Zlatý fond > Diela > Púť po otčine roku 1846


E-mail (povinné):

Stiahnite si Púť po otčine ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavol Dobšinský:
Púť po otčine roku 1846

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Zuzana Šištíková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Monika Harabinová, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 367 čitateľov

Bratislava, Dunaj, duma večerná

Deň štvrtý mesiaca augusta. Krásny je kraj Prešporskej stolice od Častej dolu okolo Bielej hory. Neďaleko od tohto mestečka, v jednom romantickom údolí stojí na peknom kopci povestný zámok Červený Kameň, teraz v majetku grófov Pálffyovcov. Neskvie sa už síce v predošlej sláve, ale nádhera jeho je aspoň zvonku zachovaná, meniaca sa medzi zelenorozvitou horou až na div pred okom cestujúceho vedľa neho na Dubovú a Kráľovú do Modry. Obyvatelia tohto kráľovského mesta sú Nemci a Slováci. Taktiež v Pezinku (ktoré mesto je od Modry asi jednu hodinu cesty vzdialené) všade po uliciach najviac len slovenskú vravu počuť. Za Pezinkom leží ešte Svätý Jur, potom na brehoch Dunaja tam, kde sa Tatry končia, kde sa ich vŕšky krátia, akoby sa v hlbokom Dunaji boli utopili, kde sa dakedy aj sláva ich rokov stratila, akoby ju čierne luny času boli pohltili na večnosť — tam sa prestiera Prešporok, čiže Slovákova Bratislava, a nad ňou sa ešte pyšno dvíhajú zvyšky zámku.

Okrem týchto miest rozsiatych je viac dediniek popod horu a dookola prešporskou krajinou, po ktorej sa oko pútnikovo na zelených hájoch i poliach zabáva, kým ho nezdvihne vyššie, prenikajúc bystrosťou zraku ďalekosť dunajskej roviny, alebo v modrinách neba, zaletujúc vždy vyššie.

Prvé dni mesiaca augusta v roku 1846 boli nadmieru teplé a utešené v tomto okolí. Dnes vystupovalo krásne slnce nad krajinou dunajskou. Na vyvýšenom vŕšku medzi Modrou a Pezinkom stáli dvaja mládenci slovenskí; starší, už dobre s krajom týmto oboznámený, ukazoval mladšiemu nadol, kde sa nad palácmi prešporskými poligotávali blesky ranného slnka tak krásne a lesklo, akoby sa slávou jeho skveli, ktorou sa honosí v tomto kraji plnom pôvabnosti a obrazov peknôt prírodných. Bol to pohľad zachvacujúci dušu mladú, a nakoľko on zaujal dušu mladšieho šuhaja, ktorého oko sa ešte nemohlo nabažiť krajovidmi otčiny, bolo poznať z postavy jeho hrdo sa vypínajúcej, z oka napnutého a stále v tú stranu upretého i z náhleho kroku, akým sa popredku ďalej poberal, keď mu starší začal o tom meste rozprávať. To jednak nebárs potreboval, veď mal už dnes vskutku žiadosti tejto zadosť urobiť a vidieť celú nádheru Prešporka.

Prudko uháňajú šibké koníky po uhorskej železnici z Pezinka vpravo ku Prešporku, a ako strmo z tej cesty ubúda, tak sa upokojuje duša mládenca mladšieho, mlčky so starším v hintove sediaceho, bo sa blíži k tým najpamätnejším stanoviskám cesty svojej. V samom meste Prešporku nad Dunajom, tam, kde stojí kopec, z ktorého králi uhorskí v čase svojho korunovania v štyri strany sveta svojím mečom zatínali na znak všestrannej obrany krajiny tejto, tam sa končí trnavsko-prešporská železnica, prvá v Uhrách. Ťah hintovom dobehol dnes na toto miesto okolo pol jedenástej, s ktorým sa dvaja slovenskí mládenci doviezli. Mladší ešte zvedavo vykukoval na mesto v pravú stranu z hintova, až pri samom stanovisku obzrie sa naľavo a tu vidí odrazu pred sebou veľký, široký Dunaj. Nespustil oka z jeho voľných tokov po zosadnutí, bo vari dušu svoju v nich by bol chcel okúpať, len keď ho brat upomenul, že je čas odchodu, ďalej sa obzreli. Povodil ho tento po meste, ukazoval mu kostoly, domy, paláce, divadlá, sklepy, ulice a námestia, pamätnosťami toho času, krásou, veľkosťou a bohatstvom i nádherou sa lesknúce. Lež mladý cestovateľ, ktorý neprišiel tak toho času slávny Prešporok ako radšej polia slovenskej Bratislavy a Dunaj náš vidieť, skoro nasýtil žiadosť svoju týmto pozeraním a ťahal inde svojho spoločníka.

