ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Blížili sa vojnové a pre Uhorsko nebezpečné časy, keď zo štyroch kandidátov, navrhnutých kráľom Ferdinandom (Wesselényi, Csáky, Thököly, Rédey), bol za uhorského palatína snemom jednomyseľne zvolený Fraňo Wesselényi de Hadad et Muráň. Po smrti Ferdinanda III. nastúpil na trón mladý Leopold, vtedy ešte ani nie pätnásťročný a vlastne otcom určený pre duchovný stav. Túto okolnosť pokladal spupný turecký sultán Muhammad IV. za obzvlášť vhodnú na to, aby prepadol so svojou mocnou armádou Uhorsko a vytlačil odtiaľ rozptýlenú cisársku armádu. Vrchné velenie nad tureckými vojenskými zbormi dostal vo vojenských veciach skúsený a prefíkaný vezír Mehemed Köprili.

V tom čase z celého uhorského kráľovstva prináležalo kráľovi Leopoldovi len trinásť hornouhorských stolíc, okrem časti dištriktu ležiacej na druhej strane Dunaja, a Chorvátsko. Celá zvyšná krajina bola pod sultánovou nadvládou.

Zatiaľ čo Turci robili veľké vojnové prípravy, aby ešte tieto posledné zvyšky Uhorska uchvátili kráľovi, bola zalarmovaná celá Európa. Najprv pápež Alexander VII., aby dal európskym kniežatám dobrý príklad, venoval peňažitú výpomoc 700 000 tvrdých toliarov. Z nemeckej ríše prišlo 15 000 mužov ako pomocný zbor, z Francúzska 6000 pod vodcovstvom grófa Colignyho, potom prišli aj zo Španielska,, Toskánie, Mantovy, Benátok a z Janova sčasti pomocné zbory, sčasti významné peňažité sumy. Zo samého Uhorska sa postavilo pod kráľovské zástavy 20 000 insurgentov a z Chorvátska 15 000 mužov pod velením obidvoch statočných bratov Mikuláša a Petra Zrínskych.

Bán Mikuláš Zrínsky začal vojenskú výpravu ešte v zime 1664 a vyrval Turkom dôležité pohraničné pevnosti Berzanicu, Baboczu, Päťkostolie a spálil zároveň osemtisíc krokov dlhý a pre Turkov veľmi dôležitý most pri Osieku. No keď mu cisársky vrchný veliteľ Montecucculi, ktorého niekoľko ráz žiadal o podporu a aktívnu spoluprácu, nechcel pomôcť a správal sa nerozhodne a nečinne,^[40] vznikli z toho medzi oboma stranami roztržky, obaja bratia Zrínskovci zložili velenie. Starší brat, bán Mikuláš, utiahol sa na svoj majetok v Chorvátsku, kde mal byť údajne na poľovačke roztrhaný diviakom. Mladší Peter odišiel do Mukačeva k svojmu zaťovi Fraňovi Rákóczimu.

Palatín Wesselényi, nahnevaný na váhavosť a dlhú nečinnosť poľného maršala Montecucculiho, prosil naliehavo, aby ho zbavili vrchného velenia a zároveň vyhlásili za arcinepriateľa Uhorska.

Nato sa Montecucculi, tiesnený zo všetkých strán, odhodlal na rozhodujúcu bitku a dobrou taktikou aj dokonalou disciplínou svojich zborov na hlavu porazil veľkú tureckú armádu pri Svätom Gotharde. Na bojovom poli zostalo 14 000 janičiarov,^[41] ktorí tvorili jadro tureckej armády. Ukoristených bolo 140 zástav, značné množstvo zbraní a munície a víťazom padol do rúk celý turecký tábor.

Wesselényi a uhorskí magnáti žiadali búrlivo, aby vojna pokračovala ďalej a tak dlho, kým by navždy nevyhnali posledného Turka z Uhorska.

Vo Viedni sa rozhodlo inakšie a desiaty deň po tomto víťazstve bol s Turkami uzavretý mier na dvadsať rokov. Víťaz aj porazený sa vzájomne obdarovali darmi. Cisár Leopold vraj poslal tureckému sultánovi do daru 200 000 florénov.

