ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dokončená je rada na jazere.
Sbor zakuklencov lezmo sa preč bere:
Na bašte vrany zkrákocú zas hnusne,
Tíško vŕzajú zatým hradné dvere —
A všetko usne. —
Sťa dve hrdličky medzi šumivými
Vetvami vonnej, rozložitej lipy,
Necíťac v sladkom spánku žiaľov šípy,
Spí ramenama objatý mäkkými
Vnadnej nevesty tíško kňažec cnostný;
A teplovejný dech, rovný vetríčkom,
Keď, zadriemajúc zvečera v ružovej
Korunke, ráno s voňavým sa líčkom
Zbudia zas, robiac s kvetmi po májovej
Nive šteboty, šantujúc nezbedno,
Točí sa z ústok jim a mieša vedno.
Už druhé ujšlej po polnoci penia
Čuje sa z hrdla znieť kohúťacieho,
Keď okno spiacich z diaľky plajúceho
Pohoru rudé odblesky červenia.
Kňažna sa zo sna ľakavo ztrháva,
Hlas úpenlivý z prsov von vydáva,
A jako kdo sa k vyhasnutiu chýli,
Ku posledniemu vskriknutiu sa silí;
Bo ju sny hrozné jako zlé obludy
S tvárou šklebivou jednak obletujú,
A jej s potvorným mámením preludy
Čierne čistotnú myseľ zatemňujú.
Triraz so šerým zármutkom videla
V snách ona Ladu už velebnolícu,
Trirazy jeho meča polovicu
Zakrvavenú v ruke jej uzrela;
Vždycky jej hrúza z oka sen zotrela,
A vždy zadriemať sa jej pošťastilo,
Horšie sa ale jej na štvrtom snilo.
Tam na veternej skale s milým stojí,
Šerednotlammá pod ňou priepasť zíva,
Milý sa nahne a dolu sa díva;
Lež vtom, prebeda! skala sa rozdvojí,
A on sa, ztrhnúc ju so sebou, rúca,
Rúca do čiernej priepasti sa hlavou.
Z rán veľkých jemu naťatých driapavou
Chrastinou krev mu vymoká horúca,
Začervenajúc studené skaliny
Ostročnejúce z úboku strminy.
Už, už mrú oba — tu sa sen pretvorí,
Priepasť i skala v sutinu sa ztrasú,
A padajúci v sinom tonú mori,
Nad nimi vlny sťa zelené hory,
I chce vykriknúť — a nenajde hlasu.
Takto v bolestnom trápi sa mámení;
Keď ju vtom hebké rameno obtočí,
Vĺn šumot miznúc na šepot sa mení:
„Sen to, má milá! otvor milé oči.“
Tu valné prsov dýchanie zas tichne,
Ubohá prezre a zhlboka vzdychne.
„Som živá ešte? — Bol to sen, môj milý?
A ty si pri mne? si mi bez úrazu?
Ach, ja videla, drahý! tvoju zkázu:
My sme v bezednej hĺbke sa topili. —
Lež pozri, milý! jak tam okno horí,
Je rudý plápol ohňa to blízkeho;
Opusťme lôžko, nič to tu dobrého,
Utečme, nechtiac zhynuť v žhúcom mori!“ —
„Neplaš sa, drahá! sen to len klamavé
Obrazy v krásnej zornici ti tvorí;
Nemíľ sa, sú to odblesky menavé
Prišlej na krídlach šarlatových zory.“
„Nesníva sa mi, jasná mi zornica;
Ani je zora to nie ľúbohravá,
Lež pohor žravý. — Čuj, aká smesica
Divokých krikov vonku sa ztrháva!“
Sťa srnec, ktorý ľahnúc medzi buky
Na žltorudé, ľúbovonné listy,
Skočí, začujúc psov a rohov zvuky,
Chtiac ďalej uniesť život svoj nejistý:
Tak i Velimír z lôžka k oknu skočí.
„Pohor to veru, no pohor ďaleký!
Lež čo ten ľudu sbeh, tie divé škreky?
Nač sa na ori kráľ sem tam už točí?
Na sluhov kričí, rozkazy vydáva?
Jak keď sa činí k útoku príprava?“ —
Takto sa kňažec sám seba zpytuje,
Odenie schytí, ostrý meč popadne,
Z komnaty letí, v stisk sa uvrhuje,
Tlačiaci silou sa do hradu stadne.
„Frank, Frank! Na zhubca!“ takto tisícero
Hlasov v divokom zmätku sa rozlíha,
A hŕba smolníc cez nočné sa šero
Sem a tam hýbe a obludne mihá,
Iskry, sťa sopky, rudé vyprskujúc,
A vzduch smolnatým puchom nakvasujúc.
Nazpäť zas letí kňažec do pokoja,
Objíme drahú vrelo a milostne:
„S bohom buď, raj môj! nutno nám do boja,
S bohom mi ostaň a ži bezstarostne!
Frank nám dediny, mestá, hrady páli,
Mnejúc nás lapiť v hodách pohrúžených,
Lež na bdiaceho leva sa on valí,
Smejúceho sa z pästí nastrojených.
Nepokazil on preto naše kvasy,
Vyostrily nás už minulé časy;
Zná Slovan Frankov dobre z každej stránky,
Zná lichú dušu jich, zná i podvody;
Naučil sa on dávno z vlastnej škody
Vo zbroji svätiť už i radovanky.
I zostaň s bohom! idem za otčinu!
Dvesto junákom život tvoj sverený:
Dá Svantovít, že bobkom ovenčený
Velimír zhliadne svoju zas Milinu.“
Takto k nej rečie. — A aj! v jakej stojí
Tu teraz pred ňou zvýšenej velebe!
Cíti on zase veľké srdce v sebe
Uspaté na čas v mäkkom len pokoji.
Lev to pokorný, krev kým nezahliadne,
Teraz ju zhliadol, i zatrasie hrivu,
Krotkosť sa mení v náruživosť divú,
A hnevom jeho všetko živé padne.
Ubohá duša! ach, jaké to zvuky
Z úst tebe ľúbych hrozne zaznievajú!
Jaké to nikdy necítené muky
Zvestujú čiernu zkázu tvojmu raju!
Z počiatku zmrzne. Zatým, skríknuc rázne,
Krčovite ho celého obtočí.
Každé slovíčko jej na pere viazne,
A dva potôčky prúďa sa jej z očí.
Úzkostne tisknúc ňádra si ohnisté
K panciera jeho ľadovej oceli,
Mnie počuť tajných duchov veštby isté,
Jak by sa viacej nikdy neuzreli. —
„Dnes len, miláček! zajtra pobuď so mnou!
Len dnes vraždivé odlož tieto zbroje!
Hľaď, sama Lada s hrúzou preohromnou
V snách mi zjavila zloosudné boje.
Ta všetci srbskí vládcovia vytiahnu —
Kdo by z nich zpáchal vierolomstva vinu? —
Tu sú Veleti, i tí k mečom čiahnu —
Sú tiež Slovania — srbskú za otčinu.
I vlastní moji bratia budú istí;
Len ty jediný, zvoliac inšiu stránku,
Zlož tento šišák, ten meč v jeho schránku!
Len dnes na vence patri bez závisti!“ —
„Ustaň, pre boha! jedy sú žerúce
Útroby moje, drahá! tvoje reči.
O jaké múky, prosby tak horúce
Vyslyšať nesmieť tvojich láskopečí!
Ale pomysli sama, ty jediná,
Či by ten hoden bol sedeť na tróne,
Hoden vydávať sa za vlasti syna,
Ktorý by v mäkkej zbabelosti lone,
Keď na vlasť hrnie čierna sa pohroma,
Lenivo hlivel v čas osudný doma?
Či ten bez haňby čiahne po korune?
Po berle skvelej a kráľovskom rúne? —
Ty sama bys’ ho snáď nenávidela,
Musiac od haňby zaňho sa zapáliť,
Keď by z podlého zbrojnošovho čela
Pýcha nadutá víťazstvami smela,
Hľadiac s potupou naňho, sa pochváliť. —
O pomni, keby Nemci zvíťazili,
Hrad nám prepadli, v otroctvo nás vliekli,
Tu našich bohov zhaniť nás nútili,
Tam nás pod krížom svojmu Bohu piekli;
Pomni, či horšia v bitke smrť počestná,
Nežli kvapčička života nerestná —
Nežli patrenie na berlu ztratenú,
Ženu zhanenú a vlasť podrobenú?“ —
„Jak Srbsko padne, nuž tak k nám újdeme,
Predobrý je Liut, dobrý Milgost rovne,
Ja jemu sestra milá nevyslovne,
Pol on dedičnej nám odstúpi zeme.“ —
„Kam si to zašla zas, pre všetke bohi!
A jako stať pred otca si vážneho?
Jak mu sťa žobrák biedny a ubohý
Do obličaja nazreť mám prísneho?
Jak, povedomý vlastných hanebností,
Mohol bych oka jeho zniesť výčitky?
Že jako tulák bez cti, bez hodnosti,
Len po cudzine žobrem si príbytky;
A že nemajúc srdca v čas neresti,
Stanúc sa látkou babám pre povesti,
Neumiem obeť vlastnému ohnisku
Priniesť a umreť mužno na bojisku. —
O, moja milá! tys’ len slabá žená:
Ženám už vlasťou miláčkova sluje
Skrovnučká chatrč; keď tá rozborená,
Tiahne s ním inam, novú tam zbuduje,
A i tú vlasťou, domovom menuje.
Mne domovom je široká krajina,
Keď z tej vykročím, do vyhnanstva padnem;
Mne národ veľký krevná je rodina,
Keď tá vymiera — v pustom svete schradnem.“
„Nuž tak keď lásku si za nič nevážiš,
Keď ty chceš zomreť, i umrime oba!
Mne svet sršlavej púšti sa podobá,
Keď ma ty zrením svojím v ňom neblažíš.
Pojmi ma sebou! Som ti ja Veletka!
Veletské ženy krve sa nebojá,
Umejú vraždiť, neľaknú sa boja,
Franka i Sasa majú vtom za svedka.
Ty sám to na mne, môj miláček! skusíš,
Pojmi ma sebou! Ty ma pojať musíš. —
Jako pijavka chcem ja silnou rukou
K drahému telu tvojmu sa privinúť,
Nedajúc žiadnou odtrhnúť sa mukou;
Jedno to tuto, a či tam zahynúť!“ —
„Jaká to zase žiadosť, moja drahá!
Na váhu útly život tvoj položiť!
A čo bych mohol svojim tam osožiť?
Kde by — zabudnúc vlasť i boj i vraha,
Zabudnúc všetko, ešte i sám seba —
Starosť jedine mal o samu teba!
Lež tuto znám ťa bezpečnú a skrytú,
A len to znajúc, voľno udatnosti
Uzdu popustím, chladnosť ostražitú
Pritom neztratiac v bitvy žúrivosti. —
Po boji, vidíš, zas budeme svoji,
A potom, drahá! čak ver’ to urobíš?
Potom uvitým medzitým v pokoji
I ty venčekom miláčka ozdobíš?“ —
„Vtedy, môj anjel! všetko pozde bude,
Keď zahynieme oba v zhubnom prúde. —
Nie, netaj dlhšie — ja to dávno badám —
Teba tajomstvo dáke hrozné tlačí;
Ja to z nevole, hoc ju tajíš, hádam,
Pošmúrne ona tvár ti milú značí.
Ty i s Milanom posiaľ si v spojení
S hrozným Bohdanom. Neviem čo sa snuje,
Lež zlé tam zrastá, kde sa vylučuje
Účasť útlejšej, citlivejšej ženy.
Hľa! práve preto dovoľ, môj jediný,
Dovoľ, že k tebe i ja sa pripojím;
Tys’ teraz ešte tak čistý, nevinný —
Chcem ja byť aspoň strážnym duchom tvojím!“
Takto lichotiac zúfanlivo jemu,
Útlomladunká kňažna úpne prosí;
A, pripnúc s prudkým zápalom sa k nemu,
Slzami temer celého urosí.
Čo jej odrieknuť? sám sa pozastaví.
Lež vtom zahrmí duté rohov znenie:
A ešte jedno divé poľúbenie,
Len jedna ešte slza sa objaví
A na bielunkom krku jej sa ztratí;
Stým sa vytrhne, k dverom krok obráti,
Chtiac v hluku búry udusiť bôľ žravý. —
Ach, i jej jedno skriknutie vyskočí,
Lež rázne, div jej prsá neroztresne.
Ta, ta chce za ním, lež len raz pokročí,
Ach, nohy krahnú, izba sa s ňou točí,
Zem pod ňou mizne — a na prahu klesne. —
O spi, ctná duša! bár bys’ vyletela
K oblakom, k nebu z tejto schránky tela!
Ta, ta nedôjdu žravé zeme péče,
Nedôjde boľné s milým sa lúčenie,
Nedôjdu krivdy, vojny, vraždné meče,
Slovanovrah a večné zarmútenie.
Tam nikdo dom a vlasť nebude lúpiť,
Tu ešte mnoho nutno ti podstúpiť!
Lež nie. — Poznovu rozbrieža sa skrovné
Paprsky žitia, smysli zotavujú;
Hej, prisilné sú väzby tie čarovné,
Čo telo s dušou nesmrtnou spojujú! —
Sried snažných paní na hodbabnom lôžku
Mdlé mihavnice poznovu rozpraví;
Zornica ztuhlá hne sa kolom v krúžku,
Lež nikde, nikde sa, ach, nezastaví:
Až sa tak ako levica, keď v spaní
Mladé jej vzali, zúfalo precíti,
A razom prudko z uľakaných paní
Rúk sa s ľutickou velebnosťou schytí.
„Ha, kde som? Bdiem snáď? Kde on ten jediný?
Preč! mne je peklo žiaľ tu s vami chovať!
On je odvážny, on nie jako iní;
Frank nezná mladosť, lásku poľutovať.
Ach, ja som hrozné mala sny tej noci.
Sny sú vnuknutie všemohúcich bohov.
A jestli padne? jestli bez pomoci
Svíjať sa bude tam pod koňskou nohou? —
Preč tie kuknavé, ženské obličaje!
Ta ja chcem za ním bárs v podzemné kraje!
Ja silná skutky podpalača, vraha —
Ja silná videť i trhanie mrúcich;
Strašno tu umreť: tam len na horúcich,
Na verných prsách jeho i smrť drahá!
Ta musím za ním! K nemu ma to tiaha! —
Sem, sem Strezibor! sem ty sluha verný!
Znám ťa, tys’ človek dobrý, si bez zrady;
Ty vieš, čo láska — i ty bývals’ mladý,
Bars ťa vek ztužil už a život perný.
Aspoň len z diaľky patriť chcem na neho!
Láska má zraky nad orla bystrejšie,
Ja šišák, každé i to najdrobnejšie
Zďaleka poznám znameníčko jeho.
Smutno i tebe tu v otupnom hrade,
Von na slobodu pod širinu neba!
Hľaď, veliteľka tvoja prosí teba,
Ta, ta ma vyveď pod širinu neba,
Kde on v rytierskom mužne stojí rade!!“ —
Tak slová sype švižko a vytrhne
Starca z komnaty, na koňa sa vrhne,
A majúc dlhé vlasy rozpustené,
Podobne divej víchrom zachytenej
Zlej Poludnici, strelohbitým cvalom,
Neobzerajúc sa na preletené
Hôr temeniská, vrškom a úvalom
Dusajúceho koňa kruto ženie. — —