Na Panenskej ulici stojí dom jeden, na ten čas Slovákom vzácny. Mienim ten, v ktorom je redakcia Slovenských národných novín. Tam vošli dvaja synovia rodu, kde slúžil kňaz posvätený rodu i dnes, a s ním konali povinnosť svoju posvätenci jeho, tam synov privítali bratia, zišli sa šuhaji so šuhajmi, spolu mysle i duše svoje v prúdoch života rodného si skúpali sťaby v Dunaji balzamu zmeravené kosti. Čarovný bol prvý večer pri Dunaji. Dumne stál mladý šuhaj nad ním a nad Bratislavou pri zámku.

Krajina šíra nad Dunajom pustým
v tíšku večernom ponorená leží
ako dúbrava, keď jej lesom hustým
ani len tichý nešumí vetríček,
jak keď umĺkne temný zvon na veži
a strážcom spiacim zhasína ohníček.
V krajine šírej, nad Dunajom slávnym,
kde stará Tatra svojím čelom dávnym
dolu sa kloní a voľné prietoky
necháva prúdom valnej prudkej rieky
tam jak v cmiteri, jak pred stoletiami,
keď zloosudné, mŕtve bojovisko
len krvavými plné mŕtvolami
opustil vrah náš — sťa hladné vlčisko.
Zanechanou sa rozbehol krajinou,
by zdieral, lúpil ubiedených synov.
Posledné blesky z obzoru diaľneho
zlatisté slnce na Dunaj metalo
a v lunách siných prúdu hlbokého
sťa víla pekné tváre si kúpalo.
A nad Dunajom stojí umný šuhaj
a hľadí na kraj, hľadí na ten Dunaj.
Ohnivú dušu v žiarach plamenistých,
čo v jeho oka svetle sa zblyšťali,
čo posledný raz Tatru pozlácali.
Skúšal i z citov junáckych, mladistých
zanôtiť pieseň čarovnými hlasy
jak svetlosť dúhy sedmorakej krásy:
„Kedys’ za časov starých, čarovných,
pred tisíc-tisíc vekami
jasal sa kraj náš svetlých, maľovných
dejín i slávy bleskami.
Veď Dunaj, Nitru, Tatry, Moravu
hrdinský riadil Svätopluk,
víťazný v boji za rod, za slávu
Slovanov sa ozýval huk.
Už ten vek zlatý zapadol, skapal
ako blesk zory večernej.
Zhubca kvet, svätosť Nitry pošliapal,
priniesol smrť v ruke čiernej.
Schladla junácka krv nad Dunajom,
mečom vyliata katovským.
Neschladla v žilách jarým šuhajom,
v potomkoch vrie zas obrovských,
vrie v srdciach, žilách mužom obrovským.
Hej! zvrie a v hroznej vykypí pomste
jak láva Etny horúcej.
Moravy veľkosť rastie v potomstve,
v sláve sa zajasá skvejúcej.“

Pritom sa penia, búria prúdy rieky
a z brehov počuť bôľne, temné jeky.
Vari to umretých bojovníkov zvukmi
z pradávnych hrobov tajné hlasy zvučia,
k pomste už blízkej strašnými hukmi
s prúdom zježeným sťa hrom z diaľky hučia?
Či to stenania vodiacich sa morí
k boju života, z biedy živorenia?
Či to dvíhania síl v ostatnej noci
pred súdnym dňom veľkého vzbúrenia?
Po tmavom brehu blyštia sa svetielka,
hmla nočná čosi jak tábory prikrýva.
Čoraz strašnejšie zhučí rieka veľká
a hukot duní, Tatra sa ozýva.
Čoraz svetielko nové sa začína
a každé svieti, žiadne nezhasína.
Kým sa odrazu všetky neroznietia
a Dunaj, Tatru bleskom neosvietia.
Vtedy mládenca utíchne dumanie
jak večerného vetra šepotanie.
On v svätom synov tatranských tábore
zaštrngá šabľou, zodvihne sa hore
a v jasnom šíku hrdinov sa staví,
víťaznými činmi sa oslávi.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.