ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nebeská Umko! ktorás’ v neumelé
Ústa mi spevy tieto voľne kládla;
Mňa tam v besedy uviedla veselé,
Tu so mnou v tajnú svetličku sa vkradla:
Zaber sa so mnou ešte ta v tie miesta,
Kde čiernou šatou podzemná nevesta,
Spiaca po hrobách Morana povieva;
Kde hra sa vedie o život nejistá,
Kde cinkot mečov, mrúcich rev zavznieva,
A z vraždy prstov kvapkáva krev čistá!
Boje, ach kruté boje plné zmätku
Stojá predo mnou jako chmára hustá;
Nuž, tyže sama lej mi slová v ústa,
Abych dospieval Slovanov pamiatku! —

*

Tri dni už honia Srbi nepriateľa,
Vždy ďalej cúfa ten pred ich pohonom;
Kamkoľvek dojde, púšť tam len zhorelá,
Vsi, mestá v rúmoch zostávajú po ňom.
Čo by poželieť umel Nemec divý?
On, čo záhubu prisahal Slovanom,
Čo v rečach klamný, v srdci závistlivý,
Žúri len ako bes v ľudu vzdelanom.
Tu obetnicu kamennú rozborí:
Slovan vraj zhyzdil žertvou ju nehodnou!
Tam svätá lipa padá skrz topory:
Bo Slovan kľačal v modlitbách vraj pod ňou;
Tak nie len národ, ale i tie háje,
Sady a lúky, kde po ňom šlapaje
Zvykov a mravov ľahodných nachodí,
Svojou potupou na vnivoč privodí. —
Minul deň tretí. V krvorudej šate
Ukázal sa jim mesiac v zapadaní,
V krvavom stálo slnce zas šarláte
I dňa štvrtého na hore v čas ranný:
Jako by sama príroda znať dala,
Že sa dňa toho mnohá krev liať mala.
S prvým zábreskom sa Srbi hýbali
Za stopou vraha bojochtivou dušou,
Tu na rovine širokej zastali
S vloženou strelou, natiahnutou kušou;
Sú na planine ústami cudzími
„Hwerenafeldo“ prezvanej naveky.
Návršie dlhé tiahne sa pred nimi,
Zľava sa černie les im neďaleký;
A na návrší, hoj, pozri ta hore!
Tam rozhostené v sile neprehliadnej
Hromady franské, chmáry noci chladnej
Prebdejúc, ranné vyčakaly zore.
Zhliadne Srb Franka, Srba zas Frank strmý,
Zahorí žlč na tej i onej strane,
Zo všetkých hrdiel divý krik zahrmí,
Stým dlhé, strašné ticho zas nastane.
Tak keď z protivných strán dve chmáry mračné
Pritiahnu, zastrúc modrý sklep nebeský,
Najprv zďaleka metajú len blesky,
Až sa potkajú, a tu prezázračné
V nich búrky žúra, hučia a lomozia,
A všetkým tvorom zahynutím hrozia.
Pohnú sa Nemci, zástavy rozvinú,
Na dobrom oni stojá stanovisku;
Nedbá Srb na to, vystre po bojisku
Tiež rady, celú zatiahnuc planinu.
Ach, boly rady krásne to a hrdé!
Na ktoré oči s ľúbosťou hľadely,
Rady ztužené skrze boje tvrdé,
V ktorých potĺkať jednak sa musely.
Podobne stihlým jedlám v mladej hore
Skvie sa les sudlíc k nemu obrátených,
Z šišákov zlatých, štítov vyhladených
Prestiera šíre, plamenné sa more.
Lež čo to všetko, keď zrak jednotlivo
Na bohatierov upreš s pozornosťou?
Tamto na Srbov vriacich hnevom živo,
Tu na Veletov chýrnych udatnosťou.
Každý má pluky vydelené jemu,
Celok sám bodrý Miliduch spravuje,
Kňažec porúča okridliu ľavému,
Na pravom smelý Semil sa spatruje.
Nie s menším ale pozorom šikuje
Frank pluky svoje, lačné po lúpeži.
Vo sriedku samé vojsko franské leží,
Tu cesarevič Karol rozkazuje;
Na pravú stranu Frankom stanú v rady
Slovanom večne zloprajní Sasíci;
Zľava, nedbajúc nič na bratozrady,
Stojá pod Dražkom Slovania Bodrici.
Tak teraz vojská v nemom tichu stály.
Miliduch kývne, žrec žertvy zapáli;
Frank kríž červený vystrčí na výšku,
A kresťan kľakne šomrajúc potíšku.
Len Bodric nikam nepatriac, s zaťatou
Mysľou tu stojí, zrak dolu uderí;
Ku krížu nechce, bo na kríž neverí,
Ku vlastným bohom nesmie — vraždiac bratov.
Je po modlitbách. — Smrtozvestujúci
Roh z prsov vydá mosadzných ručania. —
„Nuž vy Srbovia! tamto sú kresťania,
Vlasť a slobodu nám zožierajúci!
Nuž vy bojujte zmužilo a smelo,
Pri nás je pravda, u tých tam lúpežstvo!
Svantovít s nami! Naše buď víťazstvo!“
Takto Miliduch svojich budí vrelo. —
Tak svojich triraz početnejších manov
Karol tiež chlubným slovom rozpaľuje,
Nepriazňou hrozí, kľaje na pohanov,
Koristi veľké, výnosné sľubuje.
Vtom ako oblak v rúchu temnošedom,
Keď Striboh ženie víchričným ho dechom,
Vylietnu z tetív, hviždiac švižkým spechom,
Na Frankov šípy nakvasené jedom.
Štítami zastre Frank sa nezlomnými,
A i on zpustí strelonosné luky,
I Srb sa zastre štítami svojimi,
Strely odskočiac robia hlasné zvuky.
Nič tu neplatia operené strely,
Vrah nepohnute stojí na návrší;
A v Srboch srdce kruto sa rozsrší,
I udrú naňho, a sťa príval prší
Rana za ranou cvendžiac na oceli.
Uľakne Frank sa prvého útoku,
Už krok za krokom Slovanom necháva,
Lež strašný Folkdag s živým vztekom v oku
Vrazí do Srbov ako šelma dravá,
Zpäť Srb ustúpi, mnoho statných synov
Padlých už krvou zabarvilo trávu;
Sám Zbojslav, ktorý vládal Golišinou,
Klesol už majúc rozčesnutú hlavu.
Prudko sa nadtým Miliduch rozľúti
A na Folkdaga kópiu napraví,
Zhodí ho z koňa, lež on skočiac z trávy,
Divo sa mečom na kráľa vyrúti.
Lež mečom meč mu Miliduch vyrazí,
A seknúc chytro s celou tela vládou,
Rozotne leb mu i s chlpatou bradou,
A Frank sa v krvi hneď po zemi plazí.
Vidí to Danchmar, ryšavec škaredý,
Zrúkne on ako buják rozdrážený,
Stisne bruch koňa a rozpajedený
Vrhne do Srbov vztekom celkom bľadý.
Nadíde útly Ľubhosť jeho rane,
Syn to mladušký Slávka Nižanského,
Doň zatne dlhý oštiep a celého
Cez seba mrští, tak že viac nestane.
A hurtom topor železný vytasí,
Seká ním Srbov sťa letošné prúty,
Až zakydaný krvou sťa bes ľúty,
Krvochlastavý smäd si neuhasí.
Lež tu sa rúče na Danchmara schytil
Znoimsky Radbuď, zahromžiac Nemcovi:
„Hoj, ty saň divá! čo si sa neštítil
Život útlemu odjať šuhajkovi!
Zastaň mi teraz, keď si chlap, potvora!
Skus ruku muža, skus veletskú vládu!“
Lež chytrý Danchmar zdvihne bez odkladu
Meč, mnejúc švižko poraziť ho z ora.
Udre meč mečom Radbuď ako vládne,
V dve poli sa mu vlastný meč rozlomí,
Tne Frank, Radbuďa nič to neohromí,
Štít on podhodí, ťažký mlat popadne,
A tým náramne Nemca v prsá búši,
A tento zkydne z koňa sa bez duši.
Medzitým tiež i Semil odvážitý
Tam na Bodricov ukrutne dotieral,
Kam mu dočiahol meč a mlat vybitý,
Tam sa Frank iste zo sveta uberal.
Zdesí sa Bodric, k úteku sa strojí,
Bráni mu Karol, prenáramne kľajúc;
Zahaňbí Dražko sa a znovu stojí,
Sám do krutého sekania sa dajúc.
Sťa lev, nedbajúc nič na meče tnúce
Doňho zo všetkých strán ako do duba,
Predre sa Semil cez pračky horúce
K Dražkovi, zrúknuc ako smrtná trúba:
„Nuž ty ohyzdný, ošemetný zradca!
Čo Slovan v krvi slovanskej sa brodíš,
A podporujúc našich vrahov vládca,
Na vlastných bratoch hanebnosti plodíš!
No teraz ukáž svoju chrabrú silu,
Ktorous’ glomacké zeme lúpil vloni;
A vypluj dušu hnusnú, zatvrdilú,
Nech ju rarášok po priepasťach honí.“ —
Tak Semil búri, a v tom okamžení
Po hlave Dražku mečom ohnive tne,
Ďaleko z hlavy šišák mu zalietne,
Lež stojí Dražko ačpriam omámený.
Poznovu Semil ruku zas rozvedie,
Obkolí Dražku tu bodrická tlupa,
Zastre celého, mocou preč vyvedie:
Obšiel Semila jako holub supa.
Kľaje tu Semil: „Hej, čuj Dražko, málo!
Bodajs’ neumrel nikdy smrťou čestnou!
Zhyň Nemcov — ktorým veríš — rukou lestnou!“
A jako zakľal, tak sa potom stalo. —
Ozeleňatý žlčou, že utratil
Korisť, sa teraz Semil prudko vrhne
Na nepriateľa, seká, kole, drhne,
Jak by zo stromu v jaseň listie mlátil.
Tam zkolí Vagrov vládca Mokurada
Z Lutilinburgu mesta chýrečného;
Tu, dostanúc sa pod ťažký mlat jeho,
Mnohorad knieža Drevanov ním padá.
Všetko sa uhne, ledva or už stačí
Semilov hnúť sa pre četné mrtvoly;
Lež tu Volhana popadne hnev dračí,
Skríkne na svojich: Semila prikvačí
Bodrická čata a vôkol obkolí.
Zhliadne to Semil, rozsrdí sa jará
V ňom bodrosť, von sa on zo súrky tisne,
Ach, a poslednia tomu lúč dohára,
Nad kým sa smrtný jeho meč zablysne.
Šťastne sa bodrý Semil ich zas zprostí,
Tak ako túr keď obkľúčený mnohou
Háveťou vlkov, tohoto na rohov
Koniec napichne, toho tam zas nohou
Rozmačká, až sa nebezpečia zhostí.

Hej, ale obráť ta v tú stranu oči,
Kde sa Velimír ako sokol sivý
Na vranci medzi Sasíkami točí!
Jaké tam vidno udatnosti divy! —
Už zlomiac meč i kopiu, len mlatom
Smrtelné Nemcom vydeľuje rany,
Až modzgom lebov ich tak ako blatom
On i or jeho celkom ustriekaný.
Po hromadách ich jeho valné rany
Odosielajú do lona Morany.
Tu už Madalgart, Helfrat i Chnodomar,
Kolohnát hrozný ním zo sveta vyšiel,
Tiež Halidegast, Wildag; a Britomar
Ľahučkým sekom o rameno prišiel.
Triraz sameho Karla už popadol,
Dvaraz zrazila ho jeho sudlica,
Tam by bol ako mladý dub uvädol,
Neuzrúc viacej slnečného líca;
Vždy ho Frankovia jako pobesnelí
Z Velimírovej moci zas vydreli:
Lež i desiatym z nich zakaždým zvrela
Vyrazil dušu ťažkým mlatom z tela.
Tu teraz práve Wallmunta vypáči,
A tvár mu celú zaleje jed bľadý:
„Stoj, ty vyzvedač! — slovom ho omračí —
K chytlaňovi ťa pošlem na vyzvedy!“ —
Vtom hneď nad Frankom zašumí mlat jeho,
Krev Wallmuntovi strachom v hnátach stydne,
Štít on podvrhne, smrť sa šklebí z neho —
Mlat praskne na štít a tento ho zmačká,
Jako keď muchu zadlávi plieskačka,
A on sa mrtvý na zem z koňa zkydne.
Bolo tu hľadeť zvlášť úžaslým zrakom
Na chrabrých pánov ľutických zápasy!
Tak ako kradné vrabce pred kršiakom
Museli kryť sa Frankovia i Sasi.
Kde Plonsky Volbor, Mstivoj knieža Ránsky,
Kde možný vládca Stojhnev Črezpieňansky
A Vitoch z Došan zahliadnuť sa dajú,
Tam z Nemcov ledva mrvy zostávajú.
Hej, a zadiv sa nad víťazskou cnosťou
Tam Čedodraga ešte tak mladého!
Ktorý už brata vekom prednejšieho
Tak prevyšuje umom i bodrosťou! —
Lež kdo by všetkých slovanských víťazov
Vyčítal, ktorí tuto zápasili?
A dajúc množstvo rytierskych dúkazov,
Hlavu si večnou slávou ovenčili!
Tak bojovali zrána do havránky,
Ni jeden cúfať ale chce, ni druhý;
Už slnce hádže vždy šikejšie pruhy,
Mužno sa držia ešte obe stránky.
Brojili Srbi, brojili bez strachu,
Tu ale, ach, už sila jim ubýva;
Viacej je Nemcov, viac ich vždy pribýva,
Jak by tí mŕtvi zas vstávali z prachu.
Tie krásne rady — oná Srbov sláva —
Ach, už dopoli temer sa ztopily,
Z tých slávnych vládcov, ktorí tu brojili,
Jako jich málo, málo už ostáva!
Sám i Miliduch, keď sa uznojený
Celkom máličko z predku preč odstráni,
Sám on, prehliadnuc švižko ľud svoj branný,
Vyroní slzu ťažko zarmútený.
Medzitým čo sa on takto tu smúti,
Karol privedúc zase čerstvé pluky,
Znovu zúfalo sa do Srbov vrúti,
A Srbom padá zbraň z omdlenej ruky.
Žúri na pravom krídle Semil sice,
Pevne Velimír tam na ľavom stojí,
Len sriedku v rukách ťažejú sudlice,
A šik sa trhá a k úteku strojí.
Miliduch zhliadnuc to koňa pobodne,
Až krev mu cíčkom vystriekne von z boku;
Viesť on chce svojich k novému útoku,
Chce, ak má umreť, padnúť nie nehodne.
„Za vlasť, Srbovia! za vlasť a slobodu!“
Takto vykriknúc medzi Nemcov vrazí
A mečom všetko vôkol seba kazí,
Nedbajúc viacej na žiadnu nehodu.
Lež ach, priveľmi hlboko sa vdere,
Obkľúči Frank ho s pažravosťou hladnou,
Nedbá on nato, veď len krvou chladnou
Sťa slabé chrústy nepriateľa pere.
Vtom ale razom tak ako len vládne
Pustí Chunirat — nech ho boh ubije! —
Pustí kopiu, v šišák mu ju vryje,
Šišák odletí, hlavu mu odkryje,
A on sa zkláti a zo sedla padne.
Zarúkne Nemec, chytro ho obstúpi,
Lež ruče sa zas na nohy postaví,
A smrtné rany jako husté krúpy
Pršia z rúk jeho na nemecké hlavy.
Pritočí strašný Chunirat sa k nemu,
Nechce on iným popriať tej pochvaly;
Valne sa hnevom Miliduch rozpáli,
Tne a prepichne mečom koňa jemu.
Zpadne Chunirat, lež znovu zas skočí;
Nemešká ďalej Miliduch srdnatý,
Veď sa on primknúc silnými obtočí
Paždiami Franka až mu praštia hnáty.
Zreve Chunirat, trpiac pekla muky:
„Hoj, že pod vami zem sa neprepadne!
Či už nemáte v hrsti zbroje žiadne
K vyslobodeniu mňa z vraždivej ruky?!“
A aj! prekľatá oná ruka večne,
Ktorá hanebne sa neokúňala
Meč nectný zdvihnúť, aby zlosrdečne
Posvätné kráľa temeno rozťala! —
Takto — viac vraždou — srbská hviezda padla;
Skríkne Frank, skríkne tiež i Srb nevoľný,
Bol ale krik to žalostný a boľný,
Ktorým, ach, každá dobrá duša chradla. —
Medzitým čo sa v sriedku toto zdialo,
Hľaď, čo na ľavom krídle tam sa stalo,
Kde bystrý kňažec na ohnivom koni
Posiaľ udatne nepriateľa honí. —
Škripiac zubami v podvodníckom pysku,
Zrážajúc všetko, čo mu na závade,
A robiac tak si voľný priechod všade,
Dre sa už dávno z hlučiaceho stisku
Kýsi škaredník ku Velimírovi,
Nezpustiac ani na chvíľku ho z očí.
Dávno i tento už padúcha loví,
Vždy mu do cesty ale niečo vkročí.
Teraz sa spikli. — Bol to Vitoš zradný,
Čo Nemcom predal rod zo žiarlivosti,
Pachtiac po pomste jako tíger hladný.
Skríkol on divo hneď a plný zlosti:
„Mám ťa raz predca už, ty maznák babský!
Si hodný víťaz medzi suknicami!
Chcem ťa pochváliť tam pred panenkami,
Aks’ i tu vyhrál — drž sa mi po chlapsky!“ —
Tak uštípajúc a zakľajúc špatne,
Hneď i železný mlat do ruky chmatne.
Zjarí sa kňažec, zdvihne meč vysoko;
Lež zadrží ho nazpäť Milan snažný,
Čo posiaľ všade i nad vlastné oko
Priateľa hájil ako sokol strážny:
„Ustaň, Velimír! Nie je hoden zradca
Počestne zomreť s krivou zradou v hube.
Chcem ho naučiť tam na onom dube,
Jako pekelnú zradu Srb odpláca.“ —
Stým mu začiahne mečom hneď pravicu,
Vitoš mlat pustí zaryjúc do trávy,
Švižko sa predca hore zas postaví;
Lež darmo! Milan chmatne ho za šticu,
A verný svojej reči, svojmu sľubu,
Vlečie ho mocne k najprvšiemu dubu. —
Vypustí dušu katom zaškrtený,
Bahotné vrany nad ním zakrákajú;
Vracia sa Milan, lež v tom okamžení
Miliduch padne, Srbi utekajú. —
Zre to Velimír, a aj! prenikavú
Bolesť on v prsách statočných pocíti,
Zúfalo on sám zástavu uchytí,
Chtiac lebo umreť, lebo získať slávu.
„Za mnou, Srbovia!“ tak on svojich budí,
A kde najvätší lomoz koní, ľudí,
Ta bez ľútosti a strachu všetkého
Ostrohou vranca ženie on dobrého.
Lež ach, či osud to nezkrotných bohov!
Či asnaď slepá hračka to náhody!
Vranec sa potkne istou indy nohou,
Klesne — a kňažec sa cez hlavu zhodí.
Vypne sa krepko, zdvihne prápor zlatý —
Darmo! — sto mečov doňho sa zaryje,
Prápor sa sklania, celý sa rozvije,
Rozvijúc sklania vždy sa viac a skryje
Uprchlej duše jeho stánok svätý. — —
Zľaknutý stojí sám Frank bez pohnutia,
Nikdo tu jako indy nezaplesá;
Lež ach, tam z diaľky, tam z hustého lesa
Zavznie bolestné, zúfalé skriknutia.
A jako Vila, z ktorej rozpusteným
Povieva vetor na planine vlasom,
Cvála na koni s mečom vytaseným,
S šišákom zlatým a ružovým pásom,
Ženská so zrakom divej treštivosti,
Cvála cez všetke srbské rady k predu.
Vykríknu Srbi, zhliadnuc ženu bľadú,
A Frankom lezie Tras do každej kosti. —
A sťa Ľutica, sťa bohyňa vojny,
Vrhne sa zaraz krásna zúfalica,
Vrhne sa prudko na šik Nemcov zbojný,
A za ňou nová Srbov chumelica.
Čumejú Nemci a nepohnúc údom,
Voľne jej ranám hlavy poddávajú,
A jako mora záhubivým prúdom,
Tak pod jej mečom telá jich padajú.
Predrala sa do Nemcov prehlboko,
Lež nič si toho, nič seba neváži,
Po jednom mieste len — zdá sa — jej oko,
Len po jedinkom mieste ono baží.
Ta len, kde klesol ten práporec zlatý,
Ta to len tiahne ju osudnou mocou,
Zastrený pred ňou je celý svet nocou,
Mimo jediný ten práporec svätý. —
Najde ho, najde celý zkrvavený,
A, jak by stála na vymretej púšti,
Nevidiac inšie len prázdnotu holú,
Zpustí sa z koňa nevedomky dolu,
Rameno vystre: práporec zašustí —
V mrtvolu krásne telo sa premení.
Tak Srbom krásna jich nádeja zašla!
Tak liala krev sa čistá, prázna zloby.
Kde ste, o kde ste, vy posvätné hroby!?
Čia by vás duša zas pod slncom našla?
Kdo, krev predrahá! vďačnej súc pamäti,
Kdo ťa pamiatkou večitou osvätí?! —
Nač by mal Srb už oželený čakať?
Bez boja sa on teraz už rozíde,
A ta do hôr, do skrytých jaskýň vníde
Nad vlasťou drahou, oblúpenou plakať! —