Wesselényiho a všetku uhorskú šľachtu pre toto, ako sa nazdávali, predčasné a nedôstojné uzavretie mieru zachvátil hnev a nenávisť ku kancelárovi kniežaťu Lobkowitzovi. Medzi ním a palatínom — avšak už predtým jeden druhému nedôveroval — vznikli ostré spory, obviňovania a upodozrievania. Wesselényi obvinil viedenských ministrov, a najmä knieža Lobkowitza, že sa usiluje na každý spôsob obmedziť výsady Uhorska, urážať hodnostárov krajiny a vzbudzovať u kráľa nedôveru a nepriazeň voči nim.

Keď vo Viedni zbadali všeobecnú nespokojnosť a hnev Uhrov proti predčasnému a pre krajinu veľmi škodlivému mierovému uzavretiu, podľa ktorého si mali Turci ponechať dôležité pevnosti Nové Zámky, Novohrad a Várad, dal kráľ Leopold zvolať najprednejších magnátov a oznámiť im prostredníctvom kancelára Lobkowitza,^[42] že mier je pre celú monarchiu veľmi potrebný a na pokračovanie vo vojne nie sú peniaze a napokon že záver vojny by bol veľmi neistý atď. Kancelárovo vysvetlenie nemalo na vzrušené mysle nijaký účinok.

Okrem toho Uhrov veľmi hnevalo, že sa tak duchovné ako aj svetské hodnosti a úrady udeľujú cudzincom,^[43] že v krajine je rozmiestnené cisárske rakúske vojsko, že drží priveľa opevnených miest a že toto cudzie vojsko a jeho velitelia, ako Basta, Susa, Montecucculi atď., vykonávajú najhorší útlak a veľmi vydierajú obyvateľstvo, horšie ešte ako Turci. A konečne strpčovala vzrušené mysle aj tá okolnosť, že Fraňo Rákóczi I., keď prestúpil na rímskokatolícku vieru, zaujal základiny, ktorými jeho predkovia bohato obdarovali školu v Šarišskom Potoku, podstatne znížil jej príjmy a aj svojim bývalým spoluvercom odobral veľa kostolov. To isté urobili všetci magnáti, ktorí v tomto čase a ešte skôr zamenili svoje náboženstvo, Illyésházyovci, Eszterházyovci, Bathyányovci^[44] atď.

Keďže pevnosť Nové Zámky dostali v zmysle vyššie uvedeného mierového uzavretia Turci a celá považská dolina sa tak otvorila lúpežným výpravám Turkov, rozhodlo sa, že sa vybuduje nová pevnosť a bude nazvaná kráľovým menom Leopoldov.

Budovanie novej pevnosti postupovalo za veľkých slávností. Zúčastnilo sa na nich veľa c. k. veliteľov a generálov, palatín Wesselényi, početní magnáti a významnejšia šľachta. — Po slávnosti odišla všetka vysoká šľachta do Trenčianskych Teplíc. Wesselényi tam pozval aj svojho priateľa a priaznivca ostrihomského arcibiskupa Juraja Lippaya.

Porada vysokej šľachty v trenčianskych kúpeľoch sa konala potajomky a jej účastníci boli zaviazaní najprísnejším mlčaním. Najbližšie udalosti ukázali dostatočne, že sa tu hovorilo a uvažovalo o vlastizradných návrhoch a plánoch.^[45]

Po týchto rokovaniach zvolal palatín Wesselényi roku 1666 na Muránsky zámok snem, na ktorom sa zhromaždili početní magnáti a šľachta, vyslanci kráľovských slobodných miest, ako aj poslovia sedmohradského kniežaťa^[46] Michala Apaffyho.

Pred plným zhromaždením držal predsedajúci palatín Wesselényi — ako zaznamenáva sedmohradský kancelár Ján Bethlén — sprisahaneckú reč, ktorú potom odovzdal v liste Apaffyho poslovi. Wesselényi medziiným povedal:

— Keďže nám už nijaká iná nádej nezostáva a sám kráľ nám závidí našu slobodu zdedenú po predkoch, a keď už máme prísť úplne navnivoč, nech aspoň zomrieme ako Samson a v spoločnej záhube s tým nepriateľom, ktorý — olupujúc nás o majetok a posmievajúc sa nám — tak často dychtil po našej skaze. Najvyššia núdza nás núti k tomu, aby sme sa tentoraz sklonili pod presilou Turkov.

Všetci prítomní sa ešte pred otvorením snemu zaviazali prísahou a vlastným podpisom k najprísnejšiemu mlčaniu a zachovaniu tajomstva o všetkých rečiach a rozhodnutiach. — Podmienky, na základe ktorých sa podrobujú Turkom a podľa ktorých budú platiť sultánovi ročne 60 000 dukátov daní, prijal v písomnom vyhotovení posol kniežaťa Apaffyho. Bolo uzavreté poslať Apaffymu nateraz 30 000 florénov. — Všetka korešpondencia a dokumenty sa majú ukryť na Muránskom zámku. Vynašli aj tajné písmo, ktorým sa mali vyhotovovať všetky dôležité správy. — Ďalej bol vymenovaný výbor, ktorý mal zo všetkých síl viesť dohovorené povstanie a ktorého úlohou bolo tiež zhromažďovať do spoločnej pokladnice peniaze. Tie boli zverené do opatery Márii Széchyovej na Muránskom zámku. Povinnosťou výboru bolo zvážať do opevnených miest zbrane a muníciu a cvičiť vojakov.

Sprisahanci mali spoločníkov a dôverníkov nielen v Uhorsku, Chorvátsku a Sedmohradsku, ale aj v Rakúsku a v samotnej Viedni, ako aj v Štajersku, kde sa k nim pripojil námestník gróf Tattenbach.

Áno, aj do Nemecka poslal Wesselényi správcu svojich majetkov Michala Bóryho, k mohučskému arcibiskupovi princovi Jánovi Filipovi pod zámienkou, že od neho prosí pomoc proti Turkom, ale v skutočnosti preto, aby ho nahovoril dorozumieť sa s ostatnými kurfirstmi a podporovať plány povstalcov. Lebo Wesselényi sa nazdával, že nemeckí kurfirsti sú nespokojní s cisárom a že sa usilujú dosiahnuť svoju úplnú nezávislosť. — Rovnako aj Apaffy poslal v takomto zmysle poslov k braniborskému kurfirstovi.

Muránsky revolučný výbor navrhol takýto plán vojenských podujatí: Rákóczi má za úlohu postaviť na Tise armádu a stadiaľ vedno s kniežaťom Apaffym udrieť na Košice a banské mestá, a keď sa posilnia pomocnými zbormi povstaleckých magnátov, budú jednotlivo porážať a ničiť kráľovské vojenské oddiely, potom potiahnu cez Bratislavu priamo na Viedeň, a tu ako víťazi budú diktovať mierové podmienky.

K tureckému sultánovi a jeho vezírovi bolo odoslané posolstvo s bohatými darmi a so žiadosťou, aby poslali čo najskôr uhorským povstalcom na pomoc vojsko. Rokovanie s Turkami sa preťahovalo bez vyhliadky na úspech, lebo vezír žiadal, aby Uhri vydali Turkom najprv všetky svoje opevnené mestá, načo povstalci nechceli nijako pristať, pretože by boli vydaní Turkom na milosť a nemilosť.^[47]

Jeden zo sprisahancov, gróf Fraňo Nádasdy,^[48] najbohatší spomedzi uhorskej šľachty, ktorý vlastnil veľké majetky a veľa kaštieľov v Uhorsku a Rakúsku, vymyslel v dorozumení s Petrom Zrínskym a grófom Erazmom Tattenbachom smelý, ale šialený plán na zajatie cisárovej osoby. — Cisár Leopold sa vydal na cestu do Štajerského Hradca, aby odtiaľ odviezol svoju nevestu Margarétu, dcéru arcikniežaťa Ferdinanda. Nádasdy čakal na neho s päťsto husármi, ukrytý v hore neďaleko Pottendorfu, aby ho s celým jeho sprievodom zajal a ako zajatca odviezol na nejaký opevnený kaštieľ v Uhorsku alebo Chorvátsku. — Na cisárov príchod čakal až do druhého dňa, ale márne. Zbadali totiž husárov, ktorí sa potom premiestnili cez hranicu do Uhorska. Cisár prišiel neskoršie, obkolesený mocnou eskortou nemeckej jazdy. Napokon — oznamoval Tattenbach svojim spolusprisahancom — sobáš bol veľmi slávnostný, všetko sa dialo ticho a zdalo sa, že nikto nevedel o prípravných podujatiach. Cisársky pár sa vrátil do Viedne pod ochranou mocnej eskorty.

Medzitým nespokojnosť^[49] v Uhorsku ešte vzrástla, keď trinásť hornouhorských stolíc poslalo ku kráľovi Leopoldovi do Viedne svojich vyslancov Melchiora Keczera, Michala Bornemissu a Ondreja Radicza, aby od neho vyprosili podporu svojich písomných žalôb. No všetky ich prosby boli po dlhom čakaní a prázdnej úteche úplne odmietnuté. — Montecucculi vraj Uhrov u kráľa vážne obvinil zo zrady^[50] a radil mu, aby mocou čo najskôr zlomil ich vzdorovitú myseľ a priviedol ich tak k poriadku.

O krátky čas po svadbe cisára-kráľa bol Wesselényimu doručený list, v ktorom stálo, že Jeho Veličenstvo si želá, aby sa čo najskôr konala v Bratislave korunovácia kráľovnej.

Palatín chcel všetkými možnými spôsobmi korunováciu prekaziť, a preto zvolal do Trebišova snem, kde zhromaždené stavy kráľovu žiadosť otvorene odmietli. Svoje rozhodnutie motivovali tým, že sa deputácia trinástich stolíc Horného Uhorska márne do Viedne unúvala, keďže Jeho Veličenstvo nebralo vôbec na zreteľ jej ponosy a prosby. — A vtedy niektorí ministri vo Viedni opäť naliehavo radili, aby sa proti Uhrom použili prísnejšie meradlá a aby sa zvolal do Bratislavy nový snem.

Wesselényi netrpezlivo čakal na knieža Apaffyho s jeho armádou. Ten sa však nehýbal a turecký vezír opätovne žiadal, aby mu Uhri najprv vydali niektoré pevnosti. Nato zástupcovia Uhrov vyhľadali Apaffyho a žiadali ho, aby vyjednával s Turkami a aby medzi nimi konečne došlo k čestnému pokonaniu. Zároveň poslali vezírovi, sultánovým ministrom a pašovi do Budína bohaté dary.^[51]

Snem, zvolaný roku 1667 z vôle kancelára Lobkowitza do Bratislavy, sa neuskutočnil, lebo aj tých niekoľko vyslancov, čo prišlo, celkom potichučky a kradmo sa opäť rozišlo.

O to hlučnejší bol snem zvolaný palatínom toho istého roku do Banskej Bystrice.^[52] Wesselényi bol na ňom pozdravený s veľkým jasotom a pred plným zhromaždením po dlhšej ohnivej debate a ostrých výpadoch proti viedenským ministrom vyhlásil palatín osudné snemovné rozhodnutie:

— Keď kráľ ani tentoraz nedovolí a nevyplní najsúrnejšie požiadavky krajiny, aby totiž všetko cudzie vojsko vyprázdnilo krajinu a Uhorsko dosiahlo úplnú nezávislosť od Viedne, potom nám nezostáva nič inšie ako hľadať pomoc u Sedmohradčanov a Turkov a postaviť sa na odpor proti našim utláčateľom so zbraňou v ruke, atď.

Vtedy zasiahli Wesselényiho ako blesk z jasného neba tragické niobské správy: v Trnave zomrel jeho najlepší priateľ a priaznivec ostrihomský arcibiskup Juraj Lippay a cisárska vláda dostala od svojho vyslanca v Konstantinopole, ktorému tlmočník Pajanotti, rodom Talian, prezradil za veľa peňazí rokovanie Uhrov s Turkami, presné správy o Wesselényiho zámeroch a plánoch, čím bol tento magnát vystavený ohromnému nebezpečenstvu. Navyše sa ešte nechceli hýbať ani Apaffy, ani Turci, aby mu prispeli na pomoc v jeho nebezpečnom položení, a ani nemeckí kurfirsti sa neusilovali, aby mu nejakým spôsobom pomohli. — Wesselényi odcestoval s ťažkou hlavou z Banskej Bystrice do Nemeckej Ľupče (teraz Partizánska Ľupča) v Liptove a zomrel tam náhlou smrťou, ako sa tvrdilo, na porážku, alebo ako iní tvrdili, užitím jedu. Jeho mŕtvolu priviezli na Muránsky zámok a uložili s veľkou pompou do széchyovskej hrobky.^[53]

Po smrti palatína Wesselényiho by možno celá sprisahanecká história bola zmizla vedno s ním a s ním by aj bola pochovaná, alebo by aspoň nebola mala také ťažké a kruté následky, keby neboli vystúpili dve horúce hlavy, a síce jedna v Chorvátsku, druhá v Uhorsku, a nepriviedli do skazy nielen seba samých, ale takmer všetku šľachtu, ba aj celú krajinu.

Jeden z nich bol Peter Zrínsky,^[54] ktorý na vlastnú päsť rokoval prostredníctvom Bukovaszkého s Turkami. Nazdával sa, že dobyje Chorvátsko a Štajersko a bude platiť dane sultánovi ako svojmu ochrancovi. Najprv chcel prepadnúť Štajerský Hradec a uložiť mu výpalné a potom dobyť pevnosť Koprenicu. Napokon prepadlo a porazilo jeho rozptýlené vojenské sily cisárske vojsko. On sám aj s Frangepanom sa utiahol do Čakovca (Csakathurnu), a utekajúc odtiaľ do Uhorska, hľadal ochranu u grófa Kéryho. No ten oboch vydal cisárskemu vojsku.

Fraňo Krištof Frangepan chcel v zrozumení so Zrínskym dobyť hlavné mesto Chorvátska Záhreb. Keď sa mu jeho podujatie nepodarilo, stiahol sa s Petrom Zrínskym do jeho pevnosti Čakovca (Csakathurnu). Generál Spankau túto pevnosť obkľúčil a dobyl a Frangepana so Zrínskym poslal v putách do Viedne, odkiaľ boli obidvaja dopravení do Viedenského Nového Mesta.

Gróf Erazmus Tattenbach, bývalý štajerský námestník, ktorý obidvom vyššie uvedeným dodával zbrane a muníciu, ukrýval sa začas v Štajerskom Hradci, zradil ho však jeho vlastný služobník, a tak bol uvrhnutý do väzenia.

Rovnako našli aj grófa Fraňa Nádasdyho, ako sa ukrýva vo svojom pottendorfskom kaštieli, a aj jeho odviezli do viedenského väzenia.

Taký istý osud, ktorý vinou Petra Zrínskeho doľahol na Chorvátsko, zavinil Uhorsku vrchný išpán Zemplínskej stolice Štefan Bocskay, keď veliteľa tokajských c. k. okupačných zborov generála Stahremberga zradne a nenazdajky zajal a tento svoj čin oznámil stavom s vyhlásením, že menovaného generála bude držať zajatého tak dlho, kým Uhri nedostanú vo Viedni zadosťučinenie. Nato sa chopili zbraní uhorskí magnáti, ale aj cisárski vojvodcovia Kopp, Spork, Spankau, Leslye, Heister, knieža Lotrinský, ktorých vojenské zbory sa zhromažďovali a pripravovali na pochod ďaleko na Morave, v Sliezsku a v Rakúsku a potom zaplavili Uhorsko ako ťažké búrkové mračno.^[55]

Knieža Karol Lotrinský tiahol cez Bratislavu a Trnavu proti banským mestám, Spork a Heister cez Oravu do Liptova, kde dobyli Thökölyho pevnosť Likavu a potom postupne zaujali kaštiele Ostrositha, Petrócziho, Barkócziho a iných magnátov. Generál Spork na hlavu porazil Fraňa Rákócziho I., ktorý zaujal postavenie s dvanástimi tisícami povstalcov pri Košiciach. Po tejto rozhodujúcej a nešťastnej bitke ušlo veľa šľachty cez hranicu do Poľska. Tí však, čo padli do rúk víťazov, boli ako zajatci odvezení do opevnených miest. Generál Karol Lotrinský sa po obsadení banských miest zjavil roku 1670 pred Muráňom, aby dobyl toto hlavné ohnisko povstania.^[56] Knieža žiadal niekoľko ráz Máriu Széchyovú, aby sa dobrovoľne vzdala, ona však rozhodne odmietla odovzdať hrad a bránila sa statočne vyše roka. Konečne po viacerých naliehavých vysvetleniach kniežaťa, aký zbytočný a neužitočný je jej zúfalý odpor a ako si môže zadovážiť cisárovu milosť a odpustenie len dobrovoľným odovzdaním hradu, dala sa Wesselényiho vdova obmäkčiť, a úfajúc sa istej milosti, hrad odovzdala. No hneď bola na svoje veľké prekvapenie spútaná a spoločne s tajomníkom Fraňom Nagyom z Lešene (de Lessenye), tiež v putách, odvezená v krytom voze a pod silnou strážou do Viedne. Tajomníka Nagya dali mučiť a za strašlivých bolestí vypovedal, že všetky písomnosti vzťahujúce sa na sprisahanie sú ukryté pod kostolným oltárom na Muránskom zámku. Vyzradil aj kľúč k tajnému písmu a tretieho dňa na následky rán, utrpených mučením, zomrel. Mária Széchyová bola uvrhnutá do väzenia, kde márne čakala dlhé roky na sľubovanú milosť. Bola obvinená, že svojou ctibažnosťou podnecovala k rebélii Wesselényiho a že mala na sprisahaní aktívny a významný podiel. A tak dlhoročnou biedou, žiaľom a bolesťou zničenú a vysilenú na úmor mohla ju zo zúfalého položenia a chmúrneho žalára vyslobodiť iba smrť. Istý uhorský magnát vraj po dlhej námahe dostal povolenie, aby ju vo väzení navštívil, ale keď pred sebou zazrel kostru podobnú strašidlu, zdesene vykríkol:

— Si to ty, muránska Venuša?

Tak bolo povstanie potlačené a vymenovaný bol vojenský súd. Nadarmo prosili zajatci, aby ich súdili uhorskí sudcovia. V tom im nevyhoveli a rodený Uhor nesmel byť zastúpený v sudcovskom zbore.

Rozsudok nad Zrínskym a Frangepanom^[57] bol vynesený najprv vo Viedenskom Novom Meste. Akty o tomto veľzradnom procese boli potom odoslané ríšskemu komornému súdu do Špýru a odtiaľ na nemecké univerzity, aby vyslovili svoju mienku.

Hlavní vodcovia povstania boli ako usvedčení veľzradcovia odsúdení na trest smrti na hranici a na iné kruté tresty až po odseknutie pravej ruky, no tento trest im cisár odpustil a zmiernil ho na obyčajný trest smrti. Nič nepomohla ani vynikajúca obrana učených advokátov Eylera a Stellu, ani srdcelomné prosby odsúdených o milosť, ani príhovor samého pápeža, trest smrti nad hlavnými osnovateľmi povstania bol potvrdený.

Frangepan bedákal, že je ešte mladý, iba dvadsaťosemročný a posledný svojho rodu. Dostal odpoveď, že aj knieža Fridrich z babenberskej dynastie bol práve taký mladý, a predsa musel zahynúť rukou jedného z Frangepanovcov.

A tak boli obidva tieto posledné výhonky hrdinských rodov Zrínskych a Frangepanovcov ráno 31. apríla 1671 vo Viedenskom Novom Meste popravené.

Prvý vystúpil na popravisko Peter Zrínsky, sám si zobliekol hornú časť odevu, a keď mu zaviazali oči rúškou vyšívanou zlatom, neustále sa modliac, položil hlavu na klát.

Frangepan, keď mu jeho páža viazalo okolo čela šatku, strhol ju a povedal potom k ľudu, ktorý sa na toto smutné divadlo zišiel vo veľkom počte, dojímavú rozlúčkovú reč v latinskom jazyku. Opitý kat mu potom niekoľkými neobratnými pohybmi odsekol hlavu.

Gróf Tattenbach bol popravený v Štajerskom Hradci.

Gróf Nádasdy, tento bohatý Kroisos, ktorého medzi sprisahancov zahnala jeho urazená ctibažnosť, že nebol vymenovaný za palatína, zomrel takou istou smrťou na popravisku vo Viedni. Jeho rodina dala jeho mŕtvolu nabalzamovať a uložiť do rodinnej hrobky v Léke (Lockenhaus) v Uhorsku, kde vraj jeho truhla v zanedbanom stave jestvuje ešte aj dnes. — Jeho poklady, údajne v cene štyroch miliónov, zhabala štátna pokladnica.

Fraňovi Rákóczimu I., ktorého svokor Peter Zrínsky bol popravený, cisár Leopold na srdcelomné prosby jeho matky daroval život. Za to musel prijať na svoje zámky Mukačevo a Tokaj cisárske vojenské posádky a zaplatiť 400 000 florénov pokuty, okrem toho pripadli jeho trenčianske majetky kráľovskému vlastníctvu.

