ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pomyslel pútnik na náhly návrat domov. Minul polia Tekova, veselé Pohronie a hlboké doliny Rimavy, a keď sa jasné slnce trinásteho augusta nad Korimovým zaligotalo, stál už na jeho hrebeni medzi Tisovcom a Bystrým. Obzrel sa posledný raz na ďaleké kraje ku Tatrám, k Morave i Dunaju, zavzdychol z duše hlboko, bohu za šťastnú cestu ďakujúc, i tiché hlasy z pokorného srdca vetrom do šírych krajov slovenských zasielal. Vykonal som púť svoju po otčine! Pozeral som sokolím okom po výšinách Tatier a orlím letom som sa pustil od nich po rodnom kraji. Ponavštevoval som mohyly otcov svojich a uctil som slzami, vzdychmi i nového žitia piesňami dávne pamiatky ich. Vylieval som slzy i ja do kalnej Moravy, žialil som s ňou nad minulými vekmi a hneď som jej kázal očistiť sa k novým radostiam. Dumal som nad mohylou bratislavskou, začul som vzdychanie i temné o pomstu volanie zašlých hrdinov Veľkej Moravy i omočil som prst do krvi ich, ktorá z hrobu prameňmi vyviera a vrie v žilách junáckych. Kúpal som si dušu v živých prúdoch Váhu i Dunaja. Zvítal som sa so synmi rodu sťa mladý orlík s orlami na skalinách strmých.

Dýchal som posvätné povetrie, ktoré ovieva hlavy zošedivených osvietencov i hlboko som sa poklonil pred oltárom, na ktorý oni svoje obete poskladali, tam som sklonil aj k ich úcte synovské koleno. Pomodlil som sa na svätej zemi Nitry, počul som i videl neba znamenia a duch môj pocítil v sebe božskosť osvietenia i vládu nadzemskú. Ale či to všetko dosť, junák slovenský? — Nie. To je, ak sa neklameš, ešte len zorný úkaz budúcich bleskov. Povinnosť svätú na seba prijatú skutkami doplniť treba, len tak sa dostane na zemi i na nebi spasenia pre teba.