ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tu som bol svedkom biedy i slávy našej. Nespytujte sa ale na tamtú, od nej i dnes oči odvraciam; na túto len mám zraky upreté, jej chcem k víťazstvu dopomôcť.

Cez Leštiny a Vyšný Kubín do Dolného som sa dostal nasledujúceho dňa. Drahé mi boli hodiny strávené tu u dvojctihodného pána Nováka,^[15] najviac preto, že som tu mohol byť v spoločnosti Michala Miloslava Hodžu,^[16] ktorý ešte včera prišiel do Oravy. Je to postava pravého génia Tatier, predstavujúca silu, smelosť, neohrozenosť mužskosti a zanietenia za pravdu. Keď on v spoločnosti hovoril, nik ani nešuchol, ani nečuchol, každý s úctou počúval muža vážneho. Oj, keby ťa tak, ty nadšený rozširovateľ a kriesiteľ života nášho, počúvať chceli tí, ktorí sú bludom prevráteného veku zatemnení, keď im vo svetle pravdy spasenie zvestuješ, nebolo by treba hromov ani búrok ku vzkrieseniu všetkých synov Tatry. Lež mnohí nedbajú na hlasy sväté, búrka sa blíži, zahynie podlosť, zvíťazí pravda, ale beda tým, ktorí nebudú pripravení k boju spravodlivému.

Medzi pamätihodnosti Kubína prislúcha stoličná knihovňa, podľa slov jej knihovníka do 40 000 kníh, vo všetkých rečiach európskych písaných, v sebe obsahujúca obrazy prírodopisné, a pritom mnohé mapy. Všetko toto daroval stolici jej zakladateľ Vavrinec Čaplovič,^[17] nám medzi viedenskými Slovanmi známy; a neprestáva ešte vše posielať čo slávnejšie diela z najnovších čias na doplnenie knihovne. Klasické diela Grékov a Rimanov v krásnych vydaniach tiež tu nájdeš. Zložená je ona v hodnej palote stojacej naprostred trhoviska kubínskeho, s bytom knihovníka. Domáci i cudzí sem môže prísť podľa ľúbosti, lenže knihy so sebou nik nedostane. Ja nechtiac zabavil som sa v knihovni tejto samým obzeraním kníh, obrazov i máp vyše dvoch hodín, len potom som pomyslel na ďalšiu cestu k zámku Oravskému.

Zámok Oravský stojí na vysokej skale vprostred doliny nad riekou Oravou. Vystavený je odspodku tej skaly až navrch a hrebeňom samým vedú múry pokryté dachom a chodbou opatrené na ten ostatný končiar skaliny. Stavisko zámku záleží z troch oddelení. V prvom býva najvyššie oficierstvo panstva; druhé je pusté, ale prikryté, ktorým sme za hodnú chvíľku šli s pánom J. Matúškom,^[18] vychovávateľom panských detí na zámku, až sme sa dostali hore drevenými schodmi do tretieho. Toto čnie na samučičkom vrchovci. Poznať ešte, ako tuná stáli chyže a paloty, lež je už všetko pusté — pustá i tá diera, kde dakedy Matiáš kráľ^[19] svojho arcibiskupa dal zamurovať so slovami: „Arva fuisti Petre, Arva eris et in Arva morieris.“^[20] Hu! Temnota a pustota upomínala ma na hrôzu, keď som do tej diery vkročil. Strašné, komu je svetlo života odňaté, však strašnejšie, komu ono v biednej duši nesvieti!

Potom sme išli spomenutou chodbou na ten prostostrmý, do sto siah vysoký končiar. Nad takou priepasťou som nikdy predtým nestál; ale sme oba predsa smelo pozerali do hlbín Oravy dolu. Niekedy sme odlúpenú z múra skalu zhodili. Táto, udrúc sa o skalnatý breh, rozmlela sa každá na sto a sto kusov drobulinkých. V zbrojnici sme obzerali pištole, taršule,^[21] šable a iné veci od čias Rákócziho tuná hrdzavejúce. Vyťahovali sme krivé turecké paloše, dávno vydobyté víťazstvom slovenských šuhajov, teraz tuná mŕtvo ležiace, vari k potupe slabého veku tohto. Zbroje tieto sú zložené v prvom oddelení zámku, kde sa i zámocký kostol s hrobkou rodiny Thurzovskej^[22] nachodí. Že sme kľúča od toho nemali, bočnými dvierkami skrz chyže pána veľkomožného Andreja Revického^[23] som bol vovedený na chór, odkiaľ som sa obzvlášť na peknú alabastrovú podobizeň Thurzu, niekdajšieho palatína, podíval. Z pána Revického by si mali príklad brať ľudia takí, čo sa pre svoju urodzenosť alebo veľkomožnosť panskú, ale dosť často chudú a biednu, za svoj rod a národnosť jeho hanbia. Pán tento sám si drží Národné noviny naše, s radosťou počúval o tehdajších zjavoch národného života, akoby sa jeho samého najbližšie boli týkali.

Bolo už pätnásteho júla ráno, keď som po zámku Oravskom chodil a ešte dopoludnia tou istou cestou, ktorou som predšieho dňa sem prišiel za dve hodiny, vrátil som sa na most kubínsky dolu, t. j. popri Orave, na Mokraď, povestnú dedinu storočným mostom zo samého dreva, bez pilierov vystavaným. Tak pravým brehom Oravy som šiel cez Bisterce, Veľkú Ves (mestečko toto je rodiskom povestného už teraz maliara nášho Petra Bohúňa.^[24] Tu som sa naučil to porekadlo ľudu, že je Choč, okolo ktorého celá Dolná Orava leží, pupok sveta. Liptáci, ktorí, ako sa vraví, trochu len tej milej známosti z geografie majú, hovoria, že je Kriváň v prostriedku sveta, a síce, že sa rieky z neho do dvoch morí valia. Rozumejú tu hlavne Poprad i Váh, moria pritom Baltické a Čierne) do Istebného na noc. Ani neznám, ako skoro mi prešiel dnešný večer v spoločnosti dôstojného pána Matúšku, brata toho, s ktorým som dnes po zámku chodil. Sú to oba hodní synovia Slávy. Rozprávali sme tu najviac o veciach našich slovenských a medziiným sme spomenuli, že je veru už čas, aby sa ľudu nášmu v kostoloch po slovensky kázalo. Páni farári liptovskí to už robia a Oravci ich v tom horlivo nasledujú — tak mi povedal pán Matúška. Teda si už teraz vydobyla právo svoje vlastné slovenčina a v šľachetných dušiach pastierov ľudu našla opatrovníkov svojich.

Istebnianska a leštinská sú dve artikulárne^[25] evanjelické cirkvi na Orave. Majú staré, drevené ešte kostoly. Istebniansky stojí už vyše dvesto rokov nad touto dedinou a od toho času staré lipy slovanské povievajú nad ním ticho a tajno, akoby v šume svojom zvuky toho ducha spievali, ktorý od tých stovekov zavieval nad nimi. Hej, lipy len šumia, veky ponad ne preletujú a tajomné piesne ducha vekov sa objavovať začínajú pred svetom. To i vo mne šum líp storočných tajomné hlasy budil, keď som v dume večernej pohrúžený pod nimi sedel. Z jednej strany ležala mi pred okom Hoľa kubínska ako vekovitá zakliata mohyla; z druhej strany Hrdoš a Šíp, vysoké hory oravské, stoja nad tokom rieky, a tie sa zjavovali v hodine tejto ako v balvan prekliati velikáni nad tajomnou krajinou. Ticho všade, temno všade, len vietor veje morom a šumí piesňami v šepote konáristých líp i potešuje nimi duše tie, ktoré veria v tajomný, ale pravdivý hlas ducha a čakajú na jeho vyplnenia deň veľký.

Opustil som Istebné šestnásteho júla, už nechávam zaujímavé pobrežia Oravy, schádzajúc pravým jej brehom niže Párnice v úzku dolinu Svinky; ešte raz som sa poobzeral okolo, chtiac nejakú pamiatku nakoniec vyniesť z Oravy. Aj! Tu sa dvíha, so svojimi skalinami tvorí Šíp predo mnou. Dívam sa tou stráňou nad Oravu, na jeho divné balvany. V nich sa mi zdajú objavovať podoby zakliatych. Tu sa mi ukazuje obraz, akoby pán bohatý víťazne vykračoval z hradu svojho na bujnom koni vprostred ľudu vlastného, požehnávajúceho kroky jeho. Tuto zas vedie žrec bezhlavý junca k obeti, držiac tohto v jednej ruke a druhou ukazujúc na posvätné miesto obetovania. Tamto idú karavány, akoby po svätej púti a zelené jedle slúžia im akoby za tienidlá v púšti horúcej. Toto sú nielen divé prírody Tatier, ale zakliate postavy duchov ich, pod ktorými tuná Orava hučí a ponáhľa sa tokom strmým, akoby v lunách tých bežali do mora večnosti luny času osudného, po ktorého doplnení objavia sa obrovské postavy, podobné tým zakliatym, ale živé v silách i moci nadprirodzenej.