ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od vysokých východných temien Kráľovej hole k poludniu na hraniciach Gemerskej a Zvolenskej stolice rozprestierajú sa staré temné hory Muránske a Tisovské. Od tamtých k východu tiahne sa povestná Muránska dolina. Ňou tečie riečka Olšava alebo Jelšava, tak nazvaná ešte za starodávna od olšín — jelšín, na jej brehoch iste hustejšie predtým ako teraz rastúcich. Riečka táto je čiastka Šajavy, hlavnej rieky v Gemerskej stolici, s ktorou sa pri východných hraniciach, hlavne medzi Plešivcom a Gemerom, spojuje. V Gemerskej stolici nenájdeš malebnejšieho kraja ako je tento. Muránsky zámok a okolo neho skalisté pohoria, Kohút, Dúbrava a druhé okolité vrchy, v doline zase mestečká Revúca a Jelšava, dediny a železné dielne sú okrasou celého kraja. Z Tisovských hôr tečie bystrá Rimava dolu k poludniu, zúrodňujúc svoju rajskú dolinu, ktorou sa najmä v nižších jej stranách kvetistými lúkami ďalej na východ k Šajave krúti. V doline tejto záleží temer celý Malý Hont.

Medzi týmito dvoma hlavnými dolinami Gemerskej nájdeš ešte tri druhé, od nich menšie doliny, tiež k juhu od Muránskej podľa ťahu Rimavy sa prestierajúce. Najbližšia k Rimave je Balocká, od riečky, ktorá ňou preteká, tak pomenovaná. Dedina Drienčany, zverinec vojvodu Koburga,^[1] jeho kaštieľa záhrady sa na nej vyznačujú. Patrí i s Muránskou pod panstvo tohto. Tak ďalej k východopolnoci prídeš na dve doliny Turca. Oboma tečú potoky, ktorým meno Turec oddávna sa privlastnilo, hoci za našich dní málokto vedel by povedať, prečo je to tak. Doliny tieto neďaleko Šajavy sa spájajú, do ktorej ich tiché vody niže Turnej sa vlievajú. Meno západnej doliny sa podnes na Ratkovskú premenilo, bo toto mestečko je najznamenitejšie na oboch. Len meno východnej nepremenené zostalo. Darmo by si ho síce hľadal v obecnom úžitku u okolitého ľudu. Tuná ono do zapomenutia prišlo. Ale zato je predsa večnej pamiatky hodné, bo mnohé, a väčšie akoby si sám myslel, pamätnosti od starodávna v sebe chová. Povesti ľudu to všetko dosvedčia — a možno časom, keď sa sláva zapadlých vekov Slovenska inakšie rozhlási, i meno Turca ako starobylé a slávne vďačnému potomstvu lepšie známe bude. Dnes teda len potokom, čo obe doliny premývajú, sa zvykne dávať.

Jediný Sirčan bude ešte pod ním malú dolinôčku rozumieť, ležiacu pod samou Kráľovou hoľou, kde je dolinám týmto počiatok. Kráľova hoľa táto poludnými a východnými stráňami sa rozpína nad nimi. Pod polnočnou jej stranou leží Revúca. Kraľuje ona vysokosťou svojou nad okolitými kopcami, a preto ju tak pyšným menom Sirčania nazvali. Na nej sú až podnes mnohé dobré pastvy a lúky, no niekoľko rokov už aj horou zarastá. Na tomto vrchu sa nachádza pamiatka starodávnosti, od ktorej pošlo meno Turec.

Málo síce už ľudia o tom znajú, ale predsa sa to z povestí starých dedkov a starien dobre poznať dá a z toho, čo nám ešte čas z onej pamiatky zanechal, zjavne sa čítať môže. Kto sa z vrchu Kráľovej Vlaskou dolinkou na Turec spustí, ten prv, ako by do tejto dolinky zostúpil, nájde na utešenej zelenej úbočienke tak zvanú Pátrovu skalu. Sama jej podoba bude na staré veky ukazovať a upomínať, že sa náhodou ta nedostala. Zvrchu ľahký prístup na ňu. Odspodu akoby stupňovito bola vykresaná, vyzerá. A vôbec v nej nájdeš vekom zožratú podobu nejakej pohanskej obetnice, v mnohom rovnú tým, ktoré sa inde k pamiatke našej zachovali. Najlepšie všetko potvrdí povesť o nej. Za času, vraj, mračných strašlivých nocí vystupuje z nej kňaz, páter akýsi (odkiaľ jej spomenuté meno u okolitého ľudu známe), čierny ako noc, bezhlavý, so železným kyjom v ruke. Statky, čo sa dookola pasú, rozháňa, a neborákov voliarov naháňajúc bije, tlčie a lomí. Keď všetko rozpráši, s akým hrmotom prišiel, s takým treskom-vreskom a krikom sa naspäť vracia. Nikto v taký čas k tej skale nepristúpi.

Čím by už podľa tohto, spytujem sa milovníkov a znateľov starožitností bájoslovných, mala byť Pátrova skala u okolitého ľudu, ak nie obetnicou Turovou? Kdeže by sa inde vzalo pomenovanie spomenutých potokov, dolín a meno susednej dedinky Turecká, keby tuná nebolo bývalo tejto pamätnosti toho hodnej? Ľud náš žiadnej veci bez dostatočných príčin meno nedá, bez toho, že by prechovával v sebe chatrné pamiatky, lež ani na veľké veci nezabúda. Tak sa v povestiach jeho dochovala i táto pamiatka. Neviem, či sa dakedy zabudne na báječné miesto toto, bo každá starká pri teplej peci sediacim vnukom svojim o ňom vypráva. A voliar voliarovi za každej temnej noci výstrahu dáva, aby sa v takých dobách k Pátrovej skale s volmi nepribližoval.

Tur podľa našich bájoslovných známostí bol bohom vojny, teda Černobog. Primerane tomu opisuje ľud kňaza jeho (slovo páter sa z katolíctva votrelo do reči ľudu, kým ono ešte i tuná ako inde trvalo), v čiernych hábach so železným kyjom, a vôbec celý ten výjav jeho strašlivého správania sa.

Naši predkovia obetnice proti východu stavali. A hľa, prvé lúče vystupujúceho slnka sponad Železníka udrú sa o Pátrovu skalu a preletia blízke temné dolinky. Že by sa v okolí tomto niekedy boh vojny mohol ctiť, o tom síce vek tento svedectvo nevydá, bo zadriemavšie toto pokolenie ani to nedosvedčí, že sa niekedy v ruke Slovákovej meč ostrý blýskal, tým menej teda, že si ním slobodu a slávu národnú pred vekmi bránil a bohov vojny ctil. Dnes by si na Kráľovej holi a u okolitých pastierov len obhajcu stád niekde v šumiacich hájoch hľadal. Lež inakšie to bolo za starodávna. Znaky toho sú tisícvekými rumami zasypané síce, ale predsa oko skúmateľa ich nachodí.

Od Kráľovej hole k východu stojí Železník, vrch, ako to meno svedčí, naozaj železný. Na tomto v zasypaniskách starých poznať šľapaje nohy, ktorá ich pred viac ako tisíc rokmi poznačila. Povesť baníkov ti povie, že ešte vtedy, keď len jarné bábky bane ochraňovali a kým ešte kríž Krista na ňom nestál, noha baníkova po ňom kráčala a ruka jeho ostrým čakanom ho prerývala. V doline pod ním celé kopce trosiek tiež od nepamäti stoja, na miestach takých, kde by teraz žiaden priemyselník dielňu železnú nevystavil. Čo div teda, že sa boh železných kyjov, hrotov a mlatov ctil tam, kde sa tieto mohli pripravovať a iste sa zadávna aj hotovili!

Všakže som už ďaleko zabehol do vekov minulosti a pri pamiatkach starobylosti dlho som sa bavil? Duša potomka vrúcneho rada sa na nich zabáva sťa holubica na konároch starého duba, a len nevedomky zalietne naspäť do smutnej prítomnosti, kde ju máločo má potešiť. Medzitým predsa len táto nás má zaujímať viacej, bo niet toho, čo sa už raz minulo. Hej, veď i dnes vychodí zlatisté slnce nad Turcom a jasá sa nad ním v jasnom svojom blesku. Ešte sa teda všetka nádej nepominula.

Najbližšia dedinka na východnej doline Turca je Sirk. Osadili sa tu baníci a pastieri v predošlom storočí, ktorí predtým inde roztratení každý pri svojom bývali. Dedina táto meno svoje dostala od sirkových baní, aké sa za toho času v jej chotári vo vrchu Jelaviny zvanom nachádzali. Leží ona na západe obrovského Železníka. Pod južnovýchodnými jeho skalinami je Rákoš, skrze zrúcaniny starého templárskeho zámku pamiatkyhodný. Na polnoci ukrytú nájdeš v hlbokej dolinke pod ním dedinu Turček, ktorú som horevyššie pripomenul. Život banícky vedú obyvatelia týchto troch dedín na Turci, kde okrem toho Kameňany, Hrkáč a druhé vynikajú.

Bol deň piaty mesiaca júla roku 1846. Bol to deň pekný a milý. Zlatisté slnce sa jasalo na jasnom obzore, len niekedy ho zastrel ľahký obláčik, aby urobil vlažný chládok kvietkom i rastlinkám, ktorými tichý vetrík ľahučko hýbal, a aby ho zase ukázal peknej zelenej prírode. Všetko bolo na doline pod Železníkom krásne, dojímavé, sviatočné — veď bola nedeľa.

V Sirku práve na večiereň odzvonili. Ľud sa zišiel do kostola, spieval nábožne, ďakoval bohu za prijaté dobrodenia a oddal sa i naďalej pod jeho otcovské opatrovanie. Už i ľud vyšiel z kostola, slnko sa nížilo k západu. Baníci sirkovskí vychádzali na pole, ktoré v dňoch slobodných od práce baníckej obrábajú. Šli oni pozrieť sem úrody svoje, potešiť sa nad tým, čo im štedrá ruka nebeského otca požehnala, a aby tuná pokoja v tichosti krásnej prírody i nového posilnenia k ťažkým svojim prácam nadobudli.

I ja som opúšťal dedinku túto rodnú, nie aby som pokoj mladej duše v tichých dolinkách Turca medzi krásou a svätotichou samotnosťou prírody hľadal, lež aby som sa vzdialil odtiaľto, ešte dnes zanechal Železník a sťa pútnik svetachtivý šiel krajmi a dolinami Tatier i uspokojil tisíce túžob, ak by to bolo možné. Už som popredku videl v duchu svojom krásu i velebu krajov týchto, trhal som si po nich neuvädlé kvietky a do vencov ozdobných zaplietal. Načúval som žblnkanie Rimavy, vyrozumieval som tajné šumenie Hrona, pozeral na letmo ženúce sa prúdy Váhu — v nich sa mi zrkadlili hýbavé sily života šuhajov slovenských. Už som si nad Dunajom zastával a díval sa na jeho valné vlny, duša moja žalostila s mútnou Moravou, duch môj napínal zraky svoje z brehu smútivej Nitry. Ha! už počul som svetotrasné spevy orkánov Tatry a Nitra sa pred nimi búrila, hromy bili, blesky lietali nebom i svetom. A všetko sa zase utíšilo, Nitra sa jasala v sláve a piesne Slováka lietali s rannými ľahkokrídlymi vetrami ponad šíry kraj. Predstavoval som si kraj náš — ten svet tajomný — v boji so svetom starým i v sláve jeho budúcej. Teraz som ho ale vidieť mal v jeho skutočnosti. Nevedel som ešte, aké kvieťa všade po ňom skvitá, čo to na ňom pučí, čo vyrastá, ale som si ho predsa pripodobnil k peknej úrodnej záhrade, pilnými pracovníkmi opatrenej, aby sa v nej čochvíľa všetko v kráse i dobrote zjavilo, čo má na čelo slávnej budúcnosti našej vystúpiť, aby tak s podivením i s úctou svet na nás pozeral.

V takýchto dumách som sa poberal hore Bystrou dolinou od Sirka, skoro som prešiel od nej k západopolnoci Predrovo (alebo Forrovo), už som bol na západnej doline Turca a asi o dve a pol hodiny som stál na Korimovom. Na východ za chrbtom mojím ležal rodný kraj Turca a Železníka. Tam som sa ešte ostatný raz obzrel a dával som mu i rodine mojej z výšky tejto posledné zbohom. Tak som sa púšťal na západ do hlbokej Rimavskej doliny. V duši mojej hlboko hučali zvuky piesne, s akou som sa na cestu vydával:

„Hoj, milé Korimovo! Čože tak tajne očarúvaš pútnickú dušu moju? Je to dáka tajná moc, ktorá ma k tebe tiahne, kým túžba mladá predsa len ta ďalej do sveta zalieta.“ Tak sa ozvali nové city vo mne, keď som zeleným Korimovým dolu bežal a dušu moju velebné zjavisko krajov rimavských preniklo. Hlboká dolina ležala podo mnou a v nej sa belel Tisovec — ukázalo sa mi to sťa tajné temné úbočie s bielostenným posvätným kostolom. Nad ním sa vypínala temná Hradová v blesku sťa pamiatka slávy a hradba odkliatych svetov. Za Hradovou stáli rozložené vrcholce temných hôr a trblietali sa očiam mojim, akoby sa i s ňou dvíhať, zatriasať mali sťa dávnych prachov mohyly nad zjavením svetov blesku slávyplných.

To všetko trvalo len okamih. Zacengali zvonky na najbližších stráňach okolo mňa, kde sa biele stáda pásli na zelených úhoroch a lazoch; zapískala pastierska fujara čarujúcim hlasom, duša sa stratila zo svojich zádumných krajov, oko pokojne pozeralo po zelených stráňach, sprevádzalo stáda ihravých oviec a baraniat po grúňoch i bavilo sa pôvabnosťou Korimovho, city moje sa zlievali vedno so zvukmi fujary ovčiarskej, bo som cítil teraz tak útle, tak milo a prenikavo pokojnosť života pastierskeho, že duša zabúdala na druhé blaženosti. Len sa v dojímavej kráse výjavu tohto zabávala.

Slnce sa poza biele oblaky, ktoré zlatistým leskom obrubovalo, ta za Hradovú krylo, poponáhľal som sa teda Korimovým dolu a skôr ako o hodinu som bol v samom Tisovci nad Rimavou. Tuná bolo živo a veselo, ako niet inak po dedinách a mestečkách slovenských za predvečera sviatočného. Mladé i staré sa hemžilo a zabávalo po uliciach.

Šiesteho júla som išiel na modlitby do kostola. Nie je to síce nádherné a skvostné stavanie, tým menej všelijakými prílepkami a kráskami vnútri ozdobované, lež vpravde je ono umelecky vystavené, takže neviem, ktorý slovenský evanjelický kostol by sa mu vyrovnal.

Svätyňa táto, ktorá už vnútornou vysokou stavbou svojou dojíma človeka, vzbudzuje hneď tajný nábožný cit a dušu kresťana dnu vstupujúceho božským akýmsi nadšením naplňuje. S vytržením si musíš spomenúť na bytnosť najvyššiu, bytnosť jedinú, keď toľkú krásu i veľkosť prostým jednoduchým umom staviteľským predstavenú vidíš. Takým citom nábožnosti som bol prejatý, keď som tadnu vstupoval. V svätyni tejto nadchnutá bola i duša moja božskosťou, ktorej prítomnosť som v tom okamihu nadobyčajne pocítil. Zraky iskriace som uprel prosto na oltár, na obraz sveta spasiteľa, a tam som prosil i dnes za spasenie rodu môjho. Blahoslavený národ, ktorý na takomto mieste boha vzýva, boha stvoriteľa, otca svojho, toho, ktorý ho neopúšťa, hoc by ho i celý svet potupoval a zatracoval, lež ktorý mu radšej skrze svätých prorokov posiela spasenie i vykúpenie v mene Krista, syna božieho. Lež tým blahoslavenejší je národ tento, čím velebnejšie svätyne bohu v dušiach svojich chová — nie ako synovia sveta, čo len pre nádheru chrámy ozdobné stavajú, ale v dušiach ich posvätnej a posvätenej bohu svätyne niet.

Pred oltárom tisovským slúžieva bohu vyvolený syn národa nášho, olejom slávy i trpkosti jeho pomazaný a jemu posvätený kňaz, jeden z tých, ktorý nás životom svätej národa veci zasväteným vykúpili. Je to dôstojný Pavel Jozeffy.^[2] Hej, krajania, aká to pamätnosť! Šťastným sa menovať môžem, že som mu dnes aj len slabú svoju úctu zložil.

S naším známym, úprimným priateľom ľudu pospolitého pánom Augustínom Horislavom Škultétym živý rozhovor sme viedli o našich veciach slovenských u pána Lojku, tunajšieho školy učiteľa. No a tu sa len pospomínalo niečo! Obzvlášť slovenčina a pritom „Hlasové“ i páni Čechisti nás zabávali.

Medzitým skôr, ako prišla desiata hodina, ja som sa pobral ďalej. Cesta moja ma viedla na Tisovský hámor, ďalej hore popri potoku Furmanci cez Tisovský diel na Polhoru, a tak krásnym breznianskym poľom do samého tohto mesta, kde som sa popoludní okolo piatej zastavil. Brezno leží na oboch brehoch Hrona pod Holou, ktorej východné čelá pod menom hole Kráľovej v Gemerskej stolici sú známe. Mesto toto je strediskom Gemera, Malého Hontu, Zvolena a Liptova. Veľké polia, lúky, hole i hory každoročne obohacujú početných mešťanov jeho. Čistý štvorhranný rínok pekne mu pristane i s radnicou mestskou, ktorá naprostriedku stojí. Ale keď sa ti toto všetko bude páčiť, nenakukniže do ulíc breznianskych, tým menej do súkromných domov. Bo veru skúsiš i ty ako ten Handelčan, čo je to na diváky chodiť. I ja som tam už len niečo videl. Keď si na to všetko pomyslím, ako priateľ dobrých žartov zavše sa aj iným vyznať musím, že je tuná to extra slávne divadlo Kocúrkova, v ktorom ostrovidný náš Chalupka predstavenie vídaval, svoje kocúrkovské dejiny a maškarády.

Večer sme sa vyšli prejsť s priateľom mojím Eduardom Filom na pravý breh Hrona. Tuná sme videli stavania nových škôl mestských, budovisko hodne vysoké, už skoro dohotoviť sa majúce, a rozchýrený valcový mlyn. Pravda, ešte len holé múry tu stáli, pusté ako väzba knihy, do ktorej ruka zapisovateľa ešte ani litierky nepoložila, a tak o ktorej obsahu sa ešte nič povedať nedá.

Deň siedmeho júla sa zabelel nad Holou a s prvším svitom som už stál z východnej strany nad Breznom, poberajúc sa hore do Parichvostu. Ešte raz som sa obzrel zo zeleného vŕška na mesto a na Pohronie. Ľahké obláčiky redli a pretrhovali sa na šírom obzore, zlatožiarivá tvár slnca hotovila sa k púti svojej a k novej kráse dňa. Z jednej strany Pohronie jasalo sa už nad Holou a z druhej strany ligotavé blesky pozlacovali vrcholky hôr a kopcov. Široké breznianske pole na poludní ležalo predo mnou a naň za každou chvíľkou noví pracovníci vychádzali. Dolina pohronská sa mi predstavovala ako krásna, vŕškami svojimi ohradená záhrada a v nej pekné Brezno sťa mladá, zelenými vencami ovenčená nevesta, strojaca sa k sviatku pre ňu najslávnejšiemu. Zbohom Brezno! Krásny a bohatý je kraj tvoj a takým budeš aj ty ešte pre život náš — hrdo má na teba pozerať syn Tatry.

Cez Parichvost sa príde na Mýto a odtiaľ hore dolinou dôjdeš na Jarabú. Cesta ta potrvá aspoň dve hodiny.

Leží ona v doline pod Čertovicou hlboko. Zvonky stád a fujary pastierov jarabských počuť z temien hôľ až do dediny, kde všetko ticho, iba spevy vtáčika sa pritom z hory do okolia ozývajú. Ľudia, čo Jarabú do porekadla vzali „Pôjdeš, vraj, na vychovávanie na Jarabú“ — akoby teda na najposlednejšie miesto na svete — ľudia tí by sa mali všetci prísť na Jarabú podívať a chladnosť i nevšímavosť svoju ku krásam prírody stopiť v kráse jej. Krása Tatier zjavujúca sa v hlbokosti ich dolín a vo vysokosti k nebu sa pnúcich temien preniká tuto dušu každú a dojímať musí každého, kto má cit i hnutie pre vznešené zjavy prírody. I mňa prenikla až do kostí krása táto, sadol som si teda v hore nad Jarabou na kremenisté skaly pod konáristý buk. Zo skál som si tam urobil nádherný prírodný pult, rozmýšľal som tuná a zabával sa s citom vlastným v súzvuku prírody i napísal som do pamätníka svojho hore spomenuté slová o Jarabej.

Dve Liptáčky šli hore chodníkom do Čertovice. Pustil som sa s nimi do chôdze i do rozprávky. Staršia bola matkou svätopeterského murára, mladšia ženou vavrišovského. Boli obe v Malohonte pri svojich pracujúcich, niesli si odtiaľ strovy i iné na poživu. Biedna tá dosť poživa ľudu nášho na takýto spôsob vyhľadávaná, a len by ešte zavše do komory a na ohnisko prišla! Pri tom ale všetkom musí ona byť sladkou tichému nášmu ľudu, bo nájdeš v ňom spokojnosť, prestávanie na tom, čo mu ruka božia udelila, a nádej lepších časov, ktorá sladí všetky trpkosti naše. Spokojné šli i tieto domov, hoci utrápené nad neprajnosťou hladového času (rok tento bol čas drahoty veľkej), lež verili ony i v budúci. Sú toto vraj pamätlivé roky, kde sa takto ľud trápi a musia prísť za nimi lepšie časy, čo ako. Ja som ich utvrdzoval v nádeji tejto, a dobre nášmu ľudu, že ju ešte má. Len ho pripravujme k tým budúcim nádejným dňom po dlhom utrpení. Na Čertovici som sa zase posadil medzi kry zelené a voňavé jej kvetiny, pozerajúc po okolitých stráňach a spomínajúc so živým prírody zvukom: