ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Muránsky zámok sa v tom čase pokladal za pevnosť prvého radu a za nedobytný. Jeho význam zdôrazňovala ešte tá okolnosť, že to bola vlastne pohraničná pevnosť proti Turkom.^[28] Najbližší turecký paša sídlil v Jágri a od roku 1553 aj vo Fiľakove. Turecké nepravidelné vojsko, nazývané martaluzzi,^[29] často ničivo napádalo Gemerskú stolicu, vymáhalo výpalné a zapaľovalo dediny a mestá, lúpilo statok a ľudí a predávalo ich do otroctva v Konstantinopole, odtiaľ ešte ďalej do Ázie a Afriky.^[30]

Roku 1556 porazili Turci v spojení s Bebékom pri Krásnej Hôrke cisárskeho veliteľa Buchheima, ktorý obliehal zámok. Ten potom so zvyškom porazenej armády utekal cez Dobšinú a cez vrch Čertova hlava (Teufelskopf) na Spiš. Turci zatiaľ vyplienili Dobšinú^[31] a odvliekli do otroctva stovky zajatých oboch pohlaví. — Prišli aj do Jelšavy a toto mesto taktiež vyplienili, spálili a odvliekli z neho na štyristo obyvateľov. Turecká jazda prenikla až po Muráň so zámerom prepadnúť hrad a dostať ho do svojej moci. No keď sa presvedčila o jeho nedobytnosti, odtiahla a z pomsty vylúpila a spálila dedinu Muráň. Odvliekla so sebou do otroctva toľko ľudí, koľko vládala.^[32]

Roku 1605^[33] obliehali Muránsky zámok bocskayovskí hajdúsi, no na zvesť, že sa blíži cisársko-kráľovské vojsko, ustúpili a zanechali nedokončené dielo. — Odtiaľ odvodzuje pôvod ľudová povesť, že Muránsky zámok je nedobytný, čo tiež pohlo roku 1760 rákócziovský snem v Miškovci k rozhodnutiu „aby na Muránskom zámku bola uložená kráľovská koruna, ríšske odznaky a ríšsky archív“.

Turecké lúpežné prepady a pustošenie stali sa podnetom k tomu, aby Gemerská stolica vybudovala mocné pohraničné stráže v Blhu a v Hucíne.^[34] Do Plešivca poslala Spišská stolica na ochranu posádku, vyzbrojila ju a zaopatrila všetkým potrebným. — Okrem toho boli vybudované na horských temenách v Jelšave (Mlynská hora), v Teplici a v Šiveticiach strážne pozorovateľne, z ktorých sa vyľakané obyvateľstvo upozorňovalo ohňovými signálmi na blížiacich sa Turkov, aby sa mohlo včas zachrániť aj so všetkým svojím imaním a statkom.

V neskorom lete roku 1645 posádku Muránskeho zámku prenasledovala zlá choroba a zhubná červienka. A túto okolnosť využila Mária Széchyová na to, aby si ťažkala pred sestrou Evou na bolesti a žiadala si presťahovať sa zo starého bytu do východnej bašty, kde je vzduch predsa len čistejší a čerstvejší. Vydesená a o svoju sestru veľmi starostlivá Eva jej pripravila sama lieky a odprevadila ju do nového bydliska, ktoré si Mária vyvolila. Na budúci deň jej Mária ešte povedala, že si už nedá bielizeň sušiť v hradnej záhrade, lebo sa chce vyhnúť drsným poznámkam sedmohradských vojakov, ale na povale, no potrebovala by na to povrazy. Sestra Eva, netušiac nič zlé, jej odpovedala:

— Povrazov je na hrade dosť, daj si ich navešať, koľko chceš.

Mária Széchyová dala si priniesť mocné a dlhé povrazy, no nerozvešala ich na povalu. Ukryla ich do svojho vlastného lôžka, kde zostali cez deň. V noci zatvorila izbu, vytiahla z postele povrazy a s pomocou svojich komorných uplietla z nich pevný povrazový rebrík. Niekoľko ráz pomerala múry, a to tak, že na dlhý motúz zaviazala kameň a spúšťala ho pomaly z otvoreného obloka svojej izby, kým sa nedotkol pevnej zeme. Výška skaly aj s múrom, ktorý bol na nej vybudovaný, merala dvanásť siah a práve taký dlhý musel byť aj povrazový rebrík. Keď už bol dohotovený, ukryla ho pozorne do svojho lôžka. Medzitým odchádzal Kádaš pod rozličnými zámienkami raz do Blhu, raz do Hrachova, odnášal so sebou potajomky listy pre Wesselényiho a prinášal na ne odpovede. — Gróf Illyésházy sa v tom čase zdržiaval v Košiciach.

