toho istého roku kráľovským prefektom Ján Melchior Pasek, roku 1685 ho vystriedal Michal Angelo Jacquemont. Po nich boli roku 1689 menovaní za kráľovských komisárov na Muránskom zámku Krištof Breiner a Pavol Mednyanský.

Čo sa týka tureckej vojny, po slávnom víťazstve princa Eugena Savojského pri Zente roku 1697 s vyčerpanými Turkami, tiesnenými v tom istom čase aj Ruskom, Poľskom a Benátkami, bol podpísaný chýrečný Karlovacký mier 26. januára 1699.

V Hornom Uhorsku nasledovali po porážke Thökölyho povstania dni hrôzy a smútku. Kráľ Leopold vymenoval vojenský súd, ktorý zasadal v Prešove pod predsedníctvom generála Caraffu a v uhorských dejinách sa všeobecne nazýval „laniena Eperiesiensis“, čiže Prešovské jatky.[75] Sem privliekli všetkých, ktorí boli v podozrení, že sú prívržencami Thökölyho, týrali ich ukrutným spôsobom a najrafinovanejšími mučiacimi prístrojmi, potom ich popravovali, najviac v marci a apríli 1687, kým tomuto barbarskému divadlu neurobil koniec krajinský snem roku 1687.

Aj Muránsky zámok postihlo veľké nešťastie. Roku 1702 vypukol v ňom požiar,[76] ktorý zničil jeho väčšiu časť. A keďže štát na obranu a opravu najväčšmi poškodených častí hradu urobil len málo alebo vôbec nič, datuje sa od tohto času pomalé pustnutie a hynutie pamätného Muránskeho zámku.



[62] Štefan Hyroš: Zámok Likava, 1876.

[63] Nagy Iván M. O. Cs. 1. köt 147 lap.

Christ. Genersich: Merkw. d. St. Käsmark. I. Th. S. 264.

Thúrócz Chronic. pag. 239.

Wagner Analec. Scep. P. IV. pag. 157.

[64] Štef. Hyroš: Zámok Likava.

[65] Christ. Genersich: Merkw. d. St. Käsmark.

[66] Fr. Kazy: Hist. r. Hung.

[67] Wagner Analec. Scepus. P. IV. pag. 185.

Fr. Kazy: Hist. r. H. L. X. T. III. pag. 93 — 94.

[68] Štefan Hyroš: Zámok Likava.

[69] Nagy István M. O. Cs. XI. köt 287 lap.

[70] Bartholomaeides: Notitia Cottus Gömör: Thököly vyvolal všeobecné šľachtické povstanie, šľachta prišla do jeho tábora z Gemerskej stolice pod vodcovstvom Jána Dancza zo Štrkovca (Kövecsu). Roku 1683 sa zmocnil Muránskeho zámku a stal sa jeho dedičným majiteľom.

[71] Christ. Genersich: Merwűrd. d. k. Fr. St. Käsmark, 1 Th. S. 514 — 573.

Wagner Analec. Scep. P. IV. pag. 208.

[72] Posledný potomok kráľa Jána Sobieskeho, menom Maximilián Ján Sobieski, ktorý musel roku 1832 opustiť Rusko, odišiel do Anglicka a odtiaľ do Ameriky, kde žil vo veľkej chudobe a zomrel roku 1875 v Covingtone v nemocnici svätej Alžbety. (Národ. noviny, 1875).

[73] Náhrobný nápis Heleny Zrínskej znie: „Tu odpočíva, oslobodená od hrdinského života, žena zmužilého ducha, na večnú slávu svojho pohlavia — najjasnejšia pani Helena Zrínska, posledná ozdoba rodu Zríňovcov a Frangepanovcov, manželka kniežaťa Thökölyho, predtým manželka Rákócziho — hodna obidvoch manželov, slávna veľkými titulmi medzi Chorvátmi, Sedmohradčanmi, Uhrami a Sikulmi, a ešte slávnejšia na celom svete vykonanými hrdinskými skutkami. — Znášala s vyrovnanou mysľou rozličné údery osudu. — Vyrovnaná v šťastí, ešte väčšia v nešťastí: — Keď dovŕšila svoje vojnové zásluhy kresťanskou zbožnosťou, odovzdala svoju statočnú dušu Pánovi. — Nakoniec podstúpila smrť vo svojom kaštieli kvetov — v zálive nikodémskej Bytínie — 18. februára 1703 v 60. roku života.“

