ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už tretí večer vo Miliduchovom
Kráľovskom dvore trávi sa v hýrení,
Čaša na zdravie ženíchov sa pení,
Živosti všetkým dodávajúc slovom;
Žarty dráživé k hlasitému smiechu
Sotva prichádzať dajú hosťom k dechu.
Len jediný sa pár od iných delí,
Len dve osoby na hluky nedbajú,
Vnorené v slasti srdca ony zdajú
Sa sebe dosť byť, dosť pre život celý.
Či sa jim vzhľady stretnú, tu zablysknú
Sa jako štyry hviezdy mihajúce,
Či sa tkne ruka ruky, už horúce
Žiare do tvári prúdom sa jim tisknú.
O vy milostné lásky prvotinky!
Šťastný kdo vás bez uslzených zrakov
Trháva jako ružu bez bodliakov,
Majúcu umreť na ňádrach dievčinky!
Medzitým Semil na čas zamyslený
Pozdvihne razom pohár naplnený,
Vypnúc sa čerstvo zo stolice zlatej:
„Nuž vy bohovia dobrí, všemohúci,
Čo vekujete v ríši tam hviezdnatej,
Ponížte sem svoj pohľad vševidúci!
Učiňte šťastný sväzok tento nový!
A koľko kvapiek čaša tá počíta,
Koľko lístočkov hájik má lipový,
Voňavých kvetín luh, keď máj zavíta:
Toľko ženíchom mladým liet prisporte,
A požehnajúc trónu, ľudu, vlasti,
Potrite Nemcov zbojných a umorte
Úklady jich do pekelnej priepasti!!“
Tak zdravká Semil, čaše sa zablesknú,
A cendžiac jedna o druhú sa tresknú. —
Nie tak ľahodnú dobu ale svätí
Príroda vonku na slobodnom poli;
Z tehotných mračien blesk za bleskom letí,
Vŕzavo víchor v dúbrave šveholí,
Storočný peň sa kláti, praští, trieska,
Čapot lejavca na sklách okien plieska,
Jako by zpláknuť základné mal hory
A jich pochovať v nekonečnom mori.
„Škaredná chvíľa! Dobrý Perún s nami!“
Tak stráž samotná pološeptom vzdychá;
Vtom hlas akýsi vonku pred hradbami,
Hlas úpenlivý ozýva sa zticha.
„Ha! kdo to teraz? kdo?“ „Spevec ubohý!“
„Spevec? Šťastné ťa sem priniesly nohy;
Pri radovankách a pri mädovine
Sa rado spieva, hudba milá býva,
Ona živosti dáva pri hostine
A budí, keď sa hodovníkom zíva.“ —
Vníde do sálu chlap to prevysoký,
Starobu luže biely vlas i brada.
V tôni u dverí pozastaviac kroky,
Preletí všetkých chytrým okom hada.
„Dajte mu čašu! nech sa rozohreje,
A potom pieseň veselú zapeje:
Či čuješ, starý? jemnú a veselú,
Bez všetkej chmáry jako blankyt neba,
Nech vydychuje milosť živú, vrelú,
Púšťajúc všetke jäky mimo seba!“ —
„Čujte, pánovia! Mnohú som už zchodil
Hrajúc a pejúc sveta toho stranu,
Všade mi spev môj hojné chvály zrodil,
I tu nemienim vyspievať si hanu.
Ja sice v krutých bojoch a väzení
Straviac nemalú časť veku mladšieho,
Zvyknul som, hudbou v dávnu zanesený
Minulosť, k piesňam rázu divokého;
Lež snáď i krotšie i svadobné spevy
Najdem v zásobe veselšej pamäti,
Ktorými aspoň na čas, ako plevy
Vetrom, i z vlastných útrob strasť vyletí. —
Nech ale sama pieseň sa pochváli!“
Tak starec rieknuc k dverom blíž sa lúdi,
Do strún začiahne, bystro po nich blúdi,
Zbudiac i takých, ktorí už zdriemali.
Síc na spevákoch chyba tu nebola,
Rozpaľujúcich hosťov k veselosti,
Aby sa zlá jich nezmocnila vôľa,
Plodiaca nechuť len a omrzlosti.
„Lež spevák cudzí i dačo nového
Iste prednesie — treba mu dať ucha!“
Všetko zatíchne, pozorne poslúcha,
Hrnúc po jednom sa okolo neho.
