ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V širokom sále na prestole zlatom,
V oslepujúcej nádhere a sláve,
V kráľovskom rúchu skvostnom a bohatom,
S ťažkou korunou na sňaživej hlave,
Sedí Miliduch, slavný srbský knieža.
Po celom sále z veľavládnej berly
Rozlievajú blesk kamence a perly,
Jako tá zora nad Tatrami svieža.
Na pravej strane, k jeho čo najbližšie
Zlatému trónu, lež o stupeň nižšie,
Umiestený je junák sličný, statný;
Na čele svieti blesk sa mu udatný,
Vo zrakoch milosť, a na líca biele
Jako by bola jemu, keď sa v tele
Ľahkom vetríčkov vonných s kvietim hrala,
Vesna ružový páper nadýchala.
Jediný syn to Miliducha kráľa,
Jediný dedič berly, čo držala
Polabských Srbov ríšu klasoplodnú,
Ktorá od brehov rieky Bobry kvetných
Cez bystrej Laby planinu úrodniu
Až k Sály vlnám sa rozprestierala,
Do nichž’ v stoletiech dávnych, ach, tak četných
Rodzencov Slávy krev sa vylievala!
A z obidvoch strán sa dvanásť spatruje
Vážnych a chýrnych v múdrej rade kmetov;
Temeno vlas im jak z jablonných kvetov
A zo sriebornej priadze ozdobuje.
To veľaumní sú radcovia kráľa,
Kráľa dobrého, chrabrosťou slavného,
Ktorých vyzrelosť v čas krutého boja
I v čas Živeny plodom prajúceho,
Blahoplodného, zlatého pokoja
V poradách jemu verne prispievala.
Oni to, čo keď národ v oku majú,
Jeho kvet, voľnosť, práva, lež i rany,
Čo vtedy, jako božskí velikáni,
Na valných šíjach vlasť udržiavajú.
Lež čo, keď nízkym, z pekla uleteným
Žiadosťam v rabstvo hnusné sa oddajú,
A v péči podlú, časnú tú s bažením
Len trochu svojho živorenia majú,
Čo vtedy jako krvostrebajúce
Hady do vlasti skrytých vňútorností
Tajne vliezajú až do samých kostí,
Ju i z ostatních štiav vycicajúce. —
Ticho je vôkol ako v chráme svätom,
Kde četné sochy bez ducha, života
Nemo hlivejú obťažené zlatom,
Vôkol nich veje mrtvá len tichota.
Čo sa tu strojí? K čomu toľko slávy?
Či valné hrozia jim nebezpečenstvá?
Či sa zas Nemec zbojný a nepravý —
Z ktorého pút a nemilosrdenstva
Sa Srb udatný s Čechami mužnými
Bojami len pred chvíľou náramnými
A krvavými obeťmi vydobyl —
Zdvihuje pyšne, by si jich podrobil?
Či z cudzích krajov vyslanstvo sa čaká?
Azda od kmena Ľuticov možného
A zvlášte Nemcom lakomým strašného,
Čo sa mu v rieke Odre loďstvo pláka;
Čo, keď mrazivý Striboh zmeravenú
Čeľaď od uhla sveta severného
Od hole k holiam vysiela, milenú
By Vesnu z poľa, z luhu kvetistého
Zahnaly sňahom, srienom, ľadovicou
A hvízdajúcou v lesiech sychravicou,
Čo vtedy hrozné sa na pokolenia
Vlkov strašlivých nepriateľom menia.
Alebo azda či sa už nežiční
Srbom Bodrici na pokanie dali,
A práve poslov so sľubom poslali,
Že už nechcejú Frankov ustaviční
Druhovia byť a so Slovanmi brojiť,
Lež so svojimi večite sa spojiť? —
Ni jedno z toho — veď len bohatierov
A kniežat vlastných sošlých sa v hojnosti
Má dať kráľ ucha neznámej žiadosti —
Jakej? to hustou leží pod zásterou. —
Šiel chýr, že sa kde vedno boli sišli,
Radiac sa dlho, že v tej rade sedel
I sám kraľovič, od ktorého vyšly
Prvé návrhy — jaké? nik’ nevedel.
Bol sice jeden — Milan — najtajnejší
Druh kraľoviča, lež mlčanlivejší
Nad skalu, bo sa tá ozve dokola,
Keď žiaľ alebo zvedavosť k nej volá;
Tento len mlčky jako nemý chodil
Od hradu k hradu, jak by ho vier nosil,
A tajne radil, presvedčoval, prosil,
Kým bohatiersku schôdzku tú nezrodil.
Prišli. — Rozvalia sa obidve krídla
Dverí posiatych hustými rezbami,
A do tichého kráľovského bydla
S hlbokými sa úcty poklonami
Hrnie hromada srbských bohatierov,
Z ktorých šišákov a hladkých pancierov,
Zo zlatej zbroje, z drahého odenia
Sa dookola oslona rozlieva,
Až sa ňou oči, jako keď zahrieva
Zrána vrcholce mladé slnce, menia.
U vchodu každý do výšky pohliadne,
Lež každý zrak zas k chladnej zemi padne. —
Zastanú všetci do kruhu veľkého
Podľa hodností svetom vyhlásených;
Milosti plným kráľ po shromaždených
Preletí okom z trónu vysokého.
Všetko zas tíchne; srdce čuť jak bije,
Čo o polnoci v hrobke odumrelých,
Keď rovnomerným klepotom červ ryje,
Vo vňútornosťach rakiev už zpukrelých.
Ni dechom praje vania kdo voľného;
Veď každý ticho prerušiť sa štíti,
Bo živo všetek sbor pomazaného
Temeňa svätú prítomnosť tu cíti.
A ešte raz kráľ zraky milostivo
Naľavo zprava otáča po síni;
Až zatým múdrych a vážnych učiní
Rečí takýchto počiatok priaznivo:
„Vítaný príchod váš, kniežatá, lesi,
Chrabrí vladýci a pánovia slavní!
Vy trónu nášho hájitelia hlavní,
Z ktorých bodrosti sa i nebo teší.
Vítaný príchod váš, ač i neznámy —
Neznáme ešte sú nám vaše túhy,
Ktoré, opustiac svoje dvory, luhy,
Výroku predniesť nášmu chcete sami.
Povedzte, či sa mier v krajine vyklá?
A či vo sriedku vašom zvada znikla?
Či Nemec zbojný naše medze úži?
Alebo či ľud náš po niečom túži? —
Povedzte, páni, nech so spravodlivou
Váhou žiadosti vaše pokúsime,
A po zákonoch svätých so triezlivou
Mysľou každému pravdu prisúdime.“ —
Umĺkne kráľ a s nohou bystrotuhou
Z polkruhu statných, veľkodušných druhov
Vystúpi vážne muž najmohutnejší,
Ohromný dub to, na dvoch stĺpoch silných,
Príjemný v reči, v boji najkrutejší.
Zo značných šrámov čela, neomyľných
To svedkov jeho náramnej chrabrosti,
Môž’ súdiť, že už jará jeho sila
Nejednu v obeť svojej slobodnosti
Na prsách franských kopiu zmrvila.
Bol mocný Semil to, Glomačov knieža.
Orličí hrad a dvor majetný jeho
Stál blíž Glomača, plesa srieborného.
On to, ktorého jarobujnosť svieža —
Cíťac najvätšmi lotrovstvo zrobené
A nectné jarmo Frankom mu vložené,
Hubiacim ešte leta minulého,
Keď ta na Čechov tiahol, zeme jeho —
K zvrženiu franských nátiskov radila,
Aby sa rabstva cudzieho zbavila.
Tento vystúpi, pokloniac sa nežne,
A takto mlúviť započne ľúbežne:
„Najslavnejší môj veliteľ a pane!
Najvyšší z kniežat mocou, umom, slávou,
Ktorému súdcom bývať našich právov
Dané je srbským celunkým národom,
Dané je samých i bohov návodom
Ku bezpečnejšej slobody ochrane.
Je, panovník môj, v zlatom vlasť pokoji,
Nehorčia hnevy dobré srozumenia;
Ani sa na nás posiaľ Frank nestrojí,
Daly mu naše meče poučenia.
Lež pováž dobre sám, kráľ môj a pane!
Či dlho Karol pyšný, svetobažný —
Aby nás v rabstva hnusný a nevážny
Stav zase znížil — v pokoji zostane?
Podrastú jemu zrezané zas krídla —
Na živej má on záhubu pamäti,
Poznovu on za korisťou doletí,
By haňba jeho v svete zas ustydla.
A on má žriedla moci prehlboké;
Lež na Slovanoch čierna kľatba leží:
Nič nám neplatia kraje tie široké,
Keď z nás o sebe každý v zkázu beží.
Čo už byť mohlo dávno zo Slovanov
Spojených láskou pevne osnovanou?!
Aj! tam kde teraz ako tá chrasť v zime
Suchá na skalách biedne živoríme —
Tam by už posiaľ slnce našich rajov
A nášho panstva nedohliadlo krajov!

Osvietil srbské Svantovít síc rody,
Shrnúc pod krídla jich tvojho práporu,
Lež malá vždy to predca moc k odporu
Tam, kde nám Nemec lúpi vlasť, slobody.
Zúfanlivo my budeme bojovať —
Veď i zver divá bráni si ležisko —
Lež čo, jak predca budeme unovať,
A jak nás všetkých pohltí bojisko?!