Na Muránskom zámku sa podľa výpovede mučeného sekretára Nagya našli pod kostolným oltárom listy, dokumenty a menný zoznam sprisahancov, čo malo za následok, že bol zatvorený veľký počet príslušníkov najčelnejších šľachtických rodín. Ich majetok bol postihnutý konfiškáciou a oni sami boli potrestaní najkrutejšími trestami. — Cisársky generál Kopp prekonával vo vynachádzaní krutosti a tvrdosti všetkých ostatných.^[58]

Zvlášť ťažko muselo pykať za toto nešťastné povstanie protestantské duchovenstvo, lebo všemocní jezuiti využili tieto udalosti na to, aby úplne zničili protestantizmus v Uhorsku.^[59] Hoci hlavní vodcovia povstania boli rímskokatolíci, predsa zvalili všetku vinu na protestantov a ich duchovenstvo, aj keď na listine sprisahancov, nájdenej na Muránskom zámku, nebol podpísaný ani jeden evanjelický kňaz.^[60]

Po Wesselényiho smrti chceli mať sprisahanci za svojho vodcu grófa Štefana Thökölyho II., lebo patril k najbohatším a najmocnejším magnátom Horného Uhorska, a pretože mal ako majiteľ zámkov Oravy, Likavy, Kežmarku, Štiavnika a ako liptovský vrchný išpán veľký vplyv na šľachtu v stoliciach Oravskej, Liptovskej a Spišskej. No vodcovská úloha mu pre jeho chorobu nijako nepristala; ležal totiž chorý v Oravskom zámku a veľmi trpel na pakostnicu. A tak skutočnými vodcami povstalcov v Hornom Uhorsku boli gróf Juraj Illyésházy, majiteľ viacerých zámkov v Trenčíne a v Hornom Uhorsku, barón Matej Ostrosith, majiteľ Liptovského Hrádku, Ilavy, Ludaníc, a barón Štefan Petróczi.

20. novembra 1670 zjavil sa pod hradom Orava generál Heister so svojím zborom a žiadal niekoľko ráz Thökölyho, aby sa vzdal a prijal na svoj hrad cisársku posádku. Hoci Thököly bol ťažko chorý, predsa sa rozhodne bránil vyhovieť výzve cisárskeho generála. Zavolal k posteli svojho vtedy ešte trinásťročného syna Emericha a kládol mu dôrazne na srdce starostlivosť o slobodu a záchranu vlasti, potom ho poslal v sedliackom preoblečení a v sprievode viacerých svojich šľachtických priateľov, ako boli Štefan Petróczi, Ambrož Keczer, Barkóczi a iní, tiež v sedliackom odeve, rýchlo do Liptova na hrad Likavu. Skoro nato Štefan Thököly II. zomrel a hrad Orava sa vzdal generálovi Heisterovi. Ten chcel Thökölyho mŕtvolu spáliť, ale cisár to nedovolil, lebo sa nechcel pomstiť mŕtvemu, rozkázal ho riadne pochovať.

Generál Heister dobyl potom všetky zvyšné hrady Thökölyho, Ostrositha, Petrócziho, Barkócziho atď. Ale aj tak ešte roku 1672 sprisahanci Štefan Petróczi, Matej Šuhaj a Gabriel Kende vyzvali písomne zo svojho vojenského tábora pri Burinke hornouhorské stolice k povstaniu.

No väčšina vyššej šľachty utekala zo strachu pred cisárskymi generálmi karpatskými priesmykmi, iní zas cez Kežmarok alebo cez Prešov a Bardejov do Poľska, pretože cisárski velitelia, obzvlášť generál Kopp, dali všetkých podozrivých zlapať a strašlivým spôsobom mučiť, takže tieto exekúcie naplnili obyvateľstvo horných stolíc hrôzou a zdesením. Vojaci generála Koppa^[61] olupovali ľudí, krutým spôsobom zaobchádzali s mešťanmi a šľachtou bez rozdielu a brali všetko, čo im prišlo do cesty.

Juraj Illyésházy ako Thökölyho prívrženec bol zajatý roku 1680 vo svojom kaštieli vo Vsetíne na Morave a zatvorený najprv v Olomouci, potom v Bratislave, roku 1681 stratil všetky svoje hodnosti a majetky, ale na príhovor krajinských stavov bol prepustený na slobodu. Naproti tomu Fraňo Bonis bol v Bratislave sťatý. Baróna Štefana Petrócziho porazil 8. októbra 1672 pri Levoči cisársky generál Spankau a obrátil ho na útek. Tým sa skončilo Wesselényiho povstanie.

Na Muránskom zámku zanechal knieža Karol Lotrinský mocnú posádku. Majiteľom hradu sa stal opäť gróf Ján Roththal, za prefekta hradu bol menovaný barón Windisch a po ňom roku 1679 Hieronym von Canzellar.