ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zbližujem sa na púti svojej k vlasti dedov našich, kde oni v predvekoch boli vyzdvihli zástavy slávy a slobody našej, kde oni za sväté veci tieto stáli a padali a po ktorej zemi sú rozsiate prachy i kosti ich. Dochádzam už ta, kde posvätné popoly tieto s čiernou zemou, po ktorej kráčam, sú zmiešané. Preto nestúpam po nej len ako obecný pútnik, ale sťa syn slávnych otcov pamiatky ich uctievajúci.

Ostatný deň mesiaca júla uvítal putujúci šuhaj na brehoch Moravy, neďaleko nitrianskeho mesta Holíča. Ráno bolo mračno a okolie Moravy smutné sťa oko mládenca, ktorý po brehoch mútnej rieky žiaľnym zrakom čosi vyzeral. Vari zapadlé časy zlatej Veľkej Moravy? Ponad háje a hory okolo rieky ťahali sa husté ranné hmly. Vari celú minulosť krajiny za sebou ukrývali, či jej budúcnosť oku pútnikovmu odostrieť chceli?! Mládenec videl v obraze tomto prírody obraz duše svojej, ktorú dnes hneď žiaľnymi pamiatkami, hneď zas nádejnými vidmi budúcnosti napájal, až sa nad samými bokmi Moravy zastavil. Tu sa podoprel o pútnickú palicu, pozeral do mútnej vody, akoby v jej lunách čítal plač synov rodu slovanského, alebo krištáľ hľadal, čo sĺz slovenských do nej napadal. Mútne luny šli ďalej cestou svojou a ako sa tu i tu konáriky smutnej vŕbky skláňali do rieky, ľahkým vetrom pohybované, aby sa v žiali kalnej vody oplákli, tak sa i duša šuhaja k mútnym lunám nachyľovala, a ako tie luny ďalej plynuli, tak sa žiale duše jeho vylievali v slzách a v piesni:

V tom okamihu sa hmly rozostúpili a zlatisté slnce blysklo na slzavú tvár spevca, sperlilo sa v kvapkách, čo mu po tvári padali a za chvíľu už ich vysušilo, už spevec pozdvihol oči hore a v svätom nadšenú ho vítal: