ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Schýli sa večer a snonosné šero
Vyššie a vyššie od zeme sa kradne,
Vlaživou rosou strakatý luh chladne,
V šeptavom lese trasie sa jazero.
Úzko na brehu jazera černejú
Sa dve postavy jako živé tôni,
Hneď tíško lezú, rečou sa zohrejú,
Hneď stojá — a zrak do vĺn sa jim skloní. —
„Splnené túžby — šepce z postáv jedna —
Splnené túžby a deva je tvoja,
Dva tróny sa ti skloňujú dovedna —
A ty zahrúžaš sa do nepokoja! —“
„„Splnené túžby? Milan, že splnené?
Deva? dva tróny? — A čo je tu naše?
Kde sme a kde sú ciele vyložené?
Víťaz je ten už, kdo si meč opáše? —
Keď i to jedno skutočne sa zdarí,
Keď i odmenu láska vezme verná;
Jej slasti vyšší zápal srdca zmarí,
Jako keď nebo chmára zastre čierna.
Tu vlasť a národ —““ chce mlúviť i ďalej,
Lež kýsi šuchot čuje sa zďaleka;
Či to žblnknutie rybky azda malej?
A či chraštenie v tráve nôh človeka? —
Oba umĺknu, obzrúc sa dokola,
Zdĺža bez dlenia a unáhľa kroky,
Zmiznúc v mrákote — a nič po nich zhola,
Iba vtisk v bielom piesku nôh hlboký.

*

Dve letá ujšly, čo kráľovič statný
Od dvora Liuta k domovu sa vrátil.
Bol tam rok celý, nie aby ničplatný
Život v zábavách málohodných zkrátil;
Mal on tam mravy, mal obyčaj inú,
Mal sa vedenie lepšie učiť zbrani; —
Ľutici boli chýrni v bojováni —
Lež i viac našiel — našiel tam — Milinu. —
Dve srdcia ľahko si porozumejú.
Velimír mlčí, z jeho úst nelejú
Sa sladké slová, chvály lichotivé,
Svodlivé túžby a sľuby vábivé:
Ledva — keď často pyšnovyrastená
Deva pred neho milo sa postaví,
Oprúc naň pohľad, celá zapálená,
Pohľad havranný, iskratý, žeravý —
Ledva že vtedy, ačpriam i on celý
Vňútorne horí, vzdychnúť sa osmelí.
Lež zo všetkého jeho sa chovania,
Z tvári zrkadla, z nebového oka
Vyčíta kňažna celunké smýšľania,
Bars kryje schránka srdca ho hlboká.
Zradená láska jeho; — lež zradená
Náklonnosť i jej k nemu náruživá:
Bo či keď z boku kradmo sa naň díva,
Nesklopí oči, súc v tom postižená?
Či keď košíčok bere, luk hotuje,
Aspoň slovíčkom mimojdúc nezradí:
„Idem do lesa — idem do záhrady“ —
Obzrúc sa storaz, či ju nasleduje? — —
„Jaká to zmena s priateľom sa stala?“
Myslí sám v sebe Milan ostrozraký —
„I ona celkom inakší ráz vzala,
A mám v pamäti prepodivné znaky. —
Voňahdy on s ňou na hon sa vykradne —
Je hon jej živel — pustím sa za nimi;
Mniem, že na skalách ich kde nad bezdnými
Priepasťmi oko moje zas popadne.
Na love kňažna je divočka práve,
Robiac si žarty z vlka a medveďa;
A kde jich najdem? tam v hodbabnej tráve —
A na zver žiaden z nich pozoru nedá.
Predlho stojím už i sám pred nima,
Nič ich môj príchod zhola nedojíma;
Až keď prerečiem, pozdvihnúc obočia,
Zrazu jak zo sna vyplašení skočia. —
Nedávno zase: „Posol, vravím, prišiel,
Posol z domova.“ — „„Zchádza mi na čase!““
„A jaké práce? — Keď som v úval vyšiel,
V tých istých som ich snách prepadol zase.
Barva, ktorú on dnes večer pochváli,
Už zajtra predok iste má v jej šate;
Tam ona zre zas dáky kvet, a sväte
Ho on z najstrmšej ztrhnúť ide skaly. —
Predvčerom zase — vec sa mákať dala —
V hrách s Čedodragom zápasil junáckych.
Pod klenbou svätej lipy ona stála,
Tešiac z obratov synov sa kniežackých.
Dužiemi vedno, prs o prs stisknutí,
Ramenmi dlho sem tam sa točili,
Už nohy krahly jim a neskončili
Zápas len, stojác do zeme zatknutí.
Bez dechu temer pozastali málo;
Tu na ňu padne nevdojak zrak jeho,
I vidí, že sa jej líce rozžalo,
Oči do prachu vryly sa zemského.
Mnel ver‘, že stojí preňho zahaňbená,
Bo hnev zažúril v útrobách mu živo,
I chmatol, ako bes, priateľa divo,
A stisol ho do trávy na kolená. —
Indy by iste mladšieho priateľa —
Prevahu vlastnej sily dobre znajúc —
Bol zas prepustil, hojné chvály dajúc
Prúžnosti jeho mladistého tela;
Lež pred očima jej všetka z pamäti
Veľkomyseľnosť razom mu vyletí;
Čo to znamená? — Chcem s ním prehovoriť.“
Lež čo dbá na to kňažec zaľúbený?
Milan je verný, je priateľ skúsený,
Prečo by nemal srdce mu otvoriť?
Tajnosti svoje šťastná láska rada
V prsá dúvery a priateľstva zkladá,
Rada sa zverí, rada vyšteboce.
Kráľovič vyzná všetko, nič netají;
A jako rosná perla v mladom máji
Sa pritom bystré oko mu ligoce. —
Od toho času hlboko do noci
Denne v hovore sedia o samote;
Často jich polnoc, nemohúcich moci
Snov sa obrániť, zastihne v driemote. —
Takto sa mesiac za mesiacom minie;
Deva sa hlbšie, hlbšie pohružuje;
Kráľovič v slasti nadpozemskej plynie;
Lada sieť klamnú vždy viac zaťahuje. —
Lež ako jasný potok s kvetinami
Nábrežnými sa svevoľno hrajúci,
Zbúrený valne padlými lejami,
Zrazu sa zmúti viac a viac puchnúci:
Tak nenadále duša Velemíra
Kalí sa čímsi tiež a zatemňuje,
Obličaj chmára zastiera mu čirá,
A on sa celý, celý premeňuje. —
Predtým pri kvase a besedách skvostných
Býval on vždycky najveselšej mysli,
Teraz k všetkému robí pohľad kyslý,
Neberúc účasť na plesoch radostných.
Ba i keď ona niekdy ho prepadne
Zamysleného, celunký sa zmätie,
A náhlo, jak sa dá, na všetke sväté
Zabudnúc city lásky, preč sa kradne.
Tu jako socha smutno za ním hľadí,
Z mihavníc jasná slza sa jej tiskne,
Tiskne sa, padá, na líci sa zblyskne;
S tým vzdychnúc, mlčky na dŕň sa posadí,
Tak sediac vždycky do nekonečného
Myšlienok mora sama sa zatopí;
Lež niť sa uzlí, trhá a pochopy
Vrúťa do smesu sa kolotavého.
A predca boľné ututláva rany,
Mlčí a všetkých otázok sa chráni.
Milan zas, tento zrazu veselosti
Barvu na líce, zvuk do reči lihá;
Pri hodách vždy po vtipných žartoch čihá,
A bez prestania všetkých nimi hostí.
Azda že chce jim priateľa nahradiť?
Azda že pozor na milencov zmýliť?
Zvedavosť lačnú uspať a uhladiť,
A len na seba samého uchýliť? —
Zdá sa, že keď sa všetko zmene diví,
S Milanom ona sama všetko tuší,
A že do hlbín miláčkovej duši
Najhlbšie zrak ich prenikol ohnivý. —
„Vypátrala som medveďacie stopy,“
Tak raz šeptavo kňažna zase vraví:
Junák zrozumie, prúžny luk uchopí,
Ženúc sa prudko za ňou do húšťavy.
Lež nadarmo sa ju dohoniť silí:
Ledva že sa mu medzi krovinami
Tu i tam niekdy, jak schvalno zabelie,
Už zase jak by vetry ju zchvátily,
Zmizne, uvodiac vždy ho v liché klamy
A rozduchujúc túžby jeho vrelé.
Takto ho hlbšie vždy a hlbšie tiahne:
Až sa mu celkom ztratí naposledy,
Lež v pošliapanej tráve čerstvé sledy
Vedú ho tatam kde zrak nedočiahne. —
Hľa! tu ti strmí k nebu „Čierna Skala,“
Strmí vysoko, ľudu zlopovestná;
Ju už pred vekmi každučká pocestná
Noha ďaleko rada obchádzala.
Bo vraj Černoboh skúpu obeť tuto
Na mimojdúcich pomstou tresce ľúto,
Vynesúc hor’ jich vo víchre na skalu,
Zas ich cez hlavu rúca do úvalu. —
Velimír oči nevdojak pozdvihne,
A hľa, na skaly osudnom temeni
Koho tam, hrúzou k zemi primrazený,
Koho tam zrakom zúfalým zastihne?
Ona to sama, odvažlivá deva!
S jej bielou rízou vetor to povieva,
Jako keď krídlom sokolíčok svieži
Hrdo trepoce na obrovskej väži. —
„Či k nej zaleteť? či stať k nohám skaly,
A chytať prúžnym rameňom ju v páde?
Ha! kde k nej prístup, chodník trebars malý?“
Lež darmo hľadá, zbehá všetko všade.
Skala zo zeme rovno sa vypína,
Len vták doplávať k jej vrcholcu môže;
Podzemné sluje, skryté chodby kdože
Z neposvätencov v mysli si spomína? —
Po žulách valných, ostrých a končitých,
Visiac storaz na chrasťach jednotlivých,
Do škúlin mäkších plytko len zarytých,
Hnaný od šípov úzkosti ohnivých,
Takto sa zrazu nevedomky zpustí
V úval uzučký, priepastný a temný;
Puch ako v hrobe zarazí ho hustý
A škrekot sovin uchu nepríjemný.
Azda príroda všetke surovosti,
Vývrhy chcela zniesť tu do celosti.
A čo tu vidí? sotva sám si verí,
Bo keď ku výške zornicu namieri,
Tu zo čriev skalín, kde len netopiery
Cvrkajú, hadov plemeno sa plazí,
Do úžaslého junákovho ucha
Hlas kýsi strašný a zdusený vrazí,
Podobný zvukom podzemného ducha.
A keď sa švižko v tú stranu obráti,
Aj, v šírej sa mu jaskyni zrak tratí.
V sriedku príšerno plamienok belasý
Jako hviezdička slabá poblkáva,
A nad ním čudno, s bradou hen po pásy,
Sa velikánska vypína postava.
Jaskyňa, vravia, dávnejšia skrieš bola
Černobohovych kňazov a veštbarov,
Ľud ich, vedomých strygônstva a čarov,
Černokňažníkmi až posiaľ vraj volá.
Lež kýs‘ neznaboh z predošlých vraj kráľov.
Nemajúc v úcte kňazov ani bohov,
Ten, vkradnúc sa do tajných ich brlohov,
Vykantril všetko ač prácou nemalou.
Teraz tu býva Bohdan veštec umný,
I o ňom divné veci ľud rozprávä:
Žrec predtým pilný hrozného Triglava,
Vedie tu teraz život prísny, skumný.
Sama Milina rečou len nesmelou
Kraľovičovi o ňom rozprávala,
Mnoho o veštbách jeho poviedala
A mocach tajných nad prírodou celou.
Často za celé týdne a mesiace
V písmach vraj tajných zahrabaný sedí,
A predca oko dňom i nocou bdiace
Neomdlie pátrať, ač je celý bľadý.
Lež toho času i vždy buď suchota,
Buď plúšte zhubné na kraj pripadajú,
Až kým ho ľudu bedujúca psota
A prosby vrelé zas nevyvolajú.
Tu sa zas razom v dlhom, čiernom rúchu,
S pásom pokrytým divnými čiarami,
V jasne, či medzi búrkou a hromami,
Niekde vyjaví, vystrúc ruku suchú.
A aj! celunký časov beh sa zvráti,
Chmára sa stiahne alebo sa ztratí.
Ba i o blaho vlasti keď sa koná,
Jeho len výrok, jeho veštba platí;
A beda! jestli zavrhne sa ona,
Iste sa všetko naopak obráti. —
Niekdy zas vidno ho krem obyčaji
Na skale — jak ta vyšiel bohi vedia —
S žalosťou hľadeť po širokom kraji,
A čierne smútky mu na vrásach sedia.
Z líc sa mu niečo jako rosa svieti,
Ramená vystrú sa, jak by kraj celý,
Jako pstrý čalún pod ním rozostretý,
Objať a k ňádrom vrelým tisknúť chcely.
V tom ale pohľad jeho nenadále
K ďalekým franským hraniciam zablúdi,
A okamžite všetke uschnú žiale,
A v prsách jeho krutý hnev sa zbudí;
Obličaj horkým jedom sa zaleje,
Oko sťa živá hlaveň sa ligoce,
Z útrob horúca žlč mu von blkoce,
A on sa celý krčovite chveje:
Až náruživosť a vztek ho prevládne,
A on omdlený v moch balvána padne.
Takto už i sám kráľovič ho zhliadol;
Lež prvýraz ho zrel pri dvore Liuta,
Keď záležitosť veľká jeho radou
A výrokom byť mala rozhádnutá.
A vpadlé líca, ráznosť tvári divá,
Vlas v dlhých, riedkych chlpoch lietajúci,
Zornica čierna, stiahnutá a živá,
Ktorou mládenca skoro mimojdúci
Pretkol celého, všetko v mäkkej jeho
Duši to posiaľ vtisknuté hlboko.
— A tak bo zase tuto jeho oko,
Len že náramne zre vytrženého.
S lícom v prosriedku ostro zapáleným,
S okom, v ktorom len bielok sa ukáže,
Ku krištálovej klenbe vyvráteným,
Robiac v povetrí rukou divné kráže,
Vyráža starec hlas a v divom hlase
Veštby prehrozné mladíkovmu uchu;
Bo keď sa pozde večer vráti zase,
Celý je bľadý, pobúrený v duchu.
Vráťac sa, zamkne mlčky sa s Milanom,
A že v poradách, v nepokoji celý
Čas dlhej noci istotne prebdeli,
Zreť im na oku vpadlom, nevyspanom.
Podivnú zmenu každý dvoran zbadá,
„Lež aké sú jej žriedla a príčiny?“
Každý si hlavu láme, každý háda,
A predca marné len otázky činí.
Vraví sa sice, že sa kňažec schádza
Každý deň s veštcom. „Ale čo s ním kuje?
Čo ho k tomuto viaže a zavádza?
A prečo kňažna tiež sa premeňuje?“
Takto, neznajúc tajný uzol veci,
Šuškajú jednak dvorania si všetci.