ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď generál Viard dobyl Muránsky zámok, pripadol opäť kráľovskému majetku a roku 1720 ho dostal za svoje vynikajúce služby pre kráľa a vlasť hrdinský gróf Štefan Koháry.

Magnátska rodina Koháryovcov dala vlasti veľa šľachetných a vskutku rytierskych synov, ktorí sa chvályhodným spôsobom vyznamenali vojnovými činmi, obetavosťou v dlhých tureckých, neskoršie v pruských vojnách, a obzvlášť svojou neotrasiteľnou oddanosťou a vernosťou voči vládnúcej kráľovskej dynastii. V kronike uhorských dejín nachádzame ich skutky zaznačené s nehynúcou slávou.

Rod Koháryovcov je jedným z najstarobylejších rodov v Uhorsku. Už okolo roku 1470 je menovaný Juraj Koháry za dvorského hodnostára kráľa Mateja.

Na konci 16. storočia stal sa známym v Hontianskej stolici svojou činnosťou a zásluhami o všeobecné blaho Emerich Koháry. Roku 1560 sa oženil s Katarínou Jákoffyovou, pochádzajúcou tiež zo starobylého rodu, a s ňou nadobudol rozsiahly majetok.

Jeho syn Peter sa stal vlastným zakladateľom rodu, ktorý sa od toho času mocne rozvíjal. Najskôr zastával úrad stoličného notára v Honte, no čoskoro preukázal, že vie narábať nielen perom, ale aj šabľou a že popri štúdiu starých klasikov nezabudol si osvojiť ani vojenskú vedu. A tak ho už roku 1593 vidíme ako podveliteľa pri obliehaní hradu Fiľakovo, kde sa neobyčajne vyznamenal statočnosťou a rozhľadom, a tiež v nasledujúcich rokoch víťazne bojoval. Že bol významným mužom, ktorý mal plnú dôveru kráľa, poznávame z toho, že sa roku 1606 zúčastnil ako kráľovský komisár na viedenských mierových rokovaniach s Bocskayom a na tento významný mierový dokument pripojil svoje meno. A keď potom kráľ Rudolf odovzdal vládu nad Uhorskom svojmu bratovi Matejovi, bol Peter Koháry v deputácii, ktorá roku 1608 priviezla uhorskú korunu z Prahy do Bratislavy, a ňou bol potom arciknieža Matej korunovaný za uhorského kráľa.

Po korunovačných slávnostiach bol vymenovaný za podveliteľa dôležitej pevnosti Nové Zámky a 11. februára 1613 ho poslali ako vyslanca ku kniežaťu Gabrielovi Báthorymu do Sedmohradska, kde úlohy, ktoré mu zveril kráľ, vykonal k najväčšej spokojnosti. Za svoje verné a prospešné služby bol 15. februára 1616 povýšený na baróna. Roku 1618 poslal ho kráľ ešte s inými splnomocnenými komisármi na dokončenie mierového rokovania s Turkami do Komárna. Keď po smrti kráľa Mateja vpadol roku 1619 so svojou armádou do Uhorska sedmohradský knieža Gabriel Bethlén, uzavrúc spojenectvo s nepriateľmi nového kráľa Ferdinanda II. a mimoriadne obdarený šťastím dobyl za tri mesiace celé Horné Uhorsko až po Bratislavu, veliteľ Nových Zámkov Peter Koháry sa vtedy statočne bránil. No keď ho posádka pevnosti hanebne zradila, dostal sa do zajatia, z ktorého bol vyslobodený až o dva roky. Kráľ Ferdinand mu roku 1621 udelil dovolenie, aby mohol držať na vlastnú bezpečnosť šesťdesiat jazdcov a štyridsať pešiakov. Skoro nato sa mu nadarila príležitosť, aby si za svoje predchádzajúce zajatie zadovážil dostatočné zadosťučinenie, keď roku 1623 na rovine pri Nových Zámkoch ako vrchný veliteľ tej istej pevnosti dobyl víťazstvo nad Turkami a Sedmohradčanmi.

Kráľ Ferdinand II. ho vyznamenal viacerými poctami a hodnosťami, roku 1627 ho vymenoval namiesto umretého Mojžiša Czirákyho za kráľovského personála. 22. septembra toho istého roku ho povolali s viacerými magnátmi do Komárna na veľmi dôležité rokovanie pri podpísaní mieru s Gabrielom Bethlénom. Už roku 1629 vlastnil na základe kráľovských donácií zámky Čabrad a Sitno spolu s majetkami k nim prináležiacimi a založil tak majorát. Avšak o krátky čas, obdarený hojnými poctami, opustil tento svet. Jeho manželkou bola Barbora Kazyová. S ňou mal syna Štefana a dve dcéry.

Štefan I. venoval sa v skorej mladosti vojenskému remeslu a dosiahol postupne najvyššie hodnosti, lebo už 23. septembra 1647 bol vymenovaný za hlavného veliteľa hradu Széczény a roku 1657 zároveň aj veliteľom hradu Fiľakovo. Rok nato, teda roku 1658, mu zverili úrad hlavného išpána Hontianskej stolice. Kráľ Leopold mu natoľko dôveroval, že ho 10. apríla 1664 vymenoval za veliteľa významného armádneho zboru práve vtedy, keď Turci zaplavili svojou obrovskou armádou celé Horné Uhorsko a hrozili zničiť rozptýlené a naozaj slabé cisárske vojsko. Štefan Koháry sa v písomnom vyjadrení 9. júla zdráhal prijať toto velenie (možno varovaný zlými predtuchami), ale na opätovné rozkazy ho napokon prijal. Dňa 19. júla došlo pri Leviciach k víťaznej bitke, v ktorej padlo 8000 Turkov a Uhri dobyli nepriateľský tábor so všetkými batožinami. Toto víťazstvo však zaplatil životom veliteľ, keď v najkrutejšej bojovej seči našiel smrť na rovine pri Leviciach. Miesto, kde padol, označuje kaplnka, ktorú dali postaviť jeho pozostalí. Jeho mŕtvola bola dopravená do Svätého Beňadika a uložená do rodinnej hrobky. Jeho prvou ženou bola Judita Balassová, dcéra Emericha Balassu a Judity Bosňákovej, po ktorej rodina Koháryovcov zdedila časť jej kecskemétskych panstiev. Jeho druhou ženou bola Eva Újfalussyová. Zostali po ňom štyria synovia, a to:

Gabriel, ktorý vstúpil do kláštora a stal sa františkánom. Štefan II. naproti tomu zvolil si vojenskú životnú dráhu a veľmi skoro vstúpil pod kráľovské zástavy, kde sa vyznamenal statočnosťou a nezvyčajnou odvahou. Kráľ Leopold mu bol veľmi naklonený a ustanovil ho ešte za života jeho otca 22. marca 1661 za vrchného išpána v Honte a 25. júla 1664 za vrchného veliteľa hradu Fiľakovo. Ako veliteľ hradu predostrel roku 1671 viedenskej vojenskej rade návrh na lepšie opevnenie Fiľakovského hradu a na tento účel mu poukázali čiastku 1500 florénov. — Keď roku 1677 na miesto Michala Telekiho vyhlásili v Mukačeve Emericha Thökölyho za vodcu malkotentov, usiloval sa Thököly zo všetkých síl získať na svoju stranu veliteľa Fiľakova Štefana Koháryho. No nadarmo, Koháry zostal hluchý na všetky návrhy a nástrahy a neotrasiteľný vo svojej vernosti legitimnému kráľovi. Keď sa o tom dozvedel kráľ Leopold, poslal mu svoj vlastný portrét visiaci na zlatej retiazke. A tak Thököly roku 1682 pritiahol s armádou, posilnenou Turkami, k Fiľakovu a žiadal veliteľa, aby sa poddal. Koháry jeho žiadosť rozhodne odmietol a húževnato bránil pevnosť. No keďže sa obliehanie predlžovalo, stávala sa posádka hradu netrpezlivou, zradila svojho veliteľa a odovzdala hrad proti vôli veliteľa obliehateľom. — Thököly aj teraz ponúkal Kohárymu svoje priateľstvo, ak by bol ochotný pripojiť sa k nemu, ale nadarmo, Koháry sa nedal prehovoriť. Nato ho Thököly dal spútaného uvrhnúť do žalára a navyše ešte trápiť hladom a smädom. Keď sa takto márne usiloval odvrátiť ho od vernosti ku kráľovi, sľúbil mu napokon slobodu pod podmienkou, že slávnostne odprisahá, že nikdy nebude bojovať proti nemu. Ale ani na to sa nedal Koháry zaviazať, a tak bol 11. septembra odvezený ako zajatec najprv do Regetovky (Regécs), odkiaľ sa vyslobodil z väzenia za pomoci svojich druhov, postihnutých tým istým osudom. Jeho útek čoskoro zbadali, dostihli ho, zajali a opäť uväznili. 18. júla 1683 bol dopravený do Užhorodu, odtiaľ do Šarišského Potoka, potom 20. júla do Mukačeva a napokon znovu dovezený do Šarišského Potoka. Takto bol väznený tri roky a dva mesiace v tmavom väzení. Svoj krutý osud sa usiloval urobiť znesiteľnejším tým, že skladal básne, v ktorých dojemne líčil ničotnosť pozemských vecí. Keď konečne 6. novembra 1685 prišla cisárska armáda k Šarišskému Potoku a dobyla zámok, generál Caprara vrátil zajatcovi, držanému v podzemnej väznici, toľko želanú slobodu. — Kráľ Leopold povýšil roku 1685 Štefana Koháryho, ešte keď trpel vo väzení, zároveň s jeho bratmi Wolfgangom, Jánom a Emerichom, do grófskeho stavu a daroval mu po jeho oslobodení hrad Fiľakovo.^[89] Od toho času ho nazýval zrkadlom vernosti. Pápež mu poslal posvätený klobúk s lichotivým listom. Roku 1687 bol menovaný generálom-kapitánom dištriktu na tejto strane Dunaja a ešte toho istého roku dostal rozkaz dobyť jágerskú pevnosť. Tu bol ťažko ranený strelou z pušky do pravého pleca.

Jeho rana sa po zlom ošetrení neskúseného poľného felčiara natoľko zhoršila, že sa mu stiahli žily a ruka sa mu tak skrútila a vysušila, že ňou nemohol od tých čias hýbať. — 16. novembra 1702 prevzal na palatínov rozkaz vojenský zbor, vystrojený Novohradskou stolicou, a stal sa jeho veliteľom, potom 2. júla 1703 venoval 6000 florénov na armádu zostavenú proti Fraňovi Rákóczimu, ktorý vpadol do Uhorska. Roku 1704 ho poverili, aby sa ako zástupca kráľovskej strany zúčastnil na mierových rokovaniach, ktoré sa začali v Banskej Štiavnici s Rákóczim. A pretože sa kráľovská vláda často ocitala vo finančnej tiesni, hojne ju podporoval peniazmi na potlačenie rákócziovského povstania, ako o tom svedčí list písaný kráľom Jozefom I. a datovaný 23. júlom 1706. Dňa 2. januára 1711 bol menovaný dedičným vrchným išpánom Hontianskej stolice a 14. decembra inštalovaný. Bolo tiež vydané nariadenie, aby táto hodnosť prechádzala vždy na najstaršieho člena koháryovského rodu. 27. decembra 1712 dvorská vojenská rada menovala menom kráľa Karola III. za jeho štyridsaťosemročné verné služby, za jeho utrpenie a za mnohé obete za poľného podmaršala s plným platom až do jeho smrti. Dňa 15. októbra 1714 získal menovanie za krajinského vrchného sudcu a za kráľovského tajného radcu. Ale pretože nemohol svojou pokrútenou a meravou rukou nič podpísať, dostal od kráľa súhlas, aby mohol používať striebornú značku, do ktorej bolo vyryté faksimile jeho podpisu. Tieto podpisové značky sa volali v uhorskom zborníku Corpus iuris „lamina Kohárii“ (koháryovské pliešky, značky). Muránsky zámok kúpil roku 1720 od správy kráľovského majetku a čoskoro nato nasledovala kráľovská donácia. Koháry ako kráľovský komisár veľmi často vykonával rozličné krajinské úlohy. Zostal slobodným a zomrel ako osemdesiatdvaročný 29. marca 1731 vo svojom kaštieli Čabrad. Jeho mŕtvola v medenej truhle bola pochovaná v rodinnej hrobke v Svätom Beňadiku. Jeho básne, ktoré sčasti napísal vo väzení, vydali po jeho smrti v Budíne roku 1747 pod názvom „Tintinabulum trepudiantium“ (Zvonček zarmútených), ďalej roku 1687 knižku „Udö mulátás közben szerzett versek“ (Verše napísané v čase odpočinku), roku 1722 „Antidota Melancholiae“ (Liek proti smútku).

Do zámockej brány v Čabrade bolo vyryté heslo: Dat Deus cui vult (Boh daruje, komu chce). Bercsényi, ktorý kaštieľ dobyl, dal k nemu pripísať: Et accipit, cui vult (A dostane ho, kto chce). Ostrihomskej dómskej kapitule, jezuitom a iným mníšskym rádom, špitálnikom a dobročinným ústavom poručil dovedna 713 800 florénov.

Jeho brat Ján I., narodený 13. júna 1657, bojoval roku 1682 proti Thökölymu, ale nešťastlivo. Bol zajatý a v putách ho odviezli najprv do Košíc, potom do Užhorodu. Po svojom oslobodení bojoval pri Budíne s Turkami a zomrel roku 1699 bezdetný ako tridsaťdeväťročný. Pochovaný bol tiež vo Svätom Beňadiku. Mal za manželku Polyxenu Jakusithovú.

Štvrtý brat Wolfgang, cisársko-kráľovský komorník, zúčastnil sa na obrane Viedne roku 1683 a potom roku 1686 na obliehaní Budína, kde velil hontianskemu a novohradskému šľachtickému zboru. Roku 1704 bol odvelený do Chorvátska, aby potlačil tamojšie nepokoje, vydal sa ta s celou svojou rodinou a zomrel v mestečku Dubrava roku 1704. Za ženu mal grófku Máriu Ľudovítu Rechbergovú a mal s ňou osem detí. Z nich Juraj, narodený 13. apríla 1688, absolvoval s veľkou chválou a vyznamenaním školy v Olomouci, odišiel roku 1708 k armáde a 10. augusta 1711 bol povýšený na kapitána v pluku grófa Stahremberga.

Bolo to práve v časoch slávnych vojenských výprav princa Eugena Savojského proti dedičnému nepriateľovi kresťanstva, keď Eugen, útočiac 5. augusta 1716 na Petrovaradín so svojou armádou v počte šesťdesiattisíc mužov, porazil Turkov, ktorých bolo dvestotisíc. Na bojovom poli zostalo tridsaťtisíc mŕtvych Turkov, medzi nimi aj sám vezír, janičiarsky aga a pätnásť bašov. Do rúk cisárskeho vojska padol celý turecký tábor, veľké množstvo zástav, diel a mažiarov, munície a zásob. Na tomto poli cti a slávy pre cisárske zbrane bojoval mladý kapitán Juraj Koháry, kým pokrytý šestnástimi ranami a stratiac obidve ruky nepadol hrdinskou smrťou na vojnovom poli. Pochovaný bol na mieste bitky.

Aj jeho mladší brat Ján II., narodený 20. septembra 1689 v Čabrade, dokončil svoje štúdiá v Olomouci, potom vstúpil do vojska a bol zaradený do pluku Lobkowitzových kyrysníkov, kde bol o krátky čas povýšený na kapitána. — Princ Eugen pokračoval vo svojich víťazstvách. V júni 1717 sa zjavil s osemdesiattisícovou armádou pod múrmi Belehradu a tu sa zakopal. Mesto a pevnosť Belehrad bránilo dvadsaťdeväťtisíc Turkov a päťsto diel. Vtedy prišiel obliehaným na pomoc turecký vezír Csuprili so stopäťdesiattisícovou armádou, rozložil svoj tábor za táborom princa Eugena a obkolesil ho trojitým valom, takže z obliehateľa sa stal obliehaný. Rakúsko a celá Európa sa bála o cisárske zbrane, no princ Eugen nemal strach a nečakal, kým ho napadnú, ale sám začal neohrozene o tretej hodine po polnoci^[90] útok. Útok proti pevnosti sa začal mocnou kanonádou, počas ktorej vyletela do vzduchu veľká veža naplnená pušným prachom a tá spôsobila ozajstné zemetrasenie a strašný zmätok v meste. Vtom prešiel Pálffy so svojou jazdou valy a napadol pravé krídlo Turkov s takou prudkosťou, že nepriateľ vo veľkom zmätku ustúpil. Medzitým útočil Stahremberg s pešiakmi na ľavé turecké krídlo a generál Viard dobyl útokom turecké batérie, umiestnené na kopci. Krvavá bitka, vedená s najväčším rozhorčením a prudkosťou, trvala päť hodín. Keď konečne boli Turci úplne vytlačení zo svojho tábora a obrátení na útek, turecký tábor zostal posiaty hromadami ranených, umierajúcich a mŕtvych. Medzi padnutými hrdinami našli aj mŕtvolu kyrysníckeho kapitána Jána Koháryho.

Tretí brat Ignác I. zomrel ako študent roku 1719 v Trnave.

Štvrtý brat Ondrej, narodený 30. novembra 1694 v Čabrade, bol už roku 1715 v armáde a rovnako aj on bojoval roku 1717 pri Belehrade, kde bol ranený. Po vyzdravení odišiel opäť k armáde a bol 11. augusta 1730 povýšený na plukovníka a potom 10. marca 1731 inštalovaný za vrchného hontianskeho išpána. Roku 1739 sa stal generálom, roku 1741 poľným podmaršalom a toho istého roku bojoval pri Temešvári a Belehrade, kde bol niekoľkokrát ranený. Roku 1748 postavil na vlastné trovy pluk a venoval naň 161 120 florénov a 48 grajciarov. Okrem toho obdaroval fundáciou 3000 florénov nemocnicu založenú kráľovnou Máriou Teréziou, ďalšiu donáciu 4000 florénov venoval 1. januára 1744 viedenskej nemocnici na 4 postele a 5. mája 1748 v tej istej nemocnici znova 1000 florénov na jednu posteľ. Zomrel 21. decembra 1757 vo Svätom Antole a bol pochovaný v Banskej Štiavnici. Okrem kaštieľov a panstiev v Uhorsku (Čabrad, Sitno, Muráň, Blh, Fiľakovo, Drienčany, Svätý Antol, Rimavská Seč) vlastnil aj v Dolnom Rakúsku majetky v Ebenthale a Walterskirchene. Z jeho manželstva s barónkou Máriou Teréziou von Thavonet, dcérou baróna Ľudovíta Thavoneta a Polyxény Jozefy Jakusithovej, sa narodilo šesť detí, z nich traja synovia.

Najstarší syn Mikuláš I. sa narodil 6. júla 1721 vo Svätom Antole. Ten bol už ako chlapec menovaný 6. novembra 1733 v pluku svojho otca za kapitána a 28. augusta 1754 povýšený na plukovníka. 2. januára 1758 bol menovaný za vrchného hontianskeho išpána a 26. januára slávnostne uvedený do úradu. 15. mája toho istého roku sa stal generálom a 5. marca 1759 poľným podmaršalom. Zomrel 3. júla 1769 v Blhu a pochovaný bol v Banskej Štiavnici.

Jeho brat Anton zomrel ešte skôr, ako dosiahol mužský vek.

Ján III., cisársko-kráľovský komorník, oženil sa 14. marca 1779 s baronesou Máriou Teréziou Pinelliovou a mal s ňou dve dcéry a syna. Zomrel 12. novembra 1806.

Mikuláš II. sa narodil 12. júla 1764, stal sa c. k. komorníkom a plukovníkom v slunskom (Sluiner) pohraničnom pluku. Bol budovateľom impozantných kaštieľov v Jelšave, Svätom Antole a Ebenthale. Jeho manželstvo s grófkou Máriou Barbarou Kinskou bolo bezdetné.

Tretí Ondrejov syn Ignác II. sa narodil 2. decembra 1726. — Keď kráľ Karol III. vyhlásil pragmatickú sankciu a ešte za jeho života ju potvrdili európske mocnosti Španielsko, Rímska ríša, Holandsko, Rusko, Anglicko, Francúzsko a Sardínia, nazdával sa, že dostatočne zabezpečil trón svojej dcére Márii Terézii. Predsa však, len čo Mária Terézia nastúpila na trón, napadli mladú panovnicu početní nepriatelia a usilovali sa zmocniť jej otcovského dedičstva. Z nich ozaj najnebezpečnejším bol filozof zo Sanssouci Fridrich Veľký, pruský kráľ, ktorý pod bezvýznamnou zámienkou rozpútal vojnu v Sliezsku. Stavy, zhromaždené v Bratislave, ktorým kráľovná predostrela svoje kritické položenie, volali oduševnene: „Moriamur pro rege nostro Maria Teresia!“ (Zomrieme za našu kráľovnú Máriu Teréziu!). — Medzi magnátmi, ktorí čiahli ihneď po zbrani a tiahli do vojny proti Prusom, bol aj Ignác Koháry, ktorý sa vyznačoval nezvyčajnými vojnovými vlastnosťami. Bojoval najprv ako kapitán, od roku 1745 ako plukovník v uhorskej šľachtickej insurekcii. Roku 1769 bol menovaný za vrchného išpána Hontianskej stolice. Zomrel 10. októbra 1777 v päťdesiatom prvom roku svojho života. Z manželstva s grófkou Gabrielou Cavrianiovou, s ktorou sa oženil 15. januára 1758, sa narodili syn a tri dcéry.

Jeho syn Fraňo Anton, narodený 4. septembra 1760, bol posledným mužským potomkom tejto slávnej panskej rodiny. Venoval sa civilnej službe, a postupujúc v úradoch a hodnostiach od jedného stupňa k druhému, dosiahol najvyššie krajinské úrady. Bol c. k. komorníkom, dedičným vrchným išpánom v Honte, rytierom Zlatého rúna a c. k. skutočným tajným radcom a konečne stolovníkom a kancelárom uhorského kráľovstva. Za vynikajúce zásluhy bol povýšený do kniežacieho stavu a ako taký zomrel 24. júna 1826 v Rusovciach (Oroszvár), kam prišiel na návštevu z Viedne. Pre svoju veľkú poctivosť, vľúdnosť, pre svoju dobrotu a láskavosť voči poddaným, ako aj pre svoju úprimnú zbožnosť a zmysel pre spravodlivosť zanechal v srdciach vďačných súčasníkov večnú spomienku. 13. februára 1792 sa oženil s grófkou Máriou Antóniou Waldstein-Wartenbergovou.

Jeho jediná dcéra Antónia sa vydala roku 1816 za vojvodu Ferdinanda zo Sachsen-Coburg-Gothy, c. k. poľného podmaršala. Z tohto manželstva sa ako dôstojní dedičia vysokých cností svojich slávnych predkov narodili synovia Ferdinand, August, Leopold a dcéra Viktória.^[91]

Rodokmeň, pripojený na konci knihy, poskytuje presný obraz celého rodu Koháryovcov.

*

Na Muránskom zámku, a to aj potom, keď sa stal majetkom rodu Koháryovcov, dlhé roky bývala kráľovská vojenská posádka so svojím veliteľom. Gemerská stolica bola povinná zásobovať hrad všetkými životnými potrebami, ako bola múka, soľ, drevo, sviečky atď., čo znášali okolité obce ako veľkú ťarchu. Časom sa hrad čoraz väčšmi rozpadal. Krytina veľkolepých budovísk pomaly hnila aj v tých častiach hradu, ktoré boli ušetrené od požiaru roku 1702. Hradné múry, bašty, veže, kasárne a obytné budovy, rozmočené dažďovou vodou, sa pomaly rúcali. Napokon posielali na hrad len vyslúžilých a ranených vojakov, a tak sa Muránsky zámok v časoch svojich posledných obyvateľov podobal vojenskej nemocnici. Keď konečne okolo roku 1760 hrozili zrúcaním klenby, múry a posledné obývateľné budovy, opustili invalidi tieto smutné pozostatky niekdajšej vznešenosti. Kedysi pyšný a mocný hrad zostal teraz osamelý a opustený, ale aj vo svojich ruinách bol ešte vždy veľkolepý a dôstojný.

*

Bolo to koncom leta roku 1820, keď hrad navštívila väčšia spoločnosť vzdelaných mužov a s nimi aj chlapec, vtedy deväťročný a dychtivý po vedomostiach. Na hrade býval penzionovaný koháryovský lesník ešte v dosť dobre zachovanom bydlisku. Bol to osemdesiatštyriročný muž a živá kronika uplynulých pamätných časov. Narodil sa na hrade, jeho otec a starý otec boli tu vojenskými pekármi, preto sa nechcel nikdy odlúčiť od hradných zrúcanín a túžil dožiť svoje posledné dni tam, kde po prvý raz zazrel svetlo sveta. Seba samého nazýval posledným hradným invalidom.

Keď spomenutá spoločnosť prišla na hrad, predstavil sa ako dobrovoľný sprievodca a cicero, vysvetľoval a ukazoval miesta, kde kedysi stáli vysoké veže a mocné bašty, panský palác a veľké kasárne, na ktorom mieste bol postavený zdvíhací most, kde Wesselényi vystúpil na múry atď.

Chlapec dychtivý po poznaní pozorne počúval a spýtal sa dôstojného starca:

— Otecko, ukázali by ste mi, kde stál kostol?

Starý muž vzal chlapca priateľsky za ruku, priviedol ho aj s celou spoločnosťou na miesto a smutným hlasom vysvetľoval:

— Tu, syn môj, stál kedysi dôstojný hradný kostol a pod ním murovaná a dobre zamknutá krypta. V nej odpočívali jedna vedľa druhej v ligotavých zinkových truhlách kosti kedysi veľkých a slávnych mužov a hrdinov. Ale srdce ma nevýslovne bolí, keď si pomyslím na to, že sa im nedožičilo ani toto posledné miesto odpočinku. Pred nejakými tridsiatimi rokmi boli ich kosti nemilosrdne vyhádzané^[92] a zahrabané a všetky truhly boli predané niekoľkým podomovým kotliarom do Košíc.

Chlapcom, ktorý smutne počúval túto neradostnú históriu, bol spisovateľ týchto pamätihodností.

Náhrobné nápisy, nájdené v krypte, zneli takto:

1. Na plochom zamurovanom kameni bol už nápis napoly vytretý a čitateľné boli len slová:

2. Na zinkovom sarkofágu Juraja Széchyho:

Illustrissimus Comes Georgius Széchi de Rima Széch, Supremus ac perpetuus Comes Comitatus Gömöriensis: Liber Baro Arcium Murány, Lipcse, Balog et Felsö Lindva, Cubiculariorum Regiorum per Hungariam Magister, Eques Auratus, Sacratissimae Caesareae Regiae Maiestatis Consiliarius intimus. Occissus sub arce Barco MDXXV die prima mensis Septembris. Vixit annos XLVIII.

Najjasnejší gróf Juraj Széchy z Rimavskej Seči, najvyšší a večný gróf Gemerskej stolice: slobodný barón hradov Muráňa, Ľupče, Blhu a Vyšnej Lindavy, správca kráľovských dverí v Uhorsku, rytier Zlatého rúna, prvý radca najposvätnejšieho cisársko-kráľovského Majestátu. Bol zabitý pod hradom Brekov (Barkó) 1. septembra 1625. Žil štyridsaťosem rokov.

3. Na podobnom zinkovom sarkofágu Márie Drugethovej z Humenného:

Ja, kedysi grófka Széchyová-Drugethová z Humenného, menom Mária bola som slávna. Teraz po poslednom údele života som uzavretá v úzkom hrobe. Nemám nič proti tomu, lebo v hrobe je dovolené pokojne odpočívať. Často som sa oddávala so zbožnou mysľou smutnému plaču, znepokojujúc Krista bedákajúcim hlasom. Šťastnú ma tlačí tento príjemný kút zeme, no budem ešte šťastnejšia, keď sa čoskoro zobudím na hlas Kristovej poľnice. A aj keď je mi dovolené odpočívať v tomto sloji s vystretým telom, oslobodí ma duch na nebi, ktorý pohybuje hviezdami. Ktokoľvek si, uč sa umierať, aby si mal silu so mnou v nebi si zvykať a žiť v Pánu. Príď v Pánu Ježišovi, príď rýchlo. Amen. Z poslednej kapitoly Apokalypsy.

Na pravej strane sarkofágu:

Job. CXVIII. v. v. 25, 26, 27.

Scio enim, quod Redemptor meus vivat, et in novissimo die rursum resuscitaturus sum de terra mea, et in carne mea videbo Deum meum optimum, quem visurus sum ego ipse et non alius. Reposita est haec spes in sinu meo.

Viem totiž, že môj Vykupiteľ žije, a na súdnom dni sa opäť zobudím zo svojej zeme a vo svojom tele uvidím boha svojho najlepšieho, ktorého uvidím ja sám a nikto iný. Táto nádej je uložená v mojej hrudi.

Na ľavej strane:

Apoc. XIII. v. v. 14, 15.

Beati mortui, qui in Domino moriuntur. A modo dicit Spiritus, ut requiescat corpus a laboribus operae. Opera autem illorum sequuntur illos.

Blahoslavení mŕtvi, ktorí v Pánu zomrú. Aj Duch vraví, aby si telo odpočinulo od ťarchy života. Dielo ľudí bude ich nasledovať.

Pri nohách:

Illustrissima Domina Domina Maria Drugeth de Homonna, Illustrissimi ac Magnifici Domini Georgii Széchi de Rima-Széch relicta vidua, quae annos XVII vivens in matrimonio, divina benedictione, vidit filios: Joanem, Petrum, Samuelum e Georgium; nec non filias: Mariam, Barbaram, Catharinam et Evam, de Rima-Széch. Erga matrem desideratissimam pietate et observantia ductae. Obiit anno Domini MDCXLIII.

Najjasnejšia pani, pani Mária Drugethová z Humenného, vdova po najjasnejšom a vznešenom pánovi Jurajovi Széchym z Rimavskej Seči, ktorá v sedemnásťročnom manželstve s požehnaním Pána porodila synov: Jána, Petra, Samuela a Juraja a tiež dcéry: Máriu, Barboru, Katarínu a Evu z Rimavskej Seči. Boli vychované v zbožnosti a úslužnosti k matke, ktorá im teraz veľmi chýba. Zomrela roku Pána 1643.

*

Na truhle boli ešte vytepané osobitné písmená, vyliate z olova:

I.C.D.D.M.D. de H.I.C.D.D.G. de R.S.S.C.C.G.E.A.S.C.R.M.C.M. et P.R.H.S.G.C.R.V.

