ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Okolo roku 1500 bol Muránsky zámok v majetku veľmi bohatej a vznešenej rodiny Tornallyaiovcov. Jakub Tornallyai zanechal jediného, iba štvorročného syna Jána, ktorému poručil hrad so všetkým svojím imaním a zároveň v testamente určil za chlapcovho tútora a správcu panstva Mateja Bašu z Čoltova, svojho blízkeho príbuzného.^[15]

Tento Bašo bol naskrz lakomý človek. Odstránil, olúpil a usmrtil každého, kto sa postavil do cesty jeho zločinným plánom, alebo kto preukázal lásku a oddanosť opustenému chlapcovi. Zavolal na hrad obidvoch svojich bratov, Martina a Demetera, a s nimi aj viacerých spriatelených šľachticov; chlapca poslal pod zámienkou, aby získal rytierske vychovanie a mohol byť vycvičený v rytierskom remesle do Poľska k Jánovi Tarnovskému, vznešenému a s nebohým Tornallyaiom spriatelenému magnátovi.

Skoro nato Bašo naverboval a na svojom zámku postupne nazhromaždil čoraz väčšiu skupinu bitkárov, pozostávajúcu z chýrečných zbojníkov a zločincov rozličných národností, Maďarov, Slovákov, Rusínov, Poliakov, a aby ich mohol platiť a vydržiavať, zorganizoval ich na spôsob zbojníckych bánd. Tieto skupiny zbíjali a vypaľovali od roku 1528 okolité osady a mestá v Gemeri a na Spiši, prepadávali majetky šľachty, nepriateľsky zmýšľajúcej o Bašovi, najmä ničili majetky mocných Bebékovcov a tiež ulúpili zvony z veže v Rimavskej Sobote, aby z nich dali liať delá. Zbojníci z Muránskeho zámku podnikali veľké nájazdy až do Poľska, do Sliezska, ba až do Moldavska a takýmto spôsobom zhromažďovali na hrade veľké poklady.

Krajinskej vláde a samému kráľovi Ferdinandovi prichádzala jedna ponosa za druhou na bezočivého lúpežného rytiera. Nakoniec, keď sa jeho zločiny zavŕšili nočným prepadom kláštora, dostihla ho trestajúca Neméza.

Na Spiši stál na jednom vrchu oproti Hrabušiciam kartuziánsky kláštor „Na skale“, latinsky zvaný Lapis refugii, čiže Skala útočišťa. Sem zhromaždili susední mešťania a šľachtici svoje cennosti, aby ich tu ukryli, pretože verili, že ich poklady budú na tomto tichom, vznešenom a posvätnom mieste najlepšie ukryté a zabezpečené pred každou kmínskou bandou. Rovnako aj kláštorný kostol vlastnil veľa drahocenných predmetov zo zlata, striebra a drahokamov. To všetko bolo dobre známe Bašovi. Už dávno bažil po tom, aby odviezol všetky tieto poklady do opatery na Muránsky zámok. — Na jeho rozkaz vytiahol z hradu silný oddiel zbojníkov cez Hranovnicu na Spiš, odtiaľ sa pustil na juh smerom na kláštor a skryl sa v blízkej hore. Neskoro v noci, keď kláštorní bratia upadli do hlbokého spánku, vydriapali sa zbojníci na múry, vylomili brány a vrútili sa do kostola. Úplne ho vylúpili a zničili v ňom všetko, čo bolo cenné, potom kláštor zapálili, až celý zhorel. Od toho času zostal kláštor v zrúcaninách. Po čine odtiahli zbojníci, bez najmenšej výčitky svedomia, hrdo a triumfálne na svoj hrad Muráň.^[16]

S odporom a desom rozprával ľud o mrzkom čine Mateja Bašu. Šľachta volala po pomste a odplate, vysoké duchovenstvo, do hĺbky srdca zarmútené a zatrpknuté, obrátilo sa s naliehavou prosbou na kráľa, aby zvolal čo najskôr krajinský snem, kde by sa rokovalo o tom, ako vykoreniť zbojníctvo, ktoré sa veľmi rozmnožilo, a najmä o tom, aké kroky podniknúť na potrestanie dvoch lúpežných rytierov, ktorí zabudli na svoju česť a boha, Bašu na Muráni a Balassu v Leviciach.

Kráľ Ferdinand zvolal snem roku 1548 a pred zhromaždenými stavmi držal ostrihomský arcibiskup plamennú reč proti bezohľadnému zbojníkovi a hanobiteľovi kostolov Bašovi na Muráni. Nato bol Bašo výrokom krajinského snemu vyhlásený za zradcu a nepriateľa vlasti a bolo rozhodnuté viesť proti nemu aj proti Balassovi vojenskú výpravu.^[17] Kráľ potvrdil rozhodnutie snemu a zároveň vymenoval za vrchného veliteľa vojenského zboru, povereného exekúciou, grófa Mikuláša Salma.

Bašo, informovaný o blížiacom sa nebezpečenstve, rozhodol sa bezočivo a opovážlivo postaviť sa na odpor kráľovskému vojsku vo svojej, ako sa domnieval, nedobytnej pevnosti. Pripravoval sa na zúfalý odpor, vrchné velenie zveril svojmu vo vojenských veciach skúsenému bratovi Martinovi, naverboval ešte viac ozbrojeného mužstva, zhromažďoval proviant a muníciu, opevnil a rozšíril hradné múry, a predovšetkým dal nanovo vybudovať východnú časť múrov.

V Gemeri mal Bašo úhlavného nepriateľa^[18] v mocnom Fraňovi Bebékovi, ktorého majetky viac ráz ozbíjal a zničil. A práve tento Bebék dostal kráľovský rozkaz, aby hlavnému veliteľovi Salmovi pri obliehaní Muránskeho zámku zo všetkých síl pomáhal. Bebék okamžite vyhlásil šľachtickú insurekciu v Gemerskej stolici, vytiahol so silným pomocným zborom proti Muráňu a rozložil si tábor v doline pod hradom, kde až do príchodu grófa Salma držal obsadené všetky cesty vedúce na hrad; dal krížom cez chodníky a cesty narúbať stromy a vztýčiť nad nimi strážne veže. Okrem toho rozkázal vyrovnať a rozšíriť cestu vedúcu hore popri potoku na hrad, aby sa mohlo ľahšie vytiahnuť ťažké delostrelectvo.

Gróf Salm sa oneskoril s príchodom, lebo kráľovský veliteľ cestou na Muráň z rozhodnutia snemu napadol práve tak chýrečného zbojníckeho vodcu Balassu v Leviviach, dobyl jeho hrad a rozrúcal ho. Konečne Salm pritiahol z Tisovca. Jeho delá mohli dopraviť na hrad len s nadľudskou námahou a pomocou byvolieho a volského záprahu po zlých horských cestách, rozmoknutých ustavičným dažďom. Skoro nato dorušal do tábora cez Spiš ešte pomocný zbor s ťažkým delom zo Šarišského hradu a podriadil sa rozkazu vrchného veliteľa. Povozy a paholkov na dopravu streliva a batožín poslali spišské mestá.

Po krátkej porade sa rozhodlo, aby sa jednotlivé vojenské oddiely pohli hore na hrad. A hneď sa aj začalo dopravovať s veľkou námahou a s najväčším vypätím síl zvierat, vojska a roľníkov po lesnej ceste ťažké delostrelectvo, strelivo a zásoby potravín. Na vŕšku, na severnej strane oproti hradu, bolo umiestnené ťažké delo. Aby bolo zabezpečené proti nepriateľským guliam a chránené pred možným prepadom z hradu, bolo spevnené priekopami a valom z vykopanej zeme. Toto miesto dodnes nazýva ľud „nemecké šiance“.

Na východ od hradnej brány stála dopredu vyčnievajúca skala, ktorú dal Bašo dôkladne opevniť a zabezpečiť delami. Táto predná bašta bola významná aj preto, lebo dole, rovno na dnešnej ceste, bol dobrý prameň pitnej vody, ktorú dopravovali na hrad, lebo tam boli len kamenné nádrže na vodu a cisterny na dážď a roztopenú snehovú vodu.

Gróf Salm umiestnil ťažké delostrelectvo na nemecké šiance, gemerských strelcov a insurgentov na východnú stranu pod velenie Fraňa Bebéka; na západnú stranu postavil uhorských pešiakov; sám so španielskym pomocným zborom zaujal miesto na severnej strane, práve uprostred medzi Bebékom a Uhrami. Generála Horvatinovitsa vymenoval za plukovníka-vachtmajstra obliehajúcej armády a ten dal prísne strážiť dňom a nocou všetky cesty a chodníčky vedúce na hrad a nikoho nevpúšťať dnu.

Bašo sa nechcel nečinne prirezať na všetky tieto prípravy a zariadenia, preto dal obrátiť delá proti bebékovským šiancom a strieľať proti nim, aby osvedčil svoje pohŕdanie nepriateľskými prípravami. Predsa však, keď videl, že je čoraz väčšmi zovretý, a keď gule obliehateľov vždy hustejšie padali do hradného priestoru, začal zmýšľať inakšie a poslal vlastného brata Martina ku grófovi Salmovi ako parlamentára. Tomu ospravedlňoval svoje mrzké činy a usiloval sa vyprosiť si milosť kráľa Ferdinanda a zabudnutie všetkého, čo sa stalo. Okrem toho žiadal, aby mu bol odovzdaný do trvalého majetku Muránsky zámok — hoci dedič žil v Poľsku — a aby jeho jazde a pešiakom bol vyplatený z kráľovskej pokladnice zadržaný žold. — Všetky tieto bezočivé požiadavky Salm s hlbokým opovrhnutím odmietol a parlamentára s ostrou výstrahou odoslal na hrad.

Ešte pred obliehaním sa Bašo usiloval pomocou prostredníka vyjednávať s kráľovnou — vdovou Izabelou Zápoľskou, a žiadať jej ochranu, no keď jej radcovia, mních Juraj a Petrovics, žiadali, aby Bašo vydal najprv Muránsky zámok, na čo Bašo na nijaký spôsob nechcel pristať, vyjednávanie stroskotalo.

Keď už bombardovanie hradu trvalo niekoľko dní, ustanovil Salm útok na vonkajší múr pod hradnou bránou, práve na ten, ktorý bol delostreľbou silne poškodený. Po úpornej a rozhorčenej bitke kráľovskí vojaci dobyli baštu predného múru a všetkých jej obrancov pritom dorúbali. Odtiaľ potom strieľali na blízky hradný múr, do ktorého o krátky čas prebili široký otvor. — V tom istom čase preukázalo sedem smelých Španielov osobitné hrdinstvo a obdivuhodnú obratnosť, keď sa znenazdajky a ako mačky vyšplhali na hrad, pridržiavajúc sa výčnelkov brál a krovísk, a preskočili múry práve v tej chvíli, keď bašovskí vojaci boli zamestnaní na iných ohrozených miestach. Keď vojaci spozorovali smelých votrelcov, zhŕkli sa okolo nich, obkľúčili ich s obnaženými šabľami i strhla sa medzi nimi urputná bitka. Dvaja Španieli boli usmrtení, ostatným piatim sa podarilo ustúpiť k múrom, a hoci bolo po nich vystrelené veľké množstvo guliek, nezranení sa vrátili po skalných stenách a kroviskách do tábora, kde podali správu o stave opevňovacích zariadení.

Čoskoro po tejto udalosti dal Salm rozkaz na všeobecný útok, najmä proti otvorenej diere v blízkosti hradnej brány. Na dané znamenie zaduneli delá, k múrom pristavili obliehacie rebríky a rozpútala sa divá, krvavá bitka. V jej priebehu bol hradný veliteľ Martin Bašo ťažko zranený guľkou, ktorá mu prebila kolenný kĺb a rozdrvila nohu. Ako neschopného boja odniesli ho do východnej hradnej veže. No aj kráľovské vojsko stratilo veľa dôstojníkov a vojakov. Statočný veliteľ Horvatinovits práve vtedy, keď posmeľoval svojich vojakov do útoku, bol smrteľne zranený do pŕs. Španielsky veliteľ Castelluvio, keď už stál na hradných múroch, bol zrazený ohromným kyjakom, no keďže bol oblečený do panciera, na všeobecný úžas padol na zem nezranený. Druhý španielsky kapitán, menom Zapata, bol strelený do čela a hneď zomrel. Keď padlo a bolo zranených ešte viac dôstojníkov, veliteľov a veľký počet vojakov, stratili obliehatelia odvahu a na veľkú nespokojnosť hlavného veliteľa ustupovali na svoje staré miesta. Na jeho rozkaz zaujali potom predchádzajúce postavenie.

