Zlatý fond > Diela > Pamätihodnosti Muránskeho zámku


E-mail (povinné):

Stiahnite si Pamätihodnosti Muránskeho zámku ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Samo Tomášik:
Pamätihodnosti Muránskeho zámku

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Jaroslav Merényi, Katarína Maljarová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 114 čitateľov

Láska požehnaná šťastím dobýva Muránsky zámok pokladaný za nedobytný

Muránsky zámok sa v tom čase pokladal za pevnosť prvého radu a za nedobytný. Jeho význam zdôrazňovala ešte tá okolnosť, že to bola vlastne pohraničná pevnosť proti Turkom.[28] Najbližší turecký paša sídlil v Jágri a od roku 1553 aj vo Fiľakove. Turecké nepravidelné vojsko, nazývané martaluzzi,[29] často ničivo napádalo Gemerskú stolicu, vymáhalo výpalné a zapaľovalo dediny a mestá, lúpilo statok a ľudí a predávalo ich do otroctva v Konstantinopole, odtiaľ ešte ďalej do Ázie a Afriky.[30]

Roku 1556 porazili Turci v spojení s Bebékom pri Krásnej Hôrke cisárskeho veliteľa Buchheima, ktorý obliehal zámok. Ten potom so zvyškom porazenej armády utekal cez Dobšinú a cez vrch Čertova hlava (Teufelskopf) na Spiš. Turci zatiaľ vyplienili Dobšinú[31] a odvliekli do otroctva stovky zajatých oboch pohlaví. — Prišli aj do Jelšavy a toto mesto taktiež vyplienili, spálili a odvliekli z neho na štyristo obyvateľov. Turecká jazda prenikla až po Muráň so zámerom prepadnúť hrad a dostať ho do svojej moci. No keď sa presvedčila o jeho nedobytnosti, odtiahla a z pomsty vylúpila a spálila dedinu Muráň. Odvliekla so sebou do otroctva toľko ľudí, koľko vládala.[32]

Roku 1605[33] obliehali Muránsky zámok bocskayovskí hajdúsi, no na zvesť, že sa blíži cisársko-kráľovské vojsko, ustúpili a zanechali nedokončené dielo. — Odtiaľ odvodzuje pôvod ľudová povesť, že Muránsky zámok je nedobytný, čo tiež pohlo roku 1760 rákócziovský snem v Miškovci k rozhodnutiu „aby na Muránskom zámku bola uložená kráľovská koruna, ríšske odznaky a ríšsky archív“.

Turecké lúpežné prepady a pustošenie stali sa podnetom k tomu, aby Gemerská stolica vybudovala mocné pohraničné stráže v Blhu a v Hucíne.[34] Do Plešivca poslala Spišská stolica na ochranu posádku, vyzbrojila ju a zaopatrila všetkým potrebným. — Okrem toho boli vybudované na horských temenách v Jelšave (Mlynská hora), v Teplici a v Šiveticiach strážne pozorovateľne, z ktorých sa vyľakané obyvateľstvo upozorňovalo ohňovými signálmi na blížiacich sa Turkov, aby sa mohlo včas zachrániť aj so všetkým svojím imaním a statkom.

V neskorom lete roku 1645 posádku Muránskeho zámku prenasledovala zlá choroba a zhubná červienka. A túto okolnosť využila Mária Széchyová na to, aby si ťažkala pred sestrou Evou na bolesti a žiadala si presťahovať sa zo starého bytu do východnej bašty, kde je vzduch predsa len čistejší a čerstvejší. Vydesená a o svoju sestru veľmi starostlivá Eva jej pripravila sama lieky a odprevadila ju do nového bydliska, ktoré si Mária vyvolila. Na budúci deň jej Mária ešte povedala, že si už nedá bielizeň sušiť v hradnej záhrade, lebo sa chce vyhnúť drsným poznámkam sedmohradských vojakov, ale na povale, no potrebovala by na to povrazy. Sestra Eva, netušiac nič zlé, jej odpovedala:

— Povrazov je na hrade dosť, daj si ich navešať, koľko chceš.