Len sám Miliduch ako zachvátený
Do predošlosti hlasom vyrazeným,
Sedí v myšlienkach razom zamračený
S okom k povali zlatej vyvráteným,
Jako by dáke tône minulosti
V pamäti lapal teraz v prítomnosti.
Po chvíli skloní zase k stolu hlavu,
Zastre rukama iskraté si zraky,
Škúli cez prsty na cudziu postavu,
Ľahostajnosti prezradzujúc znaky.
Či sa kol dávnych pamiatok snaď točí?
Či na niekoho spev ho upomína?
Iste — bo zrazu jako sršeň skočí,
K meču doletí, kričí a preklína:
„Ha, jaká pieseň! Čie to známe zvuky?
Chyťte mi zradcu! Nech ten zlosyn padne!“
Lež pevec zmĺkne, mrští nástroj z ruky
A jako duch zo sálu sa vykradne.
Všetci sa schopia, meče popadajú
A za uprchlým v temnote chmatajú.
Dobehnú k mostu, ten ale zpustený:
„Prekľatá zrada! koho viniť sluší?“
Vrátny, chtiac spevom tiež rozdrážiť uši,
Práve dnes priechod nechá otvorený! —
Miliduch s holým v ruke mečom žúri,
Podobne divej živlov nad ním búry,
Hradby prebehá, celý dvor presliedi,
Lež nič nenajde mimo v piesku sledy.
Čuj! tu za mostom blízkom na návrší
Znie dupot koňský, a kam oceľová
Sa do kremenčia zaryje podkova,
Tam oheň ako hromovina srší;
A checht divoký, checht to plný zlosti
Za jazdcom nočným zostáva v temnosti. —
„Ruče za zradcom! Frank to zkázy kuje!
Chce nás prepadnúť, vzteklou pomstou fučiac,
Sťa ľúty hltún, keď sa, hladom ručiac,
Z tajnej šašinou zatiahnutej sluje
Na mimojdúcu laňku von vykydne,
Škrtiac kým v drápach jeho neustydne.
Znám ja tie zvuky, poznám i padúcha!
On je to, Wallmunt, otrok náš bývalý;
Zbielené vlasy, dobrodružnosť rúcha
Nám cudzie ťahy tvári len ľuhaly.
My, jak to zvyk náš, pustili sme zradca,
A on dobrotu našu zradou zpláca.“ —
Takto Miliduch a čata zbrojnošov
Za Trebackým sa Mojmírom preč valí
Úprkom šípov, jak by si Tátošov
Veterných k jazde boli zakĺznali.
Zbehajú hvozdy, stráne a úvaly,
Podobne chrtom pusteným zo smečky,
Nadarmo v húšti sem a tam popriečky
Priechod ostrými mečmi si rúbali. —
Prázni navráťa z tuhej sa pohony,
Prebdejú celú noc dlhým radením,
Čo medzitým so srdcom ustrašeným
Ubohá kňažna len strašlivé tôni,
Príšerné tvári, krvavé postavy
Spatrujúc miesto jemných sna úkazov,
Na pustom lôžku s bdením noc pretrávi,
Ztriasaná jednak od studených mrazov.
Prvý spev hlási v zápachu ranného
Plnom povetrí visiaci škrovánok,
Prespiac stúlený v brázde tichý spánok,
Keď do pokoja nevesty nočného
Sa tichovlečným lúdi ženích krokom,
Nad driemajúcou rozkošne sa sklania,
A sajúc vnady spiacej smädným okom
Jej z pečlivého čielka ľahké spania
Hubičkou cudnou úst horúcich zháňa.
„Driemeš, milenka? Je po marnom hluku;
Bezpečno všade je a ticho v kraji;
Bez strachu roľník, mysliac pilnú ruku
K prácam priložiť, kľačí v tichom háji
A bohom s úctou hojné žertvy páli,
Aby mu role, luh i sad žehnali.
V teplom Frank sedí, zrezané mu brky;
A hoc by priam i ďalej z hniezda zašiel,
Junácke srdce, dobrú zbroj by našiel,
Naučil Srb sa zhýbať tvrdé krky.
Zhosť sa tesklenia, zhosť sa nepokoja!
Preč chmáry z čielka! preč tieto mhly šedé!
Svoji sme, drahá! Čia nás moc rozvedie?
Tvoj som ja celý! večne si ty moja!!“ —
Tak ju uhladká; a milostná k nemu
Sťa útla rieva topoľ keď objíma,
Ramenma pripne sa ľaliovýma,
Hrozná úst vonných poskytujúc jemu. —