Zlatý fond > Diela > Pamätihodnosti Muránskeho zámku


E-mail (povinné):

Stiahnite si Pamätihodnosti Muránskeho zámku ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Samo Tomášik:
Pamätihodnosti Muránskeho zámku

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Jaroslav Merényi, Katarína Maljarová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 114 čitateľov

Fraňo Rákóczi II. daruje Muránsky zámok svojmu priateľovi Bercsényimu, no v jeho majetku bol len krátky čas

S Karlovackým mierom boli Uhri veľmi nespokojní, pretože bol podpísaný bez ich účasti na vymedzovaní hranice. Okrem toho sa nemohli zmieriť s tým, že XXXI. artikul zlatej buly kráľa Ondreja II. z roku 1222 bol na sneme v Bratislave roku 1687 vyhlásený za zastaraný a navždy odstránený. Menovaný artikul sa totiž pokladal za vlastný koreň ustavičného nepokoja a vzbury, lebo podľa neho mal každý šľachtic právo bez toho, aby bol obvinený z vlastizrady, postaviť sa na odpor kráľovi a voči nemu sa brániť, ak by kráľ chcel podniknúť niečo proti slobodám vyhláseným Ondrejom II. Pri korunovácii následníka trónu a neskôr kráľa Jozefa I. bol tento artikul z prísažnej formuly vypustený so slovami: „exclusa tamen et semota Articuli XXXI. eiusdem Decreti clausula“ (bola odstránená a vypustená klauzula tohto dekrétu). Hlavne na túto okolnosť poukazovali Uhri vo svojich krajinských sťažnostiach (gravamina). A z tejto príčiny to začalo v krajine opäť nebezpečne vrieť. Utvorila sa tajná konfederácia s vedúcim výborom v počte osemdesiat členov. Vrenie narastalo i preto, že veľa duchovných a svetských úradov a hodností sa dostalo cudzincom, v krajine bolo ponechané vojsko, obyvateľstvo trpelo útlakom, olupovali ho o majetok, Thökölyho prívržencov krutým spôsobom popravovali alebo vyháňali z krajiny atď.

Na čelo tajného spolku alebo revolučného výboru chceli postaviť muža, ktorého meno, pôvod a bohatstvo by urobilo na obyvateľstvo krajiny dobrý dojem, a ako najvýhodnejší na to sa im videl mladý Fraňo Rákóczi II.[77]

Tohto Fraňa Rákócziho, syna Heleny Zrínskej, ktorej otec bol popravený vo Viedenskom Novom Meste a ktorá sa po smrti svojho prvého manžela Fraňa Rákócziho I. vydala za Emericha Thökölyho, odviezla cisárska strana po zaujatí hradu Mukačeva roku 1688 aj s jeho matkou a sestrou ako dvanásťročného chlapca do Viedne. Tu mu ustanovili za poručníka kardinála Kollonitsa, ktorý ho mal vychovávať v náboženstve a pripravovať na kňazský stav — k čomu on neprejavoval ani najmenšiu náklonnosť. Gróf Ferdinand de Aspremonte, ktorý sa oženil s Rákócziho sestrou Julianou, dosiahol prosbami u kráľa Leopolda, že jeho švagor Fraňo sa mohol po piatich rokoch vrátiť do Uhorska a dostal naspäť aj časť svojich konfiškovaných majetkov. Oženil sa s princeznou von Hessen-Rheinfels, ktorej zmužilý a podnikavý duch dokonale harmonizoval s jeho rytierskou, smelou a nepoddajnou povahou. V osobe Rákócziho sa združovala telesná sila s vynikajúcimi duševnými vlastnosťami. Nemohol nikdy zabudnúť na úpadok svojej vlasti, na stratu výsad a bývalej moci svojho rodu. Naplňovala ho nezmieriteľná nenávisť voči Rakúsku, keď si uvedomil, že mnohí jeho príbuzní našli smrť na popravisku, iní hnili vo väzení alebo boli vyhnaní z krajiny a jeho vlastná matka musela žiť v Ázii.[78]

Už roku 1702 vypukol v Hornom Uhorsku nový nepokoj a povstanie, na ich potlačenie vymenoval kráľ Leopold osvedčeného a rytierskeho Štefana Koháryho.[79]

Fraňo Rákóczi žil po svojom návrate do Uhorska so svojou manželkou na Šarišskom zámku.[80] Tu ho veľmi často navštevovali príslušníci konfederácie, a tak vzal na seba zverenú úlohu vodcu, aby opäť vybojoval stratenú slobodu. Tu písal v rokoch 1700 a 1701 listy menom uhorských konfederantov francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XIV., ktorého vtedy pokladali za najmocnejšieho monarchu v Európe a ktorý dobyl Lotrinsko s časťou Alsaska. Listy zveroval do rúk Longuevallovi, veliteľovi bádenskej légie, ktorá mala svoju posádku v Šarišskej stolici. Bol to rodený Francúz z Lotrinska a dôverný Rákócziho priateľ, ktorý sa chcel vrátiť do Francúzska. No on tie listy neodnášal do Paríža, lež do Viedne[81] a odovzdával ich cisárovi Leopoldovi. Takým spôsobom zrádzal vodcov sprisahania a ich úmysly. Vojenskí velitelia v Uhorsku ihneď dostali rozkazy, aby zatkli sprisahancov, ktorých označil Longuevall. — Grófovi Bercsényimu sa pošťastilo ujsť s niekoľkými ďalšími cez hranicu do Poľska. No Fraňa Rákócziho zatkol na jeho Šarišskom zámku v noci plukovník Solari a odviezol do Viedenského Nového Mesta. Podobne boli uväznení Štefan Szirmay, bývalý Thökölyho radca, bratia Adam, Ladislav a Michal Vayovci, Pavol Okolicsáni a iní.

Vo Viedenskom Novom Meste zatvorili Rákócziho do tej istej izby, v ktorej sedel aj jeho starý otec Peter Zrínsky, a bol veľmi prísne strážený. Vojenský súd pod predsedníctvom kardinála Kollonitsa, jeho bývalého učiteľa náboženstva, ho odsúdil na smrť. Tento výrok cisár Leopold na prosby cisárovnej zmiernil na doživotné väzenie na zámku Kufstein v Tirolsku. Večer predtým, ako ho mali odviezť, vyviedli Rákócziho, preoblečeného do dragúnskej uniformy, z väzenia a mesta ešte pred zatvorením vrát dvaja bratia Lehmanovci, rodení Prusi. Za mestom čakali Uhri s osedlanými koňmi, na ktorých oslobodený väzeň v divom cvale ušiel.[82] Jeho útek síce čoskoro zbadali, zalarmovali výstrelmi z diel celé mesto a poslali za ubehlíkom dragúnov, ale márne. Rákóczi vymieňal kone, prekročil uhorskú hranicu, sprevádzaný svojimi priateľmi, a keď prešiel na loďke Dunaj, neprestajne pokračoval v jazde až cez poľskú hranicu. Jeho osloboditeľ kapitán Lehman, ktorému sľúbila Rákócziho manželka dvadsaťtisíc florénov, bol uväznený a zastrelený.

V Poľsku prijali Rákócziho priateľsky ako hosťa, a napriek žiadosti viedenského dvora ho nevydali. Prosil o podporu Poliakov, Rusov a francúzskeho kráľa.

Pre kráľa Ľudovíta XIV., ktorého práve vtedy, za vojny o španielske dedičstvo, napadli Rakúsko, Portugalsko a Savojsko a ktorého tiež veľmi tiesnili námorné mocnosti, najmä Anglicko, to bola vhodná príležitosť, aby zamestnal Rakúsko v chrbte. Poslal Rákóczimu peňažitú pomoc[83] a Poliaci mu nebránili, aby v ich krajine verboval a vyzbrojoval mužstvo.

Z Poľska Rákóczi a jeho najlepší priateľ Bercsényi roku 1703 vpadli do Berehovskej stolice. Boli síce po prvý raz odrazení, vrátili sa však opäť s ešte väčšou silou a porazili cisárske vojsko pri Mukačeve. Hneď nato sa k Rákóczimu pridružila szathmarská šľachta, a keď zo všetkých strán prúdili pod jeho zástavy húfy ozbrojencov, zaujal Tokaj a Košice. O krátky čas vyrástlo jeho vojsko na dvadsaťtisíc mužov a s touto silou prišiel do Gemerskej stolice a žiadal, aby sa k nemu pridružila so zbraňou všetka šľachta (1704). Blh (Balogh) a Rimavskú Seč daroval grófovi Antonovi Eszterházymu, a keď dobyl Muránsky zámok, venoval ho svojmu najvernejšiemu prívržencovi grófovi Bercsényimu. Jeho manželka, grófka Bercsényiová,[84] si vyvolila tento hrad za svoje trvalé bydlisko a zariadila ho s veľkou nádherou, lebo sa v ňom chcela honosiť ako kedysi Mária Széchyová vybraným luxusom.

Kráľ Leopold sa nedožil konca rákócziovskej vojny, zomrel 5. mája 1705, keď vládol v Uhorsku plných päťdesiat rokov a všetky tieto dlhé roky takmer nepretržite viedol vojny hneď s vonkajším, hneď s vnútorným nepriateľom.

Ťarcha vojny padla teraz aj s korunou na kráľa Jozefa I., ale vtedy vyrástla Rákócziho armáda už na päťdesiattisíc vojakov.

Snem, ktorý Rákóczi zvolal roku 1706 do Miškovca, medziiným rozhodol, aby sa na Muránskom hrade držali v úschove uhorská kráľovská koruna, krajinské odznaky[85] a krajinský archív, len čo sa dostanú do rúk konfederovaných. A to je tiež dôkaz toho, že Muránsky zámok ešte v tomto čase, hoci veľmi utrpel viacerými obliehanými, a najmä veľkým požiarom a sčiastky bol aj vážne poškodený, bol chýrečný svojou slávou a vážnosťou.

Keď rokovanie s konfederovanými vyznelo neúspešne,[86] došlo 3. augusta 1708 pri Trenčíne k rozhodujúcej bitke, v ktorej generál Heister dosiahol nad Rákócziho vojskom veľké víťazstvo. Na bojovom poli zostalo šesťtisíc mŕtvych a veľké množstvo vojakov padlo do zajatia.

Od tých čias Rákócziho moc a vážnosť poklesla, pretože nedostal nijakú pomoc z Francúzska a jeho prívrženci, najmä magnáti, sa vo veľkom počte poddávali kráľovi.

Roku 1709 pritiahol do Gemera[87] kráľovský generál Viard a s celou stolicou dobyl aj Muránsky zámok, z ktorého po trojročnom panovaní zavčas ušla grófka Bercsényiová.

Rákócziho vyhliadky[88] sa ukázali beznádejnými, no predsa Rákóczi ani teraz nebol ochotný podrobiť sa legitimnému kráľovi. Dal radšej prednosť vyhnanstvu, a tak s Bercsényim a ešte s niekoľkými odišiel roku 1711 najprv do Poľska. Jeho vrchný veliteľ Károlyi uzavrel medzitým s kráľovským splnomocnencom, grófom Jánom Pálffym, v Szathmáre mier.



[77] Palma Hung. nova, pag. 248.

[78] Ivan Nagy M. O. Csal. IX. köt. 597 lap píše, že starobylý rod Rákócziovcov pochádza vraj z Čiech, ich predkovia Radvan a Bogat sa presťahovali do Uhorska v časoch prvých uhorských kráľov a neskoršie sa rozvetvili na rodiny Rákócziovcov, Morvayovcov, Körtvélyesyovcov, Czékeyovcov, Monokyovcov a Izsépiovcov. Všetky tieto rody, okrem Izsépiovcov, už vymreli. — Príslušníci rodu Rákócziovcov bojovali ustavične za svoju vlasť, pretože úzko splynuli s národom. Či víťazil, alebo bol porazený, nikto z tohto rodu nebol zradcom. A hoci zomrel už aj posledný potomok tohto rodu, predsa sa zachováva v pamäti jeho slávne meno a nezničiteľná priazeň národa.

[79] Slovník náučný D. 7, s. 58.

[80] Štefan Hyroš: Protoc. com. Liptov, Nr. 16, pag. 128.

[81] Rákóczi vo svojej Responsum ad supplicationem etc. (rukopis) pripisuje Longuevallovu zradu a svoje uväznenie jezuitskej prefíkanosti.

[82] Po päťmesačnom väznení vo Viedenskom Novom Meste oslobodil Rákócziho zo žalára večer 7. novembra 1701 kapitán Lehmann. Rákóczi ušiel do Poľska a ukryl sa v kaštieli vojvodu Adama Sienowského. Rakúska vláda vydala na neho zatykač a sľúbila tomu, kto ho privedie živého, 10 000 florénov, kto prinesie jeho hlavu, 6000 florénov. Pozri: Glyc. Spányik Hist. Pragm. R. H. pag. 423. — Sam. Timon Epit. chr. rh. pag. 280.

[83] Palma Hung. nova, pag. 253: Od Ľudovíta XIV. prišiel posol, ktorý nádejou na skorú pomoc ešte väčšmi oduševnil prívržencov rákócziovských pre pokračovanie vo vojne.

[84] Bartholomaeides Not. Cottus Gömör: Hrad Muráň bol v nasledujúcich rákócziovských povstaniach určený s ostatným majetkom k nemu prináležiacim Mikulášovi Berczényimu, ktorý v ňom ubytoval natrvalo svoju manželku.

[85] Belius Not. Hung. novae, P. II. pag. 71. Bartholomaeides Not. Cottus Gömör: Hrad Muráň určili Rákócziho prívrženci za strážcu kráľovskej koruny a klenotov, ako aj za miesto, kde boli uložené kráľovské knihy.

[86] Keď roku 1705 zomrel kráľ Leopold, vymenoval snem v Szécséni Fraňa Rákócziho II. za uhorského a sedmohradského kniežaťa a grófa Berczényiho za vrchného veliteľa. Vtedy dosiahla Rákócziho moc svoj vrchol. V Sedmohradsku prinútil Šimon Forgách cisársku armádu ku kapitulácii a tú potom rozšíril Rákócziho plukovník jazdy Juraj Luby na celé Uhorsko, až po rakúsku hranicu.

[87] Bartholomaeides Not. Cottus Gömör, pag. 258.

[88] Rákócziho armáda, ako sa vojna predlžovala, trpela čoraz väčšmi nedostatkom peňazí, odevu a výzbroje, takže vojakov bolo treba z času na čas posielať do domovských stolíc, aby sa tam vystrojili a vyzbrojili a potom sa opäť vrátili k armáde. Tí však — nazývaní kuruci — išli často namiesto k armáde do hory, aby rabovali a zbíjali. Stali sa veľkou pliagou krajiny, takže na rozkaz stolíc museli proti kurucom vytiahnuť celé obce a robiť na nich doslova poľovačku.

Treba sa ešte zmieniť o rákócziovských peniazoch. Rákóczi dal raziť už roku 1703 svoju vlastnú mincu. Mince boli o niečo menšie ako toliar a bola na nich vyobrazená spútaná Sloboda; na jej pravej ruke visela železná reťaz, v ľavej ruke držala malého vtáka, ktorý sa pripravoval na let. Zviazanú Slobodu oslobodzujú z pút dve dievčatá (Zákon a Spravodlivosť). Horný nápis: Dimidium facti, qui bene coepit, habet (Kto dobre začal, má polovicu roboty hotovú). Dole: Opere libertatis inchoato anno 1703. 14. Juni. (Na začiatku slobody 14. júna 1703). Popri tom ešte kniha s nápisom: Leges patriae (Zákony vlasti).

Druhá rákócziovská minca nesie jeho obraz s nápisom: Franc. II. D. G. Trans. Princ. R. Dux Confederator. Statuum (František II., z božej milosti sedmohradský knieža, krajinský veliteľ a zjednotiteľ stavov). Dole: Concordia religiorum animata libertate 1705 (Náboženská svornosť podporovaná slobodou, 1705).

Tretia rákócziovská minca predstavuje Herkula, ako odháňa kyjakom hydru, a pod tým je nápis: Tendit per ardua virtus (Prekážkami sa posilňuje cnosť). Aj na tejto minci je Rákócziho obraz. Pozri: Andreas Lehotzky Stemmatograph. II., pag. 328 — Štefan Hyroš, Zámok Likava, s. 364.

Pre nedostatok striebra dal Rákóczi raziť veľa medených mincí, ktoré ľud nazýval „libertáše“, už roku 1707 stratili úplne na cene, takže ich aj napriek prísnym trestom nikto nechcel prijímať. Strieborných peňazí vôbec nebolo, a tak nastal úplný nedostatok peňazí. Ako o kuriozite treba sa zmieniť o tom, že Liptovská stolica dala roku 1707 svojmu vyslancovi ku kniežaťu Rákóczimu Pankrácovi Palugyaymu na cestu namiesto peňazí 6 oslích koží a rovnako aj stoličným úradníkom vyplácali mzdu (salér) v oslích kožiach namiesto v peniazoch.

Štef. Hyroš, Zámok Likava. Protoc. com. Liptov, pag. 148 — 282 — 283.

Čo sa týka Rákócziho vzťahu k náboženstvu, bol dobrým katolíkom bez bigotnosti, bol tolerantný a blahovoľný k iným vyznaniam, lebo si želal úplnú slobodu a rovnoprávnosť všetkých kresťanských vyznaní v krajine. Z toho dôvodu ho nemali radi rímskokatolícki horlivci, ani on nemal rád jezuitov pre ich zúrivú túžbu po prenasledovaní inovercov. Sám napísal svoj náhľad na písomnú žiadosť niektorých stolíc, ktoré sa usilovali ponechať v krajine jezuitov a svoju žiadosť podali aj na sneme v Ónode roku 1707 s nadpisom: „List šiestich stolíc kniežaťu Rákóczimu, alebo Pamätný spis katolíckej šľachty zo šiestich uhorských stolíc, poslaný snemu držanému v Ónode roku 1707 s tým, aby knieža Rákóczi dovolil, aby v kráľovstve boli ponechaní jezuiti.“

Sám na ich žiadosť napísal: „Odpoveď Fraňa Rákócziho na prosbu šiestich stolíc, protestujúcich proti odstráneniu otcov jezuitov z Uhorska.“ V treťom bode sa vyjadril o príslušníkoch krajiny, ktorí vstupujú do menovaného rádu a chcú sa stať jeho členmi, takýmto spôsobom: „Jezuiti učia deti, že musia nohami šliapať otcov, matky a ducha národa a usilujú sa v nich zadusiť všetku lásku a príchylnosť k rodičom a k vlasti, atď.“

Roku 1824 vydal Pavol Dinkay z knižnice ostrihomského lýcea.

Štefan Hyroš, Zámok Likava, s. 379.

Konečne čo sa týka jeho politickej mienky a presvedčenia, bol Rákóczi nezlomný až do sebaobetovania. — Kráľ Jozef I. si naozaj želal mier a bol tiež ochotný urobiť v tejto veci významné kroky, keď hneď v prvom roku svojej vlády v decembri 1705 rozkázal kaločskému arcibiskupovi Pavlovi Szechényimu rokovať s Rákóczim v Trnave. Aj anglickí a holandskí diplomatickí zástupcovia sa zo všetkých síl usilovali sprostredkovať mierovú zmluvu, no márne. Rákócziho strana bola pevná vo svojich požiadavkách a spoliehala sa viac na zbrane. Ešte aj vtedy, keď jeho šťastná hviezda vybledla a hrozila vyhasnúť, postavil Rákóczi požiadavky: 1. právo slobodnej voľby kráľa, 2. uznanie národného práva a úplnú slobodu vyznania, 3. navrátenie všetkých konfiškovaných majetkov ich bývalým majiteľom, 4. svoje vymenovanie za sedmohradske knieža. — Keď už nemohol úfať v pomoc Francúzska a Turecka, obrátil sa ešte na ruského cára Petra Veľkého, s ktorým sa stretol v Poľsku. No keď už ani od toho nemohol dostať pomoc, odporučil „nešťastnú krajinu“ cisárovi Jozefovi a odišiel dobrovoľne do vyhnanstva. Keďže nechcel podpísať Szathmársky mier, vypovedali ho z krajiny a všetok jeho majetok prepadol konfiškácii.

Z Poľska odišiel so svojimi najlepšími priateľmi roku 1714 cez Gdansk do Paríža, kde ho podporoval kráľ Ľudovít XIV., a kde žil v kláštore pod menom gróf Savoš. Na žiadosť Rakúska musel opustiť Francúzsko a odišiel roku 1717 do Konstantinopolu, kde mu po mieri v Požaravaci (1718) venovala Vysoká porta kaštieľ Rodosto pri Marmarskom mori. Tu napísal svoje Memoáre, ktoré vyšli po jeho smrti tlačou roku 1738 v Haagu. Zomrel roku 1735. — Maďari obracali svoje oči ešte aj po Szathmárskom mieri na Rákócziho a potom na jeho synov, z ktorých najstarší Jozef bol roku 1727 v Neapolsku obdarovaný niektorými majetkami. Musel sa však vzdať mena Rákóczi a prijať titul markíza di Santo Carlo. Roku 1734 ušiel k svojmu otcovi do Rodosta a Porta ho vo vojne s cisárom Karolom VI. designovala za sedmohradske knieža. Vydal proklamáciu k Uhorsku, no bez úspechu. Za to ho pápež dal do kliatby. Jozef Rákóczi zomrel roku 1738. — Mladší syn Fraňo bol takisto v Neapolsku obdarovaný majetkami a žil tam pod menom markíz di Santo Elisabetha, zomrel bezdetný.

Pozri: Jozef Fiedler: Actenstücke zur Geschichte Franz Rákóczy’s u. s. w., Wien 1855.

Fontes rerum Austriacarum II. Abt., B. IX.

Slovník náučný, 7. díl, s. 58.




Samo Tomášik

— básnik a prozaik, známy ako autor hymn. piesne Hej, Slováci a historických próz, v ktorých zdôrazňuje význam Slovákov v uhorských dejinách Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.