ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Minie sa vera. — U Liuta ku skvostným
Sa hodom všetko strojí a hotuje.
Deva na zajtrok srdiečkom milostným
Pomnie a svätý stud ju preletuje.
Naňho len mysliac na lôžko sa kládla,
S ním sa vo sníčku ružovom bavila,
Naňho pomysliac sa zas prebudila,
Keď dnu okníčkom prvá žiar sa kradla.
A aj precitnúc poloobnažená
Vystre túžobne rozkošné ramená,
Jako by objať ešte i viacrazý
Volila ujšlé, ľahké sna obrazy.
Zatým z durmatej hneď postele skočí
Sťa vylupnutý pupenec zpod listu,
Keď zamočiac sa v kvapku rosy čistú,
Hlavičku vypne a za slncom točí.
„Hoj, snaď je milý v blízučkom už bore;
Pospeš nevesta krásne sa vystrojiť.“ —
Dvanásť hneď dievok vybehne k nej hore
Umelou rukou žiadosť jej ukojiť.
„Sem, sem zlatohlav! sem drahé kamenie!
Obrúčky zlaté! kvetiny do venca!
Ružovú pásku, lásky to znamenie!
Dlhú niť perál, darok od milenca!“ —
Triraz okolo krku perly vrhne,
Lež, „Dobré nebo!“ tu sa niť roztrhne,
Po dlážke perly hrkocú, a ona
Úzkostne skríkne zbľadnúc ako tôňa.
„Krvavý prsten! perly roztrúsené!
Zlé to náveštie!“ — Strašno utvorené
Preludy mysli, strach jej prsá stisne,
Bez hnutia oko jako sklo sa lisne.
Vtom blízky povík zrazu sa rozlíha:
„Ha, on to!“ skríkne zplašená horúce,
Vyhaslý život v nej sa zas rozžíha,
Ňádra sa šíra ľahšie dýchajúce.
Z temného boru cestou krivolakou
Sa k hradu srbskí bohatieri vinú,
Slnečné pruhy z štítov a šišákov
Kryjú slepiacim bleskotom dolinu.
Zdá sa klamlivo oku vzdialenému,
Jak by pomedzi husto prepleteným
Krovištím potok prúdom sa plamenným
Hore ku hradu plazil vysokému.
Tu pred priekopom dlhý rad zastáva.
S hlučným rinčaním zpustiaci most zletí;
Kradmo z okienka kňažna pokukáva,
Či jej tak žije ešte vo pamäti? —
Vnídu do hradu, všetci sa vítajú,
Čo jich tu koľvek z junákov a kmetov,
Či bodrých Srbov, či slavných Veletov;
Do sálu vkročia, meče odkladajú,
A za srieborné stoly posadajú.
Liut za vrch, zprava mladý zať si sadne,
Zľava obidva kráľovskí synovia,
Za nimi z jednej strany sa poriadne
Umiesťa Srbi, z druhej Veletovia.
Tu z Vilcov strašný Mstivoj, knieža Ránsky,
Panovník Gory i Arkony, čili
Kde Svantovítov chrám stál velikánsky,
Čo mu veštného koňa veľmi ctili.
Rozsiahlej jeho panovníckej vláde
I Korenica bola podrobená,
Ránovítovym chrámom vyznačená.
On sám tam v meste býval Ranograde.
Tu bol udatný Strojmír tiež z Volínu,
Čo chýrom slávy a hostinskej cnosti
I samých Nemcov viedlo k uctivosti,
Až ich závisťou kleslo v zboreninu:
Hoc i dobrota Slovanov tu pánov
Voľné v ňom priala jim právo mešťanov.
S ním svalovitý, obťažený zlatom
Znoimsky Radbuď k stolu sa usadil,
Čo v bitkách ťažkým, prenáramným mlatom
A siahodlhým mečom hrozne riadil.
I Črezpieňanov vladár preslávený,
Majetný Stojhnev, ktorého početné
Čriedy chovaly pastvou nivy kvetné,
Prestierajúce sa po brehách Peny.
Tu i Bohovit Kyšansky stoloval,
Kmet to vysokým vekom veľavážny;
I Zdeslav, čo mu luhy kvetovlažný
Tok Dolenice štedre zúrodňoval.
Tiež slavný Chrudoš, panovník z Ratary,
Kam do posvätnej niekdy sa bojnici,
Bohaté bohom donášajúc dary,
V čas vojny k radám schádzali Ľutici.
S ním i z Podvlku hradu chýrečného
Chotebuď knieža odvážny Ukranov,
Potom pastierskych vodca Stoderanov,
Od boha Stoda kmena tak zvaného.
Títo a jiní mnohí hostia milí
Z Ľuticov k svadbe boli povolaní,
Aby poháre plné v hodovaní
Hlučnom na zdravie ženíchov práznili.
Nie nehodnejší tiež zo srbskej strany
Kvasili ale hostia tu a páni.
Kdo sa smie merať s ohromným Semilom?
Čo, jako pytač ľahodnou tu rečou,
Žartu a vtipu hojnosťou najvätšou
Zabáva všetkých v spolku rozmarilom.
Kdo by Mojmíra zhanil Trebackého?
Čo celé čaty Nemcov k zemi bije
Za každou ranou mlata centového,
A mädovinu z veľkej kupy pije.
Nie menej slavní prišli na hostinu
I Lupohlavcov knieža hrúzooký;
Tiež Zbojslav, ktorý drží Golišinu,
Chlap ako jedla stihlý a vysoký.
Kdo pri vladára sa Žarovanského
Obrovských hnátach okom nezastaví?
Čo jako škopca byka divokého
Za roh privedie domov vše z dúbravy.
A kdo nepozná tu Nižanov pána,
Ktorý keď raz už v paždiach jeho tuhých
Na kusy všetka zbroj bola zlámaná,
Nemca za nohy vzal zrážajúc druhých.
Lež nad iných sa vynáša zvlášť Milcov
Knieža Mečidruh bodrosťou a vládou,
Ktorý najbližším súc súsedom Vilcov,
Týmto do cesty vždy sa mužno kládol,
Aby nápadom Srbsko nehubili,
A tak jednotu rodniu nerušili.
Tu našli sa i kniežatá Nižanov,
Žirmuntov bystrých, potom Koledicov,
Zo dvoch strán Labou bránených Žiticov,
Tiež Neleticov a známych Sľubjanov.
Lež kdo by dúškom vypočítať stačil
Všetke kniežatá, lechov a vojvodov,
Z ktorých sa každý slávou už vyznačil —
Účastných teraz tu svadobných hodov?! —
Vyznačoval sa medzi nimi ale
Zvlášť rozpustilou skoro veselosťou
Milan, točiac sa, jako družba stále
Sem tam po sále s čerstvou obratnosťou,
Štverácke žarty, reči a poviesky,
Jako len voda z úst tekúce jemu,
Vynucovaly ešte i samemu
Veku prísnosti rozkoš a smiech rezký.
Tu i tu pohár krištálový prihne,
Očima cezeň niekohosi honí,
A kdo pozorný zraky tie zastihne,
Tuší, že nemé sú shovory ony.
Tak hostili sa, jako chuť im priala,
Hostili sa od rána do večera;
Bo je neslušno, aby krásna dcéra
Príchodzím v prvý deň sa ukázala.
Všetko sa teší, len Velimír sedí
Tu jako vo snách, pohŕdajúc hlukom,
A zháňajúcim sa po odpovedi,
Dáva ju on len jedným krátkym zvukom;
Jastrí po jasnotlejúcich v krištále
Očach Milana, zachmuriac sa celý:
Vidno, že bojov iskry, tlejúc stále
V prsách mu, posiaľ v ňom nevyhorely.
Hej, čo ples jemu? čo hlučné rozpravy?
Telom tu, inde sa on dušou baví. —
Zotmie sa. — Zhriate sladkou mädovinou
Po sále sem tam bohatierstvo blúdi,
Zo dverí sálu pozdnou sa hodinou
Jako duch niekdo v dlhom plášti lúdi.
Tma kryje hradby; tam len v oddialenom
Okienku slabé lampy svetlo mihá,
Postava stojí, načúva a dvíha
Nohu, diaľ idúc v kroku uskorenom.
„Spíš, moja drahá? spíš, moja milenka?
Dva dlhé roky nevidel ťa milý,
Je tu bezpečno, schýľ sa do okienka,
Nech zase uzrem obraz tvoj spanilý!“ —
„Kdo to tam volá? Čí to hlas tichunký
Ozýva v mojej poznovu pamäti?“
Stenu prebehne bielu tieň ľahunký,
Okno sa strasie, lampa v ňom zasvieti.
Dve letá ujšly, čo ho nevídala,
Čo sa jej vo snách javil len najdražší;
Lež takto si ho nepredstavovala —
Jako oveľa, veľa je on krajší! —
Dve letá — a jak i ju premenily!
Vyššie nad všetku duše obrazivosť
Vznáša čarovnej krásy jej sa živosť,
Nad modré nebo blankyt oka milý.
Takto natúžac dlho sa okutý
Železným putkom orol zas na skale
Zhliada orlicu, ujdúc nenadále,
A cvičí krídel let už zabudnutý. —
„Si ešte živý, poklad môj predrahý?
Ja ťa mrtvého už oplakávala;
Prsten krvácal, perly po podlahy
Mrtvom kameni som dnes rozsypala.“
„Žije tvoj milý, došiel on pre teba!
Si mi ty zdravá? si mi ešte verná?
Chceš mi premeniť v sladkú rozkoš neba
Lôžko, kde veje pustota len čierna?
Volíš opustiť rodnie nivy, háje,
A s milým tiahnuť v cudzie tebe kraje?“ —
„Len s tebou, drahý, sú tu pre mňa slasti;
Len kdes’ ty, kvitnú mi strakaté luhy;
Bez teba život bľan mi je len puhý,
Bez teba žiadnej nemám v svete vlasti! —
Dosť ale milý — snaď by nás prepadli;
Vráť sa zas k hosťom, počuť tvoje dechy,
Pomni na haňbu, pomni na posmechy,
Keby nás druhé oči takto zhliadly.“ —
„Len jedno praj mi ešte okamženie!
Je tomu dávno, čo si nevídaná —
Ach, ešte dlho, dlho je do rána —
Len jedinké mi daruj ešte zrenie.
Alebo aspoň rúčku, prst mi podaj,
Nech pritknem k perám týmto ho plamenným,
A potom snám sa čarodejným oddaj,
A ja sa vrátim srdcom potešeným!“
S akým tu teraz pred ním stojí zrením!
On ruky zopne, a kdo neodpustí,
Že váha, krotne, ústa k nemu zpustí,
Všepnúc „dobrú noc“ jemu s poľúbením. —
Hlbšie do plášťa zase utúlený
Vracia kraľovič tichunkým sa krokom,
Ohliadnuc storaz sa na drahocenný
Klenot stojáci dlho za oblokom.
„Lež kam sa šinúť? ísť ta k výskajúcim?
Núťac k obtížnym pretvárkam sa zase?
Kde srdce v každom veselosti hlase
Smútok nachádza so zubom žerúcim?!“ —
Zastaviac kroky, opre sa o stenu,
Obráti oči k oknu vyžiadanej;
Lampa raz ešte tvár mu zarmútenú
Osvieti a dve jasné slzy na nej.
Zatým sa zatmie v dievčinom pokoji;
Lež mladík vždy len ako socha stojí.
Tak on mrel po nej, a teraz na prahu
Raja tak chveje sa nad dobou šťastnou;
Už v šialenosti chcel by jej pred vlastnou
Vraždivou láskou radšej dať výstrahu,
Umrúc tak aspoň bez povedomosti
Osudom danej tvrdej povinnosti.
„Lež čo tým vyhráš, srdce, čo tým získaš?
Vlasť zhynie s tebou, s vlasťou ona padne.
Nešťastný Bohdan, načo stále zradne
Vo mne jasnotou budúcnosti blýskaš?
Prečo mladíka si bezstarostného
V sladkej nádeji slovanského kvetu
Nenechal radšej v stisku krvavého
Boja „dobrú noc“ riecť bez viny svetu?!“ —
Takto v myšlienkach vždy viacej sa tratí;
Pomaly mysli celkom mu tupejú,
Až v sále hudba, hovor rozohriaty
Len ako vo sne uchu jeho znejú.
Napokon každý hlások odumiera,
Jako by zdriemal okom otvoreným —
Vtom sa tma riedi a pred jeho zrením
Sa matné svetlo v jasný obraz sbiera.
V raju podobnej záhradke on stojí,
Voňavým stromom, kvietim obtočený,
Lež háveť divých šeliem cez zelený
Plot zvonku do nej násilne sa rojí,
A vydávajúc z prsov valné hromy,
Láme a šliape divo kvety, stromy.
Zovre mládenec v hneve spravodlivom,
Vytrhne meč on, rúbä, tne a seká;
Zberba sa zľakne a vo zmätku divom
Zavýjajúca preč sa rozuteká;
Ale po hriadkach, po chodníčkach sbiera
Sa jako voda rastúc krev červená;
Šuhaj hľadajúc ranu, po kolená
Brodí v nej — a hľa! krev zo pňa vyviera. —
Lež vtom peň vezme podobu človeka,
A koho uzre oko zdeseného?
Tvár bľadú Liuta umierajúceho —
A jemu všetka krev do modzgov strieka.
Naň sa chce vrhnúť — lež tvárnosť sa zmení,
A miesto Liuta, jako ulomená
Ľalia, leží pred ním umrtvená
Ona v svadobnom bielom vystrojení.
A tu i jemu zdá sa, že v pamäti
Všetke života tohto péče hasnú,
A že duch zložiac ťarchu tela časnú,
S ňou kamsi ľahkým krídlom letí — letí. —
Vtom zrazu silne niekdo ho potrhne,
O uši udre sa hlas jemu známy,
On letiac zraky chytro nazad vrhne —
A úkaz mizne medzi mrákotami.
V Liutovom sa on najde dvore zase,
Nič viacej bystré oči nevypáča,
Studená tma len vôkol ho obtáča
A hluk sediacich posiaľ tam pri kvase.
„Ha! čo to bolo? kdo ma ztrhal hore?
Nemihol sa mi niekdo pred zrenicou?
Nešeptal niekdo: „Maj sa na pozore!“
Nedúverou ma plašiac, tou hadicou? —
Iste to on bol! Známy mi hlas jeho. —
Strašný to veštec! Lež čo zlého tuší?
Čo on vie pre mňa tu nebezpečného?
Azda zámery vraždné podlej duši!“ —
Tak mysliac kňažec poberá sa k sálu,
Jastriac napnutým vôkol seba okom;
Lež ledva s mečom v hrsti cesty malú
Čiastku odloží nazpäť smelým krokom:
Tu za ním niečo jako keď sa plazí,
V plášti mu dačo zchrapští popri boku,
I švihne mečom zvrtnúc sa v poskoku,
Meč do niečoho cendživého vrazí;
V povetrí čosi zhviždí, a na strane
Ďaleko v dvorskom štrku zahrkoce.
Zatým niekoho hrubý hlas zmrmoce
Spiechajúceho k otvorenej bráne. —
Ráno na dvore našli pochodenom —
Meč vyštrbený s Vitošovym menom.