[74] Náhrobný nápis Emericha Thökölyho: „Tu odpočíva po hrdinských činoch — najjasnejší pán Emerich Thököly z Kežmarku — knieža uhorské a sedmohradské — muž v celej Európe slávny svojím úsilím o získanie slobody pre svoju vlasť. — Po rozličných úderoch osudu napokon z krajiny vyhnaný — v znovu oživenej nádeji na slobodu Uhorska skončil svoje vyhnanstvo a život v zálive nikodémskej Bytínie v Ázii. — Zomrel vo svojom kaštieli kvetov 13. septembra 1705 v 47. roku svojho života. — Nech odpočíva v pokoji!“

[75] Generál gróf Anton Caraffa, rodom z Neapola, stal sa vymenovaním kráľa Leopolda vrchným veliteľom Horného Uhorska a zároveň prezidentom (predsedom) vojenského súdu, zriadeného v Prešove na odsúdenie Thökölyho prívržencov. Tento hrozný súdny proces sa nazýva v uhorských dejinách „laniena Eperiesiensis“, prešovské jatky, a protestantskí i katolícki spisovatelia ho opisujú s odporom a zdesením, no s tým rozdielom, že prví pripisujú Caraffove vonkoncom kruté a neľudské správanie sa jeho divej nenávisti voči protestantizmu a podceňovaniu jezuitov, druhí jeho hnevu voči uhorskej národnosti. — O tejto veci medzi inými písali z protestantskej strany: Ember pod pseudonymom Lampe. Ján Rezik: Theatrum cruentum, seu laniena Eperiesiensis, anno 1687 (Krvavé divadlo alebo prešovské jatky roku 1687). Viktor Hornyánszky: Beiträge zur Geschichte evang. Gemeinden in Ungarn, Pest 1863 (Príspevky k dejinám evanjelických zborov v Uhorsku, Pešť 1863). Z katolíckej strany: Theatrum Eperiesiense sive acta executionis Eperiesiensis (Prešovské divadlo alebo záznamy o prešovskom súdnom procese), rukopis univerzitnej knižnice v Budapešti z roku 1799, napísaný bývalým správcom knižnice Kovacsichom. Protiliek všetko uzdravujúci, od vysokodôstojného pána Gašpara Pongrácza, pápanského farára.

Najstarší rukopis pochádza od istého cisárskeho dôstojníka, ktorý bojoval štyri roky pod cisárskymi zástavami proti Thökölymu a bol očitým svedkom celého postupu vojenského súdu v Prešove, no svoje meno nechce uviesť.

O príčinách strašného súdneho procesu píše Rezik, niekdajší profesor v Prešove, toto: Evanjelici v Prešove nemohli vlastnými silami vydržiavať svoje kolégium, prosili teda verejnou cestou pomocou obežníka, nie tajne, svojich blízkych aj vzdialených spoluvercov o peňažitú výpomoc. A vtedy sa našla istá ľahkomyseľná žena, menom Alžbeta Újhelyiová, ktorá udala evanjelikov u generála Caraffu, že istý Palajdy odniesol od pánov Radvanszkého, Bezegha a Rotha veľa peňazí a listy do Mukačeva Helene Zrínskej, aby ich odoslala ďalej do Turecka Thökölymu. Túto príležitosť využili jezuiti, aby sa pomstili protestantom za to, že ich v čase, keď sa zmocnil Prešova Thököly, vyviezli na hnojovom voze z kolégia a mesta.

Prísediacimi vojenského súdu boli dvaja Taliani a dvaja Nemci, jeden pochádzal z Gdanska, druhý zo Švábska.

Obeťami popravy boli:

1. Žigmund Zimmermann, šľachtic, evanjelik, senátor a inšpektor ev. kolégia v Prešove, bol 16. februára 1687 pri obede na Caraffov rozkaz zatknutý a s reťazami na rukách a nohách predvedený na súd. Tu ho vypočúvali vo veci rebélie Caraffa, veliteľ Götz a administrátor spišskej kráľovskej komory Michal Fischer. Keď nič nepriznal, odvliekli ho do mučiarne a štyri hodiny ho veľmi krutým spôsobom mučili, potom bol s prestávkami opäť mučený, kým za strašných bolestí nepriznal všetko, čo od neho chceli. Čoskoro nato však opäť všetko odvolal s vysvetlením, že pri takom mučení by priznal aj to, že zabil otca a matku, hoci už dávno nežijú. Chceli od neho vyzvedieť čosi o liste údajne napísanom do Mukačeva, no o jeho existencii nevedel ani on, ani nikto iný. Na popravisko ho odprevádzal jezuitský kňaz Petzhoffer a košický farár. Keď uvidel katanské náradie, sekeru a povraz, prosil o milosť. Jezuita mu odpovedal: „Milosť je u boha!“ Nato padol na kolená a vykríkol tri razy: „Ježišu, synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Vtedy mu prešovský kat dvoma ranami odsekol ruku. A keď znova vykríkol: „Ježišu, synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“, odsekol mu kat hlavu, no nie odrazu.

