ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvá zmienka v uhorských dejinách o Muránskom zámku pochádza asi z roku 1440, z čias, keď sa na skalnatom ostrohu usadili českí husiti.^[1] Títo bojovníci boli azda prví, ktorí si vyhľadali široké skalisté úbočie, obkľúčené strmými bralami, uznali ho za veľmi súce na vybudovanie mocného a nedobytného skalného hradu, aj ho dôkladne opevnili.

Stalo sa totiž po smrti kráľa Albrechta, že jeho vdova Alžbeta dala slávnostne korunovať^[2] za uhorského kráľa svojho syna Ladislava, narodeného 22. februára 1440 po smrti jeho otca. Pri tomto slávnom akte gróf Cilly vyslovil za dieťa, ktoré malo vtedy len tri mesiace, korunovačnú prísahu, zatiaľ čo Mikuláš Ujlaky držal v ruke ríšsky meč, opretý o vankúš, v ktorom bolo zabalené dieťa. — No proti nemu väčšina uhorských stavov na čele s veszprémskym biskupom Šimonom Rozgonyim zvolila za kráľa poľského Vladislava.

Kráľ Albrecht, zosnulý 18. októbra 1439 v Neszmély, pred svojou smrťou vymenoval v testamente dieťaťu, ktoré sa malo narodiť, v prípade, že by to bol chlapec, za poručníkov vojvodu Fridricha Štajerského, neskoršieho nemeckého cisára, vojvodu Alberta Rakúskeho, slavónskeho bána Ladislava Goru, Mikuláša Ujlakyho a Jána Hunyadiho pre Uhorsko, Menharta z Hradca a Oldřicha z Rožmberka pre Čechy a Jána Cimburka pre Moravu.

Po korunovácii dieťaťa, ktorú vykonal jágerský biskup, neskorší ostrihomský arcibiskup Dionýzius Széchy, a keď krajinu napadol kráľ Vladislav so silným uhorsko-poľským vojskom, ušla kráľovná-vdova Alžbeta s chlapcom a korunovačnými klenotmi najprv do Bratislavy, potom do Viedne, dala sa pod ochranu cisára Fridricha III. Rakúskeho a usadila sa vo Viedenskom Novom Meste.^[3] Okrem toho zavolala vo vojnách skúseného husitského vodcu, českého šľachtica Jána Jiskru z Brandýsa s jeho vojenskými zbormi, aby bránil práva jej syna na uhorský trón. Čoskoro nato mu odovzdala svoje vdovské sídlo hrad Zvolen.

Jiskra našiel v Hornom Uhorsku mocného spojenca a verného vazala kráľovnej-vdovy Jána Pankráca, liptovského vrchného išpána, pána Skalice a Váhu. Obidvaja vodcovia sa dohovorili tak, že Pankrác udrží západnú časť Horného Uhorska, od Liptova až po Bratislavu, Jiskra vybojuje pre kráľovnú Alžbetu za pomoci svojich husitov východnú časť, od Zvolena po Košice, a obidvaja budú získanú krajinu úporne brániť proti každému protivníkovi.

Husiti boli vtedy známi po celej Európe ako skúsení bojovníci^[4] a často vstupovali do cudzích služieb; tak napríklad bojovali s Poliakmi proti križiakom atď. Mali osobitnú vojenskú taktiku, vyskúšanú v mnohých krvavých bitkách pod slávnym vodcom, českým zemanom Jánom Žižkom z Trocnova, ktorý je v histórii známy ako pomstiteľ Jána Husa, odsúdeného na upálenie na hranici. Víťazil, aj keď bol slepý, ba ešte aj na smrteľnej posteli naháňal hrôzu svojim nepriateľom. Husiti, ozbrojení kopijami, oštepmi, kosami atď., ťahali na svojich vojnových výpravách pohyblivé vozové hradby a vedeli ich dobre zavrieť na obranu, ale aj rýchlo a obratne otvoriť, keď bolo treba vyraziť do útoku; proti nepriateľskej, ťažko opancierovanej a útočiacej jazde používali mocné cepy, obité železnými klincami, a takýmto spôsobom pod vodcovstvom Jána Žižku porážali na hlavu veľké, vo vojne skúsené armády cisára Žigmunda, menovite pri Prahe roku 1420, kde padol výkvet rytierstva a kde sa musel sám cisár zachrániť rýchlym útekom z Čiech. Žalostne sa skončili aj všetky veľké križiacke výpravy vedené proti husitom, najmä pri Domažliciach roku 1431, kde kardinál Julián proti nim viedol križiacku výpravu pozostávajúcu z dvestotisíc mužov a zozbieranú zo všetkých nemeckých krajín, no bol porazený, a keď utekal, stratil svoj kardinálsky klobúk, ktorý potom bujní táboriti na dlhej palici v triumfálnom pochode niesli do Prahy.

Jiskra z Brandýsa prišiel teda na výzvu kráľovnej-vdovy Alžbety so svojím vojskom, naverbovaným v Čechách, ktoré, pravda, musel sám platiť a vydržiavať, do Horného Uhorska. Jeho kapitáni sa volali: Valgatha, Talafúz, Komorovszký, Radkovec, Uderský, Čejka, Ribald a Kerský.

Títo velitelia priviedli o krátky čas takmer celé Horné Uhorsko pod Jiskrovu vládu. Keď sa im dal dobrovoľne naverbovať domáci ľud, a keď pritiahli aj z Poľska celé húfy bojovníkov, aby sa zamestnávali vojnovým remeslom pod Jiskrovými zástavami, vojenské zbory rýchlo rástli a Jiskrovo meno sa stalo obávaným.

Aksamit dobyl Spiš, Valgatha Zvolenskú a Gemerskú stolicu, sám Jiskra si podmanil Šariš, Abauj a Zemplín. Talafúz spoločne s Pankrácom zaujal Liptov a Trenčín. Majitelia hradov vzdávali sa väčšinou dobrovoľne a stali sa ihneď Jiskrovými spojencami a vazalmi kráľovnej-vdovy.

Kráľ Vladislav poslal síce svojho vojvodcu Mikuláša Perényiho s uhorským vojskom proti Jiskrovi, no Perényi bojoval nešťastne a bol opätovne porazený pri Košiciach. Čoskoro sa Jiskra pevne usadil v Košiciach.

Z Košíc sa Jiskra obrátil k Jágru, mestu a pevnosti, ktoré bránil tamojší bojovný biskup Šimon Rozgonyi. Tento magnát sa pokúšal získať Jiskru na stranu kráľa Vladislava a z toho dôvodu mu ponúkol za manželku dcéru svojho brata Juraja. Jiskra sa síce s pannou oženil, no aj naďalej zostal, ako aj predtým, verným vazalom kráľovnej Alžbety a obsadil Jáger.

Valgatha, ktorý prenikol zo Spiša k Muráňu, usadil sa pevne na tomto skalnatom hrade, pripravil sa hneď na obranu a zabezpečil proti prípadnému prepadnutiu. Husiti boli veľkými majstrami na zlepšovanie starých hradov ako aj na zakladanie nových pevností a zámkov.

Valgatha zanechal na Muráni posádku a dal sa potom na dobývanie malohontských a gemerských hradov a kaštieľov. Mnohí hradní páni sa dobrovoľne stavali po bok Valgathovi, ako napríklad Derenczényi z Drienčan, ktorý sa stal jeho najvernejším spojencom, za čo napokon prišiel do skazy. Naproti tomu iní, ako Széčovci z Blhu a Rimavskej Seči, páni Lorándfy zo Žirkoviec (Serke) a Hodejova (Várgéd),^[5] Bebék na Krásnej Hôrke, pán siedmich zámkov, ako sa nazýval, mocne mu odporovali, no boli nakoniec prinútení poddať sa.

Kráľ Vladislav sa rozhodol vyhnať z Európy Turkov, a aby sa riadne pripravil a mohol postaviť mocnú armádu, zvolal 1. apríla 1444 do Budína krajinský snem, kam pozval aj obidvoch svojich mocných odporcov Pankráca a Jiskru, zabezpečiac ich ochrannými sprievodnými listami. S dôverou v kráľove slová prišli obidvaja do Budína, no Pankrác bol ihneď vzrušenými magnátmi spútaný a uvrhnutý do žalára, zatiaľ čo všetci jeho služobníci boli obesení. Jiskru na schôdzke, ktorá nasledovala hneď po tejto udalosti, búrlivo žiadali, aby sa bez výhrad a ihneď poddal kráľovi Vladislavovi. Nato Jiskra pred celým zhromaždením a bez strachu odpovedal, že nikdy nezruší slovo dané dedičnému kráľovi Ladislavovi, aj keby musel ihneď svoju vernosť zaplatiť životom.^[6] Rozzúrení magnáti by ho boli bývali bez všetkého rozsekali na mieste, keby ho sám kráľ nebol zachránil. Prepustil ho a tajne ho dal odprevadiť svojím poľským oddielom až do Raabu.

Onedlho podnikol kráľ bez Jiskrovej a Pankrácovej pomoci nešťastnú výpravu proti Turkom, lebo padol s výkvetom uhorskej šľachty po krvavej bitke pri Varne.^[7]

Po jeho smrti vyvolili obidve strany za kráľa Ladislava a Pankráca prepustili z väzenia. No magnáti si ešte predtým postavili svoje výhrady, totiž aby Ladislav bol po druhý raz korunovaný a aby cisár Fridrich vrátil korunovačné insígnie. Do toho času bolo uhorské kráľovstvo rozdelené medzi týchto sedem generálnych kapitánov: Jána Hunyadiho, Mikuláša Ujlakyho, Emericha Bebéka z Plešivca, Juraja Rozgonyiho, Jána Pankráca, Michala Országha a Jána Jiskru.

Cisár Fridrich vyhlásil, že druhá korunovácia je zbytočná, a tej istej mienky bol aj Jiskra. Okrem toho bol český vojvodca nespokojný s ponúknutým kapitanátom, keďže v skutočnosti menom kráľa Ladislava ovládal takmer celé Horné Uhorsko. Hnev a nepriateľstvo medzi Jiskrom a Hunyadim zo dňa na deň rástli a skoro vzplanuli v jasné vojnové plamene.

Hunyadi rozkázal svojmu vojvodcovi Székelymu, aby okamžite napadol Jiskru, no ten porazil Székelyho pri Košiciach. Nato vytiahol Ján Hunyadi sám proti Jiskrovi, utrpel však aj on porážku pri Lučenci roku 1451.^[8]

Na druhej strane sa však Hunyadi zmocnil geniálnym spôsobom opevneného tábora, obsadeného pri Drienčanoch Jiskrovým veliteľom na Muráni Valgathom. Husitský vodca rozložil totiž svoj tábor pod drienčanským hradom a opevnil ho tak dokonale, že mu nemohol nič urobiť ani Hunyadi s celou svojou presilou. A tak dal Hunyadi krížom cez úzku dolinu postaviť vysoký násyp z hliny, ten zadržal vodu malého potoka Blhu a zatopil Valgathov tábor. Valgatha sa musel rýchlo z tábora prebiť a zanechať hrad svojho priateľa Derenczényiho svojmu osudu. Hunyadi prenasledoval Valgathu ďalej, kým husitský vodca nepadol v boji a kým sa jeho vojaci nestiahli po lesných cestách na Muránsky zámok. Hrad Drienčany bol zničený. Zvyšky hlineného valu možno vidieť ešte dnes; v uhorskej histórii sa nazývajú „aggeres Hunyadiani“, čiže Hunyadiho násypy.

Skoro nato odňal Hunyadi husitom Zvolenský zámok, rožňavský kaštieľ na rieke Slanej, Spišský hrad a viaceré iné zámky a hrady.

23. novembra 1457 zomrel v Prahe mladučký kráľ Ladislav a uhorské stavy jednomyseľne vyvolili za kráľa Mateja, syna Jána Hunyadiho, muža, ktorý kráľovstvu preukázal cenné služby.

Jiskra bol iného náhľadu. Domnieval sa, že uhorská koruna právom náleží poľskému kráľovi Kazimírovi, ktorý mal za manželku sestru mŕtveho kráľa Ladislava. Zišiel sa s Kazimírom a vyzval ho, aby sa uchádzal o uhorský trón.

Také vyčíňanie nemohol kráľ Matej ponechať bez povšimnutia. Zhromaždil proti husitom silnú vojenskú moc a na jej čelo postavil brata bojovného jágerského biskupa Rozgonyiho a Héderváryho. Ich vojnové výpravy sa skončili šťastlivo, lebo odňali husitom jeden po druhom zámky Vadna a Galgócz v Boršóde, ktoré bránil Komorovszký, potom dobyli Myšľu, ležiacu na východ od Košíc, a Sečovce v Zemplíne.

Husitskí kapitáni Aksamit, Talafúz a Uderský zhromaždili potom svoje vojská v Šarišskom Potoku, spoliehajúc sa na tamojšiu pevnosť; kráľovskí vojvodcovia Rozgonyi, Madár i Héderváry na nich zaútočili a vtedy sa rozvinula rozhodujúca, veľmi krvavá bitka, v ktorej padlo viacero husitských vojvodcov, menovite Aksamit a Uderský. Uhri sa zmocnili zámku a husiti utrpeli ťažkú porážku. — Talafúz, o všetko pripravený a blúdiac sem-tam, mohol sa len horko-ťažko zachrániť, kým sa nedostal na poľskú hranicu. Dlhý čas znelo v ústach ľudu porekadlo: chudobný ako Talafúz.