Mária Széchyová dala si priniesť mocné a dlhé povrazy, no nerozvešala ich na povalu. Ukryla ich do svojho vlastného lôžka, kde zostali cez deň. V noci zatvorila izbu, vytiahla z postele povrazy a s pomocou svojich komorných uplietla z nich pevný povrazový rebrík. Niekoľko ráz pomerala múry, a to tak, že na dlhý motúz zaviazala kameň a spúšťala ho pomaly z otvoreného obloka svojej izby, kým sa nedotkol pevnej zeme. Výška skaly aj s múrom, ktorý bol na nej vybudovaný, merala dvanásť siah a práve taký dlhý musel byť aj povrazový rebrík. Keď už bol dohotovený, ukryla ho pozorne do svojho lôžka. Medzitým odchádzal Kádaš pod rozličnými zámienkami raz do Blhu, raz do Hrachova, odnášal so sebou potajomky listy pre Wesselényiho a prinášal na ne odpovede. — Gróf Illyésházy sa v tom čase zdržiaval v Košiciach.

Konečne priniesol Kádaš Wesselényimu dlho očakávanú správu, že všetko je už pripravené. Nech na budúci štvrtok o polnoci naisto čaká so silným sprievodom v blízkosti hradu a tam, kde uvidí v obloku určenej bašty svetlo, na tom mieste dole nájde povrazový rebrík, po ktorom sa môže so svojimi ľuďmi vyšplhať hore.

Wesselényi zostavil z fiľakovskej posádky niekoľko sto mužov a vzal so sebou aj jedného odsúdenca, ktorý na trhu v Rimavskej Sobote zastrelil v opitosti ženu a svoj zločin mal odpykávať vo fiľakovskom väzení. Tento muž slúžil predtým ako vojak niekoľko rokov na Muránskom zámku a dobre poznal všetky cesty a chodníčky, ktoré viedli naň. Bol určený za vodcu a za to mu bola sľúbená sloboda a beztrestnosť.

V určený čas pochodoval Wesselényi so svojím zborom do Tisovca a dal tam rozšíriť zvesť, že ide na Brezno a Banskú Bystricu. Za súmraku rozkázal vyraziť a obrátiť sa na Muráň.

Neskoro večer toho istého dňa bolo počuť v dedine pod hradom Muráňom hlasný brechot psov. Roľníci, vyrušení zo spánku, videli dvoch cudzích jazdcov, ako cválajú popred ich chalupy. Vzbúrili celú obec, že v dedine sú zbojníci. Dedina bola hneď na nohách. Chlapi so sekerami a vidlami sa vyrútili do ulíc a Wesselényi, ktorý sa chcel presvedčiť, či v dedine nie sú rákócziovskí vojaci, musel sa so svojím sprievodom zachrániť rýchlym útekom. Stiahol sa k oddielu, ukrytému na okraji hory. Pretože ich sedliaci ďalej neprenasledovali, vojenský oddiel, keď sa v dedine všetko upokojilo, pokračoval v ceste na hrad.

Keď boli na určenom mieste, rozmiestnil Wesselényi vojakov v blízkej hore pod ochranu stromov a rozkázal, aby dávali pozor pre prípad, že by boli prezradení a hradná posádka by na nich zaútočila.

Bolo okolo jedenástej hodiny, teda pred dohovorenou polnočnou hodinou, a svetla nikde. Netrpezlivosť nedovoľovala Wesselényimu pokojne čakať. Plazil sa so svojím sprievodcom pozorne k hradnej bráne. Zámocká stráž zbadala, že je niekto dole a kričala:

— Kto tam, ohlás sa, lebo strelím!

Wesselényi a jeho sprievodca sa pritisli ku skale a ani sa nehýbali. Stráž sa nazdala, že sa mýlila, nuž nechcela nadarmo biť na poplach. O chvíľu sa obidvaja odplazili od hradnej brány, tesne pritisnutí ku skalnej stene, vyzerajúc svetlo v obloku, ale márne. Svetlo sa neukazovalo a ani povrazový rebrík nemohli nájsť. Wesselényi bol už veľmi znepokojený a netrpezlivý, keď sa pred ním konečne zjavil Kádaš a priviedol ho k spustenému rebríku. Wesselényi poslal svojho sprievodcu, aby obozretne a nehlučne priviedol mužstvo, a keď už bolo na mieste, vystúpil prvý na rebrík, za ním jeho ľudia.