Konečne priniesol Kádaš Wesselényimu dlho očakávanú správu, že všetko je už pripravené. Nech na budúci štvrtok o polnoci naisto čaká so silným sprievodom v blízkosti hradu a tam, kde uvidí v obloku určenej bašty svetlo, na tom mieste dole nájde povrazový rebrík, po ktorom sa môže so svojimi ľuďmi vyšplhať hore.

Wesselényi zostavil z fiľakovskej posádky niekoľko sto mužov a vzal so sebou aj jedného odsúdenca, ktorý na trhu v Rimavskej Sobote zastrelil v opitosti ženu a svoj zločin mal odpykávať vo fiľakovskom väzení. Tento muž slúžil predtým ako vojak niekoľko rokov na Muránskom zámku a dobre poznal všetky cesty a chodníčky, ktoré viedli naň. Bol určený za vodcu a za to mu bola sľúbená sloboda a beztrestnosť.

V určený čas pochodoval Wesselényi so svojím zborom do Tisovca a dal tam rozšíriť zvesť, že ide na Brezno a Banskú Bystricu. Za súmraku rozkázal vyraziť a obrátiť sa na Muráň.

Neskoro večer toho istého dňa bolo počuť v dedine pod hradom Muráňom hlasný brechot psov. Roľníci, vyrušení zo spánku, videli dvoch cudzích jazdcov, ako cválajú popred ich chalupy. Vzbúrili celú obec, že v dedine sú zbojníci. Dedina bola hneď na nohách. Chlapi so sekerami a vidlami sa vyrútili do ulíc a Wesselényi, ktorý sa chcel presvedčiť, či v dedine nie sú rákócziovskí vojaci, musel sa so svojím sprievodom zachrániť rýchlym útekom. Stiahol sa k oddielu, ukrytému na okraji hory. Pretože ich sedliaci ďalej neprenasledovali, vojenský oddiel, keď sa v dedine všetko upokojilo, pokračoval v ceste na hrad.

Keď boli na určenom mieste, rozmiestnil Wesselényi vojakov v blízkej hore pod ochranu stromov a rozkázal, aby dávali pozor pre prípad, že by boli prezradení a hradná posádka by na nich zaútočila.

Bolo okolo jedenástej hodiny, teda pred dohovorenou polnočnou hodinou, a svetla nikde. Netrpezlivosť nedovoľovala Wesselényimu pokojne čakať. Plazil sa so svojím sprievodcom pozorne k hradnej bráne. Zámocká stráž zbadala, že je niekto dole a kričala:

— Kto tam, ohlás sa, lebo strelím!

Wesselényi a jeho sprievodca sa pritisli ku skale a ani sa nehýbali. Stráž sa nazdala, že sa mýlila, nuž nechcela nadarmo biť na poplach. O chvíľu sa obidvaja odplazili od hradnej brány, tesne pritisnutí ku skalnej stene, vyzerajúc svetlo v obloku, ale márne. Svetlo sa neukazovalo a ani povrazový rebrík nemohli nájsť. Wesselényi bol už veľmi znepokojený a netrpezlivý, keď sa pred ním konečne zjavil Kádaš a priviedol ho k spustenému rebríku. Wesselényi poslal svojho sprievodcu, aby obozretne a nehlučne priviedol mužstvo, a keď už bolo na mieste, vystúpil prvý na rebrík, za ním jeho ľudia.

Keď skočil otvoreným oblokom do izby v bašte, kde na neho čakala Mária Széchyová, chopil sa prudko jej ruky, pokryjúc ju bozkami a začal Máriu zahŕňať lichôtkami. No ona ich odmietla a vravela krátko, ale rozhodne:

— Teraz treba konať a nestrácať čas!

Wesselényi rozdelil chytro rozkazy. Kádaš viedol ozbrojencov k hradnému prefektovi Matejovi Zondymu a vrchnému kapitánovi Szakolczaymu, a keď ich vyrušili zo spánku, boli zajatí a zatvorení. Ten istý osud stihol viacerých predných dôstojníkov. Potom zaklopali na dvere hradnej panej Evy Illyésházyovej a zobudili ju slovami:

— Hrad je stratený a je v ňom kráľovské vojsko, ráčte preto bez odporu a dobrovoľne vydať kľúče od brány!

Úbohá pani, vyľakaná a na celom tele sa trasúca, vstala z postele, a keď počula rinčanie zbraní predo dvermi, myslela, že aj jej život padol do nebezpečenstva. Rozkázala preto svojej starej komornej, spiacej v tej istej izbe a rovnako na smrť vyľakanej, aby im podala kľúč cez dvere.

Mária Széchyová to predchádzajúci večer usporiadala tak, že pri bráne držalo stráž len zopár vojakov, lebo z nich niekoľkých odvolala pod rozličnými zámienkami k sebe a hostila ich. A tak sa zvyšok stráže neodvážil postaviť na odpor. Nato sa otvorila brána hradu a celý oddiel Wesselényiho vojska bez prekážky a bez jediného výstrelu za zvuku surmitov vstúpil do hradu, obsadil bránu a najdôležitejšie miesta hradu. — Hradná posádka, napoly oblečená, čiastočne bez zbraní, vybehla z kasární a úplne zmätená tým, čo sa stalo, bezradná a bez svojich veliteľov, vzdala sa ako bez duše na prvú Wesselényiho výzvu vojakom, ktorí proti nej držali vystreté pušky. Takýmto spôsobom^[35] dobyl Wesselényi Muránsky zámok pre kráľa, v skutočnosti však pre seba.^[36] — Eva Illyésházyová, veľmi zarmútená a plačúca, ihneď opustila hrad, zanechajúc tu všetky svoje drahocenné veci. S ňou odišli aj jej verní sluhovia a všetci stúpenci Rákócziho.

Tretí deň po dobytí hradu dal sa Wesselényi zosobášiť s Máriou Széchyovou v kaplnke széchyovského jelšavského kaštieľa,^[37] keď ešte predtým na jeho veľkú spokojnosť prestúpila na katolícku vieru, podobne ako on zmenil svoju reformovanú vieru v chlapčenskom veku na radu kardinála Pázmányho. Tamojší evanjelický kňaz Štefan Köszeghy musel hneď opustiť hrad aj so svojou ťažko chorou ženou.

O krátky čas bolo medzi kráľovskými a rákócziovskými veliteľmi dohodnuté prímerie a 16. decembra 1645 v Linci podpísaný mier, veľmi významný pre uhorských protestantov.

Wesselényi si privlastnil svojvoľne nielen Muráň, ale aj všetky széchyovské majetky a kaštiele v Blhu, Rimavskej Seči a Ľupči. Na protesty, ktoré proti nemu pozdvihli jeho švagriné, vôbec nedbal. Sestry Márie Széchyovej ako aj Dionýz Széchy, ktorý ako mužský potomok széchyovského rodu chcel brániť svoje dedičné právo na hrad Blh, podali roku 1647 na snem proti Wesselényiho násilnému činu písomnú ponosu, načo bola vyslaná snemovná komisia, aby zistila stav veci na Muránskom zámku. Podľa jej správy bol Wesselényi potvrdený ako držiteľ tohto hradu aj ako držiteľ ostatných majetkov, a to s pripomienkou, ako to komisia osobitne podčiarkla, že tento významný hrad získava náležitým spôsobom pre kráľa a má ho brániť proti prípadnému nepriateľovi. Čo sa týka sestier Márie Széchyovej, priznal im snem len toľko práva, že môžu navštevovať Muránsky zámok podľa svojej vôle a na ňom sa zdržiavať, no ich sprievod nesmie okrem ženskej časti rátať viac ako dvanásť neozbrojených mužov. — Sestra Katarína, manželka Jána Liszta z Kopčian, sa podrobila tomuto snemovnému výroku, nie však Eva Illyésházyová, ktorá proti nemu niekoľko ráz slávnostne protestovala a radšej všetok svoj hnuteľný majetok, ktorý vlastnila, zanechala na Muránskom zámku a už nikdy ho nezískala späť.

Wesselényi bol kráľom Ferdinandom III. obdarený poctami a hodnosťami, bol povýšený do grófskeho stavu, vymenovaný za vrchného gemerského išpána, za vrchného veliteľa Horného Uhorska a roku 1655 za palatína.^[38] Vo svojom úrade udelil veľa šľachtických listov a zemani, ktorých on sám vymenoval, sa nazývali Wesselényiho zemani (v Kameňanoch pri Jelšave).

