ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zdaril sa návrh: Srbsko vo slobode
Stojí pod mocným jediným kniežatom,
Národ kolimbá v pokoji sa zlatom —
Spiaci to chlapčok pri hrčiacej vode.
Nedrieme vo snách pohrúžený ale
Niekdo tam hrozný v strašnej Čiernej Skale.
Tešiac sa škodou zrobenou Karlovi,
Bohdan zas dumá len a neunuje;
Vždy ďalej, ďalej k cieľom pokračuje,
Živiac dievčinu lásku k milencovi.
A ona veriac všetkým rečam jeho
A sľubom každý boží deň robeným,
Kojí sa chýrom veľkým, rozhláseným,
Kojí vernosťou miláčka drahého;
A ač pytači za pytačmi idú,
Prázni len oni vypravení výjdu.
Hej, veď nedriemu i dvaja junáci
Na brehu plesa sa prechádzajúci,
Hovorom tichým sa zanášajúci
Po dnešnej zdarne vyvedenej práci.
Zavedeným sa bohatierom boly
Návrhy spolku s Liutom urobily;
Získaní kňazi k spojeniu radili,
Ostatnie Milan dovŕšil po vôli. — —

*

Najmladší pablesk kruhu slnečného
Zlatil druhého dňa pahorky práve,
Keď už poslední zápach bohom k sláve
Spálenej žertvy z rovnostrmiaceho
Oltára v modrých kotúčach potíšku
Sa hore niesol v jasnú neba výšku.
Pred obetnicou valnou a kamennou
Kľačí žrec s hlavou vekom zabielenou;
Ľud kolom stojác bohom úctu dáva
A kňaz modlitbu takto dokonáva:
„O ty bože štvorohlavý!
Svantovít, ty veľký bože!
Zpusť blesk oka milostného z onej slávy
Na obete, jako ti jich môže
Vďačnosť priniesť ľudu prosiaceho teba!
Chráň sám putujúcich bohatierov,
A požehnaj hojnou, štedrou mierou
Ľud i kráľa z vysokého neba! —
A ty štedroruký bože!
Radohosť, bože slastimilovný!
Roztvor plameň sladkosti neskrovný!
Nech prítomnosť tvoja jim vymôže
U Veletov pohostinstva cnosti;
Koreň sám ich kvasy,
Aby tučné žertvy, zvučné hlasy
Našich vďakov tvojej velebnosti
Slávu hlásaly po všetke časy! —
A ty Lada milostivá!
Tebou celá príroda je živá;
Ty v kňažninom srdci zapáľ túžby čisté,
Získaj ju statnému mládencovi,
A otvoriac raje manželstva kvetisté,
Žehnaj šťastím pár ten slavný, nový!!“ —
Tak starec skončil modlitby nábožno
A vstal z kľakadla ticho žulového,
V ktorom hlboké stopy kolien jeho
Ním vykľačané už spatrovať možno.
A vstanúc voľno k ľudu sa obráti,
Široko vystre ruky sa trasúce,
Sťa dve haluzi na dube už schnúce,
A žehná kráľa i ľud muž ten svätý.

*

V ďalekom sklonku šíreho oboru
Čo sa tam ako srieborný les liští?
Či zástup hviezd to tiahne sa na horu?
A či to oko slnečné sa blyští?
Hoj, je to drahná čata srbských pánov,
Je to vyslanstvo Miliducha kráľa,
Čo s veľkým počtom sluhov a zemänov
Na hrdých koňoch šírym poľom cvála.
Na sňahobielom žrebcovi v ich predku
Hrá Semil, majúc zo zlata zbroj všetku,
Jako keď v zime bielej zora hravá
Vrcholcom Tatier poľúbenie dáva.
Pokojne — lebo kdo by smel odvážny
Na moc tak valnú nastrojiť nápady? —
Minuli župy, rieky, mestá, hrady,
Kade jich viedol Belbohov duch strážny.
Štebotné reči, spev a žart nevinný
Boly zábavou veselej družiny. —
Päťkrát sa slnce do mora skovalo,
Keď bohatierstvo na pokonnej čiare
Domova nazpäť obrátilo tváre,
A rodnie nivy v rozchode žehnalo;
Pozdraviac všetci ujískaním hlasným
Veletské luhy a kvetodoliny.
Jazdili ďalej poľom mladoklasným,
Spiechajúc k čašam sladkej mädoviny. —
Tri dni kráľovské hody už trvajú;
Hoj, je tu videť zbytok jedál chutných!
Srieborné stoly temer sa drúzgajú
Pod ťarchou zlatých misiek, kúp ozrutných,
Shovorný rozmar, hry a spev zábavný
Sa v miešanine strakatej vyvádza,
Bo čujúc prosby jich Radohosť slavný
Sám nevidený hody jich osládza. —
Na večnoletných krídlach letí stiha,
A častovanie len sa neskončuje;
Vyslanstvo tajne muž na muža mihá,
A Liut len mlčí, nič sa nezpytuje.
Tu razom vážne Semilovo líce
Žiarivý plápol krve rozpaľuje,
V hĺbke myšlienok obočie sťahuje,
Až sa pozdvihne z kráľovskej stolice:
„Veľmožný knieža! Tri dni už kvasíme
U teba tu pri sladkej mädovine,
Tri dni s úžasom skvostnej sa hostine
A kniežacej tvej nádhere divíme,
A ty sa, knieža, ešte nezpytuješ,
Z ktorých nás príčin tak slavne častuješ?!“ —
Odpovie jemu Liut v prívetivosti:
„Ty hviezda srbská, slavná a víťazská!
Neslušno, aby nedočkavo hostí
Tak vzácnych naša mrzela otázka;
V mieru ste prišli, my vás tak vítame:
Alebo slušné ak žiadosti máte,
My ucha vždycky k výslechu vám dáme;
Sami najlepšie čas príhodný znáte.“ —
Vpadne hneď Semil, keď to vyposlúcha:
„Je čas príhodný, knieža, na mlúvenie;
No teda počuj: vlídne pozdravenie
My prinášame ti od Miliducha!
Ty sám účastnýs’ nezčítaných strastí,
Ktorými hnevy bohov rozpŕchlených
Bez konca trápä drahé naše vlasti,
Zdieraním Frankov, šeliem rozbesnených;
Držíš v pamäti i slobody zlaté,
Ktoré minulé leto nám zrodilo,
Keď vojsko Karla chrámy Čechov sväté,
Lež bezovocným príčinkom borilo:
Znáš ty to teda sám, vládca veletskej
Berly, čo nám čas sebou doniesť hrozí;
Ale kde jeden v motanine svetskej
Klesá, tam slavne víťazia zas mnozí. —
Lež my žijeme, kráľ môj, bez svornosti,
Meč obraciame jedni proti druhým,
Hoc i spojila príroda tak tuhým
Sväzkom nás blahej krvorodzenosti:
Tak my kujeme sami Frankom putá,
Do ktorých sádže nás ich ruka krutá. —
Ale čuj, knieža! Miliduch má syna,
Dediča zemí srbských jediného:
Junák to bodrý, ducha vysokého,
Jakého nemá niktorá krajina.
A ty máš dcérku, sličnú to Milinu,
Ktorej krasoty chýr po zemách beží,
Koľko v Slovanstve šírych krajín leží,
Nenajsť s tak veľkou krásou dievku inú.
No a Velimír má a chce i nosiť
Putá manželstva pre bezpečnosť trónu;
Nuž my hľa! vďačné dary a poklonu
Nesúc, prišli sme peknú dievku prosiť,
Aby ste oba šťastliví svätovia,
Slavnými vnukmi požehnaní boli,
A — žijúc v šťastí, padnúc do nevoli,
K záhube Frankom trváci druhovia!
Slobodne volil kňažec dcérku tvoju,
A jeho cnosti sú ti dobre známe;
Nuž ty nám prosto oznám vôľu svoju:
Jakú odpoveď od teba dať máme?“ —
Zamlčiac Liut sa na chvíľku hlboko,
Návrh všeljako v mysli prehadzuje;
Zvedavo každé bohatierske oko
Myšlienky z tvári ťahov vyčituje.
Vtom ústa Liuta sa zas rozhovoria:
„Počuj statočný knieža od Glomača!
Nesnadno nám tak cteného pytača
Zrazu odbaviť tuto bez priekoria,
A vo smesičných, rozmarných žvanicach,
Ta oddať dievku pri plných sklenicach.
Lež u Slovanov je ten zvyk počestný,
O svätých vecach v kontinách rokovať;
Bo tam bohovia sami pravdozvestní
Rokujúceho hlas zvykli spravovať.
Slobodne volil kraľovič Milinu,
Povážiť slušno i vôľu dcérinu!“ —
S tým sa kráľ vypne zo stolice zlatej,
A bohatieri všetci krokom spešným
Poberajú sa do kontiny svätej.
Lež na koho to mimojdúc posmešným
Jakýmsi zrakom tamto Liut zabočí?
Hoj, na Vitoša to hen surového,
Čo stisknúc zuby divo, sklopiac oči,
Od jedu v črevách jeho rozliateho,
Hneď bľadý, hneď zas prudko rozpálený,
Jastriac za nimi, všetke barvy mení;
Až s divým, strašným rehotom dvarazy
Z hrdla vyvretým z dvorany vyrazí. —