Keď skočil otvoreným oblokom do izby v bašte, kde na neho čakala Mária Széchyová, chopil sa prudko jej ruky, pokryjúc ju bozkami a začal Máriu zahŕňať lichôtkami. No ona ich odmietla a vravela krátko, ale rozhodne:

— Teraz treba konať a nestrácať čas!

Wesselényi rozdelil chytro rozkazy. Kádaš viedol ozbrojencov k hradnému prefektovi Matejovi Zondymu a vrchnému kapitánovi Szakolczaymu, a keď ich vyrušili zo spánku, boli zajatí a zatvorení. Ten istý osud stihol viacerých predných dôstojníkov. Potom zaklopali na dvere hradnej panej Evy Illyésházyovej a zobudili ju slovami:

— Hrad je stratený a je v ňom kráľovské vojsko, ráčte preto bez odporu a dobrovoľne vydať kľúče od brány!

Úbohá pani, vyľakaná a na celom tele sa trasúca, vstala z postele, a keď počula rinčanie zbraní predo dvermi, myslela, že aj jej život padol do nebezpečenstva. Rozkázala preto svojej starej komornej, spiacej v tej istej izbe a rovnako na smrť vyľakanej, aby im podala kľúč cez dvere.

Mária Széchyová to predchádzajúci večer usporiadala tak, že pri bráne držalo stráž len zopár vojakov, lebo z nich niekoľkých odvolala pod rozličnými zámienkami k sebe a hostila ich. A tak sa zvyšok stráže neodvážil postaviť na odpor. Nato sa otvorila brána hradu a celý oddiel Wesselényiho vojska bez prekážky a bez jediného výstrelu za zvuku surmitov vstúpil do hradu, obsadil bránu a najdôležitejšie miesta hradu. — Hradná posádka, napoly oblečená, čiastočne bez zbraní, vybehla z kasární a úplne zmätená tým, čo sa stalo, bezradná a bez svojich veliteľov, vzdala sa ako bez duše na prvú Wesselényiho výzvu vojakom, ktorí proti nej držali vystreté pušky. Takýmto spôsobom[35] dobyl Wesselényi Muránsky zámok pre kráľa, v skutočnosti však pre seba.[36] — Eva Illyésházyová, veľmi zarmútená a plačúca, ihneď opustila hrad, zanechajúc tu všetky svoje drahocenné veci. S ňou odišli aj jej verní sluhovia a všetci stúpenci Rákócziho.

Tretí deň po dobytí hradu dal sa Wesselényi zosobášiť s Máriou Széchyovou v kaplnke széchyovského jelšavského kaštieľa,[37] keď ešte predtým na jeho veľkú spokojnosť prestúpila na katolícku vieru, podobne ako on zmenil svoju reformovanú vieru v chlapčenskom veku na radu kardinála Pázmányho. Tamojší evanjelický kňaz Štefan Köszeghy musel hneď opustiť hrad aj so svojou ťažko chorou ženou.

O krátky čas bolo medzi kráľovskými a rákócziovskými veliteľmi dohodnuté prímerie a 16. decembra 1645 v Linci podpísaný mier, veľmi významný pre uhorských protestantov.

Wesselényi si privlastnil svojvoľne nielen Muráň, ale aj všetky széchyovské majetky a kaštiele v Blhu, Rimavskej Seči a Ľupči. Na protesty, ktoré proti nemu pozdvihli jeho švagriné, vôbec nedbal. Sestry Márie Széchyovej ako aj Dionýz Széchy, ktorý ako mužský potomok széchyovského rodu chcel brániť svoje dedičné právo na hrad Blh, podali roku 1647 na snem proti Wesselényiho násilnému činu písomnú ponosu, načo bola vyslaná snemovná komisia, aby zistila stav veci na Muránskom zámku. Podľa jej správy bol Wesselényi potvrdený ako držiteľ tohto hradu aj ako držiteľ ostatných majetkov, a to s pripomienkou, ako to komisia osobitne podčiarkla, že tento významný hrad získava náležitým spôsobom pre kráľa a má ho brániť proti prípadnému nepriateľovi. Čo sa týka sestier Márie Széchyovej, priznal im snem len toľko práva, že môžu navštevovať Muránsky zámok podľa svojej vôle a na ňom sa zdržiavať, no ich sprievod nesmie okrem ženskej časti rátať viac ako dvanásť neozbrojených mužov. — Sestra Katarína, manželka Jána Liszta z Kopčian, sa podrobila tomuto snemovnému výroku, nie však Eva Illyésházyová, ktorá proti nemu niekoľko ráz slávnostne protestovala a radšej všetok svoj hnuteľný majetok, ktorý vlastnila, zanechala na Muránskom zámku a už nikdy ho nezískala späť.