2. Ondrej Keczer z Kecerovského Lipovca a Kecerovských Peklian, pochádzajúci zo starobylej šľachtickej rodiny, evanjelik, prísediaci súdnej stolice v Šariši a poslanec na sneme, otec viacerých detí, 64-ročný, bol rovnako ako Zimmermann 16. februára pri obede zatknutý dôstojníkom, a hoci bol chorý na pakostnicu, spútali ho reťazami. Keď pri vyšetrovaní nič nepriznal, vytiahli ho na škripec, vykrútili mu údy, potom mu pálili a škvarili telo žeravým železom, a keď po opakovanom šesťhodinovom mučení vôbec nič nepovedal, ani jedného sprisahanca nemenoval, nič neprehovoril, ani nezabedákal, zhodili ho z mučiaceho stola. Katova manželka plakala a bedákala, že takto mučia takého vznešeného muža, a usilovala sa jeho spálené, napoly uškvarené časti tela ošetriť a liečiť, začo ju veľmi ostro hrešili. Jeho poprava bola určená na 5. marec. Pred smrťou ho navštívili jezuitskí patres, povedal im však, že môžu odísť, a žiadal evanjelického kňaza Mikuláša Lipóczyho, ktorému sa za prítomnosti Nemcov vrúcne a hlasito vyspovedal. Potom ho vyniesli z väzenia, a keďže sa nemohol postaviť na nohy, viezli ho na vozíku pred radnicu a odtiaľ na miesto popravy. Keď priviezli ďalších odsúdencov, Zimmermanna, Gašpara Rauschera a Fraňa Baranyaiho, oznámili im opäť rozsudok smrti, „že sa všetci stali zradcami svojho pána a kráľa, pretože prijali list a ďalej ho odoslali nepriateľovi. Z toho dôvodu sú odsúdení na trest smrti s tým, že každému z nich bude na popravisku najskôr odseknutá pravá ruka, ktorú zneužili pri písaní listu, potom budú sťatí, rozštvrtení a ich časti tela na výstrahu pocestným a na vlastnú hanbu zavesené v štyroch uliciach, ktoré vedú do Šariša, do Šebastovej, do Levoče a do Košíc. Hlava bude pripevnená hákom na šibenici“. Potom na krvavé lešenie vystúpil najprv Zimmermann — ako sme už uviedli — a po ňom Ondrej Keczer v smútočnom odeve. Tomu sa prihovoril kat, aby sa nebál, ale Keczer mu odpovedal, aby vykonal, čo mu rozkázali.

3. Gašpar Rauscher, kupec, evanjelik, slobodný, 44-ročný, pobožný, počestný muž, ktorý nepil ani víno, ani nijaké liehové nápoje, ale vždy pil len vodu, podstúpil s ozajstnou odovzdanosťou takú istú smrť ako predchádzajúci.

4. Fraňo Baranyai, reformovaného vyznania, šľachtic, prešovský senátor a advokát, predtým inšpektor, poctivý muž s najlepšou povesťou, ktorý bol veľmi činný v práci pre blaho kostola a škôl. Zatkli ho v tom istom čase ako ostatných a rozličným spôsobom mučili na mučiacej stolici ohňom, pálením a škvarením, naťahovaním a vykĺbením údov na škripci a napokon na ňom vyskúšali aj novú, strašnú tortúru, nazývanú „španielskymi čižmami“. Všetko mučenie vydržal s veľkou vytrvalosťou a trpezlivosťou. A keď 5. marca počul aj s ostatnými výrok smrti, vyhlásil pred nanajvýš spravodlivým bohom a pred prítomným ľudom, že nemá najmenšiu vinu na novej rebélii, pre ktorú bol obžalovaný a odsúdený na strašnú smrť, a že svoju vec odporúča bohu. Keď mu to nič nepomohlo, vystúpil za spevu maďarského žalmu na popravisko, evanjelický kňaz Mikuláš Lipóczy ho tešil nádejou na lepší posmrtný život.

