ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už slnce prestúpilo čiaru poludnú, keď som sa z Čertovice (ináč Čertovej svadby) spustil na Bocu. Kto neverí, skúsi. Obyvatelia sčiastky nemeckého a sčiastky slovenského pôvodu vedú si v domoch i všade poriadne a čiastočne ako banskí mešťania. Mužovia sa zaoberajú baníctvom, a že sú v prácach týchto ťažkých pilní i vytrvalí, ukazujú ich nízke, bledé a chudé, lež pritom všetkom dosť silné postavy. Dobývajú najviac zlato z tvrdých skál kremenistých. Ženy ich sa vyznačujú (naproti mužom) peknou vysokou bielou postavou — z ohľadu tohto som im páru v Uhorskej nevidel.

Hory okolité sú, ak mám rieknuť, Alpy slovenské. V zime slýchať o lavínach i zamrznutých — pri divokých orkánoch a víchroch čert, ako sa vraví, svadby svoje drží, a beda tomu, kto na ne utrafí. Teraz v lete boli hory i doly zelené, plné trávy bujnej kvetistej a zdravej pre stáda, ktoré bolo vídať po kopcoch a stráňach doliniek. Rozkocháš sa tu v takomto čase v krásach prírody, kde v zime všetko len mrzne a mrzne. Tu po vysokých zelených kopcoch, tam po končiaroch balvanov žulových, čnejúcich ponad jedľové a borové hory pozeráš. Inde zase do otvárajúcich sa doliniek nakukujúc, prešiel som cez Malužinú, od Boce asi jednu hodinu vzdialenú ku Váhu. Pri Kráľovej Lehote som sa dostal cez pekný drevený most na pravý jeho breh, a tak som došiel na krajinskú hradskú, na ktorú som neďaleko mosta vystúpil do Hrádku.

Hrádok je hlavný sklad a stredisko kupectva a obchodu, ktorý Liptáci s drevom robia. Tunajšie píly a spusty na Váhu, hromady narezaných klátov pri nich, premávanie sa pltníkov sem a tam, let pltí po bystrej vode — všetko to ukazuje na živosť tohto obchodu a na pilnosť Slovákov pritom.

Dolu z Hrádku vedie most cez Belú do Poturnej. Belá je rieka čistá a bystrá, akej som viac v podobnej veľkosti i prudkosti sa valiacej pod Tatrami nevidel. Tečie ona spod Kriváňa od Pribyliny sem a neďaleko do Váhu sa vlieva, rozmnožiac jeho toky temer na raz väčšie. Podľa skusby jesto v jej vode mnoho živého striebra, čo i jej bystrosť a prudkosť na viac miestach, kde sa rieka široko nerozplýva, náramnou robí. Farba vody je biela, skrze čo sa výsledok skusby potvrdzuje a o čom aj samé jej meno svedčí.

Kto krásu i velebnosť prírody obdivovať žiadaš, zastaň si na spomenutom moste za krásneho dňa. Slovenský Kriváň sa ti predstaví! Prvý úsvit ranný, ktorý som za živobytia svojho v Liptove uvítal 26. júna roku 1845 — úsvit tento, vari najpamätnejší za mládeneckého života môjho, strávil som tuná. S nadšením ducha som pozdravoval vychádzajúce slnce mohutného Kriváňa a dušou preniknutou až do najtajnejších jej hlbokostí obdivoval som zlatozornú krásu i velebu tohto výjavu. Celé okolie sa jasalo predo mnou ako chrám slávy a žuloskaly Kriváňa v lesknúcom sa odení stáli nad ním sťa zlaté, k nebu sa pnúce veže. Povetrie bolo plné milej raňajšej vône. V zlatých bleskoch slnečných, rozlievajúcich sa povetrím týmto, a v strieborných kvapkách ligotavej rosy zjavovala sa mi tajná moc božia. Nádej blízkej našej budúcnosti menila sa čoraz krajšími farbami v blyskotnom vzduchu ponad zelené pole — jej hlas v šume ranného vetra ku mne zaznieval — ba čo viac, zazdalo sa duši mojej, že je tu kraj neslýchaných i nevypovedaných vecí, že nevídané postavy, bohatieri a králi v tomto okamihu sa zbližujú ku mne. Takto čo vyššie vystúpilo nebeské slnce a čo nádhernejšie sa krásy jeho zrkadlili v krásach tohto kraja Tatry, tým väčšie bolo pohnutie moje nad výjavom tak vznešene veľkým.

Štvrtého dňa púte mojej sa mi objavil Liptov v sláve Tatier i Považia svojho, ako som cez hrádocký most ďalej ku Poturnej prešiel. Na východ i na polnoc sa mi predstavili Tatry vo veľkosti i nádhernosti, bleskami ranného slnka ožiarené sťaby diamantová koruna kraja tohto a pod nimi Považie akoby večný raj v kráse a pôvabnosti. Hej, v ozdobe tejto prírody Tatier všetko akoby krajšie, milšie oko pútnika vrúcneho k sebe vábiť bude po Liptove.

Na ľavej strane Váhu pod Poludnicou je Svätý Ján — bydlo to zemianskej rodiny Szentiványiovcov. Škoda, že tak hlboko padli títo potomci Bogomíra, slávneho pána slovenského niekedy v Liptove. Zabudli i oni na rod svoj opustený a na národnosť svoju. Pustili sa tak sami v priepasť potupy i večnej hanby odnárodnenia. Niekedy stál nad dedinou na jednom kopci pod Poludnicou hrad Bogomíra, ale ako ľudia povedajú, hromom spálený bol a prepadol sa. Preto vraj sa tak stalo, že dojka nečistoty dieťaťa darom božím zotierala. A veru, ako som očividno skúsil, skaza pohromy tejto ľahko môže zájsť, keď nie na tele aspoň na duši terajších potomkov Bogomíra, bo sa neoddávajú na cesty k spásonosnej budúcnosti vedúce. Milé hodiny som tuná trávil v spoločnosti vysokoctených rodičov povestného nášho J. Kalinčiaka^[3] a s bratom naším Jankom Klimom dnes až do podvečera. S ním sme zašli až pod ten kopec, kde hrad Bogomírovcov stál, na jednom mieste skalou neveľkou naznačený. Tu mi on rozprával o tom hrade a odtiaľto sme skusovali ohlas protivnej stráne. Celé penta i hexametre sme počuli v nej skandovať, a to bystrejšie, ako sme to my dakedy sami robievali. Tak napríklad na naše zavolanie ozvalo sa nám:

a zas na druhý raz:

Pritom za každým ozvaním hučia temné hory svätojánske ďaleko napoludnie až pod Ďumbier sa tiahnúce.

Pravým brehom Váhu som sa ešte dnes ponáhľal cez Okoličné, Mikuláš, Ondrášovú a Ráztoky do Sielnice. Zaujímavý je výhľad z briežku od Ondrášovej na Liptov dolu. Dojímavejší a krajší ako inokedy bol on teraz pre mňa, keď sa plamenné ohňožiarne slnce poza tenuškú, pred večierkom na vysokých horách stávajúcu riedku paru ponáhľalo ta, za obrovský Choč, akoby sa klaňalo nádhernému Liptovu, v ktorého krištáľových riekach sa celý deň zrkadlilo a od ktorého mohutných štítov sa s leskom odbíjalo. Slnce už zhasínalo, už len vrcholce Tatier rubínmi maľovalo, už sa v žiarach večernej zory jeho krása stratila — a už bol tichý pokojný večer v Liptove. Choč sa vypínal z tej strany od Oravy ako obor okolitých Tatier, držiacich s ním stráž nad večernou tichosťou krajiny. Z druhej strany bolo vidieť končiar Kriváňa ako hlavu v tábore obrov tatranských. Až vykukol spoza nich bledý mesiac a vystupoval vždy vyššie na jasnom nebi ponad hlbokú dolinu Váhu, akoby tých mohutných obrov okolo nej stojacich sebou volal na tajnú cestu, ktorou on blúdieva po polnoci, kým ranné zore neosvietia tmavú nočnú krajinu. Tichučko bolo, keď som došiel pod borový diel, len to bledé svetlo mesiaca si šeptalo svoje tajomné pesničky so zelenými rastlinkami a kvetinkami okolo môjho chodníčka.

Deviateho a desiateho júla som ostal v Sielnici pri drahej a príbuznej mi rodine Hroboňovskej. Už mi počalo byť ťažko, keď som nášho Bohdana^[4] doma nenašiel, bo bez neho by mi bola bývala Sielnica prázdnou. Tým milšie mi bolo potom, keď na druhý deň domov došiel tento najmladší syn početnej rodiny Hroboňovej, — tento jeden z najmladších synov Tatry. Prítomnosť jeho ma akousi tajnou mocou a túžbou naplnila, že som sa cítil ako pri boku anjela Tatier, ktorých túžbu večnú som videl v tvári jeho skrytú a zvuk ich tajný v hlase slova jeho som počul. Prečo to? Sám to vyznať neviem, ale to je tak. Keď sme brata nášho Janka Lacku,^[5] o ktorom vieme, že sa na pole filozofické púšťa, spomínali, vravel mi Bohdan: „Terajšia nemecká filozofia oproti duchu nášmu vraví a zapiera i nedopúšťa to, že my máme spasiť ľudstvo a že sa u nás má vyvinúť pravda najúplnejšie. Filozofia táto podala doposiaľ len formu a nič vyvedeného, preto môže mať rozum kto aký chce a rozumovať môže, ako sa mu páči, predsa nič nevyvedie. Ty konaj to, k čomu sa cítiš byť povolaným.“ Áno, konám i konáme to všetci a povolanie naše je ťažké, ako to trpiaceho spasiteľa ľudstva. To sám dodávam krátkym časom pozdejšie a budúcnosť iste mi tiež prisvedčí i dosvedčí.

Predvčerom deviateho júla došiel k nám ešte Janko Rimavský^[6] a Janko Kučera^[7] z Trnovca. S nimi sme sa veselo zabavili v tunajšej škole, kde spev náš pán učiteľ Peter Pavel Záturecký^[8] hraním na fortepiano sprevádzal. Celý večer tak sa minul, že to ani nebolo znať. Proti spevu a muzike nikto nič nemal, len sa tá všeobecná naša žiadosť spomínala, aby sa spomedzi nás Slovákov čím skôr niekto na spev a muziku oddal, ktorý by na poli tomto vedel niečo vznešeného vystaviť. Veru krásne sú naše prostonárodné piesne v speve i muzike, zachvacujú ony najmä dušu mladú. Niet toho útleho citu, ktorý by nevyrazili, niet inde tak tajnej zachvacujúcej moci k čistým pocitom mladistej lásky ako v nich. Prvý, kto by sa na toto pole oddal, musel by nájsť lásku i uznanie národa celého, bo by ho vrúcnosťou i ohňom novým celý naplnil.

Sielnický spolok miernosti počítal vyše sto údov, najviac mládencov a panien, lebo mnohí zo starých nedajú sa dôvodom presvedčiť, nedajú sa na žiaden spôsob od žida odviesť, len zanovito na svojom trvajú. Pán učiteľ Záturecký vedie dietky k úplnému poznaniu opilstva i následkov jeho. Nejedni z týchto mladých, novým slovom miernosti preniknutých, napriek rodičovskému karhaniu i zlorečeniu zachovávajú i jej zákony.

Jedenásteho júla ráno som navštívil Trnovec, asi pol hodiny od Sielnice k východu vzdialený. Krásnou bude mestečko toto pre každého nezábudkou, kto sa tu pri dvojctihodnom pánovi s. Lehockom^[9] a v tovarišstve manželky jeho Miloslavy, šľachetnej a hrdinsky zmýšľajúcej Slovenky, zabaví. Jesto tu tiež spolok miernosti a to, čo som o údoch sielnických povedal, platí i o tomto. Lenže počujte, k potupe a hanbe tunajší učiteľ Horvaj nevstúpil ešte doňho. Známa je nízkosť jeho i z Národných novín; v súkromnosti on vše siaha hlbšie do potupenia. Pri všetkom nepriateľstve a vzpieraní sa pánov inšpektorov, richtárov atď. je pán Lehocký mužný zastávateľ pravdy. Lež Trnovec nepočúva hlasy prorokov svojich. Mnohých síce synov už vychoval, ale žiaden ešte nepriniesol medzi otcov svojich svetlo spasenia, pustiac sa každý za márnosťou sveta tohto v peklo zatratenia. V Trnovci je založená pri spolku miernosti aj knihovňa. Pán Lehocký chváli vždy pilnosť mládeže v čítaní, obzvlášť ale i v odnášaní kníh, bo sa, vraj, starší už hanbia prísť po knihu k pánu farárovi. Tak teda mládež všade napredku k dobrému — boh jej pomáhaj a osvieť tmavé rozumy ostatných.

Odtiaľto som sa vrátil cez Ráztoky a Ondrášovú do Mikuláša. Čo som tuná skúsil, o tom idem pár slov povedať. Mešťania mikulášski sú naozaj hodní národovci slovenskí, akých som inde, vyznávam s pochvalou, medzi mešťanmi nepoznal. Zápal za všetko národné vidno v tej náklonnosti, ktorú ku všetkému novému, dobrému podujatiu slovom i skutkom dokazujú. Áno, posvätenie a stále zaujatie za všetko slovenské dosvedčili súkromne i verejne. Súkromné ich skutky nejednému slovenskému mládencovi budú hlboko v pamäti zapísané — ale tie radšej zamlčím, bo i Kristus povedal: „Tak rozdávaj dary svoje, aby nevedela ľavá ruka tvoja o tom, čo pravá robí.“ V obcovaní s nimi nájdeš prívetivosť, dôveru a úctu. Všetko to pekné vlastnosti človeka slovenského.

Videli ste už, drahí priatelia moji, nášho kalendárnika? Rozumiem Gašpara Fejérpatakyho.^[10] Ak nie, príďte do Mikuláša, tam môžete vidieť živú satirickú jeho postavu. (Takto si on sám zvykol lichotiť a slová tieto si sám vzal do obyčaja z listu od dôstojného Severíniho mu písanom, ktorý mi tiež ukazoval.) On každého srdečne uvíta a svojimi žartovnými slovami pozdraví — viem, že sa do chuti pri ňom nasmejete, len nie ultra modum!

Na druhý deň som s rozpomienkami opúšťal Mikuláš. Postava nášho „živého satirického Belopotockého“ mi ešte nezišla z umu a nejedno slovo jeho pohýna ma k smiechu i dnes. Prechádzajúc na ľavú stranu Váhu k Palúdzke: „Máte vy, mešťania naši,“ myslel som si a verím i teraz, „máte bujnú silu i jarý zápal v sebe.“ Tak je to všade. Budia sa sily, kriesi sa zápal a v ňom sa rodí posvätenie, kde jesto srdce, duch i vôľa; kde jesto vzbudzujúci hlas i volajúci slovom svätým k dušiam národa. Počúvate i vy hlas muža veľkého a šťastní ste, kým ho k srdciam vašim pripúšťate a do hlbokosti duší vašich prenášate. Sláva vám i jemu! Nech vás len vedie i ďalej slovo jeho posvätené pravde.“

V Malej Paludzi som sa bavil u pána Ondreja Lanštiaka.^[11] Ale sa nedivte, že u Lanštiaka, bo pravdu píšem. Opisovať ho nejdem, však všetko zviete, keď počujete prevažne dôvodenia tohto horlivého obrancu češtiny, „oné staré pravdy se přidržejícího“. Čujte, že naši mužovia ako Štúr, Hurban, Hodža, Kuzmány, Hroboň, Lehocký — sú mu vraj ničím. Vari preto, že skutky svoje verejne v spisoch neroztrubujú, ako iní i tie, čo neurobili. „Čo oni počínajú, to je len novotárstvo.“ Teda všetko, čo sa na poli ducha času zjaví, je len novotárstvo? A či už dač nového nič nemá byť dobrého? Hej, veru iba nové bleskom novým naplní svety; tak ako slnce vtedy naozaj osvieti zem, keď na nové ráno vychodí, nie keď už zájsť má! Darmo je: staré ostane len starým, najmä keď už i splesnivie a človek sám pleseň túto zo seba striasť nemôže.

„Štúr praje v novinách katolíkom“ — vari preto, že si i títo žiadajú žiť s nami ako synovia jednej krvi? „Aj naši terajší kňazi sú chladní za svoje vyznanie, takí by mali byť luteráni, ako boli tí, čo dakedy za svoje vyznanie zomierali. Posledný luterán bol Matúš Blaho; viac ich niet.“

Keby sme pritom na evanjelium Krista zabúdali, sami by sme sa vpravde ľutovať museli, a keby nebolo pravého vyznavača cirkvi tej, ktorá vnuknutie dávala životu slovenskému, v ktorej sme sa slobodne myslieť naučili, v ktorej sme k poznaniu seba samých prišli a ktorej kňazi život slovenský prechovávali, pestovali a za pravdy jeho bojujú až dosiaľ.

