Zlatý fond > Diela > Pamätihodnosti Muránskeho zámku


E-mail (povinné):

Stiahnite si Pamätihodnosti Muránskeho zámku ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Samo Tomášik:
Pamätihodnosti Muránskeho zámku

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Jaroslav Merényi, Katarína Maljarová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 103 čitateľov

Sprisahanie na Muránskom zámku a jeho tragické následky

Blížili sa vojnové a pre Uhorsko nebezpečné časy, keď zo štyroch kandidátov, navrhnutých kráľom Ferdinandom (Wesselényi, Csáky, Thököly, Rédey), bol za uhorského palatína snemom jednomyseľne zvolený Fraňo Wesselényi de Hadad et Muráň. Po smrti Ferdinanda III. nastúpil na trón mladý Leopold, vtedy ešte ani nie pätnásťročný a vlastne otcom určený pre duchovný stav. Túto okolnosť pokladal spupný turecký sultán Muhammad IV. za obzvlášť vhodnú na to, aby prepadol so svojou mocnou armádou Uhorsko a vytlačil odtiaľ rozptýlenú cisársku armádu. Vrchné velenie nad tureckými vojenskými zbormi dostal vo vojenských veciach skúsený a prefíkaný vezír Mehemed Köprili.

V tom čase z celého uhorského kráľovstva prináležalo kráľovi Leopoldovi len trinásť hornouhorských stolíc, okrem časti dištriktu ležiacej na druhej strane Dunaja, a Chorvátsko. Celá zvyšná krajina bola pod sultánovou nadvládou.

Zatiaľ čo Turci robili veľké vojnové prípravy, aby ešte tieto posledné zvyšky Uhorska uchvátili kráľovi, bola zalarmovaná celá Európa. Najprv pápež Alexander VII., aby dal európskym kniežatám dobrý príklad, venoval peňažitú výpomoc 700 000 tvrdých toliarov. Z nemeckej ríše prišlo 15 000 mužov ako pomocný zbor, z Francúzska 6000 pod vodcovstvom grófa Colignyho, potom prišli aj zo Španielska,, Toskánie, Mantovy, Benátok a z Janova sčasti pomocné zbory, sčasti významné peňažité sumy. Zo samého Uhorska sa postavilo pod kráľovské zástavy 20 000 insurgentov a z Chorvátska 15 000 mužov pod velením obidvoch statočných bratov Mikuláša a Petra Zrínskych.

Bán Mikuláš Zrínsky začal vojenskú výpravu ešte v zime 1664 a vyrval Turkom dôležité pohraničné pevnosti Berzanicu, Baboczu, Päťkostolie a spálil zároveň osemtisíc krokov dlhý a pre Turkov veľmi dôležitý most pri Osieku. No keď mu cisársky vrchný veliteľ Montecucculi, ktorého niekoľko ráz žiadal o podporu a aktívnu spoluprácu, nechcel pomôcť a správal sa nerozhodne a nečinne,[40] vznikli z toho medzi oboma stranami roztržky, obaja bratia Zrínskovci zložili velenie. Starší brat, bán Mikuláš, utiahol sa na svoj majetok v Chorvátsku, kde mal byť údajne na poľovačke roztrhaný diviakom. Mladší Peter odišiel do Mukačeva k svojmu zaťovi Fraňovi Rákóczimu.

Palatín Wesselényi, nahnevaný na váhavosť a dlhú nečinnosť poľného maršala Montecucculiho, prosil naliehavo, aby ho zbavili vrchného velenia a zároveň vyhlásili za arcinepriateľa Uhorska.

Nato sa Montecucculi, tiesnený zo všetkých strán, odhodlal na rozhodujúcu bitku a dobrou taktikou aj dokonalou disciplínou svojich zborov na hlavu porazil veľkú tureckú armádu pri Svätom Gotharde. Na bojovom poli zostalo 14 000 janičiarov,[41] ktorí tvorili jadro tureckej armády. Ukoristených bolo 140 zástav, značné množstvo zbraní a munície a víťazom padol do rúk celý turecký tábor.

Wesselényi a uhorskí magnáti žiadali búrlivo, aby vojna pokračovala ďalej a tak dlho, kým by navždy nevyhnali posledného Turka z Uhorska.

Vo Viedni sa rozhodlo inakšie a desiaty deň po tomto víťazstve bol s Turkami uzavretý mier na dvadsať rokov. Víťaz aj porazený sa vzájomne obdarovali darmi. Cisár Leopold vraj poslal tureckému sultánovi do daru 200 000 florénov.

Wesselényiho a všetku uhorskú šľachtu pre toto, ako sa nazdávali, predčasné a nedôstojné uzavretie mieru zachvátil hnev a nenávisť ku kancelárovi kniežaťu Lobkowitzovi. Medzi ním a palatínom — avšak už predtým jeden druhému nedôveroval — vznikli ostré spory, obviňovania a upodozrievania. Wesselényi obvinil viedenských ministrov, a najmä knieža Lobkowitza, že sa usiluje na každý spôsob obmedziť výsady Uhorska, urážať hodnostárov krajiny a vzbudzovať u kráľa nedôveru a nepriazeň voči nim.

Keď vo Viedni zbadali všeobecnú nespokojnosť a hnev Uhrov proti predčasnému a pre krajinu veľmi škodlivému mierovému uzavretiu, podľa ktorého si mali Turci ponechať dôležité pevnosti Nové Zámky, Novohrad a Várad, dal kráľ Leopold zvolať najprednejších magnátov a oznámiť im prostredníctvom kancelára Lobkowitza,[42] že mier je pre celú monarchiu veľmi potrebný a na pokračovanie vo vojne nie sú peniaze a napokon že záver vojny by bol veľmi neistý atď. Kancelárovo vysvetlenie nemalo na vzrušené mysle nijaký účinok.

Okrem toho Uhrov veľmi hnevalo, že sa tak duchovné ako aj svetské hodnosti a úrady udeľujú cudzincom,[43] že v krajine je rozmiestnené cisárske rakúske vojsko, že drží priveľa opevnených miest a že toto cudzie vojsko a jeho velitelia, ako Basta, Susa, Montecucculi atď., vykonávajú najhorší útlak a veľmi vydierajú obyvateľstvo, horšie ešte ako Turci. A konečne strpčovala vzrušené mysle aj tá okolnosť, že Fraňo Rákóczi I., keď prestúpil na rímskokatolícku vieru, zaujal základiny, ktorými jeho predkovia bohato obdarovali školu v Šarišskom Potoku, podstatne znížil jej príjmy a aj svojim bývalým spoluvercom odobral veľa kostolov. To isté urobili všetci magnáti, ktorí v tomto čase a ešte skôr zamenili svoje náboženstvo, Illyésházyovci, Eszterházyovci, Bathyányovci[44] atď.

Keďže pevnosť Nové Zámky dostali v zmysle vyššie uvedeného mierového uzavretia Turci a celá považská dolina sa tak otvorila lúpežným výpravám Turkov, rozhodlo sa, že sa vybuduje nová pevnosť a bude nazvaná kráľovým menom Leopoldov.

Budovanie novej pevnosti postupovalo za veľkých slávností. Zúčastnilo sa na nich veľa c. k. veliteľov a generálov, palatín Wesselényi, početní magnáti a významnejšia šľachta. — Po slávnosti odišla všetka vysoká šľachta do Trenčianskych Teplíc. Wesselényi tam pozval aj svojho priateľa a priaznivca ostrihomského arcibiskupa Juraja Lippaya.

Porada vysokej šľachty v trenčianskych kúpeľoch sa konala potajomky a jej účastníci boli zaviazaní najprísnejším mlčaním. Najbližšie udalosti ukázali dostatočne, že sa tu hovorilo a uvažovalo o vlastizradných návrhoch a plánoch.[45]

Po týchto rokovaniach zvolal palatín Wesselényi roku 1666 na Muránsky zámok snem, na ktorom sa zhromaždili početní magnáti a šľachta, vyslanci kráľovských slobodných miest, ako aj poslovia sedmohradského kniežaťa[46] Michala Apaffyho.

Pred plným zhromaždením držal predsedajúci palatín Wesselényi — ako zaznamenáva sedmohradský kancelár Ján Bethlén — sprisahaneckú reč, ktorú potom odovzdal v liste Apaffyho poslovi. Wesselényi medziiným povedal:

— Keďže nám už nijaká iná nádej nezostáva a sám kráľ nám závidí našu slobodu zdedenú po predkoch, a keď už máme prísť úplne navnivoč, nech aspoň zomrieme ako Samson a v spoločnej záhube s tým nepriateľom, ktorý — olupujúc nás o majetok a posmievajúc sa nám — tak často dychtil po našej skaze. Najvyššia núdza nás núti k tomu, aby sme sa tentoraz sklonili pod presilou Turkov.

Všetci prítomní sa ešte pred otvorením snemu zaviazali prísahou a vlastným podpisom k najprísnejšiemu mlčaniu a zachovaniu tajomstva o všetkých rečiach a rozhodnutiach. — Podmienky, na základe ktorých sa podrobujú Turkom a podľa ktorých budú platiť sultánovi ročne 60 000 dukátov daní, prijal v písomnom vyhotovení posol kniežaťa Apaffyho. Bolo uzavreté poslať Apaffymu nateraz 30 000 florénov. — Všetka korešpondencia a dokumenty sa majú ukryť na Muránskom zámku. Vynašli aj tajné písmo, ktorým sa mali vyhotovovať všetky dôležité správy. — Ďalej bol vymenovaný výbor, ktorý mal zo všetkých síl viesť dohovorené povstanie a ktorého úlohou bolo tiež zhromažďovať do spoločnej pokladnice peniaze. Tie boli zverené do opatery Márii Széchyovej na Muránskom zámku. Povinnosťou výboru bolo zvážať do opevnených miest zbrane a muníciu a cvičiť vojakov.

Sprisahanci mali spoločníkov a dôverníkov nielen v Uhorsku, Chorvátsku a Sedmohradsku, ale aj v Rakúsku a v samotnej Viedni, ako aj v Štajersku, kde sa k nim pripojil námestník gróf Tattenbach.

Áno, aj do Nemecka poslal Wesselényi správcu svojich majetkov Michala Bóryho, k mohučskému arcibiskupovi princovi Jánovi Filipovi pod zámienkou, že od neho prosí pomoc proti Turkom, ale v skutočnosti preto, aby ho nahovoril dorozumieť sa s ostatnými kurfirstmi a podporovať plány povstalcov. Lebo Wesselényi sa nazdával, že nemeckí kurfirsti sú nespokojní s cisárom a že sa usilujú dosiahnuť svoju úplnú nezávislosť. — Rovnako aj Apaffy poslal v takomto zmysle poslov k braniborskému kurfirstovi.

Muránsky revolučný výbor navrhol takýto plán vojenských podujatí: Rákóczi má za úlohu postaviť na Tise armádu a stadiaľ vedno s kniežaťom Apaffym udrieť na Košice a banské mestá, a keď sa posilnia pomocnými zbormi povstaleckých magnátov, budú jednotlivo porážať a ničiť kráľovské vojenské oddiely, potom potiahnu cez Bratislavu priamo na Viedeň, a tu ako víťazi budú diktovať mierové podmienky.

K tureckému sultánovi a jeho vezírovi bolo odoslané posolstvo s bohatými darmi a so žiadosťou, aby poslali čo najskôr uhorským povstalcom na pomoc vojsko. Rokovanie s Turkami sa preťahovalo bez vyhliadky na úspech, lebo vezír žiadal, aby Uhri vydali Turkom najprv všetky svoje opevnené mestá, načo povstalci nechceli nijako pristať, pretože by boli vydaní Turkom na milosť a nemilosť.[47]

Jeden zo sprisahancov, gróf Fraňo Nádasdy,[48] najbohatší spomedzi uhorskej šľachty, ktorý vlastnil veľké majetky a veľa kaštieľov v Uhorsku a Rakúsku, vymyslel v dorozumení s Petrom Zrínskym a grófom Erazmom Tattenbachom smelý, ale šialený plán na zajatie cisárovej osoby. — Cisár Leopold sa vydal na cestu do Štajerského Hradca, aby odtiaľ odviezol svoju nevestu Margarétu, dcéru arcikniežaťa Ferdinanda. Nádasdy čakal na neho s päťsto husármi, ukrytý v hore neďaleko Pottendorfu, aby ho s celým jeho sprievodom zajal a ako zajatca odviezol na nejaký opevnený kaštieľ v Uhorsku alebo Chorvátsku. — Na cisárov príchod čakal až do druhého dňa, ale márne. Zbadali totiž husárov, ktorí sa potom premiestnili cez hranicu do Uhorska. Cisár prišiel neskoršie, obkolesený mocnou eskortou nemeckej jazdy. Napokon — oznamoval Tattenbach svojim spolusprisahancom — sobáš bol veľmi slávnostný, všetko sa dialo ticho a zdalo sa, že nikto nevedel o prípravných podujatiach. Cisársky pár sa vrátil do Viedne pod ochranou mocnej eskorty.

Medzitým nespokojnosť[49] v Uhorsku ešte vzrástla, keď trinásť hornouhorských stolíc poslalo ku kráľovi Leopoldovi do Viedne svojich vyslancov Melchiora Keczera, Michala Bornemissu a Ondreja Radicza, aby od neho vyprosili podporu svojich písomných žalôb. No všetky ich prosby boli po dlhom čakaní a prázdnej úteche úplne odmietnuté. — Montecucculi vraj Uhrov u kráľa vážne obvinil zo zrady[50] a radil mu, aby mocou čo najskôr zlomil ich vzdorovitú myseľ a priviedol ich tak k poriadku.

O krátky čas po svadbe cisára-kráľa bol Wesselényimu doručený list, v ktorom stálo, že Jeho Veličenstvo si želá, aby sa čo najskôr konala v Bratislave korunovácia kráľovnej.

Palatín chcel všetkými možnými spôsobmi korunováciu prekaziť, a preto zvolal do Trebišova snem, kde zhromaždené stavy kráľovu žiadosť otvorene odmietli. Svoje rozhodnutie motivovali tým, že sa deputácia trinástich stolíc Horného Uhorska márne do Viedne unúvala, keďže Jeho Veličenstvo nebralo vôbec na zreteľ jej ponosy a prosby. — A vtedy niektorí ministri vo Viedni opäť naliehavo radili, aby sa proti Uhrom použili prísnejšie meradlá a aby sa zvolal do Bratislavy nový snem.

Wesselényi netrpezlivo čakal na knieža Apaffyho s jeho armádou. Ten sa však nehýbal a turecký vezír opätovne žiadal, aby mu Uhri najprv vydali niektoré pevnosti. Nato zástupcovia Uhrov vyhľadali Apaffyho a žiadali ho, aby vyjednával s Turkami a aby medzi nimi konečne došlo k čestnému pokonaniu. Zároveň poslali vezírovi, sultánovým ministrom a pašovi do Budína bohaté dary.[51]

Snem, zvolaný roku 1667 z vôle kancelára Lobkowitza do Bratislavy, sa neuskutočnil, lebo aj tých niekoľko vyslancov, čo prišlo, celkom potichučky a kradmo sa opäť rozišlo.

O to hlučnejší bol snem zvolaný palatínom toho istého roku do Banskej Bystrice.[52] Wesselényi bol na ňom pozdravený s veľkým jasotom a pred plným zhromaždením po dlhšej ohnivej debate a ostrých výpadoch proti viedenským ministrom vyhlásil palatín osudné snemovné rozhodnutie:

— Keď kráľ ani tentoraz nedovolí a nevyplní najsúrnejšie požiadavky krajiny, aby totiž všetko cudzie vojsko vyprázdnilo krajinu a Uhorsko dosiahlo úplnú nezávislosť od Viedne, potom nám nezostáva nič inšie ako hľadať pomoc u Sedmohradčanov a Turkov a postaviť sa na odpor proti našim utláčateľom so zbraňou v ruke, atď.

Vtedy zasiahli Wesselényiho ako blesk z jasného neba tragické niobské správy: v Trnave zomrel jeho najlepší priateľ a priaznivec ostrihomský arcibiskup Juraj Lippay a cisárska vláda dostala od svojho vyslanca v Konstantinopole, ktorému tlmočník Pajanotti, rodom Talian, prezradil za veľa peňazí rokovanie Uhrov s Turkami, presné správy o Wesselényiho zámeroch a plánoch, čím bol tento magnát vystavený ohromnému nebezpečenstvu. Navyše sa ešte nechceli hýbať ani Apaffy, ani Turci, aby mu prispeli na pomoc v jeho nebezpečnom položení, a ani nemeckí kurfirsti sa neusilovali, aby mu nejakým spôsobom pomohli. — Wesselényi odcestoval s ťažkou hlavou z Banskej Bystrice do Nemeckej Ľupče (teraz Partizánska Ľupča) v Liptove a zomrel tam náhlou smrťou, ako sa tvrdilo, na porážku, alebo ako iní tvrdili, užitím jedu. Jeho mŕtvolu priviezli na Muránsky zámok a uložili s veľkou pompou do széchyovskej hrobky.[53]

Po smrti palatína Wesselényiho by možno celá sprisahanecká história bola zmizla vedno s ním a s ním by aj bola pochovaná, alebo by aspoň nebola mala také ťažké a kruté následky, keby neboli vystúpili dve horúce hlavy, a síce jedna v Chorvátsku, druhá v Uhorsku, a nepriviedli do skazy nielen seba samých, ale takmer všetku šľachtu, ba aj celú krajinu.

Jeden z nich bol Peter Zrínsky,[54] ktorý na vlastnú päsť rokoval prostredníctvom Bukovaszkého s Turkami. Nazdával sa, že dobyje Chorvátsko a Štajersko a bude platiť dane sultánovi ako svojmu ochrancovi. Najprv chcel prepadnúť Štajerský Hradec a uložiť mu výpalné a potom dobyť pevnosť Koprenicu. Napokon prepadlo a porazilo jeho rozptýlené vojenské sily cisárske vojsko. On sám aj s Frangepanom sa utiahol do Čakovca (Csakathurnu), a utekajúc odtiaľ do Uhorska, hľadal ochranu u grófa Kéryho. No ten oboch vydal cisárskemu vojsku.

Fraňo Krištof Frangepan chcel v zrozumení so Zrínskym dobyť hlavné mesto Chorvátska Záhreb. Keď sa mu jeho podujatie nepodarilo, stiahol sa s Petrom Zrínskym do jeho pevnosti Čakovca (Csakathurnu). Generál Spankau túto pevnosť obkľúčil a dobyl a Frangepana so Zrínskym poslal v putách do Viedne, odkiaľ boli obidvaja dopravení do Viedenského Nového Mesta.

Gróf Erazmus Tattenbach, bývalý štajerský námestník, ktorý obidvom vyššie uvedeným dodával zbrane a muníciu, ukrýval sa začas v Štajerskom Hradci, zradil ho však jeho vlastný služobník, a tak bol uvrhnutý do väzenia.

Rovnako našli aj grófa Fraňa Nádasdyho, ako sa ukrýva vo svojom pottendorfskom kaštieli, a aj jeho odviezli do viedenského väzenia.

Taký istý osud, ktorý vinou Petra Zrínskeho doľahol na Chorvátsko, zavinil Uhorsku vrchný išpán Zemplínskej stolice Štefan Bocskay, keď veliteľa tokajských c. k. okupačných zborov generála Stahremberga zradne a nenazdajky zajal a tento svoj čin oznámil stavom s vyhlásením, že menovaného generála bude držať zajatého tak dlho, kým Uhri nedostanú vo Viedni zadosťučinenie. Nato sa chopili zbraní uhorskí magnáti, ale aj cisárski vojvodcovia Kopp, Spork, Spankau, Leslye, Heister, knieža Lotrinský, ktorých vojenské zbory sa zhromažďovali a pripravovali na pochod ďaleko na Morave, v Sliezsku a v Rakúsku a potom zaplavili Uhorsko ako ťažké búrkové mračno.[55]

Knieža Karol Lotrinský tiahol cez Bratislavu a Trnavu proti banským mestám, Spork a Heister cez Oravu do Liptova, kde dobyli Thökölyho pevnosť Likavu a potom postupne zaujali kaštiele Ostrositha, Petrócziho, Barkócziho a iných magnátov. Generál Spork na hlavu porazil Fraňa Rákócziho I., ktorý zaujal postavenie s dvanástimi tisícami povstalcov pri Košiciach. Po tejto rozhodujúcej a nešťastnej bitke ušlo veľa šľachty cez hranicu do Poľska. Tí však, čo padli do rúk víťazov, boli ako zajatci odvezení do opevnených miest. Generál Karol Lotrinský sa po obsadení banských miest zjavil roku 1670 pred Muráňom, aby dobyl toto hlavné ohnisko povstania.[56] Knieža žiadal niekoľko ráz Máriu Széchyovú, aby sa dobrovoľne vzdala, ona však rozhodne odmietla odovzdať hrad a bránila sa statočne vyše roka. Konečne po viacerých naliehavých vysvetleniach kniežaťa, aký zbytočný a neužitočný je jej zúfalý odpor a ako si môže zadovážiť cisárovu milosť a odpustenie len dobrovoľným odovzdaním hradu, dala sa Wesselényiho vdova obmäkčiť, a úfajúc sa istej milosti, hrad odovzdala. No hneď bola na svoje veľké prekvapenie spútaná a spoločne s tajomníkom Fraňom Nagyom z Lešene (de Lessenye), tiež v putách, odvezená v krytom voze a pod silnou strážou do Viedne. Tajomníka Nagya dali mučiť a za strašlivých bolestí vypovedal, že všetky písomnosti vzťahujúce sa na sprisahanie sú ukryté pod kostolným oltárom na Muránskom zámku. Vyzradil aj kľúč k tajnému písmu a tretieho dňa na následky rán, utrpených mučením, zomrel. Mária Széchyová bola uvrhnutá do väzenia, kde márne čakala dlhé roky na sľubovanú milosť. Bola obvinená, že svojou ctibažnosťou podnecovala k rebélii Wesselényiho a že mala na sprisahaní aktívny a významný podiel. A tak dlhoročnou biedou, žiaľom a bolesťou zničenú a vysilenú na úmor mohla ju zo zúfalého položenia a chmúrneho žalára vyslobodiť iba smrť. Istý uhorský magnát vraj po dlhej námahe dostal povolenie, aby ju vo väzení navštívil, ale keď pred sebou zazrel kostru podobnú strašidlu, zdesene vykríkol:

— Si to ty, muránska Venuša?

Tak bolo povstanie potlačené a vymenovaný bol vojenský súd. Nadarmo prosili zajatci, aby ich súdili uhorskí sudcovia. V tom im nevyhoveli a rodený Uhor nesmel byť zastúpený v sudcovskom zbore.

Rozsudok nad Zrínskym a Frangepanom[57] bol vynesený najprv vo Viedenskom Novom Meste. Akty o tomto veľzradnom procese boli potom odoslané ríšskemu komornému súdu do Špýru a odtiaľ na nemecké univerzity, aby vyslovili svoju mienku.

Hlavní vodcovia povstania boli ako usvedčení veľzradcovia odsúdení na trest smrti na hranici a na iné kruté tresty až po odseknutie pravej ruky, no tento trest im cisár odpustil a zmiernil ho na obyčajný trest smrti. Nič nepomohla ani vynikajúca obrana učených advokátov Eylera a Stellu, ani srdcelomné prosby odsúdených o milosť, ani príhovor samého pápeža, trest smrti nad hlavnými osnovateľmi povstania bol potvrdený.

Frangepan bedákal, že je ešte mladý, iba dvadsaťosemročný a posledný svojho rodu. Dostal odpoveď, že aj knieža Fridrich z babenberskej dynastie bol práve taký mladý, a predsa musel zahynúť rukou jedného z Frangepanovcov.

A tak boli obidva tieto posledné výhonky hrdinských rodov Zrínskych a Frangepanovcov ráno 31. apríla 1671 vo Viedenskom Novom Meste popravené.

Prvý vystúpil na popravisko Peter Zrínsky, sám si zobliekol hornú časť odevu, a keď mu zaviazali oči rúškou vyšívanou zlatom, neustále sa modliac, položil hlavu na klát.

Frangepan, keď mu jeho páža viazalo okolo čela šatku, strhol ju a povedal potom k ľudu, ktorý sa na toto smutné divadlo zišiel vo veľkom počte, dojímavú rozlúčkovú reč v latinskom jazyku. Opitý kat mu potom niekoľkými neobratnými pohybmi odsekol hlavu.

Gróf Tattenbach bol popravený v Štajerskom Hradci.

Gróf Nádasdy, tento bohatý Kroisos, ktorého medzi sprisahancov zahnala jeho urazená ctibažnosť, že nebol vymenovaný za palatína, zomrel takou istou smrťou na popravisku vo Viedni. Jeho rodina dala jeho mŕtvolu nabalzamovať a uložiť do rodinnej hrobky v Léke (Lockenhaus) v Uhorsku, kde vraj jeho truhla v zanedbanom stave jestvuje ešte aj dnes. — Jeho poklady, údajne v cene štyroch miliónov, zhabala štátna pokladnica.

Fraňovi Rákóczimu I., ktorého svokor Peter Zrínsky bol popravený, cisár Leopold na srdcelomné prosby jeho matky daroval život. Za to musel prijať na svoje zámky Mukačevo a Tokaj cisárske vojenské posádky a zaplatiť 400 000 florénov pokuty, okrem toho pripadli jeho trenčianske majetky kráľovskému vlastníctvu.