Všetci prítomní — okrem katov — plakali a hlasito bedákali nad všetkými týmito vznešenými mučeníkmi. Najmä keď ich bezduché telá kat rozsekával a rozštvrťoval, naplnil ľud, ako zmyslov zbavený, plačom a bedákaním mesto a vzduch. Keczerova sestra objala ako šialená šibenicu. — Rozštvrtené časti tiel odviezli na tom istom vozíku, na ktorom priviezli Keczera, k šibenici, na ktorej mali visieť. Zvyšky vnútorností, ktoré zostali na popravisku, a vytečenú krv zo zabitej zveri pohodili ako na jatkách psom a ošípaným. Napokon, keď sa všade šírili reči o nevine odsúdených, vydala košická komisia vyhlásenie pod výstrahou trestu smrti, aby sa nikto neopovážil rozprávať, že boli popravení nevinne.

Zimmermannovu mŕtvolu sňali zo šibenice a pochovali v jednej záhrade na predmestí až po šiestich týždňoch, keď o to jeho vdova veľmi často prosila Caraffu, ostatných odstránili raz v noci — hádam kati — až po zasadaní bratislavského snemu, keď telesné pozostatky popravených rozožrali vtáky a keď už boli celkom vysušené. Kde boli pochovaní, to sa nevie. Popravisko odstránili len v septembri. Medzitým vyhľadávali ďalšie obete a väznili ich. Preto veľa ľudí, najmä z príbuzenstva popravených, ušlo do Poľska.

Druhá trúchlohra nasledovala 22. marca a mala tieto obete:

5. Gabriel Keczer, syn popraveného Ondreja, ženatý, sotva 30-ročný, bol uväznený, keď neustále orodoval u Caraffu za svojho otca. Nič nepomáhali prosby za neho. Keď prešovský senátor Medveczký prestúpil na rímskokatolícke náboženstvo, prehováral Gabriela Keczera, aby tiež prestúpil, lebo len tak si môže zachrániť život, keď sa prísahou zriekne Luthera. Ten mu však odpovedal, že to nikdy neurobí. A tak ho pripravoval na smrť evanjelický farár. Tešil svoje plačúce sestry a cestou sa ešte pomodlil, potom kráčal statočne, spievajúc nábožné piesne, na popravisko a bol popravený. Nemci najprv odmietli jeho pohreb, potom však privolili, a tak bol pochovaný v rodinnej hrobke v Kecerovských Pekľanoch.

6. Martin Sárossy, šľachtic a zať Ondreja Keczera, evanjelik, sotva 25-ročný. Priviezli ho zo Sabinova, kde bol zatknutý, a popravili ho zároveň s jeho švagrom Gabrielom Keczerom.

7. Juraj Fleishacker, šľachtic, prešovský mešťan a kupec, evanjelik, bývalý mestský sudca, bohabojný muž, ktorý usilovne podporoval školy, bol rozličným spôsobom ukrutne mučený. Keď 22. marca ráno o ôsmej odmietol jezuitského pátra, ktorý prišiel k nemu, pripravoval ho na smrť večerou Pána nemecký evanjelický kňaz Michal Quendelius. Na popravisku ďakoval odsúdenec kňazovi a odporúčal svoju dušu bohu, šaty manželke, obnažené hrdlo katovi, telo zemi a svoje odsúdenie potomstvu. Ženu, dcéru a vnuka, plačúcich pri jeho poprave, vojaci odtisli bokom. Všetci dobrí ľudia plakali s nimi. Jeho popravené časti tela zniesli dovedna príbuzní, odniesli domov a pri západe slnka bez všetkých ceremónií v tichosti pochovali pri ceste vedúcej do Šebastovej. Jeho priatelia postavili na hroby Fleishackera, Medveczkého a Zimmermanna spoločný náhrobok, na ktorý dali vyryť ich mená. No kati vykopali náhrobný kameň, rozbili ho a upevnili reťazami na pranier, ku ktorému viazali zločincov.

8. Samuel Medveczký, šľachtic, evanjelik, narodený v Spišských Vlachoch na Spiši, ktorého jeho vedomosti a cnosti krášlili ešte väčšmi ako jeho pôvod, bol prešovským senátorom. Neskoro večer 15. marca ho odviedli do väzenia v bašte, kde ho prehovárali, aby sa odprisahal Luthera. Odpovedal im: „Božechráň, aby som z lásky k životu odpadol od viery.“ A keď mu ohlásili na hlavnom námestí pred radnicou výrok smrti, kráčal statočne, s nemeckou nábožnou piesňou na perách na popravisko. Keď už bol tam, zastal a povedal: „Prekvapuje ma, že ma ani svedok neusvedčil, ani ma nikto neobžaloval, ani nevyslúchal, a predsa ako odsúdený vystupujem na popravisko.“ Sám si zaviazal oči a za modlitby bol popravený.

9. Juraj Schönleben, prešovský šľachtic a senátor, evanjelik. Ten viac ráz cestoval do Viedne vo veci prešovského evanjelického kostola. Bol ako predchádzajúci sťatý.

10. Žigmund Guth, šľachtic, narodený v Banskej Bystrici, evanjelik, bol veľmi váženým prešovským senátorom, chýrečný svojou bystrosťu a znalosťou práva, dobre ovládal niekoľko jazykov: latinský, nemecký, maďarský a slovenský. Bol tiež inšpektorom a kurátorom evanjelického kolégia v Prešove. Mešťania mu natoľko dôverovali, že ho prosili o radu v najvážnejších veciach. Bol však už takmer slepý, keď ho držali pol roka vo väzení, vojaci z jeho slepoty vystrájali kruté žarty, niekedy mu zjedli jedlo a on musel trpieť hlad, alebo mu posypali jedlo popolom a prachom. Keď sa mu pri vyšetrovaní vyhrážali mučiacou lavicou, povedal: „Prosím vás, sudcovia, prepánaboha, odpusťte mi, dosť už trpím na pakostnicu a dvanásťročnú slepotu.“ Bol mu síce prečítaný rozsudok smrti, ale jeho priateľ Michal Fischer, administrátor kráľovskej koruny na Spiši, prosbami u Caraffu dosiahol, že mu bol po odprisahaní sa luteránskej viery darovaný život. Potom nasledovala tretia a posledná, ale na rozdiel od predchádzajúcich dvoch ešte strašnejšia trúchlohra. Jej obeťami boli:

11. Šimon Feldmayer, narodený v Kűstrine, starý vojak, najprv slúžil v Poľsku, potom u Thökölyho, vyznamenal sa, keď generál Schulz obliehal roku 1685 neúspešne Prešov, a nasledujúceho roku, keď sa ten istý generál opäť zjavil pred mestom s väčšími silami, porazil Thökölyho vojsko a obsadil mesto. Potom Feldmayer vstúpil do cisárskeho vojska a bojoval veľmi statočne pri Budíne proti Turkom. Keď sa táto výprava skončila, išiel nasledujúcej zimy do Bardejova, odtiaľ častejšie navštevoval Prešov. Generál Caraffa sa k nemu správal veľmi priateľsky a často s ním žartoval. Znezrady ho však zatkli, uväznili a vypočúvali. Povedali mu, aby sa pripravil na mučenie. Feldmayer mal strach, že ho zneuctí kat a že bude v prítomnosti mešťanov pohanený, preto sa rozhodol, že si vezme vo väzení sám život. S takým úmyslom pevne zaviazal povrazom kľučku na dverách, aby sa dvere nedali zvonku ľahko otvoriť. Stráž počula hluk a volala na neho: „Feldmayer, čo robíš?“ Odpovedal jej: „Nohy mi stŕpli od ustavičného ležania v tejto strašnej diere, práve ich vystieram.“ O chvíľu kričal: „Bože môj! Zľutuj sa nado mnou, umieram, nie, že by som pochyboval o tvojom milosrdenstve, ale preto, aby som nebol na divadlo svojim nepriateľom!“ — V tej chvíli si vrazil nožík na orezávanie pier do srdca. Službukonajúci vojak zavolal stráž, a keď vylomili dvere sekerou, našli Feldmayera, ako leží mŕtvy vo vlastnej krvi na zemi. Na Caraffov rozkaz priviazali jeho mŕtvolu ešte toho istého dňa popoludní na chvost koňovi a vláčili ju ulicami mesta. Potom ju rozštvrtili pod šibenicou a zavesili.

12. Ondrej Székely, šľachtic, ktorý sa vyznamenal veľkou smelosťou. Keď pri druhom obliehaní Prešova bolo mesto tesne obkolesené a všetky príchody do mesta tak dobre obsadené strážami, že sa zdalo nemožným, aby niekto zvonka prenikol do mesta, odvážil sa na to on a priniesol obliehaným list, čo im však nič nepomohlo, no jemu len priťažilo. Keď ho väznili už niekoľko týždňov, nazdával sa, že si zachráni život tým, že prestúpi na katolícku vieru. V tejto nádeji odovzdal svojich dvoch synov jezuitom. No aj napriek tomu ho odvliekli na popravisko, kde pobozkal kata na znak toho, že sa na neho nehnevá. Napomenul ho len, aby rúbal obratne a skrátil tak jeho smrteľné bolesti. Po poprave pochovali jeho mŕtve telo na voľné pole.

13. Juraj Bezegh, šľachtic, pochádzajúci zo Zvolenskej stolice. Pred Thökölyho sprisahaním ho väznili tri roky vo Viedni, a keď prestúpil na katolícku vieru, prepustili ho. Neskoršie sa opäť vrátil k reformovanému vyznaniu. Keď Thököly dobyl Horné Uhorsko, stal sa jedným z jeho radcov. No keď roku 1686 dobyl cisársky generál Eneáš Caprara Košice, bol s viacerými Thökölyho veliteľmi zajatý, ale zachovali ho pri živote v dôsledku podpísania mieru a všeobecnej amnestie, ktorú vyhlásili v mene kráľa. Dlhší čas sa nesmel vzdialiť z Košíc. Štefanovi Géczymu sa konečne po veľkej námahe podarilo vykonať toľko, že mu povolili odísť domov, no ešte predtým musel zložiť prísahu, že zostane verný Jeho kráľovskej milosti, inakšie stratí hlavu a všetky svoje majetky. Skoro nato, keď sa vrátil domov, bol obžalovaný, že pripravuje novú rebéliu, zatkli ho v tom istom čase ako Radvanszkého a odviezli do Prešova. Po vypočutí na radnici ho päť hodín tým najukrutnejším spôsobom mučili, kým nestratil vedomie a všetok cit. Po siedmich týždňoch mu oznámili rozsudok smrti, pretože vraj nedodržal slovo. Bezegh ubezpečoval, že po udelenej amnestii nič nedovoleného neurobil, a prenechal svoju vec bohu. Vyžiadal si ešte od evanjelického kňaza večeru Pána a skončil svoj život na popravisku ako ostatní. Jeho syn kúpil od kata srdce svojho otca a odniesol ho zbožne ako svätú relikviu domov.

14. Juraj Radvanszký, bohatý kupec zo Zvolenskej stolice, evanjelik. Bol to od prírody tichý a pokojamilovný muž, ktorý sa v týchto rušných časoch nezúčastnil na vojne a vždy zostal verný kráľovi. Predvolali ho síce po potlačení Wesselényiho sprisahania pred vojenský súd, ktorý sa konal v Bratislave pod predsedníctvom prímasa Juraja Szelepcsényiho, no bol uznaný za nevinného a prepustený. Thökölyho veliteľov obdaroval iba preto, aby ho nechali na pokoji. Aj napriek tomu ho vo februári odprevádzala vojenská eskorta na voze do Prešova a tu bol postavený pred súd, kde mu kládli rozličné otázky. Potom ho položili na mučiacu stolicu, jeho údy natiahli na škripec, telo rezali a niekoľko hodín pálili ohňom, kým neboli niektoré jeho časti upečené ako hovädzie mäso. Za nevýslovných bolestí ho potom zhodili z mučiacej stolice, a tak tu ležal na holej slame na žalosť všetkých okrem svojich sudcov a kata. Keď prišiel k sebe, žiadal evanjelického kňaza, aby sa mohol s ním modliť a prijať večeru Pána. Nebolo mu to dovolené, a len keď za strašných bolestí stratil vedomie, dovolili, aby prišiel k nemu. No to už nebolo treba, pretože nič nevnímal, čo sa mu hovorilo. Iba postenkával a ticho bedákal, kým neprišla milosrdná smrť a neurobila koniec jeho trápeniu. Ale aj tak nebola jeho mŕtvola ušetrená od zhanobenia, ktoré vymysleli jeho katani. Kati vyvliekli jeho mŕtve telo z väzenskej diery a odviezli na vozíku k ostatným odsúdencom, čakajúcim na popravisku, položili na dosku a vytiahli na popraviskové lešenie. Tam mu odsekli najprv pravú ruku, potom mu katovi paholci zviazali vlasy na hlave a vytiahli mŕtve telo do výšky, aby mu mohli odseknúť hlavu. Vtedy sa mu odtrhli pod ťarchou tela vlasy a telo spadlo na zem. Preto mu oviazali hlavu pri ušiach povrazom a len potom vytiahli. Iba takto mu mohli odseknúť hlavu. Jeho rozsekaná a rozpadnutá mŕtvola vyzerala ako napoly vyvarené mäso. Jeho syn Ján márne prosil Caraffu o dovolenie, aby mohol rozštvrtenú mŕtvolu svojho otca pochovať. Napokon kúpil časti tela od katovej ženy za 20 dukátov a pochoval ich v Svinnej.

15. Fridrich Weber, syn prešovského lekárnika a senátora. Mladý Weber bol dlžný predavačke vína alebo markytánke v Thökölyho armáde v Prešove 10 cisárskych grošov za víno, nechcel ich zaplatiť, lebo nemohol, a preto ho žena žalovala u Caraffu. Generál rozkázal ženu čo najlepšie pohostiť a napojiť, kým sa úplne neopila. Potom ju nahovorili, aby povedala Weberovi do očí, „že mu priniesla z Mukačeva od obliehaných sprisahancov list“. — Weber to rozhodne odmietol, netušiac, že mu takto nastavili pascu. Ihneď mu navliekli putá a uväznili ho v katovom dome. Tam ho častejšie navštevoval jezuitský páter Pertzhoffer a rozličným spôsobom ho nahováral, aby sa odriekol luteránskej viery a prestúpil, za čo mu sľuboval značné výhody, nielen milosť a slobodu, ale aj veľké pocty a bohatstvo, len aby sa priznal, že naozaj dostal list. Súd sa ho hneď spýtal: kto čítal list, komu ho dal, kto ho videl, kto o ňom počul, čo bolo v liste, kde je list a kto ho má? Tento človek svojou výpoveďou spôsobil veľa nešťastia, pretože hneď boli zatknutí a vypočúvaní Ondrej Keczer, Žigmund Zimmermann a iní. — Z tohto jediného jedovatého prameňa vzniklo celé nešťastie, ktoré neušetrilo nikoho, ani samého pôvodcu. 9. mája o pol desiatej ho priviedli obkoleseného vojakmi a so zaviazanými očami zároveň s ostatnými odsúdencami na miesto, kde mu mal byť prečítaný rozsudok smrti. Weber išiel celkom zmätený a triasol sa na celom tele. Prosil za odpustenie a usiloval sa zmieriť so všetkými, ktorých česť pošpinil. Aj svojho vlastného brata Daniela, ktorého takisto priviedol do smrteľného nešťastia, prosil so zaliečaním o odpustenie. Ten mu však povedal: „Ó, ty pes, načo si bažil po mojej krvi? Modlím sa za svoju večnú blaženosť a za tvoje zatratenie.“ Páter Ignác ho odprevádzal na popravisko a pripravoval na smrť. Jeden kat mu odsekol pravú ruku, druhý hlavu. Katov úder prijal s veľkým sklamaním a nepokojom, divo revúc. Okrem jeho ženy a príbuzných ho nikto neľutoval. Naopak, hovorili o ňom, že sa mu stalo po práve, lebo teraz už nebude škodiť statočným ľuďom. — Vdovy popravených mešťanov zatracovali jeho pamiatku a malé siroty, keď dorástli, pamätlivé pamiatky svojich otcov, Webera strašne preklínali.

16. Daniel Weber, brat predchádzajúceho, privedený výpoveďou svojho brata do skazy. Keďže ho jezuitský páter obrátil na katolícku vieru, odsúdili ho len na obyčajný trest sťatím hlavy, nebol rozštvrtený, ani zavesený na šibenicu.

17. Jozef Roth, šľachtic, evanjelik, pochádzajúci z Banskej Bystrice. Vyskúšali na ňom všetky druhy mučenia, takže on by mohol najlepšie napísať komentár o tom, akým spôsobom v Prešove mučili odsúdených. Zatvorili ho do spoločnej cely s Bezeghom, a keď mu 9. mája oznámili, že sa má pripravovať na smrť, prišli k nemu Nemci a ubezpečovali ho o nádeji na život. Nato prišiel aj holič a kati a usilovali sa mu napraviť a liečiť jeho vykĺbené údy. No jeho ruky a nohy boli v takom stave, že ich ledva mohol v živote používať. Keď bol natoľko pri vedomí, že ho mohli dopraviť domov, vydal mu vojenský súd svedectvo o jeho nevine, že bol podľa práva vypočúvaný a vyhlásený za nevinného. Ako pokutu od neho žiadali 10 000 florénov, z ktorých mu potom spustili 5000 florénov ako náhradu za ťažké bolesti, ktoré musel znášať. Odišiel potom na snem do Bratislavy a rozprával tu najvznešenejším magnátom a poslancom o svojom strašnom utrpení, ukázal im tiež svoje pripečené telo.

18. Gabriel Palásthy, šľachtic, pochádzajúci z Krušoviec v Nitrianskej stolici, 30-ročný muž. Slúžil u Thökölyho a získal od neho za odvahu vyznamenanie.