Pánu Lanštiakovi i to povedať musíme, že sám tiež v srdci musel ochladnúť, keď nezná Úniu Hurbanovu, v ktorej by (ak je nie na obe oči slepý) uvidel mužné bojovanie za sväté veci cirkvi tejto, a konečne, že za vyššie pravdy, ako nám luteránstvo dosiaľ donášalo, zomierať nám prichodí, za tie, ktoré sú ešte nie vykúpené našou krvou. Filozofia od pána Lanštiaka bola takto asi spomenutá: „Miesto toho, čo Hegla čítame, mali by sme sa radšej logiku, metafyziku etc., teologické dogmata omnia naspamäť učiť.“ Veru neviem, ktorý by už z nás túto radu Šalamúnovu nasledoval, a načo by nám to všetko bolo tak prísne? V inšom sa nám teraz zjavovať bude veda slovenská ako v logike, metafyzike, et comp. filozofických principiátov — tieto nás viac nespasia. Netreba tu mŕtve skelety systematické, ale živá, jasná pravda ducha slovenského — ducha človečenského. Hegla, viem, že už tak nedrhneme, ale ho ani naši predošlí nečítali s tým presvedčením, že by nad neho viacej nebolo. Ak on obanoval to, čo sa v školách učil, povieme mu, že by sme sa i my radšej inde vedy ducha nášho obživujúce učili, ako to, čo počúvame verejne. Najvážnejší predmet rečí našich bola čeština a zomierajúci čechizmus. Z toho sa ale môj antiheros pravdy nemohol zavše vykrútiť, zaskakujúc skokmi „Od Uralu k Tatrám na temeno“, z jednej veci na druhú, a hovoriac pritom „šeptem českého Labe“ tak, že to nemohol iba vari nedoumný, dlhovlasý a krátkorozumný všetko pochopiť, obzvlášť keď hovoril, prečo on „po slovensku mluví, však po česku psáti chce“. Načúval som tomu a tomuto podobné „jak říkáme: chtěj, nechtěj“, pravda, len tak comodissime jedným uchom dnu, druhým von; bo sa motanina a skrúcanina táto nemohla k srdcu dokrútiť. Odpoveď na ňu tiež len tuná dávam, bo som ja v tom saku, do ktorého ma temer do samého poludnia chytal, k slovu nemohol prísť.

Inak som sa zabával popoludní vo Veľkej Paludzi s bratom S. Čajakom.^[12] Tu v zelenom starom háji nad dedinou a v kvetistej utešenej záhrade urodzených pánov Platthyovcov^[13] skoro som zabudol na „trampoty“ pána Lanštiakove. Je on aj ujec rovesníka môjho Čajaka, ktorého teraz spomínam. Blízki sú si oni rodinou, nie tak blízki mysľou. Lež tak je to všade s nami! Brat sa rozdvojuje s bratom, syn proti otcovi a otec proti synovi v tomto veku povstáva. Len mladé pokolenie slovenské musí stále bystrým zrakom pozerať za hviezdou života svojho. Myseľ zatvrdilú v starom treba nám odbíjať mysľou zápalistou, duchom neprestrašeným a mužným. Proti ich jednému slovu musí stáť našich sto ohnivých, vážnych, dôvodných, nepodvratiteľných. Pred každým sa zodpovedať musíme z nových krokov našich, žiadneho z nás nenájde čas bez odporu a bez boja. Keď ukážeme všade stálu a hrdinskú myseľ, zvíťaziť musíme nad týmto svetom, lebo boh je s nami!

Trinásteho toho mesiaca som bol v Ľupči, kde mešťania slovenskí tým ukázali zápal svoj k veciam svätým, že sa dvojctihodnému pánu Adamovi Philadelphymu^[14] všetci pod krátkym časom do spolku miernosti uviesť dali. „Prevez, prevez, prievozníčku,“ volal som popri Váhu a čochvíľa som už stál na pravom jeho brehu. Asi za hodinu som sa dostal na Lúčky. Sú to teplé kúpele v peknom romantickom údolí pod Chočom. Meno im dali Liptáci, ktorí sa tuná od svojho nevídaného inde ani v najmenšej svojej podobe kraja odlučujú, keď sa do susednej Oravy poberajú. V Lúčkach bolo dosť pánikov liptovských i oravských, viac ešte židov z oboch stolíc. Tamtí magyarúl, títo zas dáko inak medzi sebou neustajne handlevúzovali. Bodaj by ste si, reku, ľudia, svoje hriechy mohli zmyť v týchto vodách, už či filisterské, či manské, či aké ich máte, len aby ste v čistote srdca mohli vstúpiť dakedy pred rod Tatry, keď sa čas pred vami za sudcu postaví.

Nechal som v Lúčkach všetko tak, tešiac sa radšej v pôvabnostiach dolinky, ktorá sa ťahá na polnoc od Lúčok ku Orave popod Choč. Hore ňou som stretal švárne dievčatá liptovské, nesúce jahody po okolitých hájoch nazbierané a rád som bol, že som sa tu na ovocí tomto zdravom pohostil. Asi za hodinu som došiel na vrch k hraniciam dvoch stolíc, z jednej som plný vrúcich citov a drahých rozpomienok odchádzal, druhú zas plnú zvedavosti vítal, bo to bola biedna, všade rozchýrená Orava. Slnce už nesvietilo po utíšených jej dolinách, len sa posledné ohnivé blesky jeho bozkávali s vŕškami a skalnatými kopcami — až i tieto obledli a skapali, len chladný vietor od polnoci fúkal dolinami.