Wesselényi bol kráľom Ferdinandom III. obdarený poctami a hodnosťami, bol povýšený do grófskeho stavu, vymenovaný za vrchného gemerského išpána, za vrchného veliteľa Horného Uhorska a roku 1655 za palatína.[38] Vo svojom úrade udelil veľa šľachtických listov a zemani, ktorých on sám vymenoval, sa nazývali Wesselényiho zemani (v Kameňanoch pri Jelšave).

V časoch Wesselényiho[39] bol Muránsky zámok mocne opevnený, a čo sa týka veľkosti a množstva miestností v ňom sa nachádzajúcich, ako aj počtu osadenstva na hrade, vyrovnal sa malému mestečku. Hradná brána bola posilnená obzvlášť mocnou baštou so strážnou vežou a všadiaľ vôkol múrov sa vypínali viaceré veže a bašty. Bezprostredne za hradnou bránou, napravo od nej, boli umiestnené dlhé vojenské kasárne. Asi uprostred hradu bol panský palác s mnohými vedľajšími budovami. Pred palácom bolo voľné priestranstvo so stromovou alejou a malým kvetinovým záhonom, medzi nimi kolkáreň. Spojený s palácom stál hradný kostol a pod ním rodinná hrobka Széchyovcov, vedľa neho fara. Odtiaľ sa ťahal rad budúnkov smerom k zadnej časti hradu, v ktorej mali svoje bydliská a remeselnícke dielne rozliční remeselníci, kováči, zámočníci, murári, povrazníci, mäsiari a pekári. Na hrade sa konali tiež pravidelné týždenné trhy. Na východnej strane hradu, v blízkosti bašty, ktorou sa Wesselényi dostal do hradu, bol postavený dômyselný zdvihák, ktorý vynášal v mierových časoch na hrad všetky ťažké predmety ako stavebné drevo, skalu, soľ, múku, delá, strelivo, ba aj zvieratá a ľudí. — Pod hradom sa rozprestierala ovocná záhrada s mnohými slivkovými stromami, jeden druh sa ešte teraz volá Wesselényiho slivky.

Veľkým nedostatkom hradu bolo málo dobrej pitnej vody, lebo jediný vodný prameň bol pod hradom a za obliehania sa mohli k nemu dostať len s ťažkosťami. V neskorších časoch sa používali cisterny a vodné nádrže rozličných tvarov a veľkostí, aby v nich nazhromaždili a uchovali dažďovú a snehovú vodu. Aby sa tomuto biednemu stavu odpomohlo, dala rodina Széchyovcov vyrúbať do skaly na nízko položenom mieste s nesmiernym nákladom a zdĺhavou, namáhavou robotou hlbokú studňu, o ktorej rozpráva povesť, že kačica, spustená do nej, vyplávala z potoka, čo pramenil hlboko v doline pod skalnatým hradným vrchom.

Wesselényiho časy znamenali skvelú periódu Muránskeho zámku. Na hrade sa schádzali krajinskí hodnostári, magnáti, bohatá šľachta, delegáti z blízkych i vzdialených stolíc a kráľovských miest, ako aj vyslanci tureckého pašu z Jágra, poslovia sedmohradského kniežaťa, chorvátsky bán a veľa cudzích vyslancov a diplomatov. A palatínova manželka Mária Széchyová usporadúvala na ich počesť a rozptýlenie nádherné slávnosti a zábavy, poľovačky a chytanie rýb, lebo v okolitých vrchoch žilo vtedy veľa divej zveri a veľmi výhodná bola aj rybačka v horských potokoch a v rybníkoch pri Muránskej Dlhej Lúke a pri Jelšave. Niekedy prišla Mária Széchyová s väčšou spoločnosťou pánov a dám do Lubeníka (vlastne Ľubovníka, čiže miesta ľúbosti), kde vlastnila veľký majer. Často chodila na koni cez horu do Blhu, lebo cesta vtedy neviedla dolinou, ale cez horu na Polomu, Kraskovo, Drienčany a Blh.

Wesselényi zvolával z Muránskeho zámku početné konventy alebo čiastkové snemy z najbližších stolíc. Tak roku 1646 do Rožňavy, 1647 do Levoče, 1648 do Prešova, 1650 do Košíc. 19. júna 1647 predsedal šľachtickému konventu v Jelšave. Vtedy vpadlo do Uhorska poľské vojsko pod vodcovstvom kniežaťa Lubomírskeho a spustošilo rákócziovské majetky ako odplatu za to, že Juraj Rákóczi II. podporoval svojimi pomocnými zbormi švédskeho kráľa Karola Gustáva v Poľsku a plienil tam mestá a dediny. Rákóczi si vyprosil v svojej stiesnenosti pomoc od Wesselényiho, ktorý z toho dôvodu zvolal do Jelšavy šľachtický konvent. Tu uzavreli proti útočiacim Poliakom šľachtickú insurekciu, no keď sa mala uskutočniť, Poliaci, keď už vykonali svoju pomstu, stiahli sa nerušene domov. Lubomírsky oznámil Rákóczimu iba tieto slová: „Vicem pro vice!“ (Oko za oko!).



[28] Bartholomaeides: Provinciálne zápisy dosvedčovali, že väčšia časť Gemerskej stolice bola poplatná Turkom, a prezrádzali ďalej, že od roku 1612 a v nasledujúcich rokoch zo 195 dvorcov iba osem bolo slobodných.

Napokon ako pyšní a vysokomyseľní boli v tom čase Turci, je očividné z jednej cestovnej preukážky, udelenej niektorým kočišom z Ochtinej, ktorí sa chceli podujať na cestu na Dolnú zem, od jágerského pašu roku 1647. Pôvodná preukážka v maďarskom jazyku znie v slovenskom preklade takto:

My, panujúci pán a veliteľ pohraničnej pevnosti Jáger a miest, ležiacich medzi Tisou a Dunajom, nášho veľkomožného a nepremožiteľného cisára vysokourodzený a statočný Arslan paša atď. — dávame na vedomie a vyrozumenie všetkým, na ktorých sa to vzťahuje, a síce poddaným ríše a domu nášho veľkomožného a nepremožiteľného, vznešeného a jasného cisára, našim premocným stavom, vysokourodzenému pašovi, statočným agom, statočným begliagom, statočným veliteľom pešiakov, statočným ermijom a čorbajom, statočným veliteľom hradov, statočným vajdom a podvajdom, statočným rámom, statočným a početným premocným pánom a mnohým mocným bojovníkom, že sme poddaným dediny menom Ochtiná odovzdali do rúk za účelom ich väčšej bezpečnosti overený naším erbom a potvrdený našou vážnosťou sprievodný list, sľubujúc im pri našej počestnej vojenskej tureckej viere a na našu česť ochranu, aby mohli v pokoji, bezpečne a bez strachu u nás sa zdržovať, slobodne cestovať po hradských alebo cestách, na poliach, v hore alebo na ktoromkoľvek inom mieste, s výnimkou, že nebudú so sebou nosiť zbraň; kto sa stavia proti nášmu všemohúcemu cisárovi, tomu nepomôžu žiadne prosby. Ak by sa pri vybavovaní vecí vyskytli nejaké ťažkosti alebo cudzí poddaní boli uväznení, sluší sa, aby ich vzali pod svoju ochranu a ujali sa ich veľkomožní páni a premocní bojovníci a agovia, menovaní v našom ctenom sprievodnom liste, aby mohli vo svojej oddanosti ostať v pokoji pod krídlami nášho všemocného cisára. Takto bolo písané 10. novembra 1647.

P. S. Ak chcete holdovať, príďte sem čo najskôr, ak nechcete, potom neposielajte nijaké osvedčenie; toto nepokladajte za žart.“

[29] Martaluzzi sa nazývala nepravidelná turecká pechota, ktorú vysielali obyčajne vtedy, keď bolo treba vyberať nezaplatené dane. Táto divá soldateska plienila mestá a dediny a správala sa ako rozzúrené zviera.