Keď boli po bitke obidve strany zamestnané odpratávaním ranených a mŕtvych, prešiel istý bašovský dôstojník s dvadsiatimi vojakmi na kráľovskú stranu, čo vzbudilo veľké prekvapenie. Tento dôstojník, menom Juraj Kováč, ubezpečoval grófa Salma, že medzi hradnou posádkou, i keď víťazila, vládne veľká skleslosť na mysli a demoralizácia, pretože veľa bašovských veliteľov, skúsených vo vedení vojny, bolo sčiastky zabitých, sčiastky ranených, najmä veliteľ a brat pána hradu Martin, ktorý viedol celú obranu a vlastnou statočnosťou a rozhodnosťou povzbudzoval vojakov k vytrvalosti a bojovnosti. Teraz leží neschopný boja a medzi dôstojníkmi sa nenájde nik, kto by jeho miesto zastal a roznecoval medzi posádkou odvahu a vieru vo víťazstvo.

A veru také bolo skutočné položenie, ako rozprávali prebehlíci, ktorí na Bebékov príhovor dostali milosť. Všetci boli ihneď zaradení do kráľovského vojska. Medzitým sa na hrade nepokojne ponevierali bašovskí vojaci a zhromažďujúc sa vo väčších skupinkách hneď na jednom, hneď na druhom mieste, radili sa navzájom, čo robiť. Veľa vojakov spomedzi Slovákov a Rusínov sa rozhodlo okamžite a bez akejkoľvek výhrady odovzdať hrad kráľovskému vojsku, a keď sa k nim pripojil aj väčší počet poddôstojníkov, poslali potajomky ku grófovi Salmovi poslov.

Bašovi bratia Demeter a ťažko ranený Martin sa so zdesením dozvedeli o zrade posádky a hneď to hlásili pánovi hradu Matejovi; ten bol celkom bezmocný a nemohol vinníkov pre ich veľký počet potrestať. Nevedel si rady a bál sa, že sprisahanci sa zmocnia jeho osoby a vydajú ho kráľovskej strane. Usilovne premýšľal o nejakom pláne.

Po dohode so sprisahancami rozkázal Salm otvoriť delostreleckú paľbu zo šiancov, kým pechota útočila v hustých radoch proti hradnej bráne. Vtedy povstalci otvorili násilím bránu a vítali kráľovských vojakov s hlasitým jasotom. Najväčší vinníci a najodhodlanejší spomedzi nich, najmä bašovskí dôstojníci, utekajúc vo veľkom strachu a zúfalstve, usilovali sa zachrániť v najodľahlejších vežiach a baštách.

Kráľovské vojsko prúdilo v hustých radoch do hradu a za vedenia povstalcov valila sa masa vojakov do bašovského bydliska, pátrajúc s ozajstným hladom po ukrytých pokladoch; na čele so Španielmi vylámali všetky dvere vedúce do izieb a klenutých pivníc, poodtrhávali zámky a závory z truhiel a skríň, driapali a ničili všetko, usilovne hľadajúc peniaze a cenné veci. Dôstojníci im dovolili toto vyčíňanie, lebo by mu aj tak neboli mohli zabrániť, a len keď už všetko bolo prekutané a odvlečené, čo malo nejakú cenu, mohli opäť zaviesť poriadok a disciplínu.

Napokon hradná brána bola dobre strážená, aby nemohol nikto uniknúť. Teraz vyvliekli všetkých bašovských vodcov z ich úkrytov a väčšinu z nich zatvorili spoločne s raneným Martinom. Ani sa nebránili, keď už boli vylámané dvere a dali sa odzbrojiť. Všetkých predviedli ku grófovi Salmovi a ten rozkázal nasadiť im hneď putá a uvrhnúť do väzenia. Obyčajným vojakom udelil milosť a časť z nich zaradil pod kráľovské zástavy, ostatným dovolil odísť pokojne domov.

Radosť grófa Salma a Fraňa Bebéka zo šťastného dobytia skalnej pevnosti kalila podivná okolnosť, že totiž nikde nemohli nájsť hlavného zločinca Mateja Bašu. Všetky veže a bašty, všetky komory a pivnice, stajne a magazíny prezreli s najväčšou pozornosťou, no darmo, nemohli ho nájsť a nikto nevedel povedať, kam mohol zmiznúť.

Matej Bašo ušiel tajnou chodbou na východnej strane hradu práve vtedy, keď videl, že sprisahaná posádka vyjednáva prostredníctvom poslov s grófom Salmom.