*

V tichej komôrke pokrytej drahými
Pokrovcami na labuťacom perí
Sedí Milina; a ach! pošmúrnymi
Mráčkami hladké čielko sa jej šerí.
Povoľno v lone zamyslenej leží
Rúčka nad rízu jej ba nad sňah belšia,
Ztuchnutá každá myseľ v nej veselšia,
A skvelá perla jej dol lícom beží.
A čo jej zchádza? čo jej srdce sviera?
A temným smútkom jasnú tvár zastiera?
Po tretíraz už lipka zas pupence
Do mädoplodných lístočkov rozkladá,
Po tretíraz už zase chasa mladá
Sbiera na lúkách kvietky si na vence;
Milý len tajne sľuby obnovuje,
A predca vždycky posiaľ odťahuje.
„Či on už hrobu oddal hnijúcemu
Pred Ladou dané sľuby najsvätejšie?
Či v zbroje hlučnom cendžaní už jemu
Vypáchly všetke city ľahodnejšie?
Jak bystré labské vlnky shovorčivé
Bublinky v siné more kolimbajú:
Tak krídla času tiež neukrotlivé
Života môjho doby nevrativé
Ta do večnosti sebou unášajú.
Či vyschla v tebe už pamiatka milá?
Či láskou inej srdce si uspávaš?
A či ťa horská Vila okúzlila?
Či pri žblnkavom žriedle sa pohrávaš
S vodovlasými asnaď Rusalkami,
Jako na slnci mädom privábený
Dúhokrídlatý motýľ s kvetinami
Voňavej Vesny v jarnom vystrojení? —
Prstienok vzácny! — ha, čo zrem zdesená!
Krvavá kvapka zlatý krúžek škvrní!
Či prst ubodly ružové mi tŕni?
Beda, môj milý! toto zlé znamená!“ —
Nesmúť sa deva, počuj, koho kroky
To dlhodutou klenbou hlasno znejú?
Poslov pre teba! — Utop žiaľ hlboký,
Vetríčky lásky tebe v ústret vejú.
Vpleť zlaté pásky, perly, svieže kvety
Spôsobnou rúčkou v havranné kadere,
Skry tenkotkanou mrežkou vnadu pleti,
Máš ta do svätej kontiny ku vere! —

*

Zkonča dlhého domoradu mesta
Valná, štvorhranná budova k oblakom
Sa vznáša jako strunistá nevesta,
Hľadiac na nízku zem velebným zrakom.
Smelá sa klenba tiahne nad múrami,
Jak keď od jednej hole nebonosnej
Ku druhej dúha svojimi koncami
Siaha cez tmavé chmáry pŕšky rosnej.
Je to kontina Slovanom presvätá,
Kde sa už neraz rokovaním hlučným
Pokoj uzavrel, alebo prekľatá
Vojna určila hlasom jednozvučným.
Zňútra sa socha Triglava obrovská
Na velikánskom balváne spatruje,
Pod ňou vysoká stolica kráľovská
Na mramorových stupkách sa zdvihuje
A výše prísnej, vznešenej trojhlavy
Povieva prápor biely, drahocenný,
A na ňom obraz — Nemcom strašnej Slávy. —
Tu Liut zasadne, zprava Milgost stane,
Čedodrag zľava, jeho dva synovia;
Po jednej shrnú sa i druhej strane
Do dlhých radov zas bohatierovia.
Dlhá sa vedie a vehlasná rada:
Či radno sličnú devu dať Srbovi
A vstúpiť, Nemcom napriek, v spolok nový? —
Žiadosťam Srbov vätšina pripadá. —
„Tak chcú bohovia!“ Bohdan vraj povedal,
A kdo by vieru Bohdanovi nedal? —
„Nuž nech sa sama dcéra sem dostaví,
Rozhádnuc sama veštbu a radenie!“ —
A jak rozhádla? — komu to nejaví
Vlastného ducha jasné predtušenie?! —