ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skončily skvostné svadobné sa kvasy. —
Je mladý pár už kňazom požehnaný.
Snažne si srbskí pripínajú páni
Skusené meče k tomu zlaté pásy.
Na dvore bujné kone už rehtajú,
Rúbajúc ostrým kopytom zem sypkú;
Sluhovia kňažnej tenunkú a hybkú
Pod zlatým sedlom kobylu vydajú.
I výjde krásna jako deň májový,
Ústa k rozlučkám zrejmo sa jej chvejú,
A dve veliké perly jej zalejú
Zornice skvelej okolok nebový.
„Nuž teda do nôh, páni hodujúci!
Treba pomysleť i do vlastných dvorov!“
Tak Semil, a už cvaľom strečkujúci
I s peknou kňažnou zmiznú tam za horou.
Storazý ale z najvyšších pahorkov
Sa na otcovský hrad ešte obzerá,
A žiaľ akýsi a tušenie sviera
Útlunké srdce bolesťou jej horkou.
Tam letiac chcela zpäť by sa zas vrátiť,
Chcela by v milej družine sa ztratiť. —
I čo jej zchádza? Či za otcom túži?
Či na nejistú budúcnosť myšlienka,
Zábav, hier, družiek, milých miest spomienka
Jej čisté prsá úzkostlivo úži? —
Kdo zná? — I sama nevie odpovedi
Zpytujúcemu dať vyvolencovi,
Ktorý tiež jaksi zachmúlený, bľadý
Na sňažnom jazdí popri nej sivkovi;
Ona len zavše, keď sa pýta, oči
S úsmechom žiaľnym na ňom pozastaví,
Na líčku sa jej skvelý potok zjaví
A dolu k ňádrom labuťacím točí.
Takto sa v máji, omladnuté vršky
Pozlacujúce blesky, hrejúceho
Slnca miešajú s krupejkami pŕšky
Ticho šustiacej z oblačka sivého.
S veselou ale s vyjasnenou tvárou
Pohliada niekdo tam zo Skaly Čiernej
Na svadobníkov, osvietených žiarou
Šiat zlatotkaných a zbroje nádhernej:
„Šťastlivý príchod do rodinnej chyžky,
Švarný ty šuhaj! ty nádeja moja!
Skoro vyplaší z mäkkého pokoja
Prísnejší hlas ťa z tejto skalnej výšky.
Tricať veletských je už bohatierov
Získaných tebe prísahou a vierou:
Aby koruna z Liutovho temeňa
Na hlavu tvoju bola prenesená.
Šťastlivú cestu! Skoro Volan splní,
Stvoriac vlasť novú, dané bohom sľuby,
Hlučno na vraha pomsty roh zatrúbi,
Jako keď v búre sivý Balt sa vlní.
Šťastlivú cestu! Volan slovo splní!!“ —
Jazdili Srbi pri rozprávkach miernych,
Veselým spevom sa zabávajúci,
Od svitu až do červánkov večerných
Nevestu krásnu odprevádzajúci.
Vo dne po poli s koňmi pohrávali,
V noci v hodbabných stánkach spočívali.
S nimi putujú i oba bratovia
Kráľovskej dievky slavne vystrojení,
Bo oni dávnou priazňou už spojení
Ženíchovi sú uprimní švagrovia;
Putujú mnohí i ľutickí páni
K novým do Srbska hodom povolaní.
Výjdu z Veletska, chripiac od povíkov,
Prejdú i Srbska velikú medzeru,
Vlídne Miliduch víta svadobníkov,
Víta Liutovu i milostnú dcéru:
„Nuž vy kniežatá, vladýci a páni!
Ochotnú službu ste nám vykázali;
Je spravodlivo, aby v hodovaní
Uctivom vetu za vetu ste vzali,
A v kratochvíli i v rozmarnom kvase
Zbytočný s nami čas ztrávili zase!“
Takto Miliduch, a svadobni páni
Tiahli so vďakou do kráľovskej brány.

*

Tamto za Labou na chotáre franskom
Sa na skalisku vznáša velikánskom
Hrad preohromný sťa hniezdo orličie,
Z jehož očadlých cimburí v hodinách
Polnočných upné škrekoty kuvičie
Sa roznášajú po blízkych roklinách.
Pusto z kaplnky zvon večerný vyje,
Mrak nepreniklý valné hradby kryje,
Z ktorých cez nočnej tmy pustotu hluchú
Hlas jednotlivý stráži ospanlivo
Pozyvujúcej tu i tu sa divo
Tatam zanáša k vzdialenému uchu.
Lež z malovaných okien izby hradnej
Sa hojné ešte svetlo na dvor leje;
V palote hneď sa hlučný hovor deje,
Hneď zas nepočuť dlho reči žiadnej.
Za dlhým stolom tu osuhlotvárnych
Rytierov franských rady vedú škreky,
Chcejúc vo víne upomienky marných
Laňajších výprav utopiť naveky.
V zádumčivosti pošmúrnej zástere
Sa za vrch stolom sám Karol spatruje,
Zatmelý jeho obličaj zradzuje,
Že malý podiel len na hodách bere.
Zmrazkané čelo, hnevom zrak zaliaty,
Ohnivé líca, potrhanosť reči,
Zaťaté päste, všetko toto svedčí,
Že on búrlivým citom podobratý.
Čo v prsách hrozne zúžených mu žúri?
Hej, kdo z prítomných nevie to rytierov?!
Nezdarnosť laňských výprav to tvár šerou
Chmárou mu kalí, vztekom srdce búri.
Neslýchanými zmarniac prípravami
Poklady veľké, aby Česko zkazil,
Bol sa s hladnými trimi on tlupami —
Obíduc Harce jako had — ta vplazil.
A prejdúc Sálu, Labu s túžbou stálou,
Nahnúc i statných Glomačov k úkore,
Rozvodnil náhle s mocou sa nemalou
Po českých nivách sťa bezuzdné more. —
Čo ale získal? — I Čech sa tiež schopil,
A bitka bitku čerstvo sledovala;
Lež darmo mnohá krev sa vylievala,
Darmo v nej český kvetoluh sa topil:
Bo toho, kohož berla svet zatriasla,
Kohož moc národ za národom skusil,
Nad kohož menom už Evropa žasla,
Toho tam ľud sám s haňbou bol roztrúsil.
I jako — mysliac na ztratu nezdarných
Ťahov — potupu tú má zapomínať?
Jako sa tešiť pri hodách rozmarných,
Nemajúc všetkých Slovanov preklínať?
Bo veď i Srb hľa! užijúc nehodu
A zrobiac stú mu pri návrate škodu,
Vyletel ako sokol na slobodu.
A preto jako v bruchu sopky blčí
Jemu v útrobách žravý oheň žlči.
Chvíľkou s úšklebným pysku pretiahnutím
Na žiarlivého Vitoša zaškúli,
Čo tu s obočím škarede stiahnutým
Popri ňom — zradu páchajúc — sa chúli.
Zatým nalejúc pohár zas odstrčí,
Hľadiac po všetkých dokola škaredne,
Z úst jemu trasných hrozná kľatba hrčí,
Až nad ňou celé rytierstvo obľadne.
„Prestaňme kvasiť!“ — Všetko hore skočí;
A cisár zbehá sál siahovým krokom,
Po chvíli kvapne k stolu zas prikročí,
A divým jastrí po rytieroch okom.
„Čo? už len doma máme sa po kútach,
Chlastajúc, válať ako vetché ženy?
Či už prekľatý pohan pokorený?
Či už pred krížom spiaty v našich putách?^[1]
Kde rok je celý? Čo sme poriadili?
Kde sú poplatky Ľuticov a Srbov?
Či už budeme hľadať vždy opilí
Slávu našeho cisárstva u krbov?
V hnusnom bahnisku tam náš veniec hnije,
Potvorné modly zľahčujú nám vieru,
Posmešne pohan psím štekotom vyje;
Či už budeme uňho žobrať mieru?“ —
Tu razom utnúc reči s neslýchanou
Žúrivosťou sa na rytierov díva,
Po sále temný hrmot sa ozýva,
A sto úst zvreští: „Zhurta, na pohanov!“ —
„Tak, tak! to hudba je pre ucho naše!
Preč čaše pokiaľ pohan sa nezruší!
Na rúmach jeho obetníc len sluší
Iskriacim vínom zpláknuť hrdlá vaše, —
A čujte, verní vy naši manovia!
Nám práve tuto Vitoš, hľa, statočný
Donáša chýr ten veľaužitočný,
Že sa Ľutici práve a Srbovia
V Miliduchovom dvore hostia spolu,
Činiac si iste, prudkou silou vína
Ochlastaní, pri svadbe jeho syna
S Liutovou dcérou, hodne dobrú vôľu.
No, či nemáme žiadneho lučiva,
Ktorým by sme jim k svadbe zasvietili?
Aby to, čo sme v Českej utratili,
Nám zberba táto zaplatila divá;
Vezmúc tak pomstu na jich samých zrade,
Že sa zprotiviť smeli našej vláde.
No, tu je chvíľa teda nám príhodná!
Lež neriadno dať predca ľahkú vieru,
Niekdy i v pekných, hladkých slovách mieru
Číha na slepca lož a nápasť svodná.
I kdo je z vás tu, kdo je ten odvážny,
Kdo ten srdnatý, hoden našej chvály,
Ktorý by k Srbom ako had schytralý
Znal sa doplaziť; aby, jako snažný
Náš vyzvedač, nám potvrdil povesti?
Kdo sa nezdráha prácnej tejto cesty?!“ —
„Ja! — skríkne jeden rovne dravej zveri,
Vyšinúc ruku jako k smrtnej rane —
Ak nevyvediem ja tvoje zámery,
Nuž lačným chrtom predhoď moje škrane!
Znám ja tie psiny, umiem i jazyku
Jich drsnatému jako tam zrodený,
Bo u nich bydliac dlho vo väzení,
Naučil som sa každému jich zvyku!“ —
„Ty, statný Wallmunt? — zreval cisár živý,
Udrúc do stola krížom Spasiteľa —
I prisahaj mi teda, šelma smelá!
A zahyň jestli klam vychrákneš krivý!“ —
Zachechce Frank tu jäkotom sa zlosti,
A vložiac chladno na kríž Pána ruku,
Volá na seba všetku pekla muku,
Ak sa k najmenšej nahne nevernosti.
Dozneje strašná Nemcova prísaha,
Zajasá s Karlom celé shromaždenia,
Po plnej čaši každá ruka čiaha,
Čaša koluje až do kuropenia. —