ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[62] Štefan Hyroš: Zámok Likava, 1876.

^[63] Nagy Iván M. O. Cs. 1. köt 147 lap.

Christ. Genersich: Merkw. d. St. Käsmark. I. Th. S. 264.

Thúrócz Chronic. pag. 239.

Wagner Analec. Scep. P. IV. pag. 157.

^[64] Štef. Hyroš: Zámok Likava.

^[65] Christ. Genersich: Merkw. d. St. Käsmark.

^[66] Fr. Kazy: Hist. r. Hung.

^[67] Wagner Analec. Scepus. P. IV. pag. 185.

Fr. Kazy: Hist. r. H. L. X. T. III. pag. 93 — 94.

^[68] Štefan Hyroš: Zámok Likava.

^[69] Nagy István M. O. Cs. XI. köt 287 lap.

^[70] Bartholomaeides: Notitia Cottus Gömör: Thököly vyvolal všeobecné šľachtické povstanie, šľachta prišla do jeho tábora z Gemerskej stolice pod vodcovstvom Jána Dancza zo Štrkovca (Kövecsu). Roku 1683 sa zmocnil Muránskeho zámku a stal sa jeho dedičným majiteľom.

^[71] Christ. Genersich: Merwűrd. d. k. Fr. St. Käsmark, 1 Th. S. 514 — 573.

Wagner Analec. Scep. P. IV. pag. 208.

^[72] Posledný potomok kráľa Jána Sobieskeho, menom Maximilián Ján Sobieski, ktorý musel roku 1832 opustiť Rusko, odišiel do Anglicka a odtiaľ do Ameriky, kde žil vo veľkej chudobe a zomrel roku 1875 v Covingtone v nemocnici svätej Alžbety. (Národ. noviny, 1875).

^[73] Náhrobný nápis Heleny Zrínskej znie: „Tu odpočíva, oslobodená od hrdinského života, žena zmužilého ducha, na večnú slávu svojho pohlavia — najjasnejšia pani Helena Zrínska, posledná ozdoba rodu Zríňovcov a Frangepanovcov, manželka kniežaťa Thökölyho, predtým manželka Rákócziho — hodna obidvoch manželov, slávna veľkými titulmi medzi Chorvátmi, Sedmohradčanmi, Uhrami a Sikulmi, a ešte slávnejšia na celom svete vykonanými hrdinskými skutkami. — Znášala s vyrovnanou mysľou rozličné údery osudu. — Vyrovnaná v šťastí, ešte väčšia v nešťastí: — Keď dovŕšila svoje vojnové zásluhy kresťanskou zbožnosťou, odovzdala svoju statočnú dušu Pánovi. — Nakoniec podstúpila smrť vo svojom kaštieli kvetov — v zálive nikodémskej Bytínie — 18. februára 1703 v 60. roku života.“

^[74] Náhrobný nápis Emericha Thökölyho: „Tu odpočíva po hrdinských činoch — najjasnejší pán Emerich Thököly z Kežmarku — knieža uhorské a sedmohradské — muž v celej Európe slávny svojím úsilím o získanie slobody pre svoju vlasť. — Po rozličných úderoch osudu napokon z krajiny vyhnaný — v znovu oživenej nádeji na slobodu Uhorska skončil svoje vyhnanstvo a život v zálive nikodémskej Bytínie v Ázii. — Zomrel vo svojom kaštieli kvetov 13. septembra 1705 v 47. roku svojho života. — Nech odpočíva v pokoji!“

^[75] Generál gróf Anton Caraffa, rodom z Neapola, stal sa vymenovaním kráľa Leopolda vrchným veliteľom Horného Uhorska a zároveň prezidentom (predsedom) vojenského súdu, zriadeného v Prešove na odsúdenie Thökölyho prívržencov. Tento hrozný súdny proces sa nazýva v uhorských dejinách „laniena Eperiesiensis“, prešovské jatky, a protestantskí i katolícki spisovatelia ho opisujú s odporom a zdesením, no s tým rozdielom, že prví pripisujú Caraffove vonkoncom kruté a neľudské správanie sa jeho divej nenávisti voči protestantizmu a podceňovaniu jezuitov, druhí jeho hnevu voči uhorskej národnosti. — O tejto veci medzi inými písali z protestantskej strany: Ember pod pseudonymom Lampe. Ján Rezik: Theatrum cruentum, seu laniena Eperiesiensis, anno 1687 (Krvavé divadlo alebo prešovské jatky roku 1687). Viktor Hornyánszky: Beiträge zur Geschichte evang. Gemeinden in Ungarn, Pest 1863 (Príspevky k dejinám evanjelických zborov v Uhorsku, Pešť 1863). Z katolíckej strany: Theatrum Eperiesiense sive acta executionis Eperiesiensis (Prešovské divadlo alebo záznamy o prešovskom súdnom procese), rukopis univerzitnej knižnice v Budapešti z roku 1799, napísaný bývalým správcom knižnice Kovacsichom. Protiliek všetko uzdravujúci, od vysokodôstojného pána Gašpara Pongrácza, pápanského farára.

Najstarší rukopis pochádza od istého cisárskeho dôstojníka, ktorý bojoval štyri roky pod cisárskymi zástavami proti Thökölymu a bol očitým svedkom celého postupu vojenského súdu v Prešove, no svoje meno nechce uviesť.

O príčinách strašného súdneho procesu píše Rezik, niekdajší profesor v Prešove, toto: Evanjelici v Prešove nemohli vlastnými silami vydržiavať svoje kolégium, prosili teda verejnou cestou pomocou obežníka, nie tajne, svojich blízkych aj vzdialených spoluvercov o peňažitú výpomoc. A vtedy sa našla istá ľahkomyseľná žena, menom Alžbeta Újhelyiová, ktorá udala evanjelikov u generála Caraffu, že istý Palajdy odniesol od pánov Radvanszkého, Bezegha a Rotha veľa peňazí a listy do Mukačeva Helene Zrínskej, aby ich odoslala ďalej do Turecka Thökölymu. Túto príležitosť využili jezuiti, aby sa pomstili protestantom za to, že ich v čase, keď sa zmocnil Prešova Thököly, vyviezli na hnojovom voze z kolégia a mesta.

Prísediacimi vojenského súdu boli dvaja Taliani a dvaja Nemci, jeden pochádzal z Gdanska, druhý zo Švábska.

Obeťami popravy boli:

1. Žigmund Zimmermann, šľachtic, evanjelik, senátor a inšpektor ev. kolégia v Prešove, bol 16. februára 1687 pri obede na Caraffov rozkaz zatknutý a s reťazami na rukách a nohách predvedený na súd. Tu ho vypočúvali vo veci rebélie Caraffa, veliteľ Götz a administrátor spišskej kráľovskej komory Michal Fischer. Keď nič nepriznal, odvliekli ho do mučiarne a štyri hodiny ho veľmi krutým spôsobom mučili, potom bol s prestávkami opäť mučený, kým za strašných bolestí nepriznal všetko, čo od neho chceli. Čoskoro nato však opäť všetko odvolal s vysvetlením, že pri takom mučení by priznal aj to, že zabil otca a matku, hoci už dávno nežijú. Chceli od neho vyzvedieť čosi o liste údajne napísanom do Mukačeva, no o jeho existencii nevedel ani on, ani nikto iný. Na popravisko ho odprevádzal jezuitský kňaz Petzhoffer a košický farár. Keď uvidel katanské náradie, sekeru a povraz, prosil o milosť. Jezuita mu odpovedal: „Milosť je u boha!“ Nato padol na kolená a vykríkol tri razy: „Ježišu, synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Vtedy mu prešovský kat dvoma ranami odsekol ruku. A keď znova vykríkol: „Ježišu, synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“, odsekol mu kat hlavu, no nie odrazu.

2. Ondrej Keczer z Kecerovského Lipovca a Kecerovských Peklian, pochádzajúci zo starobylej šľachtickej rodiny, evanjelik, prísediaci súdnej stolice v Šariši a poslanec na sneme, otec viacerých detí, 64-ročný, bol rovnako ako Zimmermann 16. februára pri obede zatknutý dôstojníkom, a hoci bol chorý na pakostnicu, spútali ho reťazami. Keď pri vyšetrovaní nič nepriznal, vytiahli ho na škripec, vykrútili mu údy, potom mu pálili a škvarili telo žeravým železom, a keď po opakovanom šesťhodinovom mučení vôbec nič nepovedal, ani jedného sprisahanca nemenoval, nič neprehovoril, ani nezabedákal, zhodili ho z mučiaceho stola. Katova manželka plakala a bedákala, že takto mučia takého vznešeného muža, a usilovala sa jeho spálené, napoly uškvarené časti tela ošetriť a liečiť, začo ju veľmi ostro hrešili. Jeho poprava bola určená na 5. marec. Pred smrťou ho navštívili jezuitskí patres, povedal im však, že môžu odísť, a žiadal evanjelického kňaza Mikuláša Lipóczyho, ktorému sa za prítomnosti Nemcov vrúcne a hlasito vyspovedal. Potom ho vyniesli z väzenia, a keďže sa nemohol postaviť na nohy, viezli ho na vozíku pred radnicu a odtiaľ na miesto popravy. Keď priviezli ďalších odsúdencov, Zimmermanna, Gašpara Rauschera a Fraňa Baranyaiho, oznámili im opäť rozsudok smrti, „že sa všetci stali zradcami svojho pána a kráľa, pretože prijali list a ďalej ho odoslali nepriateľovi. Z toho dôvodu sú odsúdení na trest smrti s tým, že každému z nich bude na popravisku najskôr odseknutá pravá ruka, ktorú zneužili pri písaní listu, potom budú sťatí, rozštvrtení a ich časti tela na výstrahu pocestným a na vlastnú hanbu zavesené v štyroch uliciach, ktoré vedú do Šariša, do Šebastovej, do Levoče a do Košíc. Hlava bude pripevnená hákom na šibenici“. Potom na krvavé lešenie vystúpil najprv Zimmermann — ako sme už uviedli — a po ňom Ondrej Keczer v smútočnom odeve. Tomu sa prihovoril kat, aby sa nebál, ale Keczer mu odpovedal, aby vykonal, čo mu rozkázali.

3. Gašpar Rauscher, kupec, evanjelik, slobodný, 44-ročný, pobožný, počestný muž, ktorý nepil ani víno, ani nijaké liehové nápoje, ale vždy pil len vodu, podstúpil s ozajstnou odovzdanosťou takú istú smrť ako predchádzajúci.

4. Fraňo Baranyai, reformovaného vyznania, šľachtic, prešovský senátor a advokát, predtým inšpektor, poctivý muž s najlepšou povesťou, ktorý bol veľmi činný v práci pre blaho kostola a škôl. Zatkli ho v tom istom čase ako ostatných a rozličným spôsobom mučili na mučiacej stolici ohňom, pálením a škvarením, naťahovaním a vykĺbením údov na škripci a napokon na ňom vyskúšali aj novú, strašnú tortúru, nazývanú „španielskymi čižmami“. Všetko mučenie vydržal s veľkou vytrvalosťou a trpezlivosťou. A keď 5. marca počul aj s ostatnými výrok smrti, vyhlásil pred nanajvýš spravodlivým bohom a pred prítomným ľudom, že nemá najmenšiu vinu na novej rebélii, pre ktorú bol obžalovaný a odsúdený na strašnú smrť, a že svoju vec odporúča bohu. Keď mu to nič nepomohlo, vystúpil za spevu maďarského žalmu na popravisko, evanjelický kňaz Mikuláš Lipóczy ho tešil nádejou na lepší posmrtný život.

Všetci prítomní — okrem katov — plakali a hlasito bedákali nad všetkými týmito vznešenými mučeníkmi. Najmä keď ich bezduché telá kat rozsekával a rozštvrťoval, naplnil ľud, ako zmyslov zbavený, plačom a bedákaním mesto a vzduch. Keczerova sestra objala ako šialená šibenicu. — Rozštvrtené časti tiel odviezli na tom istom vozíku, na ktorom priviezli Keczera, k šibenici, na ktorej mali visieť. Zvyšky vnútorností, ktoré zostali na popravisku, a vytečenú krv zo zabitej zveri pohodili ako na jatkách psom a ošípaným. Napokon, keď sa všade šírili reči o nevine odsúdených, vydala košická komisia vyhlásenie pod výstrahou trestu smrti, aby sa nikto neopovážil rozprávať, že boli popravení nevinne.

Zimmermannovu mŕtvolu sňali zo šibenice a pochovali v jednej záhrade na predmestí až po šiestich týždňoch, keď o to jeho vdova veľmi často prosila Caraffu, ostatných odstránili raz v noci — hádam kati — až po zasadaní bratislavského snemu, keď telesné pozostatky popravených rozožrali vtáky a keď už boli celkom vysušené. Kde boli pochovaní, to sa nevie. Popravisko odstránili len v septembri. Medzitým vyhľadávali ďalšie obete a väznili ich. Preto veľa ľudí, najmä z príbuzenstva popravených, ušlo do Poľska.

Druhá trúchlohra nasledovala 22. marca a mala tieto obete:

5. Gabriel Keczer, syn popraveného Ondreja, ženatý, sotva 30-ročný, bol uväznený, keď neustále orodoval u Caraffu za svojho otca. Nič nepomáhali prosby za neho. Keď prešovský senátor Medveczký prestúpil na rímskokatolícke náboženstvo, prehováral Gabriela Keczera, aby tiež prestúpil, lebo len tak si môže zachrániť život, keď sa prísahou zriekne Luthera. Ten mu však odpovedal, že to nikdy neurobí. A tak ho pripravoval na smrť evanjelický farár. Tešil svoje plačúce sestry a cestou sa ešte pomodlil, potom kráčal statočne, spievajúc nábožné piesne, na popravisko a bol popravený. Nemci najprv odmietli jeho pohreb, potom však privolili, a tak bol pochovaný v rodinnej hrobke v Kecerovských Pekľanoch.

6. Martin Sárossy, šľachtic a zať Ondreja Keczera, evanjelik, sotva 25-ročný. Priviezli ho zo Sabinova, kde bol zatknutý, a popravili ho zároveň s jeho švagrom Gabrielom Keczerom.

7. Juraj Fleishacker, šľachtic, prešovský mešťan a kupec, evanjelik, bývalý mestský sudca, bohabojný muž, ktorý usilovne podporoval školy, bol rozličným spôsobom ukrutne mučený. Keď 22. marca ráno o ôsmej odmietol jezuitského pátra, ktorý prišiel k nemu, pripravoval ho na smrť večerou Pána nemecký evanjelický kňaz Michal Quendelius. Na popravisku ďakoval odsúdenec kňazovi a odporúčal svoju dušu bohu, šaty manželke, obnažené hrdlo katovi, telo zemi a svoje odsúdenie potomstvu. Ženu, dcéru a vnuka, plačúcich pri jeho poprave, vojaci odtisli bokom. Všetci dobrí ľudia plakali s nimi. Jeho popravené časti tela zniesli dovedna príbuzní, odniesli domov a pri západe slnka bez všetkých ceremónií v tichosti pochovali pri ceste vedúcej do Šebastovej. Jeho priatelia postavili na hroby Fleishackera, Medveczkého a Zimmermanna spoločný náhrobok, na ktorý dali vyryť ich mená. No kati vykopali náhrobný kameň, rozbili ho a upevnili reťazami na pranier, ku ktorému viazali zločincov.

8. Samuel Medveczký, šľachtic, evanjelik, narodený v Spišských Vlachoch na Spiši, ktorého jeho vedomosti a cnosti krášlili ešte väčšmi ako jeho pôvod, bol prešovským senátorom. Neskoro večer 15. marca ho odviedli do väzenia v bašte, kde ho prehovárali, aby sa odprisahal Luthera. Odpovedal im: „Božechráň, aby som z lásky k životu odpadol od viery.“ A keď mu ohlásili na hlavnom námestí pred radnicou výrok smrti, kráčal statočne, s nemeckou nábožnou piesňou na perách na popravisko. Keď už bol tam, zastal a povedal: „Prekvapuje ma, že ma ani svedok neusvedčil, ani ma nikto neobžaloval, ani nevyslúchal, a predsa ako odsúdený vystupujem na popravisko.“ Sám si zaviazal oči a za modlitby bol popravený.

9. Juraj Schönleben, prešovský šľachtic a senátor, evanjelik. Ten viac ráz cestoval do Viedne vo veci prešovského evanjelického kostola. Bol ako predchádzajúci sťatý.

10. Žigmund Guth, šľachtic, narodený v Banskej Bystrici, evanjelik, bol veľmi váženým prešovským senátorom, chýrečný svojou bystrosťu a znalosťou práva, dobre ovládal niekoľko jazykov: latinský, nemecký, maďarský a slovenský. Bol tiež inšpektorom a kurátorom evanjelického kolégia v Prešove. Mešťania mu natoľko dôverovali, že ho prosili o radu v najvážnejších veciach. Bol však už takmer slepý, keď ho držali pol roka vo väzení, vojaci z jeho slepoty vystrájali kruté žarty, niekedy mu zjedli jedlo a on musel trpieť hlad, alebo mu posypali jedlo popolom a prachom. Keď sa mu pri vyšetrovaní vyhrážali mučiacou lavicou, povedal: „Prosím vás, sudcovia, prepánaboha, odpusťte mi, dosť už trpím na pakostnicu a dvanásťročnú slepotu.“ Bol mu síce prečítaný rozsudok smrti, ale jeho priateľ Michal Fischer, administrátor kráľovskej koruny na Spiši, prosbami u Caraffu dosiahol, že mu bol po odprisahaní sa luteránskej viery darovaný život. Potom nasledovala tretia a posledná, ale na rozdiel od predchádzajúcich dvoch ešte strašnejšia trúchlohra. Jej obeťami boli:

11. Šimon Feldmayer, narodený v Kűstrine, starý vojak, najprv slúžil v Poľsku, potom u Thökölyho, vyznamenal sa, keď generál Schulz obliehal roku 1685 neúspešne Prešov, a nasledujúceho roku, keď sa ten istý generál opäť zjavil pred mestom s väčšími silami, porazil Thökölyho vojsko a obsadil mesto. Potom Feldmayer vstúpil do cisárskeho vojska a bojoval veľmi statočne pri Budíne proti Turkom. Keď sa táto výprava skončila, išiel nasledujúcej zimy do Bardejova, odtiaľ častejšie navštevoval Prešov. Generál Caraffa sa k nemu správal veľmi priateľsky a často s ním žartoval. Znezrady ho však zatkli, uväznili a vypočúvali. Povedali mu, aby sa pripravil na mučenie. Feldmayer mal strach, že ho zneuctí kat a že bude v prítomnosti mešťanov pohanený, preto sa rozhodol, že si vezme vo väzení sám život. S takým úmyslom pevne zaviazal povrazom kľučku na dverách, aby sa dvere nedali zvonku ľahko otvoriť. Stráž počula hluk a volala na neho: „Feldmayer, čo robíš?“ Odpovedal jej: „Nohy mi stŕpli od ustavičného ležania v tejto strašnej diere, práve ich vystieram.“ O chvíľu kričal: „Bože môj! Zľutuj sa nado mnou, umieram, nie, že by som pochyboval o tvojom milosrdenstve, ale preto, aby som nebol na divadlo svojim nepriateľom!“ — V tej chvíli si vrazil nožík na orezávanie pier do srdca. Službukonajúci vojak zavolal stráž, a keď vylomili dvere sekerou, našli Feldmayera, ako leží mŕtvy vo vlastnej krvi na zemi. Na Caraffov rozkaz priviazali jeho mŕtvolu ešte toho istého dňa popoludní na chvost koňovi a vláčili ju ulicami mesta. Potom ju rozštvrtili pod šibenicou a zavesili.

12. Ondrej Székely, šľachtic, ktorý sa vyznamenal veľkou smelosťou. Keď pri druhom obliehaní Prešova bolo mesto tesne obkolesené a všetky príchody do mesta tak dobre obsadené strážami, že sa zdalo nemožným, aby niekto zvonka prenikol do mesta, odvážil sa na to on a priniesol obliehaným list, čo im však nič nepomohlo, no jemu len priťažilo. Keď ho väznili už niekoľko týždňov, nazdával sa, že si zachráni život tým, že prestúpi na katolícku vieru. V tejto nádeji odovzdal svojich dvoch synov jezuitom. No aj napriek tomu ho odvliekli na popravisko, kde pobozkal kata na znak toho, že sa na neho nehnevá. Napomenul ho len, aby rúbal obratne a skrátil tak jeho smrteľné bolesti. Po poprave pochovali jeho mŕtve telo na voľné pole.

13. Juraj Bezegh, šľachtic, pochádzajúci zo Zvolenskej stolice. Pred Thökölyho sprisahaním ho väznili tri roky vo Viedni, a keď prestúpil na katolícku vieru, prepustili ho. Neskoršie sa opäť vrátil k reformovanému vyznaniu. Keď Thököly dobyl Horné Uhorsko, stal sa jedným z jeho radcov. No keď roku 1686 dobyl cisársky generál Eneáš Caprara Košice, bol s viacerými Thökölyho veliteľmi zajatý, ale zachovali ho pri živote v dôsledku podpísania mieru a všeobecnej amnestie, ktorú vyhlásili v mene kráľa. Dlhší čas sa nesmel vzdialiť z Košíc. Štefanovi Géczymu sa konečne po veľkej námahe podarilo vykonať toľko, že mu povolili odísť domov, no ešte predtým musel zložiť prísahu, že zostane verný Jeho kráľovskej milosti, inakšie stratí hlavu a všetky svoje majetky. Skoro nato, keď sa vrátil domov, bol obžalovaný, že pripravuje novú rebéliu, zatkli ho v tom istom čase ako Radvanszkého a odviezli do Prešova. Po vypočutí na radnici ho päť hodín tým najukrutnejším spôsobom mučili, kým nestratil vedomie a všetok cit. Po siedmich týždňoch mu oznámili rozsudok smrti, pretože vraj nedodržal slovo. Bezegh ubezpečoval, že po udelenej amnestii nič nedovoleného neurobil, a prenechal svoju vec bohu. Vyžiadal si ešte od evanjelického kňaza večeru Pána a skončil svoj život na popravisku ako ostatní. Jeho syn kúpil od kata srdce svojho otca a odniesol ho zbožne ako svätú relikviu domov.

14. Juraj Radvanszký, bohatý kupec zo Zvolenskej stolice, evanjelik. Bol to od prírody tichý a pokojamilovný muž, ktorý sa v týchto rušných časoch nezúčastnil na vojne a vždy zostal verný kráľovi. Predvolali ho síce po potlačení Wesselényiho sprisahania pred vojenský súd, ktorý sa konal v Bratislave pod predsedníctvom prímasa Juraja Szelepcsényiho, no bol uznaný za nevinného a prepustený. Thökölyho veliteľov obdaroval iba preto, aby ho nechali na pokoji. Aj napriek tomu ho vo februári odprevádzala vojenská eskorta na voze do Prešova a tu bol postavený pred súd, kde mu kládli rozličné otázky. Potom ho položili na mučiacu stolicu, jeho údy natiahli na škripec, telo rezali a niekoľko hodín pálili ohňom, kým neboli niektoré jeho časti upečené ako hovädzie mäso. Za nevýslovných bolestí ho potom zhodili z mučiacej stolice, a tak tu ležal na holej slame na žalosť všetkých okrem svojich sudcov a kata. Keď prišiel k sebe, žiadal evanjelického kňaza, aby sa mohol s ním modliť a prijať večeru Pána. Nebolo mu to dovolené, a len keď za strašných bolestí stratil vedomie, dovolili, aby prišiel k nemu. No to už nebolo treba, pretože nič nevnímal, čo sa mu hovorilo. Iba postenkával a ticho bedákal, kým neprišla milosrdná smrť a neurobila koniec jeho trápeniu. Ale aj tak nebola jeho mŕtvola ušetrená od zhanobenia, ktoré vymysleli jeho katani. Kati vyvliekli jeho mŕtve telo z väzenskej diery a odviezli na vozíku k ostatným odsúdencom, čakajúcim na popravisku, položili na dosku a vytiahli na popraviskové lešenie. Tam mu odsekli najprv pravú ruku, potom mu katovi paholci zviazali vlasy na hlave a vytiahli mŕtve telo do výšky, aby mu mohli odseknúť hlavu. Vtedy sa mu odtrhli pod ťarchou tela vlasy a telo spadlo na zem. Preto mu oviazali hlavu pri ušiach povrazom a len potom vytiahli. Iba takto mu mohli odseknúť hlavu. Jeho rozsekaná a rozpadnutá mŕtvola vyzerala ako napoly vyvarené mäso. Jeho syn Ján márne prosil Caraffu o dovolenie, aby mohol rozštvrtenú mŕtvolu svojho otca pochovať. Napokon kúpil časti tela od katovej ženy za 20 dukátov a pochoval ich v Svinnej.

15. Fridrich Weber, syn prešovského lekárnika a senátora. Mladý Weber bol dlžný predavačke vína alebo markytánke v Thökölyho armáde v Prešove 10 cisárskych grošov za víno, nechcel ich zaplatiť, lebo nemohol, a preto ho žena žalovala u Caraffu. Generál rozkázal ženu čo najlepšie pohostiť a napojiť, kým sa úplne neopila. Potom ju nahovorili, aby povedala Weberovi do očí, „že mu priniesla z Mukačeva od obliehaných sprisahancov list“. — Weber to rozhodne odmietol, netušiac, že mu takto nastavili pascu. Ihneď mu navliekli putá a uväznili ho v katovom dome. Tam ho častejšie navštevoval jezuitský páter Pertzhoffer a rozličným spôsobom ho nahováral, aby sa odriekol luteránskej viery a prestúpil, za čo mu sľuboval značné výhody, nielen milosť a slobodu, ale aj veľké pocty a bohatstvo, len aby sa priznal, že naozaj dostal list. Súd sa ho hneď spýtal: kto čítal list, komu ho dal, kto ho videl, kto o ňom počul, čo bolo v liste, kde je list a kto ho má? Tento človek svojou výpoveďou spôsobil veľa nešťastia, pretože hneď boli zatknutí a vypočúvaní Ondrej Keczer, Žigmund Zimmermann a iní. — Z tohto jediného jedovatého prameňa vzniklo celé nešťastie, ktoré neušetrilo nikoho, ani samého pôvodcu. 9. mája o pol desiatej ho priviedli obkoleseného vojakmi a so zaviazanými očami zároveň s ostatnými odsúdencami na miesto, kde mu mal byť prečítaný rozsudok smrti. Weber išiel celkom zmätený a triasol sa na celom tele. Prosil za odpustenie a usiloval sa zmieriť so všetkými, ktorých česť pošpinil. Aj svojho vlastného brata Daniela, ktorého takisto priviedol do smrteľného nešťastia, prosil so zaliečaním o odpustenie. Ten mu však povedal: „Ó, ty pes, načo si bažil po mojej krvi? Modlím sa za svoju večnú blaženosť a za tvoje zatratenie.“ Páter Ignác ho odprevádzal na popravisko a pripravoval na smrť. Jeden kat mu odsekol pravú ruku, druhý hlavu. Katov úder prijal s veľkým sklamaním a nepokojom, divo revúc. Okrem jeho ženy a príbuzných ho nikto neľutoval. Naopak, hovorili o ňom, že sa mu stalo po práve, lebo teraz už nebude škodiť statočným ľuďom. — Vdovy popravených mešťanov zatracovali jeho pamiatku a malé siroty, keď dorástli, pamätlivé pamiatky svojich otcov, Webera strašne preklínali.

16. Daniel Weber, brat predchádzajúceho, privedený výpoveďou svojho brata do skazy. Keďže ho jezuitský páter obrátil na katolícku vieru, odsúdili ho len na obyčajný trest sťatím hlavy, nebol rozštvrtený, ani zavesený na šibenicu.

17. Jozef Roth, šľachtic, evanjelik, pochádzajúci z Banskej Bystrice. Vyskúšali na ňom všetky druhy mučenia, takže on by mohol najlepšie napísať komentár o tom, akým spôsobom v Prešove mučili odsúdených. Zatvorili ho do spoločnej cely s Bezeghom, a keď mu 9. mája oznámili, že sa má pripravovať na smrť, prišli k nemu Nemci a ubezpečovali ho o nádeji na život. Nato prišiel aj holič a kati a usilovali sa mu napraviť a liečiť jeho vykĺbené údy. No jeho ruky a nohy boli v takom stave, že ich ledva mohol v živote používať. Keď bol natoľko pri vedomí, že ho mohli dopraviť domov, vydal mu vojenský súd svedectvo o jeho nevine, že bol podľa práva vypočúvaný a vyhlásený za nevinného. Ako pokutu od neho žiadali 10 000 florénov, z ktorých mu potom spustili 5000 florénov ako náhradu za ťažké bolesti, ktoré musel znášať. Odišiel potom na snem do Bratislavy a rozprával tu najvznešenejším magnátom a poslancom o svojom strašnom utrpení, ukázal im tiež svoje pripečené telo.

18. Gabriel Palásthy, šľachtic, pochádzajúci z Krušoviec v Nitrianskej stolici, 30-ročný muž. Slúžil u Thökölyho a získal od neho za odvahu vyznamenanie.

