ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Deň štvrtý mesiaca augusta. Krásny je kraj Prešporskej stolice od Častej dolu okolo Bielej hory. Neďaleko od tohto mestečka, v jednom romantickom údolí stojí na peknom kopci povestný zámok Červený Kameň, teraz v majetku grófov Pálffyovcov. Neskvie sa už síce v predošlej sláve, ale nádhera jeho je aspoň zvonku zachovaná, meniaca sa medzi zelenorozvitou horou až na div pred okom cestujúceho vedľa neho na Dubovú a Kráľovú do Modry. Obyvatelia tohto kráľovského mesta sú Nemci a Slováci. Taktiež v Pezinku (ktoré mesto je od Modry asi jednu hodinu cesty vzdialené) všade po uliciach najviac len slovenskú vravu počuť. Za Pezinkom leží ešte Svätý Jur, potom na brehoch Dunaja tam, kde sa Tatry končia, kde sa ich vŕšky krátia, akoby sa v hlbokom Dunaji boli utopili, kde sa dakedy aj sláva ich rokov stratila, akoby ju čierne luny času boli pohltili na večnosť — tam sa prestiera Prešporok, čiže Slovákova Bratislava, a nad ňou sa ešte pyšno dvíhajú zvyšky zámku.

Okrem týchto miest rozsiatych je viac dediniek popod horu a dookola prešporskou krajinou, po ktorej sa oko pútnikovo na zelených hájoch i poliach zabáva, kým ho nezdvihne vyššie, prenikajúc bystrosťou zraku ďalekosť dunajskej roviny, alebo v modrinách neba, zaletujúc vždy vyššie.

Prvé dni mesiaca augusta v roku 1846 boli nadmieru teplé a utešené v tomto okolí. Dnes vystupovalo krásne slnce nad krajinou dunajskou. Na vyvýšenom vŕšku medzi Modrou a Pezinkom stáli dvaja mládenci slovenskí; starší, už dobre s krajom týmto oboznámený, ukazoval mladšiemu nadol, kde sa nad palácmi prešporskými poligotávali blesky ranného slnka tak krásne a lesklo, akoby sa slávou jeho skveli, ktorou sa honosí v tomto kraji plnom pôvabnosti a obrazov peknôt prírodných. Bol to pohľad zachvacujúci dušu mladú, a nakoľko on zaujal dušu mladšieho šuhaja, ktorého oko sa ešte nemohlo nabažiť krajovidmi otčiny, bolo poznať z postavy jeho hrdo sa vypínajúcej, z oka napnutého a stále v tú stranu upretého i z náhleho kroku, akým sa popredku ďalej poberal, keď mu starší začal o tom meste rozprávať. To jednak nebárs potreboval, veď mal už dnes vskutku žiadosti tejto zadosť urobiť a vidieť celú nádheru Prešporka.

Prudko uháňajú šibké koníky po uhorskej železnici z Pezinka vpravo ku Prešporku, a ako strmo z tej cesty ubúda, tak sa upokojuje duša mládenca mladšieho, mlčky so starším v hintove sediaceho, bo sa blíži k tým najpamätnejším stanoviskám cesty svojej. V samom meste Prešporku nad Dunajom, tam, kde stojí kopec, z ktorého králi uhorskí v čase svojho korunovania v štyri strany sveta svojím mečom zatínali na znak všestrannej obrany krajiny tejto, tam sa končí trnavsko-prešporská železnica, prvá v Uhrách. Ťah hintovom dobehol dnes na toto miesto okolo pol jedenástej, s ktorým sa dvaja slovenskí mládenci doviezli. Mladší ešte zvedavo vykukoval na mesto v pravú stranu z hintova, až pri samom stanovisku obzrie sa naľavo a tu vidí odrazu pred sebou veľký, široký Dunaj. Nespustil oka z jeho voľných tokov po zosadnutí, bo vari dušu svoju v nich by bol chcel okúpať, len keď ho brat upomenul, že je čas odchodu, ďalej sa obzreli. Povodil ho tento po meste, ukazoval mu kostoly, domy, paláce, divadlá, sklepy, ulice a námestia, pamätnosťami toho času, krásou, veľkosťou a bohatstvom i nádherou sa lesknúce. Lež mladý cestovateľ, ktorý neprišiel tak toho času slávny Prešporok ako radšej polia slovenskej Bratislavy a Dunaj náš vidieť, skoro nasýtil žiadosť svoju týmto pozeraním a ťahal inde svojho spoločníka.

Na Panenskej ulici stojí dom jeden, na ten čas Slovákom vzácny. Mienim ten, v ktorom je redakcia Slovenských národných novín. Tam vošli dvaja synovia rodu, kde slúžil kňaz posvätený rodu i dnes, a s ním konali povinnosť svoju posvätenci jeho, tam synov privítali bratia, zišli sa šuhaji so šuhajmi, spolu mysle i duše svoje v prúdoch života rodného si skúpali sťaby v Dunaji balzamu zmeravené kosti. Čarovný bol prvý večer pri Dunaji. Dumne stál mladý šuhaj nad ním a nad Bratislavou pri zámku.