ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ôsmy a deviaty august. Vychudnuté uhorské kone behom letia s hintovmi od Pezinka k Trnave po železnici.^[32] Okolie dunajské pomaly sa tratí pred očami mladého pútnika, nie ale z duše jeho to, čo sa nad Dunajom do nej zaštepilo. Tie spomienky, tie vrelé city a ohnivé myšlienky, čo sa v duchu zápalistom zrodili, rozplameňujú sa i teraz ohňom a plameňom horúcim, keď sa kraje dunajské pred ním tratia a on napnutým okom k Tatrám hore pozerá. Dnes sa mysľou ešte pri Dunaji zabáva, zajtra má prísť do Nitry.

Hej, synovia slovenskí! Znáte, čo je púť Mohamedána do Mekky? Viac je nám, čo si na Svätopluka^[33] a Metoda^[34] spomíname, prvé putovanie do Nitry. Tamten kľakne na hrob, pomodlí sa, prosí o milosť a raj proroka svojho, my si ale dumne zastaneme na otcovskej zemi, nad svätým mestom Metodovým, radostnými i žiaľnymi pamiatkami ukojíme duše, maľujeme si budúcnosť nad raj svetlejšiu, vidiac jej krásu i veľkosť, zaspievame dumy naše, i stane sa z neba znamenie, pokľakneme na kolená v modlitbe vrúcnej, vďaky Bohu vzkriesiteľu vylievajúc, vzchopíme sa, aby sme sa ukázali svetu i skutkom zvelebili seba, pozdvihli Nitru.

Deviateho augusta bola nedeľa. Šuhaj ju posvätil Najvyššiemu, pritom Nitre i túžbe svojej.

Od Kertského katolíckeho kostolíka predstavuje sa oku kraj Nitry najdojímavejšie, najčarovnejšie. Sem vystúpil mládenec, zastal chvíľku nad tichým, tmavým okolím, a keď ho zrakom bystrým zhora nadol premeral, pustil sa ním ďalej. Nebom sa tiahli čierne mraky, akoby hrobovým závojom kraj Nitry prikryť mali.

Ponad brehy krútiacej sa rieky, poľami a lúkami hvižďal vietor, háje pod Zoborom zašumeli. V ušiach mládenca to zvučalo ako piesne blízkeho zmŕtvychvstania alebo zhynutia na večnosť. Hneď sa mu zazdalo, že sa má ponáhľať do Nitry za žiaľnym spevom posvätných kňazov nad hynutím rodu slovenského; hneď že zakliatou kráča krajinou a už letí Popolvár na ohnivom tátošovi, bo sa blýskalo sponad Zobora a hrom zďaleka dunel, akoby sa hory triasli.

Lež on len šiel cestou svojou bez strachu a hrôzy, veď sú blesky jasnými iskrami očí syna Tatier a durk hromu hlboký ohlas duše jeho. Dochádzal k samej Nitre ako k dosiahnutému cieľu, ustávania ťažkého duchom hrdinským súc nadchnutý, blesky nebeské mu cestu osvetľovali a hromy slávne piesne hučali, samé nebo sa dalo sprevádzať syna slovenského k tomuto starobylému mestu.

Stál už pred Nitrou sám na šírom poli. I zablysklo sa v ten čas, akoby tátoš v nadýchaných od stovekov oblakoch letiaci, odrazu tie plamene, čo od tisícvekov zakliate v ňom blkocú, bol vydýchol a hrom zarachotil strašlivo. Mesto sa rozplamenilo pred očami mládenca v prvom okamihu blesku, akoby sa v ohňoch čistiacich preporodiť malo ku skutočnej sláve svojej. Preniknutý výjavom, vytrhujúcim ducha z pozemskosti, pokľakol na kolená, zopäl ruky, oči k posvätnej zemi sklonil, ústa ticho šeptali „sláva Bohu“ i nadchol sa duch jeho vyššou akousi vládou.

Konečne sa vzchopil z tajomného ponorenia, hrmot hromu už bol utíchol, len ním povstalé zapálenisko strán Nitry svietilo a žiarami červenými na všetky strany blýskalo. Mrákavy zachodili za horu, hromy utíchli, nastrašené tvory zemské voľnejšie oddychovať začali. Len prsia mládenca sa stále dvíhať neprestali, ale ešte vždy ohňom zápalu horúceho vreli. Chcel vidieť v tých bleskoch neba rozplamenené duše rodákov za vec svoju velikú a v tých hromoch boj živlov protivných — boj pravdy našej s tými, ktorí ju potláčajú. Ale poznával, že to ešte len hlasy vzbudzujúce ospalých, že ešte neprišiel čas, aby sa jedným zápalom rozplamenila za slávu svoju celá Nitra.