Prišli k nemu nemeckí dôstojníci pod zámienkou, že chcú od neho kúpiť kone, a keď ich viedol sám a neozbrojený do stajne, zvolali: „Ha! Palásthy!“ A zmocnili sa ho. Nemeckí vojaci ho odviezli do Prešova. Na ceste mal príležitosť zachrániť sa útekom, keď sa jeho sprievodcovia opili a zaspali, vzdal sa však každého pokusu o útek, vedomý si svojej neviny. Keď prišiel do Prešova, hneď ho dali do pút, potom ho mučili najvyhľadávanejším a najukrutnejším spôsobom najprv na škripci, potom mu zatĺkali kladivom do prstov nôh železné klince, ktorými podkúvajú kone, nato mu vrazili do mužského údu rozžeravený drôt a medzitým mu kládli otázky. Pod ťarchou takého trýznenia priznal aj veci, o ktorých sa mu nikdy ani nesnívalo a ktoré sa napokon ukázali aj nepravdivými. Tak sa priznal za veľkých bolestí, že dostal od Radvanszkého peniaze a niesol ich do Mukačeva, hoci Radvanszkého nepoznal, nikdy sa s ním nerozprával a nikdy nebol ani v jeho dome. Napokon to, čo vypovedal pri mučení, opäť po tortúre odvolal, často nevedel ani to, čo rozprával na mučiacej lavici. — Jeho telo bolo napoly spálené. Keď k nemu prišiel evanjelický kňaz, aby mu podal večeru Pána, ležal s nevládnymi rukami a nohami. Na popravisku odporučil svoju dušu bohu. Bol sťatý a jeho telo rozštvrtené. Ani mu nevytiahli klince z prstov na nohách. Jeho hlavu priklincovali na šibenicu pri ceste vedúcej na Spiš. Tu celkom vyschla. Ostatné časti jeho tela zavesili na iné šibenice.

19. Daniel Feja, šľachtic, pochádzajúci z Turčianskej stolice, advokát, bývalý sudca v Košiciach, reformovaného vyznania. Keď prešiel najstrašnejším mučením a stratil úplne vedomie, zomrel o niekoľko dní vo väzení. Nepripustili k nemu ani kňaza. Jeho mŕtve telo odvliekli kati na popravisko a tu mu odsekli najprv pravú ruku, potom hlavu, napokon ho tiež rozštvrtili a časti jeho tela rozvešali na šibenice.

20. Nakoniec bol sťatý zároveň s Fejom istý úbohý košický mäsiar, ktorého ani nevypočúvali, a ani neodsúdili.

*

To je stručný výťah z Rezikovho rukopisu „Laniena Eperiesiensis anno 1687“. Tento rukopis dal vytlačiť v slovenskej reči vynikajúci historik a rímskokatolícky farár Štefan Hyroš zo Svätého Michala v Liptove roku 1876 vo svojom diele „Zámok Likava“.

V spomenutom rukopise nachádzame tento odsudok o Caraffovi: „Bažil po ľudskej krvi ako krvavý pes. Bolesti a bedákanie jeho úbohých obetí boli pre neho vyhľadávaným pôžitkom. Keď nemal vinníkov, robil ich sám. Rovnakí ako on boli aj jeho sudcovia, najmä prešovský veliteľ Götz.“ — Istý nitriansky šľachtic sa o ňom vyslovil takto: „Toto je osobitná filozofia a čistá pomätenosť ľudí. Dajte generála Caraffu do mojej moci, čo len na pol hodiny, aby som vykĺbil jeho údy a pražil ich, a dosiahnem to, že zaprie aj pána boha a dopustí sa tak zločinu, ktorý je hoden smrti.“

Rukopis sa ešte zmieňuje o Caraffovej túžbe po peniazoch. Pani Alžbeta Kubínyiová, rodená Szontaghová, aby zabezpečila svojich príbuzných pred zúriacim Caraffom, dala mu potajomky 10 000 florénov a takto oslobodila od neľudského trýznenia v Prešove nielen svojich príbuzných, ale aj veľké množstvo ľudí z Oravskej a Liptovskej stolice. Takisto píše „Palmov Commentator“, že zemplínska šľachta Caraffove zvieracie túžby do tej miery obmäkčila 24 bočkami tokajského samotoku a 400 dukátmi, že nechal Zemplín na pokoji.

Od kráľa Leopolda dostal Caraffa rad Zlatého rúna, panstvo Vučín a iné vyznačenia. Zomrel náhlou smrťou vo Viedni 3. marca 1693.

Maďari jeho meno znenávideli a zošklivelo sa im. A keď aj druhý kráľovský generál, menom Basta, takisto krutým a neľudským spôsobom zaobchádzal s ľuďmi ako Caraffa, vznikla v Uhorsku zaklínacia formulka: „Basta lélek Karaffia!“ (Prekliata duša Caraffa!)

^[76] Bartholomaeides Not. Cottus Gömör: Roku 1702 pohltil osudný požiar celý hrad.