Čo vtedy bude z milovanej vlasti?
Čo z našich starcov nad hrobom tlejúcich?
Čo z detí v lone matiek sa hrajúcich,
Nevládajúcich chopiť zbroj vtej strasti?
Tak, ač i čestne, predca zahynieme;
Frank pôjde ďalej, lúpäc všetke zeme,
A kmen za kmenom, jeden na druhého
So smiechom hľadiac, klesne mocou jeho. —
Ej inak musí teda to byť s nami:
Kmen o kmen opreť zmužile sa musí,
Sila rásť musí inými silami,
Len tak prevahu našu Frank okusí.
No teda, kráľ môj, počuj našu radu:
Lutici sú nám najbližší súsedia,
O jich bodrosti hviezdy čudá vedia,
Putujúce od východu k západu.
Osnujme sväzok nerozlučný s nimi,
A Frank zahubí mečmi sa našimi!“
Domlúvil Semil a hlasite reči
Jeho bohatier každunký prisvedčí.
Sklopí kráľ oči, sklopia jich radcovia,
Do prehlbokých myšlienok vnorení;
S napnutou mysľou hľadia vojvodovia,
Na tvári ťahov ich vážne priemeny.
Len sám kraľovič ako s pobúrenou
Dušou po všetkých tajným zrakom striela,
S prudkosťou sa mu prsá ukrátenou
Dvíhajú valne, tvár mu celkom vrelá.
Vidno, že krátke toto okamženie
Preňho má veľkých následkov byť matkou,
Že tu so strachom, s nádejou tam sladkou,
Prudko po niečom mre jeho túženie.
Tak keď za dlhé časy už križuje
Smelý plavec na šírom oceáne,
Nejistou túžbou zrakoma zpytuje:
Či ho privíta brod na ktorej strane?
Lež kdo rozumie z prítomných tým citom?
Milan jediný — len ten po zakrytom
Hustými mrakmi nekonečnom svete
Ideou stačí s kraľovičom v lete.
Opretý o meč i on tu s inými
Jaksi nedbalo stojí prítomnými.
Dve ľahké vrásky kol úst mu hrajúce,
Stesnené oči sem tam špehujúce,
A keď s očima nevdojak istými
Sa vedno spiknú, tajne mihajúce:
Všetko to javí, v mysli že mladistej
A vo záhyboch srdca skrytých jeho
Niečo dozrieva neobyčajného,
Čo s povedomím prevahy aj istej
Len čas príhodný k vypuknutiu hľadá,
By celkom inšiu tvárnosť vzala rada.
Pretrhne v tom sa nemá zádumčivosť,
Myšlienky v hovor šumivý sa menia;
Návrh sa príme — kráľ dáva znamenia,
A každé ucho samá je dychtivosť.
„Kniežatá, lesi, vladýci a páni!
Vy hviezdy srbské, vy oslava naša!
Múdra a dobrá je nárada vaša,
Za ňu sme teda i my z našej strany.
Nech sa vystrojí početné vyslanstvo
K Liutovi s vrúcnym naším pozdravením,
Nech on upevní sväzkom nezmeneným
Večne Slovanov slobodu a panstvo!“
Takto kráľ mlúvi. V tom aj sa začuje
Hlas kýsi v sále; všetko tatam hľadí,
Lež hlas ten rázny napred vyzradzuje,
Že ho vyráža kdosi ešte mladý.
Hlas to Milanov. — Všetko tíchne znovu.
Junák vystúpi na krok z kola sboru,
Tvár mu zahorí, jako by ju v zoru
Bol práve zmočil tmavošarlátovú.
Zpamätá ale zase sa v chytrosti,
Započnúc dlhé jim prednášať reči:
I on sa sice náradám neprieči,
Lež spomína i dáke pochybnosti.
Chváli Ľuticov a predca narádza
K ostražitosti, budí k nedúvere,
Mlúvi o zradách, klamoch a nevere;
V pamäť Bodricov nestálosť uvádza.
„A kdo nám ručí — tak on ďalej vraví —
A kdo nám ručí za ľutickú stálosť?
Že keď sa Karol zas na nás vypraví,
Nepredá nás ich zrada a nedbalosť?
Inakšie Liuta viazať musia sväzky,
Než slabé väzby súsedskej sú lásky! —
Ja, počuj kráľ môj, mám návrhy iné —
A ač najmladší stojím medzi vami,
Nepohrdnite mojimi slovami:
Múdra reč niekdy i z mladých úst plynie.
Keď som pred časom s naším kráľovčíkom
Útlejší veku svojho kvet travieval
Pri dvore Liuta, aby sa Sasíkom
A Frankom leby rozrážať učieval;
Tu som ja vídal často toho času
Liutovu dcéru, Milinu čarovnú.
Už sedem kniežat o jej nevyslovnú
Sa uchádzalo spanilosť a krásu:
Hodna je trónu srbského Milina,
Hodna dediča jeho tak statného!
No ty požiadaj, kráľ môj, od slavného
Ju panovníka Veletov pre syna. —
Vlk neopúšťa v krivdách mladé svoje,
A kde by otec dcéru milovanú,
Kde by veletská mládež za vzývanú
Kňažnu nezdvihla k slušnej pomste zbroje?“
Dokončí Milan a blesk očí jeho
Zašliahne letmo priateľa do tvári,
Jak slnce ružu keď z roztrhaného
Oblaku silným mihotom ožiari.
Dokončiac, opre o meč zase ruku
A dookola pokojne sa díva;
A hľa! po sále hukot sa ozýva
Podobný tomu veselému zvuku,
Ktorý hrmotný Váh, keď do úvalu
Zo skaly vlny mece dol na skalu,
Dopočuť uchu vzdialenému dáva,
Až v ľúbom šume zaznievať prestáva.
Znejú to chvály, chvály Milanovi;
A kdo by radu nepochválil jeho?
Zdvihne Miliduch z trónu sa zlatého,
I on česť hojnú dáva mladíkovi.
„Nuže, Velimír, ty náš syn jediný,
Ty pojmi sličnú dcéru Liuta sebe,
Čo vernou bude milovnicou tebe
A kňažnou hodnou trónu a krajiny.
Prázny je život bez púvabov ženských,
Nešťastný kráľ bez vlastných ratolestí.
Raj mužom kvitne na lícach panenských,
A rozkoš v synoch údatných sa pästí.
Nuž ty spoj Liuta, spoj Veletov s nami,
Ktorí by nám a ktorým by sme i my
V nápadoch päsťou mužnou a múdrymi
Zas priskočili verne poradami.“
Skočí kraľovič zo stolice zlatej,
Zbodrí sa srdce prudko v ňom bijúce,
A z vňútornosti vinú rozožatej
Pochodňou Lady slová sa horúce:
„Slavný môj otče! i vy tiež srbskému
Prestolu verní kniežatá a páni!
Je príkro sluchu ku hlučnému zbrani
Cendžaniu jako k hudbe zvyknutému
Načúvať mäkké, milostenské hlasy,
A chválozvučné reči ženskej krásy:
Lež vaša je tá vôľa, a ač krušno,
Je predca dať vám odpoveď mi slušno. —
Čo vaše v péčach o vlasť, čo v starosťach,
V života tvrdých, zlých nebezpečnosťach
Zošedivelé hlavy uznávajú
Za spasonosné trónu, ľudu, kraju:
Neriadno by to bolo neskusenej
Mladosti zapreť v pýche nezvedenej.
I ja vídaval povestnú som kňažnu,
I ja jej vábne obdivoval vnady:
Nevolím múdre zhaniť vaše rady,
Jestliže dievku získame len nežnú.“
Takto sa schôdzka slovná dokonáva,
S priateľom dávno tajne osnovaná;
Plesom sa ozve každá sálu strana,
A kráľ rozkazy primerané dáva:
„Nuž nech so slušným komonstvom vyberú
Sa hneď triciati z najlepších na cestu
Ku sídelnému kráľa Liuta mestu
S hojnými darmi a s poklonou mieru!
My pozdravenie mu odkazujeme
A predkladáme túžbu vašu vrúcu:
Nech on prepustí dcérku nám kvitnúcu,
Nám za nevestu a za mať pre zeme;
Aby sme šťastní my oba svätovia
Hojným potomstvom požehnaní boli,
A — žijúc v šťastí, padnúc do nevôli —
K záhube Frankom trváci druhovia.
Prv ale večným bohom sa bohaté
Žertvy i úcta udeľ náležitá!
Prvá buď žertva boha Svantovíta,
Aby požehnal on námery sväté.
Druhé sa žertvy pohostinstva bohu
Radohosťovi prajnému nech platia,
Za vďačné nášho vyslanstva prijatia
A štedrosť jeho prahojnosti rohu.
Tretie nech poctia všetek hmot prírody
Milostným dechom poobživujúcu
Bohyňu Ladu, aby nám kvitnúcu
Získala dievku, driemavé zárody
Lásky ohrejúc silnovábivými
Všetvorivými kúzlami svojimi!“
Tak velel knieža a nové zas pranie
Kráľovské jeho nasleduje slová,
Bo z bohatierov každý stajné zdanie
A v srdca jadre rovné city chová.
Zatým sa ťažké otvoria zas dvere,
A vážnym krokom preč sa každý bere.