[30] Palma Historia rerum Hungaricarum P. III: A tí státisíce ľudí obidvoch pohlaví alebo zabili, alebo odvliekli do tureckého zajatia.

Turci vyhľadali najmocnejších mužov spomedzi svojich zajatcov, najmä Bosniakov, a poslali na 400 000 do Núbie v Afrike, do najhorúcejšej krajiny na zemeguli. Tam nieto rieky, potoka, ani prameňa, okrem jediného Nílu, prinášajúceho požehnanie pre Egypt. Tam nepadá rosa a len niekedy trocha dažďa. Pôda je tam veľmi vyschnutá, vietor páli ako plameň ohňa a najväčšia časť krajiny je smutná pustatina bez stromov a trávy. Niektorí z týchto neborákov sa pomiešali s Arabmi a Berbermi a ich potomkov možno ešte dnes rozoznať v Hornom Egypte podľa svetlejšej farby kože a formy tváre. Dôvodom, pre ktorý ta boli vyslaní, bolo, že boli určení na strážnu službu najvzdialenejších hraníc vtedajšej obrovskej tureckej ríše.

[31] Bartholomaeides: Roku 1564 vyplienili Turci Dobšinú. Odvliekli do otroctva 350 ľudí obidvoch pohlaví.

Žigmund Paczelius, ev. farár v Dobšinej (zomrel 1627): Potom ich odvliekli ako statok do Fiľakova, mládež pekne vyzdobili a poslali na poctu sultána Solimana, pri ktorom zostala až do konca svojho života. Druhí boli predaní a odvedení do cudzích krajín.

[32] Štítnická slovenská kronika: Roku 1556 v ten deň pred obrezaním P. J. Kr. Jelšava Turkami ukrutne zrabovaná a vypálená jest, kdežto odvedeno jest lidu na 400. — R. P. 1562 v Neděli Laetare dedina pod Zámkom Muránem z gruntu všecka zrabovaná a vypálená jest.

[33] Bartholomaeides: Roku 1605 obliehali hajdúsi Jakuba z Roththalu, uzavretého na hrade Muráň. No z nebezpečenstva ho vyslobodil Fridrich Kolonits, veliteľ cisárskeho vojska.

[34] Bartholomaeides: Zo zápisov roku 1639 vyplýva, že pešie vojsko, zostavené z domáceho obyvateľstva a rozostavené na rozličných miestach v strážnych vežiach, malo za úlohu držať stráž a dávať pozor na výpady Turkov, ktoré sa opakovali aj tohto roku. Z takýchto staníc jedna bola v Hucíne (Gicze).

Pohraničné pevnosti boli Košice, Putnok, Szendrö, Onod, Fiľakovo, Blh a k nim bol roku 1647 pripojený aj Muráň.

Čo sa týka Muráňa, roku 1647 bolo ustanovené, aby zemskí páni podľa starého zvyku privážali na hrad ako na pohraničnú pevnosť drevo a všetok svoj majetok. — Na Muráň privážali mesačne 1200 voskových sviečok a tento počet dostal hrad aj roku 1714.

[35] Rok dobytia Muránskeho zámku Wesselényim uvádzajú správy rozlične: Palma not. rer. Hung. S. III. pag. 172 píše: Medzitým Rákóczi vpadol roku 1644 do Uhorska. — A Palmov komentátor pripojuje: Fraňo Wesselényi dobyl hrad Muráň a Máriu Széchyovú.

Bartholomaeides not. Com. Gömör p. 619: Hrad Muráň prešiel do rúk Fraňa Wesselényiho roku 1645 v čase, keď bol kapitánom hradu Matej Zondi.

Veľmi nápadná a chronologickému behu udalostí odporujúca je mramorová pamätná doska nad hradnou bránou s uvedeným dátumom 1651. Všetci historici sa zhodli na tom, že Wesselényi dobyl hrad počas rákócziovskej vojny. No Juraj Rákóczi vpadol do Uhorska roku 1644, dobyl Szathmár a Košice a roku 1645 sa prebil v neustálych bitkách s Mikulášom Eszterházym až po Bratislavu a dobyl Horné Uhorsko. — Práve v tomto čase sa Wesselényi zmocnil Muránskeho zámku, lebo práve v tom istom roku bolo s Rákóczim uzavreté prímerie a 16. decembra 1645 v Linci podpísaný mier; ale roku 1648 už Rákóczi zomrel, Wesselényiho ešte roku 1647 jeho švagriné obžalovali na krajinskom sneme, že si protiprávne privlastnil Muráň a všetky széchyovské majetky. Ešte sa treba zmieniť o tom, že Wesselényi sa oženil s Máriou Széchyovou začiatkom augusta 1645 a hneď nato musel opustiť hrad evanjelický zámocký kňaz Štefan Közseghy, ktorý bol však ešte toho istého roku povolaný do Rožňavy, ako to dokazujú protokoly gemerského ev. seniorátu.

Ako sa dostal na pamätnú tabuľu roku 1651? Pravdepodobne ju zavesili nie hneď v časoch Wesselényiho, ale oveľa neskoršie, po vojnových zmätkoch Thökölyho a Fraňa Rákócziho, a to najprv na tú istú baštu, ktorou Wesselényi vstúpil do hradu. Potom, keď baštu strhli, tabuľa ležala pri bráne, až ju napokon zamurovali nad hradnú bránu. Také je ústne podanie. Chybný nápis je asi zavinený časovým rozsahom 70 až 80 rokov, ak si vezmeme na pomoc nie písomné dokumenty, ale ľudskú pamäť.

Aj rok smrti vdovy po Jurajovi Széchym, Márie Drugethovej z Humenného (de Homonna), uvádzajú správy rozlične. Niektoré poznamenávajú, že žila ešte v časoch, keď Wesselényi dobyl hrad, a že sa triasla na celom tele. V skutočnosti zomrela po dlhej chorobe ešte dva roky predtým a bola pochovaná roku 1643 za veľkých smútočných slávností do rodinnej hrobky pod hradným kostolom. Na pohrebe sa zúčastnila stoličná šľachta v mimoriadne veľkom počte.

[36] Bartholomaeides: … lebo hoci si Wesselényi želal byť len veliteľom hradu, predsa bol rád, že mal hrad vo vlastníctve, a majetky prináležiace k nemu a k hradu Blh ulúpil s veľkou krivdou spáchanou na sestrách svojej manželky. A tak aj sestry Márie Széchyovej, aj mužskí potomci széchyovského rodu sa ponosovali na Wesselényiho na sneme roku 1647.

[37] Palác Széchyovcov v Jelšave, na mieste ktorého sa dnes vypína impozantný kniežací koburgovský kaštieľ, bol pôvodne pavlánskym kláštorom, ktorý opustili mnísi pravdepodobne ešte za husitských čias. Ešte dnes možno rozoznať mníšske cely a kaplnku, v ktorej bola oddaná Mária Széchyová najprv s Bethlenom, potom s Wesselényim. — Dediny Mníšany a Kopráš prislúchali vtedy k majetku kláštora.

Pokiaľ ide o Jelšavu, pred tatárskym vpádom to bola dedina so starým hradom, zvaným Hradovisko. Tento hrad, kde teraz naša mládež každý rok slávi majáles, bol za dávnych čias opevnený hlinenými múrmi a zásekmi, ktoré boli vyplnené ohromnými skalami. Takto budovali starí Slovania svoje hrady (hrad, hradište, hradová) a na tomto župnom hrade občas odbavovali svoje zasadania, župné zhromaždenia, ba i jarmoky.

Oproti Hradovisku, na druhej strane Jelšavského potoka (pozn. autora: Muránka), stál v hore na vysokom kopci taktiež veľmi starý hrad, opevnený strážnymi vežami a obohnaný mocnými múrmi, volali ho Óvár, po slovensky Starý Hrad, a pod ním sa kedysi rozprestierala Stará Ves. Tento „Óvár“ ako ruinu uvádza už diplom kráľa Ondreja III. z roku 1299: Jelšava so zrúcaným hradom, stojacim na osamelom mieste.

Po tatárskom vpáde sa obyvatelia malých obcí Stará Ves, Malá Vieska a Rudno presťahovali do Jelšavy. Tým sa mesto podstatne zväčšilo a v 14. storočí dostalo mestské privilégiá, obyvatelia svoje mesto opevnili múrmi a dvoma bránami. Dolná stála na ceste do Teplice, horná brána v susedstve panského kaštieľa.

