Púť po otčine roku 1846

Piateho augusta zablysklo sa slnce nad Devínom. Nezligotali sa blesky jeho na dachoch bášt a veží, bo týchto už niet. Vietor slobodne prefukuje cez škáry Devína, ostro zavše švihá pomedzi jeho múry a dvíha z nich prachy posvätné. Len tône rumov podivné podoby značia na pažiti, akoby čarodejnícke znaky dejín prešlých. Mládenec putujúci sedí v tôni Devína. Nevdychuje do umoreného tela nové sily k ďalšej ceste, toto je najďalšie stanovisko jeho. Ale duša jeho v tôni Devína dávno sa vekosťou jeho zabáva, tam sa teší, obživuje pamiatkami vekov moravských, tam sa preroďuje v nej minulosť spolu s budúcnosťou, ktorú si v jasnoligotných žiarach maľuje.

Hneď sa zase zdvihne z pažite, zastane a pozerá na štvoruhlé šedivé obmyté múry, keď sa na nich sláva neblyskoce. Hej, žiari plamenistým okom z duše jeho blesk nových vekov. Hneď sa pohne ďalej nad rieku Moravu, hľadí do mútnych vĺn dlho — vari sú mu zrkadlom budúcnosti, na ktorú neprestajne myslí? Nie. Zrkadlo budúceho dňa mu je jasné slnce, v ňom i dnes čarovné riadky číta. Keď pozeral na mútnu Moravu, žiaľ svoj i rodákov svojich ňou tečúci videl. Lež hneď sa zatým obzrie na Dunaj — na živý obraz života slovanského, tam v prúdoch jeho sa tratí žiaľ Slováka ako tie kalné luny Moravy. Ku ostatku na rozlúčenie schyľuje sa na rozsiate skaly zrúcanín, trhá si biele nevädzové kvietky z nich. Nazrie ešte do duše svojej i zašepce tichému vetru, aby škárami Devína takýmto šeptom šuchotal: