ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V širokom poli jazdí na koníku
Švarný šuhajík lastovičím letom,
Jazdí on, jazdí jako by chcel svetom —
Hej, veď je dáko smutno šuhajíku!
Odkiaľ šuhajku takto bez šišáka?
Prázna len pošva zvoní ti pri boku,
Zkalená slza hrá ti v peknom oku.
Odkiaľ koníčku prinášaš junáka?
Prečo i ty tak hlávku ovesuješ?
Azda bľadého šuhajka ľutuješ? —
Lež mlčí šuhaj a koník nevraví,
Tento len čerstvo nôžkami preberá,
A šuhaj dačo v diaľke len vyzerá,
Jazdí a jazdí, nikde sa nestaví.
Azda že v srdci merá svoje žiale? —
Ej, veď on ide tatam — k Čiernej Skale.
Na skale vetchá postava sa chveje,
Oči vypuklé jej a zdrevenelé,
Na tvári brázdy jako vyhorelé,
V ktorých ni žiale zreť už, ni nádeje.
Niekedy sice kolkolom pohliadne —
Lež vyschly žriedla sĺz už v oku jeho;
Vidí on medze Nemca závistného —
Lež už nehorí viac ani nechladne.
Keď jazdca zazre, tvár krivo pretiahne,
A cez kraj skaly ďaleko sa nahne:
„Nechoď ty šuhaj viac už k Čiernej Skale!
Pozde! — Bystrejší posli ťa predbehli. —
Nie sice ľudia, veď bohovia ale
Veľkú myšlienku srdca nám vystriehli;
Čarovné sny sa nám to ukázaly,
Ale bohovia z nich sa len vysmiali.
Tatam je všetko! — Tatam sú nádeje,
Jako keď sever kvet studeným mrazom
V májovej noci nevdojak oveje:
Vyjde slniečko a kvet uschne razom. —
Načo sem ideš? Snaď mi chceš povedať,
Ak si nechválne hájil si priateľa? —
Nemá zubatý bôľ už čo podjedať
Vo vňútornosťach práznych tohto tela.
Vráť sa len zase! Hra je dokonaná;
Kotva života ztratila sa v mori,
Niet budúcnosti viac pre Polabana; —
Kým dojdeš, kahan Volana vyhorí.
Nepríď šuhajku viac ku Čiernej Skale!
Vráť sa — a sadnúc tam si na jich hroby,
Dotrhaj struny spomienaním doby
Krásnejších vekov, až vyplačeš žiale!“ —
Tak vraviac Volan zo skaly sa ztratí;
Nepočul Milan reči jeho ale,
Veď on len jazdí v myšlienkach zabratý,
Jazdí až príde ta ku Čiernej Skale.
Zíde z koníka celý obľadnutý,
Ta do úvalu po skalách sa plazí;
Lež v úvale ho hustý smud zarazí,
A zlé tušenie k jaskyni ho núti. —
A čo tam oko šuhajovo zrelo?
Jaskyňu plnú dýmu len a smradu,
V sriedku žeravú popolnú hromadu,
A v nej — nezdobné, upečené telo. — —
Ľadovej hrúzy mráz šuhaja strasie,
Slza primrzne v úzkych prsách jemu;
Tatam on beží, kde sa koník pasie,
Tatam on beží a prerečie k nemu:
„Nepas sa, koník! maj sa zas do skoku!
Tatam ma zanes, odkiaľs’ ma doniesol,
Tatam ma zanes do rodinných lesov,
Z lesov do boja s šabličkou pri boku!“ —
Tak on prerieknuc na koňa vysadol,
Aby vytupiac zbroje v marných bojach,
Po mnohých žiaľoch a krvavých znojach
Tiež oželený za vlasť a rod padol. —