Šebastián Rozgonyi využil svoje víťazstvo a odobral husitom kaštiele Pata pri Gyöngyöši, ďalej Sajó Németi (Nemecké), Gemer, Rimavskú Seč, Žirkovce, Hodejov, Blh, Ožďany, Skalník atď.^[9]

Nakoniec prišiel rad na Muránsky zámok. Sem poslal kráľ Matej svojho vojvodcu Štefana Zápoľského s významnou vojenskou mocou a okrem toho do Levoče prišiel kráľovský rozkaz, aby zo všetkých síl podporovali Zápoľského pri dobývaní Muránskeho zámku a pri budovaní druhej pevnosti proti nemu. Zápoľskému sa podarilo husitom hrad aj napriek ich zúfalému odporu vyrvať a úplne ich z okolia vypudiť.

Jiskrovo položenie bolo povážlivé; vedel, že je nevyhnutné, aby sa s kráľom pomeril a vyhľadal jeho milosť. Toto zmierenie sa podarilo uskutočniť prostredníctvom cisára Fridricha, keď Jiskra napísal kráľovi Matejovi tento list:^[10]

„Vidím, že Ťa podivuhodné riadenie božie z väzenia na trón pozdvihlo a naozaj, musel by som byť bludár a odľud, keby som ďalej prelieval krv Tvojich poddaných a staval sa proti božským rozhodnutiam. Sluší sa, aby som sa poklonil Tvojej cnosti a zásluhám Tvojho otca a vzal na zreteľ nespravodlivú popravu Tvojho brata a Tvoju veľkodušnosť, ako aj Tvoju múdrosť, získanú v takej hojnosti už v mladosti. S obdivuhodnou vytrvalosťou si zničil podstatnú časť vojska, ktoré pod mojou ochranou a mojím menom šírilo v Tvojom kráľovstve skazu a biedu. Teraz som zostal jediný, ktorý sa Ti môže postaviť na odpor. Vedz, že som ochotný odovzdať Ti Tvoju krajinu a vydať Ti všetky mestá a kaštiele, ktoré som dobyl a ktoré ešte vlastním, ba som ochotný sám sa poddať Tvojmu žezlu.“

Čoskoro nato poctil kráľ Matej Jiskru svojou milosťou a prijal ho do uhorského magnátskeho stavu; dostal od kráľa kaštiele Solymós a Lippa^[11] a okrem toho mu vyplatil ešte 25 000 dukátov. Jeho kapitánom Brcalovi, Bartošovi, Talafúzovi, Korbelovi, Zelenkovi a Komorovszkému dal kráľ Matej vyplatiť šestnásťtisíc dukátov. Všetci títo bojovníci opustili ihneď Horné Uhorsko a zaradili sa do tzv. Čiernej légie, zriadenej Jiskrom, ktorej príslušníci nosili na čiapke umrlčiu lebku. Táto légia sa potom vyznamenala slávou za tureckých vojen, ktoré čoskoro nasledovali. Sám Jiskra bojoval ešte roku 1467 proti valašskému vojvodovi Štefanovi, no tentoraz nešťastne, lebo zomrel hrdinskou smrťou na bojisku. Jeho potomkovia žili v Uhorsku až do 17. storočia.

Jána Pankráca vymenoval kráľ Matej roku 1464 za sedmohradského vojvodu.

Štefan Zápoľský, ktorý dobyl roku 1461 Muránsky zámok,^[12] dostal ho od kráľa do daru. Od Zápoľského ho kúpil okolo roku 1500 jeho podveliteľ a priateľ Tornallyai.

Ešte sa treba zmieniť o tom, že dlhá, dvadsaťosemročná prítomnosť husitov^[13] mala veľký vplyv na Gemer, aj na celé Horné Uhorsko v náboženskej oblasti, lebo domáci ľud si čoskoro navykol na husitské služby božie a husitské náboženské učenie sa dosť rýchlo rozšírilo do horných slovenských stolíc; takým spôsobom možno husitov pokladať za skutočných predchodcov reformácie.

Kráľ Matej sa dosť často zabával na Zvolenskom zámku, okolitá krajina sa mu veľmi páčila a ako vášnivý poľovník navštevoval odtiaľ husté pralesy pri Hrone. Na Kráľovej holi, kde raz obedoval s poľovníckou spoločnosťou, dal údajne do plochej skaly, ktorá mu slúžila za stôl, vytesať na pamiatku tieto latinské slová: „Hic fuit Mathias rex, et comedit ova sex“ (Tu raz sedel kráľ Matej a na obed zjedol šesť vajec).

Na Kráľovej holi sa zastavil aj kráľ Belo IV. kedysi roku 1241, keď utekal pred Tatármi po prehratej bitke na rieke Slanej s bratmi Bebékovcami. Stadiaľ potom pokračoval v ceste cez Liptov do Turca. Z týchto tatárskych čias^[14] sa zachovalo veľa povestí medzi domácim ľudom. Či Kráľova hoľa získala meno po kráľovi Belovi alebo po kráľovi Matejovi, to je nevyriešená otázka.