Prišli k nemu nemeckí dôstojníci pod zámienkou, že chcú od neho kúpiť kone, a keď ich viedol sám a neozbrojený do stajne, zvolali: „Ha! Palásthy!“ A zmocnili sa ho. Nemeckí vojaci ho odviezli do Prešova. Na ceste mal príležitosť zachrániť sa útekom, keď sa jeho sprievodcovia opili a zaspali, vzdal sa však každého pokusu o útek, vedomý si svojej neviny. Keď prišiel do Prešova, hneď ho dali do pút, potom ho mučili najvyhľadávanejším a najukrutnejším spôsobom najprv na škripci, potom mu zatĺkali kladivom do prstov nôh železné klince, ktorými podkúvajú kone, nato mu vrazili do mužského údu rozžeravený drôt a medzitým mu kládli otázky. Pod ťarchou takého trýznenia priznal aj veci, o ktorých sa mu nikdy ani nesnívalo a ktoré sa napokon ukázali aj nepravdivými. Tak sa priznal za veľkých bolestí, že dostal od Radvanszkého peniaze a niesol ich do Mukačeva, hoci Radvanszkého nepoznal, nikdy sa s ním nerozprával a nikdy nebol ani v jeho dome. Napokon to, čo vypovedal pri mučení, opäť po tortúre odvolal, často nevedel ani to, čo rozprával na mučiacej lavici. — Jeho telo bolo napoly spálené. Keď k nemu prišiel evanjelický kňaz, aby mu podal večeru Pána, ležal s nevládnymi rukami a nohami. Na popravisku odporučil svoju dušu bohu. Bol sťatý a jeho telo rozštvrtené. Ani mu nevytiahli klince z prstov na nohách. Jeho hlavu priklincovali na šibenicu pri ceste vedúcej na Spiš. Tu celkom vyschla. Ostatné časti jeho tela zavesili na iné šibenice.

19. Daniel Feja, šľachtic, pochádzajúci z Turčianskej stolice, advokát, bývalý sudca v Košiciach, reformovaného vyznania. Keď prešiel najstrašnejším mučením a stratil úplne vedomie, zomrel o niekoľko dní vo väzení. Nepripustili k nemu ani kňaza. Jeho mŕtve telo odvliekli kati na popravisko a tu mu odsekli najprv pravú ruku, potom hlavu, napokon ho tiež rozštvrtili a časti jeho tela rozvešali na šibenice.

20. Nakoniec bol sťatý zároveň s Fejom istý úbohý košický mäsiar, ktorého ani nevypočúvali, a ani neodsúdili.

*

To je stručný výťah z Rezikovho rukopisu „Laniena Eperiesiensis anno 1687“. Tento rukopis dal vytlačiť v slovenskej reči vynikajúci historik a rímskokatolícky farár Štefan Hyroš zo Svätého Michala v Liptove roku 1876 vo svojom diele „Zámok Likava“.

V spomenutom rukopise nachádzame tento odsudok o Caraffovi: „Bažil po ľudskej krvi ako krvavý pes. Bolesti a bedákanie jeho úbohých obetí boli pre neho vyhľadávaným pôžitkom. Keď nemal vinníkov, robil ich sám. Rovnakí ako on boli aj jeho sudcovia, najmä prešovský veliteľ Götz.“ — Istý nitriansky šľachtic sa o ňom vyslovil takto: „Toto je osobitná filozofia a čistá pomätenosť ľudí. Dajte generála Caraffu do mojej moci, čo len na pol hodiny, aby som vykĺbil jeho údy a pražil ich, a dosiahnem to, že zaprie aj pána boha a dopustí sa tak zločinu, ktorý je hoden smrti.“

Rukopis sa ešte zmieňuje o Caraffovej túžbe po peniazoch. Pani Alžbeta Kubínyiová, rodená Szontaghová, aby zabezpečila svojich príbuzných pred zúriacim Caraffom, dala mu potajomky 10 000 florénov a takto oslobodila od neľudského trýznenia v Prešove nielen svojich príbuzných, ale aj veľké množstvo ľudí z Oravskej a Liptovskej stolice. Takisto píše „Palmov Commentator“, že zemplínska šľachta Caraffove zvieracie túžby do tej miery obmäkčila 24 bočkami tokajského samotoku a 400 dukátmi, že nechal Zemplín na pokoji.

Od kráľa Leopolda dostal Caraffa rad Zlatého rúna, panstvo Vučín a iné vyznačenia. Zomrel náhlou smrťou vo Viedni 3. marca 1693.

Maďari jeho meno znenávideli a zošklivelo sa im. A keď aj druhý kráľovský generál, menom Basta, takisto krutým a neľudským spôsobom zaobchádzal s ľuďmi ako Caraffa, vznikla v Uhorsku zaklínacia formulka: „Basta lélek Karaffia!“ (Prekliata duša Caraffa!)

[76] Bartholomaeides Not. Cottus Gömör: Roku 1702 pohltil osudný požiar celý hrad.




Samo Tomášik

— básnik a prozaik, známy ako autor hymn. piesne Hej, Slováci a historických próz, v ktorých zdôrazňuje význam Slovákov v uhorských dejinách Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.