Najstarších obyvateľov Jelšavy nazývali okolo roku 1243 podľa vtedajšej obyčaje len ich krstnými menami Egruch a Eliáš. — Neskôr menujú dejiny Ilsvayovcov. Tí boli potomkami normandského Ratolda, ktorý prišiel za kráľa Kolomana ešte s viacerými normandskými rytiermi v jeho sprievode do Uhorska, keď Koloman roku 1097 slávil sobáš s dcérou sicílskeho grófa Rogera Buzillou. Najvznešenejší spomedzi nich boli Oliver a Ratold. Rolandovi potomci sa nazývali Lórándfyovci a vlastnili v Gemeri Žirkovce a Jesenské (Feledince) a iné. Leustachiovi synovia dostali Jelšavu a volali sa Ilsvayovci.

Lehotzky Stemmatogr. Pars II. pag. 198: Roku 1283 bol majiteľom Jelšavy Dežo alebo Desider Ilsvay, Leustachov syn.

Wagner: Jeho potomci dostali do majetku Jelšavu a chceli sa nazývať podľa nej.

Majetok, ktorý kedysi náležal jelšavskému zámku „Óvár“, bol iste väčší, ako je teraz, pretože časť z neho, východnú, daroval kráľ Belo IV. rodine Bebékovcov — partes Castri Ilsva (čiže časť jelšavského hradu) — ako je to zaznačené v diplome. Možno to boli dediny Rozložná, Gočalkovce, Kunova Teplica; posledná dedina sa nevolala po Kumánoch, ako sa mnohí domnievajú, ale po Bebékovi, ktorý sa sám volal Kún a túto dedinu založil.

Posledný Ilsvay bol roku 1520 gemerským hlavným išpánom a magistrom reg. pincernarum (hlavným kráľovským čašníkom), volal sa Juraj de Ilsva.

A hádam tento Ilsvay daroval starobylému a v byzantskom slohu v 14. storočí vybudovanému rímskokatolíckemu kostolu v Chyžnom oltárne obrazy, vyzdobené znamenitými maľbami a drevorezbami; obrazy pochádzajú očividne od talianskych majstrov. — Inak tento kostol ešte vlastní prastarú krstiteľnicu, vykresanú z veľkého granitového kameňa a pripomínajúcu východný kresťanský obrad krstenia.

Župný dom v Jelšave stál na mieste dnešných honvédskych kasární, bol však obrátený čelom do ulice.

[38] Slovo „palatinus“ je skratka z plného titulu: Palatii regii Praefectus (veliteľ kráľovského paláca).

[39] Dr. Gustáv Reuss opisuje Muránsky zámok z Wesselényiho čias takto: — K hradnej bráne, jedinému prístupu do hradu, vedie veľmi úzka cesta, vyrúbaná do skaly. — Všetko, čo potrebuje posádka, drevo, chlieb, atď., dopravujú až po múry somáre a odtiaľ sa dlhými reťazami vyťahuje hore. Za bránou je predný dvor a za ním sa dvíha opäť štyri stopy vysoký múr. Ešte dnes nachádzame pred hradnou bránou veľa ľudských kostí. Takmer uprostred hradu stál széchyovský palác a s ním spojený kostol s vežou. V najnižšej časti hradu sa nachádzala murovaná veža na pušný prach. Miesto, kde stála, možno poznať ešte dnes. Studne boli tri, v nich sa zhromažďovala dažďová voda. Štvrtá studňa mala podobu štvorca, bola vyrúbaná do skaly a bola veľmi hlboká. Vodu vyťahovali koženými hadicami, čo bolo veľmi namáhavé a zdĺhavé. Trvalo takmer hodinu, kým sa hadica naplnila vodou a dopravila ju hore. Takisto na severnú baštu vyťahovali drevo pomocou obrovského kolesa a na mocnej železnej reťazi. Väzenie bolo vybudované na severnej strane do štvorca a bolo na siahu vysoké. V strede predného väzenia bola dlhá priehlbeň, z ktorej viedla chodba do ostatných oddelení. A práve na tomto mieste našli ťažkú, pol centa vážiacu reťaz, s ľudskou holennou kosťou.




Samo Tomášik

— básnik a prozaik, známy ako autor hymn. piesne Hej, Slováci a historických próz, v ktorých zdôrazňuje význam Slovákov v uhorských dejinách Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.