V časoch Wesselényiho^[39] bol Muránsky zámok mocne opevnený, a čo sa týka veľkosti a množstva miestností v ňom sa nachádzajúcich, ako aj počtu osadenstva na hrade, vyrovnal sa malému mestečku. Hradná brána bola posilnená obzvlášť mocnou baštou so strážnou vežou a všadiaľ vôkol múrov sa vypínali viaceré veže a bašty. Bezprostredne za hradnou bránou, napravo od nej, boli umiestnené dlhé vojenské kasárne. Asi uprostred hradu bol panský palác s mnohými vedľajšími budovami. Pred palácom bolo voľné priestranstvo so stromovou alejou a malým kvetinovým záhonom, medzi nimi kolkáreň. Spojený s palácom stál hradný kostol a pod ním rodinná hrobka Széchyovcov, vedľa neho fara. Odtiaľ sa ťahal rad budúnkov smerom k zadnej časti hradu, v ktorej mali svoje bydliská a remeselnícke dielne rozliční remeselníci, kováči, zámočníci, murári, povrazníci, mäsiari a pekári. Na hrade sa konali tiež pravidelné týždenné trhy. Na východnej strane hradu, v blízkosti bašty, ktorou sa Wesselényi dostal do hradu, bol postavený dômyselný zdvihák, ktorý vynášal v mierových časoch na hrad všetky ťažké predmety ako stavebné drevo, skalu, soľ, múku, delá, strelivo, ba aj zvieratá a ľudí. — Pod hradom sa rozprestierala ovocná záhrada s mnohými slivkovými stromami, jeden druh sa ešte teraz volá Wesselényiho slivky.

Veľkým nedostatkom hradu bolo málo dobrej pitnej vody, lebo jediný vodný prameň bol pod hradom a za obliehania sa mohli k nemu dostať len s ťažkosťami. V neskorších časoch sa používali cisterny a vodné nádrže rozličných tvarov a veľkostí, aby v nich nazhromaždili a uchovali dažďovú a snehovú vodu. Aby sa tomuto biednemu stavu odpomohlo, dala rodina Széchyovcov vyrúbať do skaly na nízko položenom mieste s nesmiernym nákladom a zdĺhavou, namáhavou robotou hlbokú studňu, o ktorej rozpráva povesť, že kačica, spustená do nej, vyplávala z potoka, čo pramenil hlboko v doline pod skalnatým hradným vrchom.

Wesselényiho časy znamenali skvelú periódu Muránskeho zámku. Na hrade sa schádzali krajinskí hodnostári, magnáti, bohatá šľachta, delegáti z blízkych i vzdialených stolíc a kráľovských miest, ako aj vyslanci tureckého pašu z Jágra, poslovia sedmohradského kniežaťa, chorvátsky bán a veľa cudzích vyslancov a diplomatov. A palatínova manželka Mária Széchyová usporadúvala na ich počesť a rozptýlenie nádherné slávnosti a zábavy, poľovačky a chytanie rýb, lebo v okolitých vrchoch žilo vtedy veľa divej zveri a veľmi výhodná bola aj rybačka v horských potokoch a v rybníkoch pri Muránskej Dlhej Lúke a pri Jelšave. Niekedy prišla Mária Széchyová s väčšou spoločnosťou pánov a dám do Lubeníka (vlastne Ľubovníka, čiže miesta ľúbosti), kde vlastnila veľký majer. Často chodila na koni cez horu do Blhu, lebo cesta vtedy neviedla dolinou, ale cez horu na Polomu, Kraskovo, Drienčany a Blh.

Wesselényi zvolával z Muránskeho zámku početné konventy alebo čiastkové snemy z najbližších stolíc. Tak roku 1646 do Rožňavy, 1647 do Levoče, 1648 do Prešova, 1650 do Košíc. 19. júna 1647 predsedal šľachtickému konventu v Jelšave. Vtedy vpadlo do Uhorska poľské vojsko pod vodcovstvom kniežaťa Lubomírskeho a spustošilo rákócziovské majetky ako odplatu za to, že Juraj Rákóczi II. podporoval svojimi pomocnými zbormi švédskeho kráľa Karola Gustáva v Poľsku a plienil tam mestá a dediny. Rákóczi si vyprosil v svojej stiesnenosti pomoc od Wesselényiho, ktorý z toho dôvodu zvolal do Jelšavy šľachtický konvent. Tu uzavreli proti útočiacim Poliakom šľachtickú insurekciu, no keď sa mala uskutočniť, Poliaci, keď už vykonali svoju pomstu, stiahli sa nerušene domov. Lubomírsky oznámil Rákóczimu iba tieto slová: „Vicem pro vice!“ (Oko za oko!).