Illustrissima Comitissa Domina Domina Maria Drugeth de Homonna, Illustrissimi Comitis Domini Domini Georgii de Rima-Széch, Supremi Comitis Comitatus Gömöriensis, Equitis Aurati, Sacrae Caesarae Regiae Maiestatis Cubiculariorum Magistri et Partium Regni Hungariae Superiorum Generalis Capitanei, relicta Vidua.

Najjasnejšia grófka, pani Mária Drugethová z Humenného, vdova po najjasnejšom grófovi, pánovi Jurajovi z Rimavskej Seči, vrchnom išpánovi stolice Gemerskej, rytierovi Zlatého rúna, správcovi dverí posvätného cisársko-kráľovského Majestátu a po vrchnom kapitánovi Horného Uhorska.

4. Na sarkofágu Fraňa Wesselényiho:

Illustris. Comes Franc. Wesselényi de Hadad, Palatinus Regni Hungariae, qui fortalicium hocce, a fide regia deficiens, in obedientiam redegit. Obiit MDCLXVII d. VII mensis Martii.

Najjasnejší gróf František Wesselényi z Hadadu, palatín kráľovstva uhorského, ktorý tento hrad, odpadnutý od vernosti ku kráľovi, opäť vrátil k poslušnosti. Zomrel 7. marca 1647.

5. Na sarkofágu kniežaťa opavského:

Hic iacet Joannes Georgius Princeps a Troppeu MDCXLIII.

Tu leží Ján Juraj, knieža Opavský 1643.

Tabuľa na pamiatku dobytia Muránskeho zámku Wesselényim, ktorá teraz visí na hradnej bráne, bola pôvodne umiestnená na bašte, práve na tom mieste, kde kedysi vstúpil po hradných múroch do zámku. Jej nápis znie:

Ku cti boha a nepoškvrnenej Matky jeho, pre úžitok vlasti a obranu tohto hradu, gróf František Wesselényi de Hadad, tohto hradu ustavičný gróf, palatín kráľovstva uhorského, túto pevnosť, od vernosti kráľovi odstúpivšiu, k poslušnosti priviedol, keď predtým bola nedobytná a neprístupná, no podľahla statočnosti vchádzajúcej touto stranou. Roku vykúpenia 1646. Túto baštu vybudovali roku vykúpenia 1650.

Vtedajšie ruiny Muránskeho zámku veľmi dobre vystihujú verše nemeckého básnika Matthissona, uvedené v knižke Paměti jelšavské a muránské, vytlačenej roku 1829 v Pešti, a napísané v českej reči Pavlom Tomáškom:

*

Končí sa história Muránskeho zámku. Bola to história slávna i smutná. V múroch Muránskeho zámku sa neraz kovala budúcnosť celého Uhorska, no ešte častejšie tu tiekla drahocenná krv.

Teraz tu strmí Muránsky zámok ako obor premožený časom. Zostalo z neho iba niekoľko veží a zvyškov múrov, ktoré na niektorých miestach splývajú takmer so skalou, do ktorej boli vtesané, na iných miestach sa dosiaľ vypínajú v svojej dávnej mohutnosti a sile nad Muránskou dolinou. Musel to byť kedysi impozantný pohľad na skalný masív s mocnou hradnou pevnosťou, postavenou na vrchu vysokom 938 metrov! Keby k nemu neviedla cesta, po ktorej sa možno doviezť až pod hrad motorovým vozidlom, neviem, či by jeho výška a nedostupnosť neodradila návštevníkov od výstupu na hrad, ako kedysi odháňala aj Turkov.

Dnes všetkých majiteľov hradu a osudy, ktoré prežívali v jeho múroch, zavial neľútostný čas. Pretrvali len prekrásne hory a lesy s okolitou prírodou, ktorá aj dnes láka na návštevu. Jeden z posledných majiteľov hradu, vojvoda August zo Sachsen-Coburg-Gothy, práve ten, ktorému je venovaná táto knižka, vzdal čaru okolitej prírody hold v nápise, zachovanom na jeho kamennom pamätníku a postavenom na ceste tesne pod hradom. Nápis na pamätníku hlása:

Princovi Augustovi zo Sachsen-Coburg-Gothy, zomretému roku 1881 v Ebenthale, na jeho zbožnú a večnú pamiatku postavil na želanie svojej drahej matky, vždy najvernejšej jeho družky, roku 1883 tento pamätník syn Filip.

Na druhej strane pamätníka:

Za svojho života z tohto miesta s rozkošou pozoroval hrad Muráň a šíre lesy svojho domínia, teraz blažený sa pozerá z nebeských výšin na nás.