O niekoľko dní prišiel na hrad istý pastier z Telgártu, postavou obor, ozbrojený valaškou a s dlhým nožom za opaskom, ktorý hnal pred sebou zajatca, s rukami zviazanými za chrbtom. Zajatec, trasúci sa na celom tele a s hlavou ovisnutou na prsia, bol privedený pred grófa. Bol síce oblečený v sedliackom šate, no Bebék, keď lepšie preskúmal jeho tvár, poznal v ňom na svoje veľké prekvapenie^[19] ujdeného Mateja Bašu. Salm rozkázal, aby mu boli položené najťažšie putá a aby ho zatvorili do osobitného väzenia.

Pastier vysvetľoval, ako do jeho koliby prišiel preoblečený Bašo s dvoma sprievodcami a ako mu ponúkol veľa dukátov, ak ho bezpečne prevedie cez Spiš a cez vrchy do Poľska. Pastier súhlasil a zavolal svojich kamarátov. Keď prišli, vzal sekeru a rozsekol jednému z Bašových sprievodcov hlavu, druhý vyskočil k dverám, no keď ho dostihol, aj toho usmrtil, kým druhý pastier držal Bašu. Potom ho hodili na zem a zviazali mu ruky remeňom. Pastier sa na neho rozkričal s výzvou:

„Teraz vstaň hore, zbojník, dostaneš odmenu, akú si zaslúžiš!“

Salm a Bebék pastiera bohato odmenili.

Netrvalo dlho a Salm vymenoval súd, ktorý odsúdil na smrť mečom štrnásť Bašových veliteľov, medzi nimi aj jeho dvoch bratov, ťažko raneného Martina a Demetera, Fraňa Tárnokyho, Ondreja Beju, Petra Sörényiho, atď. — Mateja navrhovali niektorí členovia súdu pokutovať prísnejším trestom smrti, dať ho rozštvrtiť a lámať kolesom; Salm to nedovolil, ale zostril jeho trest tým spôsobom, že sa musel prizerať, ako jeho veliteľom a obidvom jeho bratom bude sťatá hlava, on sám bude pozbavený hlavy na samý ostatok.

Po vykonanej exekúcii boli všetci popravení hodení do spoločnej jamy, Matej Bašo ešte navyše v ťažkých reťaziach,^[20] do ktorých bol predtým zakovaný.

Čo sa týka Tornallyaiovho dediča, niet o ňom zmienky, azda zomrel ešte v mladosti. Syna popraveného Mateja Bašu^[21] odviedol so sebou gróf Salm a poskytol mu dobrú výchovu. Do svojej vlasti sa vrátil ako dospelý mládenec a dostal späť otcovské dedičstvo v dedine Čoltovo.

Muránsky zámok dobyl gróf Salm v auguste 1549. Keď boli vykonané v mene kráľa Ferdinanda potrebné poriadky a keď bola na Muráni ponechaná silná posádka, vracal sa gróf Salm 15. augusta, päť mesiacov po tom, ako vytiahol z Viedne, so svojím vojenským zborom triumfálne k Jágru.

Ešte treba povedať, že dobytie Muráňa malo významné následky v náboženskej oblasti. Gróf Salm bol totiž evanjelického vyznania, ako aj značná časť kráľovskej posádky hradu. A tak Salm povolal okolo roku 1560 evanjelického duchovného Cypriána Friedta, pochádzajúceho z Olomouca, za zámockého kaplána na Muráň^[22] s titulom „regius in arce Murán concionator“, totiž kráľovský hradný kazateľ. Tohto kňaza vyvolili vtedy už evanjelické náboženské obce muránskeho, ratkovského, blžského a malohontského dištriktu za svojho prvého superintendenta.

Po Salmovi bol taktiež evanjelického vyznania Melchior Maschko de Niederlais, kráľovský hradný kapitán na Muráni. Ten vlastným podpisom potvrdil vieroučné artikuly muránskej evanjelickej superintendencie a rozkázal náboženským obciam, aby sa podľa nich verne správali.

Podobne aj Maschkov nasledovník barón Július von Herberstein bol evanjelického vyznania a ten 21. februára 1585 poslal všetkým náboženským obciam muránskej superintendencie tie isté vieroučné artikuly na podpísanie. Tak sa stalo, že v tom čase boli na Muráni dvaja evanjelickí kňazi, jeden na hrade, zároveň aj ako superintendent, druhý v dedine.