Na Muránskom zámku sa podľa výpovede mučeného sekretára Nagya našli pod kostolným oltárom listy, dokumenty a menný zoznam sprisahancov, čo malo za následok, že bol zatvorený veľký počet príslušníkov najčelnejších šľachtických rodín. Ich majetok bol postihnutý konfiškáciou a oni sami boli potrestaní najkrutejšími trestami. — Cisársky generál Kopp prekonával vo vynachádzaní krutosti a tvrdosti všetkých ostatných.[58]

Zvlášť ťažko muselo pykať za toto nešťastné povstanie protestantské duchovenstvo, lebo všemocní jezuiti využili tieto udalosti na to, aby úplne zničili protestantizmus v Uhorsku.[59] Hoci hlavní vodcovia povstania boli rímskokatolíci, predsa zvalili všetku vinu na protestantov a ich duchovenstvo, aj keď na listine sprisahancov, nájdenej na Muránskom zámku, nebol podpísaný ani jeden evanjelický kňaz.[60]

Po Wesselényiho smrti chceli mať sprisahanci za svojho vodcu grófa Štefana Thökölyho II., lebo patril k najbohatším a najmocnejším magnátom Horného Uhorska, a pretože mal ako majiteľ zámkov Oravy, Likavy, Kežmarku, Štiavnika a ako liptovský vrchný išpán veľký vplyv na šľachtu v stoliciach Oravskej, Liptovskej a Spišskej. No vodcovská úloha mu pre jeho chorobu nijako nepristala; ležal totiž chorý v Oravskom zámku a veľmi trpel na pakostnicu. A tak skutočnými vodcami povstalcov v Hornom Uhorsku boli gróf Juraj Illyésházy, majiteľ viacerých zámkov v Trenčíne a v Hornom Uhorsku, barón Matej Ostrosith, majiteľ Liptovského Hrádku, Ilavy, Ludaníc, a barón Štefan Petróczi.

20. novembra 1670 zjavil sa pod hradom Orava generál Heister so svojím zborom a žiadal niekoľko ráz Thökölyho, aby sa vzdal a prijal na svoj hrad cisársku posádku. Hoci Thököly bol ťažko chorý, predsa sa rozhodne bránil vyhovieť výzve cisárskeho generála. Zavolal k posteli svojho vtedy ešte trinásťročného syna Emericha a kládol mu dôrazne na srdce starostlivosť o slobodu a záchranu vlasti, potom ho poslal v sedliackom preoblečení a v sprievode viacerých svojich šľachtických priateľov, ako boli Štefan Petróczi, Ambrož Keczer, Barkóczi a iní, tiež v sedliackom odeve, rýchlo do Liptova na hrad Likavu. Skoro nato Štefan Thököly II. zomrel a hrad Orava sa vzdal generálovi Heisterovi. Ten chcel Thökölyho mŕtvolu spáliť, ale cisár to nedovolil, lebo sa nechcel pomstiť mŕtvemu, rozkázal ho riadne pochovať.

Generál Heister dobyl potom všetky zvyšné hrady Thökölyho, Ostrositha, Petrócziho, Barkócziho atď. Ale aj tak ešte roku 1672 sprisahanci Štefan Petróczi, Matej Šuhaj a Gabriel Kende vyzvali písomne zo svojho vojenského tábora pri Burinke hornouhorské stolice k povstaniu.

No väčšina vyššej šľachty utekala zo strachu pred cisárskymi generálmi karpatskými priesmykmi, iní zas cez Kežmarok alebo cez Prešov a Bardejov do Poľska, pretože cisárski velitelia, obzvlášť generál Kopp, dali všetkých podozrivých zlapať a strašlivým spôsobom mučiť, takže tieto exekúcie naplnili obyvateľstvo horných stolíc hrôzou a zdesením. Vojaci generála Koppa[61] olupovali ľudí, krutým spôsobom zaobchádzali s mešťanmi a šľachtou bez rozdielu a brali všetko, čo im prišlo do cesty.

Juraj Illyésházy ako Thökölyho prívrženec bol zajatý roku 1680 vo svojom kaštieli vo Vsetíne na Morave a zatvorený najprv v Olomouci, potom v Bratislave, roku 1681 stratil všetky svoje hodnosti a majetky, ale na príhovor krajinských stavov bol prepustený na slobodu. Naproti tomu Fraňo Bonis bol v Bratislave sťatý. Baróna Štefana Petrócziho porazil 8. októbra 1672 pri Levoči cisársky generál Spankau a obrátil ho na útek. Tým sa skončilo Wesselényiho povstanie.

Na Muránskom zámku zanechal knieža Karol Lotrinský mocnú posádku. Majiteľom hradu sa stal opäť gróf Ján Roththal, za prefekta hradu bol menovaný barón Windisch a po ňom roku 1679 Hieronym von Canzellar.



[40] Palma, Not. rer. Hung. P. 200.

[41] Janičiari boli turecká pechota, zorganizovaná po prvý raz roku 1362 sultánom Amuratom I. z vojnových zajatcov balkánskych národov. Spomedzi nich najmladších nútili prestúpiť na islamské náboženstvo a vykonávať vojenskú službu. Najprv ich poslali do Malej Ázie a dali do služby tamojším mohamedánskym rodinám, aby sa upevnili vo viere, ktorú im nanútili, a aby sa ťažkou robotou zocelili na vojenskú službu. Časom ich sultáni odmenili za vynikajúce vojenské služby privilégiami, takisto boli odmenení osobitnými poctami za svoju náboženskú horlivosť. Tento janičiarsky pluk vyrástol v 15. a 16. storočí na strašnú moc, v čase pokoja mal na 196 oddielov po sto mužoch, vo vojne po 500 mužoch. V časoch veľkého sultána Solimana pokladali janičiarov za jadro tureckej armády a za najlepšie vycvičený a najviac obávaný vojenský zbor v celej Európe. Napokon sa stali veľmi spupnými, odbojnými a buričskými. Robili sprisahania, rabovali a mordovali v Konstantinopole, vraždili sultánov a stávali sa veľmi nebezpečnými pre samotné Turecko. Keď sa sultánovi Mahmudovi II. podarilo získať ich veliteľov a muftiho, rozkázal roku 1826, aby ich napadlo pravidelné vojsko; mufti rozvinul zelenú prorokovu zástavu, potom delostrelectvo, námorníci, sultánova garda a vybraná časť obyvateľstva obkľúčili janičiarske kasárne a útočili na nich zo všetkých strán, časť rozstrieľala streľba z diel alebo boli dorúbaní v pouličných bitkách. Táto krvavá poľovačka a ubíjanie janičiarov trvalo tri mesiace, kým nezničili 25 000 mužov; zvyšok, ktorý zostal, vypovedali do rozličných tureckých provincií. Pozri Slovník náučný.

[42] Palma Notitia rer. Hung. P. III. pag. 203.

[43] Ján Bethlen, edit. Horányi, Hist. rerum. Trans. Pars 1.: K tomu ešte pristupovala aj okolnosť, že cisár udeľoval cudzincom tak duchovné ako aj svetské hodnosti.

Palma Not. rer. Hung. P. 111.: Basta, veliteľ cisárskych vojsk, správal sa veľmi kruto a bol lakomý. Keď sa dozvedel o nejakom boháčovi a majiteľovi pozemkov, pod rozličnými zámienkami vymáhal od neho zlato, striebro a iné cenné veci, ba olupoval takých ľudí aj o život, navyše ešte nezabúdal sužovať všetok ľud odpornými vtipmi, mrzkými nadávkami a najostrejšími výčitkami.

Bartholomaeides Not. Cottus Gömör: V Rakamaze pod generálom Susom si vojak, ktorý vymeriaval tábor, myslel, že vykonal svoju povinnosť, keď lúpil, pustošil a vykrádal kúrie šľachty, mestá a usadlosti, keď ich ničil a zrovnával so zemou. — Už samotné mená veliteľov: Basta, Susa, Montecucculi, Koppia, Spork, Spankau, Strassoldo, Wrbna, Nigrelli, Caprara, Caraffa a Rabutini boli pre našich ľudí žalostné a strašné. — Montecueculi, zrieknuc sa takmer všetkého cítenia kresťana, prvý ničil stolice, atď.

[44] Joan. Bethlen Hist: K týmto nešťastiam sa ešte pridružilo prestúpenie Fraňa Rákócziho, syna kniežaťa slávnej pamäti na rímskokatolícku vieru. Keď ten zmenil náboženstvo, zničil veľa reformovaných kostolov, zaujal príjmy slávnej školy v Šarišskom Potoku a veľmi zle zaobchádzal s príslušníkmi reformovaného náboženstva.

[45] Bartholomaeides: Not. Cottus Gömör: Wesselényi čoskoro aj sám porušil vernosť cisárovi a s ostrihomským arcibiskupom Jurajom Lippayom sa stal hlavou sprisahancov. Sprisahanie proti kráľovi Leopoldovi sa začalo v Trenčianskych Tepliciach, pokračovalo a bolo dokončené na Muráni.

[46] Joannes Bethlen Hist. rer. Trans. ed. a Horányi Pars. 1. pag. 305.: Mikuláš Bethlen a Michal Teleki, poprední sedmohradskí šľachtici, vytiahnuc v máji roku 1666 zo Sedmohradska, našli na Muránskom zámku grófa Fraňa Wesselényiho, palatína kráľovstva uhorského, a veľkú časť uhorskej šľachty, zhromaždenú na hrade. — Títo zástupcovia šľachty, prijatí s veľkým očakávaním a zaviazaní prísahou mlčať, počuli z palatínových úst dôvod, prečo boli pozvaní, a prijali z jeho rúk podmienky predostreté Turkom a napísané na liste.

[47] V archíve Gemerskej stolice nenachádzame nijaké písomné dokumenty z rokov 1664 až 1670 vzťahujúce sa na sprisahanie Wesselényiho; boli hádam úmyselne zničené; najviac sa o ňom dozvedáme zo záznamov kancelára Jána Bethlena, ktorého rukopis uverejnil Horányi.

[48] Palmov Commentator: Roku 1666 chceli Nádasdy a Zrínsky zajať pomocou 500 vojakov pri Pottendorfe cisára, keď cestoval po svoju manželku.

Roku 1668 zapálil viedenský kaštieľ (Nádasdy), chcel odstrániť cisára zo sveta jedom, a pretože mu v tom prekážala jeho manželka, použil iný prostriedok a otrávil jedom studňu.

[49] Palma not. rer. Hung. Pars III. pag. 207: Ku kráľovi boli poslaní vyslanci, ktorí ho žiadali, aby odvolal z krajiny cudzie vojsko a vrátil protestantom ich kostoly a gymnáziá. No kráľ ich návštevu najprv odložil, potom im dal otvorene odmietavú odpoveď.

Bartholomaeides Not. Cottus Gömör, pag. 246.

[50] Palma Not. rer. Hung. Pars III. pag. 205.

[51] Palmov Commentator: Roku 1669 Uhri, hlboko pokorení, vyslali za všeobecného súhlasu k Turkom vyslancov, aby Turci zaujali Uhorsko. Vezír im to sľúbil pod podmienkou, že im skôr odovzdajú niektoré pevnosti. Celú vec vyzradil vyslancovi cisára Leopolda tlmočník Panagiotti.

Joan. Bethlen ed. Horányi. Pars. I. pag. 365:

Uhorskí magnáti prosili o patronát a o ochranu zo strany tureckého dvora a ponúkali „večné spojenectvo“ — ako tvrdili — a ďalej sľubovali, že budú platiť každoročne vo forme daru od obyvateľstva šesťdesiat tisíc zlatých.

Bartholomaeides Not.: A to sa tiež nemôže zamlčať, že Wesselényi poslal roku 1664 Michala Bóryho, správcu svojich majetkov, k Jánovi Filipovi, ríšskemu kniežaťu a mohučskému arcibiskupovi.

[52] Palmov Commentator: Roku 1667 Leopold dôrazne žiadal, aby sa zvolala diéta a počas nej konala korunovácia jeho manželky Margaréty; na diétu sa vyslanci Horného Uhorska nezišli, no tým hlučnejší snem sa konal v Banskej Bystrici. Nádasdy sa uchádzal o úrad palatína, bol však odmietnutý; toho roku totiž zomrel Wesselényi.

[53] Palatium Regni Hungariae Pars II. pag. 136: Apaffyho list braniborskému kurfirstovi: „Nič by sa nebolo bývalo z týchto zmätkov uskutočnilo, keby nebolo bývalo smiešnych počinov grófa Petra Zrínskeho a keby nebol uvrhol do skazy seba a celý rod Fraňa Rákócziho a mnohých iných.“

[54] Peter Zrínsky, pravnuk sigetského hrdinu, narodený roku 1621, bol najprv kapitánom na Sinje a Oguline, potom generálom. Bojoval úspešne s Turkami, vzal im pevnosť Ostrovac a dosiahol proti nim roku 1663 skvelé víťazstvo. Mal ustavičné spory s nemeckými veliteľmi, ktorí ho ohovárali u kráľa, najmä keď poslal svojmu bratovi pomoc proti Turkom do krajiny ležiacej v doline rieky Mur, proti čomu sa stavali nemeckí velitelia. Po strašlivej smrti svojho brata v novembri 1664 vydal sa do Viedne a prosil kráľa, aby mohol odísť do Čakovca. V tom čase ho pápež vyznačil čestným titulom „obranca evanjelia“ a Chorváti ho zvolili za veliteľa armády, ktorá mala brániť krajinu rieky Mur proti Turkotatárom, pripravujúcim sa na vpád z Kaniže. Roku 1666 bol menovaný chorvátskym bánom. Práve vtedy sa stupňovali spory s cisárskymi generálmi Auerspergom a Herbersteinom, ako aj s vojenskou radou vo Viedni, lebo chorvátske krajinské práva sa znevažovali, jeho vlastná autorita sa zmenšovala. No pretože v tomto spore vždy zle pochodil, nemohol ponad to všetko prejsť s chladným srdcom. Jeho priatelia v Chorvátsku a Uhorsku, snívajúci o autonómii a nezávislosti Uhorska a Chorvátska, svoje nepriateľstvo a hnev voči Nemcom ešte viac roznietili a najmä vtedy, keď Zrínsky roku 1666 vydal svoju peknú dcéru za Fraňa Rákócziho. A tak v dohovore so svojím švagrom Fraňom Frangepanom, Erazmom Tattenbachom, s palatínom Wesselényim, Fr. Nádasdym a inými sa postavil do otvoreného nepriateľstva voči viedenskej vláde a s pomocou svojich kapitánov hľadal roku 1669 aj pomoc u Turkov. Mikuláš Erdödy, jeho úhlavný nepriateľ, ponáhľal sa do Viedne a prezradil plány Zrínskeho. Čoskoro nato vpadlo do Chorvátska cisárske vojsko zo Štajerska a Kranska a rozptýlené Zrínskeho vojenské sily jednu po druhej porazili. Keďže sám Zrínsky ešte nebol pripravený na vojnu a ani od Turkov nedostal pomoc, uzavrel sa s Frangepanom a s 2000 vojakmi v Čakovci. Táto pevnosť však čoskoro padla do cisárskych rúk zradou. Zrínsky a Frangepan ušli do Uhorska ku grófovi Kérymu, ale ten obidvoch zajal a odovzdal cisárovi. 30. marca 1670 vydal cisár patent, podľa ktorého Peter Zrínsky bol zbavený všetkých svojich majetkov a hodností, ale tým, ktorí boli ochotní dobrovoľne sa vzdať, bola sľúbená amnestia. Cisárske vojsko dobývalo a ničilo jeden hrad sprisahancov za druhým, literárne a umelecké predmety sa sčiastky odvážali do Viedne, sčiastky ich rozobrali komisári. Peter Zrínsky poslal potom kráľovi Leopoldovi z väzenia vlastnú obhajobu, zloženú v latinskom jazyku, v ktorej sa usiloval dokázať svoju nevinu a zároveň sa aj odvolával na zásluhy svojich predkov, svojho brata a seba samého, no všetko márne.

[55] Bartholomaeides Not. pag. 251: Roku 1670 začal vrchný išpán Zemplínskej stolice Štefan Bocskay občiansku vojnu tým, že zajal veliteľa tokajského cisárskeho vojska Stahremberga. — To bolo pre sprisahancov znamenie na začatie vojny — na ich potlačenie sa zjavilo v krajine čoskoro cisárskeho vojsko.

[56] Bartholomaeides Not. pag. 623: Cisárske vojsko, poslané do týchto končín, obkolesilo Muránsky zámok. A keďže bol tak dobre opevnený, že ho nebolo možné dobyť násilím, ovplyvnili jeho majiteľku, vdovu po nedávno zomretom Wesselényim, ktorá zostala sprisahancom verná až do konca, ba keď sa všetci ostatní jej spojenci rozpŕchli, sama sa odvážila vzdorovať cisárskemu vojsku. Avšak napokon sľubmi dosiahli to, že sa dobrovoľne vzdala cisárovi. Nato ju odviezli do Viedne a za ňou boli odoslané všetky písomné dokumenty ako svedectvá sprisahania, obsahujúce záznamy zapísané tajným písmom. František z Lešene, tajomník nebohého palatína, ktorý poznal všetkých pôvodcov týchto listov, bol mučením prinútený všetkých vyzradiť.

Palatium Regni Hung. P. II. pag. 136: Avšak nešťastná vdova Széchyčka, ktorá zostala nažive, pritiahla na seba pomstu. Keď nemohla byť roku 1670 premožená na Muránskom zámku zbraňami, zmocnil sa jej knieža Karol Lotrinský sľubmi. Bola spútaná a aj s Františkom Nagyom, ktorý vedel o všetkých tajomstvách, odvezená do Viedne, kde v žalári pomaly zomierala, zbavená celého svojho imania v prospech kráľovskej pokladnice.

Ján Bethlen ed. Horányi P. II. pag. 42: Keď nemohli vdovu po nebohom palatínovi Františkovi Wesselényim a paniu na nedobytnom hrade Muráň premôcť zbraňami, zmocnili sa jej na písomné sľuby cisárove; po obsadení hradu kráľovským vojskom bola hneď uväznená a všetky písomnosti, ktoré posielali jej nebohému mužovi rozliční ľudia, boli zhromaždené do zapečatených fasciklov a odoslané do Viedne; František z Lešene, o ktorého mienku sa obzvlášť opierali, vynakladal veľkú námahu, aby získal na kráľovu stranu odhodlanú paniu, no táto jeho hanebná zrada mu priniesla len uväznenie, mučenie a napokon aj smrť. Tento muž uviedol do najväčšieho nebezpečenstva všetku uhorskú šľachtu.

[57] Behaimova kronika z Nového Viedenského Mesta: Anno Domini 1671 30. apríla ráno dvaja šľachetní a bohatí páni, gróf Peter Zrínsky a Fraňo markgráf Frangepan, obidvaja obvinení zo zločinu urážky Veličenstva a z velezrady, boli odsúdení na stratu života, cti a svojho imania atď.

[58] Palma Not. rer. Hung. P. III. pag. 211: Kruto zaobchádzali s každým, na koho padlo podozrenie zo sprisahania, nepozerali na počet, kto bol zajatý, vojenský súd ho odsúdil na smrť. Nesúdili však obyčajným spôsobom, ale najvyhľadávanejšími druhmi trestov: niektorí boli mučení, iným odsekli údy, niektorí boli nastoknutí na kôl alebo lámaní kolesom, pre ostatných to bolo smutné divadlo.

Cisárski generáli Lesley a Heister zatkli z vyššej gemerskej šľachty týchto: Mikuláša Orlaya de Karva, Jána Dancsu, viceišpána Mikuláša Szakmáryho, Gabriela Ginczeyho, Jána Szakmáryho, Fraňa Tornallya, viceišpána Alexandra Uzu, Regályiho atď. Okrem nich uväznili ešte veľa iných šľachticov a odsúdili ich na stratu imania v prospech kráľovského majetku. Všetci títo delikventi sa nazývali „nobiles cedulati“, pretože boli zapísaní v zozname (cedula, schedula — list) sprisahancov, ktorý sa našiel na Muránskom zámku.

[59] Skoro po potlačení sprisahania Wesselényiho obrátil sa hnev a prenasledovanie proti protestantskému duchovenstvu. Najprv odviedli zatknutých jednotlivcov, ako ochtinského ev. farára Ondreja Bubenku na hrad Muráň a štítnického ev. farára Valentína Geletnekyho do Košíc atď. Potom v auguste 1673 zavolali protestantských kňazov spoločne do Bratislavy, kde zasadal súd, zvaný „Sedes Delegatoria“ pod predsedníctvom ostrihomského arcibiskupa Juraja Szelepcsényiho. Tu ich obvinili na základe Wittnyedyho falošného listu, „že ovplyvnení pekelným našepkávaním a zlými duchmi vyhlásili cisára a arcibiskupov za modliarov a nazývali ich pápežskými psami. Ďalej, že potupili svätých, Pannu Máriu a samotného ukrižovaného Vykupiteľa. Potom, že rušili pokoj v krajine, nabádali ľud k sprisahaniu a vzbure, a konečne, že radou a činom podporovali sprisahanca Wittnyedyho“. Na základe toho boli označení za vinných pre porušenie vernosti Jeho Veličenstvu.

Menovaný súd zasadal od 25. septembra až do 6. októbra a v jeho priebehu boli vypočutí a odsúdení veľmi učení a záslužní mužovia, menovite z evanjelikov: superintendenti Joachim Kalinka a Martin Tarnóczy, kňazi Daniel a Ján Horčičkovci, Peter a Ján Sextiovci, Izaiáš Pilárik, Ján Milochovinus, Jób Trusius, Ján Burius a ešte veľa iných.

Z celého rokovania sa dalo zreteľne vycítiť, že sudcom šlo len o to, aby predvolaných kňazov a učiteľov donútili prísahou sa zrieknuť evanjelického náboženstva. Keď sa to sudcom nepodarilo, oznámil im 6. októbra gróf Juraj Illyésházy, ktorý prestúpil na katolícku vieru, tento výrok: aby Kalinka, Tarnóczy a Ján Horčička boli podrobení mučeniu, ostatní iným ťažkým trestom. Prvý rozsudok bol potom zmenený v tom zmysle, aby jedni z nich boli odvlečení na galeje do Neapola, iní na robotu na šiance, zvyšok aby bol vypovedaný z krajiny na reverz, že sa už nikdy nevrátia do Uhorska. Tak sa stalo, že títo poslední sa vysťahovali v neskorej jeseni aj so svojimi rodinami cez Žilinu do Sliezska, znášajúc pritom veľké nešťastie a výsmechy podliakov, ktorých proti nim nahuckali.

Niektorí ev. kňazi sa ukrývali začas pred svojimi nepriateľmi v hore. Tak aj bývalý kňaz v Chyžnom Lorenc Bahil, ktorého mali odviesť na Muránsky zámok vojaci poslaní osobitne pre neho. Keď sa jeho strážcovia zabávali v krčme v Mokrej Lúke a zabudli na neho, že sedí v kúte, Bahil využil vhodnú chvíľu, pretiahol sa nepozorovane dvermi a zachránil sa útekom do blízkej hory. Dva roky sa skrýval v chyžnianskych vrchoch, pričom ho jeho cirkevníci zásobovali potravinami. Do cudziny ušiel iba vtedy, keď sa jeho úkryt v hore stal všeobecne známym.

[60] Protestantskí kňazi, odsúdení na ťažké tresty väzenia roku 1674 zostavili a podali cisárovi Leopoldovi prosebnú žiadosť, v ktorej sa trpko ponosujú, že im vzali nielen ich modlitebné knižky, ale aj odev, ďalej že vykonávajú každý deň v daždi a zlom počasí najťažšie roboty, stavajú múry kaštieľov a násypy, nosia ťažké bremená, vláčia drevo a vodu do dôstojníckych jedální, vynášajú z konských stajní hnoj, ba že aj záchody čistia a musia nečistotu odstraňovať holými rukami a že ich navyše mučia ešte hladom a smädom. V pevnosti Leopoldov im vraj jezuita Kellio pre ich náboženské presvedčenie trhá vlasy a rozkazuje vojakom, aby ich strašne bili kolbami pušiek. Ten istý jezuita im vraj hrozil, že dá každého z nich predať za 100 toliarov na galeje atď. Napokon sa títo nešťastníci zmieňovali o tom, že v Leopoldove je ich potupne zatvorených (iba na holé podozrenie) 35, v Sarvári 15, v Branči 5, v Kapuvári 7, v Malinove (Eberharde) 6, v Komárne 3. (Korouhev na Sionu, 1880).

[61] Christ. Genersich: Merkwürdigkeiten der kön. Freistadt Käsmark. Seite 496 (Pamätihodnosti kráľovského slobodného mesta Kežmarku, s. 496).

Franc. Kazy: Historia r. Hung. Lib. X. Tom. III., pag. 93.

Andr. Lehotzky: Stemmatograph. II. pag. 396.

Ifj. Kubinyi Mik.: Árva vára (Oravský hrad).




Samo Tomášik

— básnik a prozaik, známy ako autor hymn. piesne Hej, Slováci a historických próz, v ktorých zdôrazňuje význam Slovákov v uhorských dejinách Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.