ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sme prekermenovali^[29] pláň, zase sme sa na bystré vlny dostali a tieto nás do pol piatej popoludní k Žiline doniesli. Neďaleko mesta sme pribili a pltníci s faktorom šli nakúpiť mäsa i strovy. I ja som sa poobzeral po Žiline. Pekná vyzerá už zďaleka na okrúhlom vŕšku nad riekou a neoklame ťa, ani keď do nej vstúpiš. Krásny je zvlášť štvoruhlastý trh, z ktorého uhlov hlavné ulice do ostatného mesta vedú. Je ono ešte pevnými múrmi ohradené. Vyšiel som o chvíľku zo Žiliny zase na rajský kraj Považia, obkľúčený vôkol horami, a pri pohľade naň prenikli ma slová piesne Mikuláša^[30] nášho, z lona jeho pošlého, kde spieva:

S pltníkmi som sa dostal potom do Púchova, odtiaľ na ľavý breh sa prevezúc, šiel som hradskou za Ilavu dolu. Dvadsiateho šiesteho popoludní som sa uchýlil vľavo z hradskej pri Dubnici, a šiel som cez Kolačín do Trenčianskych Teplíc, kde som okolo šiestej dobehol. Pekné je ich položenie v hornistej, zelenorozvinutej doline. Vysokými hosťami z našej i cudzích krajín sú až preplnené kúpele tieto, ale ani Židia rozličného veku a fachu tu nechýbajú. Nádherné sú ony ako veľké mestá a život v nich ako na hlavných námestiach týchto panuje. Sklepy sú tu tiež tými najrozličnejšími a najdrahšími tovarmi naplnené. Moc vody ich tečúcej z vápenného Machnáča priviedlo ma za pol hodiny do potu a okrial som hodne po dlhom vykúpaní sa, hoci som sprvu malú slabosť cítil na sebe.

Dvadsiateho štvrtého júla som sa zastavil nad rumami Matúšovho sídla. Pod nimi leží slávny niekedy Trenčín, teraz naozaj duchom i zjavom času zasypaný zboreninami slávy tej, čo sa ozývala z hradu v predávnosti. Medzi osamelými múrmi tohto stojí ešte pevne najvyššia veža jeho. Pustá je už i táto. Aj dnes som len samotný vystupoval hore kamennými schodmi na ňu. Pri vrchu som otvoril drevené dvere hrdzavým kľúčom a nimi som vkročil tiež na drevený gánok, pod jej vrchovcom spravený a dachom prikrytý. A tu sa prestieralo predo mnou Považie Trenčína dolu až k Nitre; potom vŕšky tejto sa dvíhali jeden nad druhý, akoby všetky razom zhliadnuť chceli krásu kraja tohto. Na západe od Moravy ho delia zelené hory pásma Tatier, na východe zas tie, čo sa od Machnáča dolu tiahnu. Proti polnoci vidno na veľkom kuse otvorené brehy Váhu, lež ich potom hory zavierajú, vyzdvihujúce sa vždy až do tých najvyšších oravských a turčiansko-trenčianskych Tatier. Je to krásny, je to malebný, slávny, šíry kraj. Pohľad naň z veže Matúšovej preniká hlboko dušu pútnika, ktorý si pomyslí, že z nej on hľadieval pred stoletiami, keď sa nad krajinou touto duch jeho zachvieval.

Zabúrili veky Matúšove nad Považím a nad Tatrami, ale keď nepoznaný zašiel jeho duch, upadli rody slovenské zase do nečinnosti a prachu. Ej, ale duch Matúša v novom svete prerodený z hrobu povstáva, zaspieva zase neslýchané spevy v hromobúrkach a svet ho viacej nepotlačí, bo ho junáctvo Tatier prijíma!

Z veže som po tichej dume ku starodávnej hradu studni dolu zišiel. Vykresaná je ona na štyri uhly v čírej skale a ešte dobre zachovaná. Nazelenkastá jej voda, ktorá sa z veľkej hĺbky prácne hore tiahne, bo celá studňa má do sedemdesiat siah, ochladila smäd môj i krv trocha rozohriatu, ale duša vrúca i ďalej len vrela rozpomienkami na časy Matúša, tohto najstaršieho syna zakliatych svetov Tatier.