ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pokojnou orbou a kupectvom pilným,
Neznajúc pritom podvod a klam lichý,
Súc v prácach ťažkých, mozoľných len silným,
Trávi od vekov Slovan život tichý.
Jeho netešia lúpeže a boje,
Neteší pád a záhuba súsedov;
Len keď obráti lotor naňho zbroje,
Chytá sa zbrane aby vojnu viedol.
Starcov má v úcte, mládež bezstarostná,
Žijúca v hrách a zábavách nevinných;
Žena a panna je pokorná, cnostná. —
Len jednu chybu, ach, má tento národ:
Že sa rád trhá, rád na kusy drobí,
Že každý kmen, dom, bojác sa poroby,
Hnusí si celosť, tento slávy zárod;
Že mrejúc príliš zlatej po slobode,
Každý zvláštneho pána radšie volí,
Než aby sily schatrnené v rode
Zdrobnenom jednej poddaly sa vôli.
Rázu tomuto v dobrom i zlom verný
Žije Polabcov kmen tiež rozšírený;
Ach, ale jemu Nemcov rod nemierny
Dal za súseda osud nezmenený:
Tíger to vedľa ovce ticho spiacej,
Jak by nebolo moc tam tuhej hádky?
Nebolo krivdy, tej plodistej matky
Žalôb a pomsty krvou smäd hasiacej?
Nemec zrastený v bitkách, v surovosti,
Pachtiac po vraždách, cudzej majetnosti,
Lúpi a zbíja a pilnosti plody
Mečom i ohňom navnivoč privodí.
A čože Slovan? Ten len rozkusený
Trpí, a keď i niektorý povstane,
Díva sa druhý ďaleko na strane,
Kým tiež nebýva po hre oblúpený.
Ba čo je horšie, často sám pripojí
Sa k lupičovi, majúc dušu čiernu,
Aby od vraha po skončenom boji
Mal pokoj a vzal almužnu mizernú,
Stanúc sa toho, komu sa životom
Zaviazal, milšou tým pochútkou potom.
Takto Polaban, ač sa prácou potí,
A po stých žľaboch živnosť shromažďuje,
Vždycky len predca živorí a psotí
A viac poslúcha nežli rozkazuje.
Takto zas Nemcov nezvedené tlupy,
Majúc len jednu hlavu, vôľu jednu,
Zmeňujú v pekné raje si vlasť biednu,
V paláce krásne chatrné chalupy. —

*

Čo sa to tamto jako oblak černie,
Hor’ do oboru tíško vstupujúci?
Nemcov to pluky lačné a úžerné
Padly v Ľuticov zase kraj kvetúci;
A zem sťa hromu treskami valnými
Ztriasaná dunčí pod koňmi ťažkými.
„Hore Ľutici! hore vy junáci!
Bráňte si život, bráňte si poklady!“
Všetci sa shrnú ku krvavej práci:
„Lež kde je Volan? kde sú jeho rady?“
Hoj, ten si dušu zlatom dal zakúpiť,
Ten s Nemcom vlastných bratov ide lúpiť. —
Zvedie sa bitka zdarná pre Slovana;
Nemec so ztratou veľkou pŕchnuť musí,
Po horách vojsko jeho sa roztrúsi,
Hľadajúc domov. — A čo je z Volana?
Nik’ o ňom nevie. — Vraví sa, že v stisku
Ranený padol — jak mu všetci priali —
Že ho volakde kňazi zahrabali,
Pochovávajúc mŕtvych na bojisku. —

*

Jasnejším okom slnce dolu hľadí
A usmieva sa na veletské lúky,
Krásnejšie kvitnú nivy, háje, sady,
Rozpúšťa kvietok v poli bujné puky;
Bo sa i sama príroda raduje,
Keď zkázu bere ten, kdo zkázu kuje.
Blíž Čiernej Skaly v tráve na pahrbku
Sedí muž kýsi pod samotným dubom
V odeve kňazskej, uvedený sľubom
Svätým nedávno v povinnosť mu trpkú.
Čelo hodbabnou páskou ovinuté,
Tvár žltá jako z vosku surového,
Telo vysoké celkom vychradnuté,
Všetko to javí muža nemocného;
Lež žiaľ a horkosť v jeho obličaji,
Ťažkosti útrob, ktoré darmo tají,
Tie prezradzujú, že mu v jeho duši
Hryzotu robí rana a bôľ tužší. —
V tom sa pomaly pozdvihuje z trávy
A zlezúc zmizne v hlbokom úvale,
Až sa po chvíli maličkej na skale
Černobohovej poznovu objaví.
Vetor pohráva dlhým jeho vlasom,
Pohráva dlhým rúchom, bielym pásom,
A on, ramená vystrúc doširoka,
Zatúži takto smutno si zhlboka:
„Hoj! tu stojím zas nad tebou milý
Kraj môj, moja vlasť, ty perla drahá!
Nový život vliala v moje žily
Vôľa bohov, v žily tvojho vraha.
Lež ach! jaký život? číre múky!
Oh, prečo som radšie tam nehodný
Smrť neprijal z Moraninej ruky,
Kde som skutok páchal hriechoplodný!
Kde, o kde ste šťastné vy hodiny,
Keď kniežackou slávou opájaný,
Ľúbený od ľudu, od rodiny,
Bez poškvrny, bez hryzavej viny
Volan žil, necíťac žiadnej rany!
Pekne kvitnú, kraj môj, tvoje luhy;
Každý plesá, raduje sa, teší,
Tento tu, že o vlasť má zásluhy,
Ten, že aspoň proti nej nehreší.
Ach, len Volan zradou na národe
Dobrom a nevinnom zohyzdený,
Žije v lone svojich, v vlastnom rode,
Jako opovrhel vylúčený;
Žije nepoznaný pod svätosti
Klamnou larvou, zrušiac rodnie sväzky,
Pozbavený trónu a hodnosti,
A bez priateľstva a ľudskej lásky!
Druhý hovie si na jeho tróne,
Druhý v múrach hradu jeho sedí;
A on tu vo vyvrženstva lone
Driape si svedomia hnusné vredy.
On sa, kryjúc známej tvári ťahy,
Musí známych obličajov hájiť,
Musí svätosť ľuhať, vinu tajiť,
By uchoval aspoň život nahý:
Ba aby sa od vyzradeného
I ten otcovrah preč neodvrátil,
Haňbiac meč sa vziať, by do čierneho
Srdca tohto k pomste ho obrátil. —
A čia moc ťa, srdce, oslepila?
Že sa brata zbíjať na bojisku
Hriešna táto ruka nehájila? —
Klam a podvod, baženie po zisku! —
Čím zmyť vinu? plačom a slzami?
More sĺz vyplakať volím z očí;
Či snaď krvou? s tými ju mukami
Táto ruka z tela si vytočí;
Alebo sa trebars, skončiac jedným
Razom, vrhnem z tvrdej tejto skaly,
Nech sa Nemec pádom slabca chváli,
Nech sa rehce nad zúfalcom biednym!
Nemec? — hoj, kde vrah ten mojich slastí?
Nech rozotrúc nohou toho hada,
Ktorý ľudským slabosťam ukladá,
Mrštím ta do čiernej tej priepasti!
Nech zaškrtím zmyju mocnou rukou
A k besovi pošlem, k rarachovi,
Aby hrýzol večitou ju mukou.
Kľatba moja, kľatba podvodcovi!!“
Tak žuriac biednik do zlej šialenosti
Razom upadnúc z bolestného žiaľu,
S ústami penou vzteku, žúrivosti
Zakydanými vrhne sa na skalu;
Až preberúc sa zase a ochladnúc,
Vňútornou chodbou z balvána sa zvlečie,
V jaskyňu vníde a na kameň sadnúc,
Dumá a viacej slovíčka nerečie. —
Oľutovaním zrady obmäkčení
Kňazi boli mu život zachovali;
Triraz obväzok z rán dolu zdrapený
Ním, chtiacim umreť, znovu zaviazali.
Pozdejšie myseľ sa mu vyjasnila,
Láska k životu klíky zas pustila,
Až uprosení ho i v posvätenom
Riade zdržali pod inakším menom.
Tak prežil roky platiac za Bohdana,
V krátky čas z ľudskej pamäti vytrený,
Ľútosťou žravou, žiaľom premenený;
Kdo by bol tušil v kostre tej Volana?
Lež pomaly sa vždy viac uťahuje;
A ač vo vedách, ač už pri obrade
Všetkých prehonil, predca vždy v úrade
Moc zanedbáva, otupnosť miluje;
Oddáva tajným kunštom sa, vešteniu,
Preberá v skrytých mocach sa prírody,
Ku Čiernej Skale a v zlevychýrenú
Jaskyňu k tomu každý deň zachodí;
Ba naposledy celkom sa odstráni,
Nechajúc sväté kňazské povinnosti,
V strašný každému úval sa uhostí:
Azdaže viesť chce tvrdé dni v pokáni? —
O krátky čas sa meno Bohdanovo
S úctou a strachom všade rozhlasuje.
Je neomyľná vec, že jeho slovo
Nadprirodzeným mocam rozkazuje.
Lež odkiaľ má to? jako tak so stálou
Istotou všetko vidí, vyšpehuje?
Ľud to len prajným bôžkom pripisuje,
Kňazi si šepcú, že pod Čiernou Skalou
V Černobohovych žrecov to prastarom
Bydlisku prišiel k vedám tým a čarom.
Čo ale chce tým? získať marnú chválu?
Či si dúveru — a už ju nemalú
Našiel — u ľudu hľadá a hotuje?
Nesnadno zvedeť; niečo iste kuje.
Roky ulietnu. Pníky už slabušké
V košaté, hodné lipy sa rozkládly,
Bohdana vlasy riedke a bielušké
Kryly už jak by sňahom mu pripadly;
A on len predca zriedka sa vytiahne
Z jaskyne na deň, dumá len a dumá:
O čom? či azda vždy len vedy skúma?
Hej, Bohdan veľké, strašné plány liahne.
Nemecká moc sa vždy viac a viac šíri;
Karol si uzdu vždy voľnejšiu robí;
Všade sa hlása o ňom hrozné chýry,
Že kmeň za kmeňom padá do poroby.
Ťažké poplatky Polabanov tlačia,
Hranice sa jim zo dňa na deň úža;
A keď po zlatej slobode zatúža,
Nikdy ju dlho zadržať nestačia.
A predca snaď len Bohdan sám jediný
Konečnú zkázu Slovanov predtuší,
A plán za plánom v nepokojnej duši
Ubohý starec dlhé roky činí.
Túžac po pomste, chcel by Nemca zkaziť —
Vinu zmyť chcejúc — veľkú vlasť zaraziť. —
Ťažká úloha pre slabého muža
V národe, ktorý sám sa nenávidí.
Volan sa na dno myšlienok zahrúža.
A predca žiadnej porady nevidí. —
„A čím je Nemec — zpytuje sa — veľký?
Že spolu drží, jednoho poslúcha;
Lež Slovania sú rozsypaní celky,
Sú velikánske teleso bez ducha.
Kým ten tu časy poradami trávi,
Držiac kmen každý svojho sa len tróna:
Ten tam v povinnej oddanosti koná,
Bo mu rozkazy z jednej tečú hlavy. —
I moc Polabcov vedno sa sliať musí!
Jeden muž veľký maj si vlasť velikú!
Spoj do celosti sebevoľné kusy,
Urobiac koniec zakľatému zvyku!“
Volan maličké tróny chce rozboriť,
A prestol slavný, velikánsky stvoriť;
Chce meno svetu ešte raz ohlásiť,
A zatým mužno s Moranou zápasiť!
A kdo muž veľký ten a vyvolený?
Udatný dedič to srbského trónu,
Čo hoc i mladý, predca rozchýrený
Bodrosťou, mnohú bere už poklonu.
Smelosť s rozvahou, túženie po sláve,
Láska k Miline — Bohdan ju vysnoril —
Všetko sa shodlo, jako by ho práve
Bol k osnovaným plánom osud stvoril.
Kňažna pohnutá veľkými sľubami —
Mlčanie prísne naložené mala,
Ba i najmenšiu otázku hrozbami —
Mládenca sama k skale priklamala.
Čo potom ďalej? Volan mladíkovi
Strašnú budúcnosť Slovanov odhalí,
V srdci citlivom ctižiadosť rozpáli
A pomoc vábnu, jedinú vysloví.
„Čo ale Liut a čo Čedodrag statný? —
Milgost by mohol pre mňa i prepadnúť —
Lež či tým dvom mám, ako zlodej špatný,
Prehliadnuc všetku vďačnosť, trón ukradnúť?
A keď i s dievkou slabé právo k tomu
Vymyslím, či mám nehanebne vtrhnúť
Do jej otcovho, jej bratovho domu?
Mám na krk pomstu Veletov si vrhnúť?
Či ona sama, duša dobrá, drahá,
Nezoškliví si rodinného vraha? —
A predca pravda je na jeho strane,
I teraz nosí Srb nemecké jarmo;
Karlova duša v túžbach neustane,
A Slovan takto biť sa bude darmo.
Nikde porada inšia sa nejaví,
A veštec isté, veľké sľuby činí:
Neznám moc jeho; — že je knieža, vraví —
Knieža a takto! — Čo sú jeho viny?
Jaké so svetom, s ľuďmi má spojenie?
Či sa len zpúšťa na svoje umenie?“ —
Takto pichaný ostrou ctižiadosťou,
Patriac s horkosťou do zlej budúcnosti,
Prejatý pritom úzkostnou ľútosťou,
Cíťac vo srdci tŕň roztržitosti:
Vo dne i v noci Velimír sa morí,
Obchádza ľudí, bojác sa, že zrada
Z nejistých zrakov, z tvári mu vyhliada,
Predajúc všetko, čo v ňom tlie a horí.
Ba i zrak milej ako med ho pichá;
Ach, a úbohá, hoc z premienky jeho
Zlé tuší, predca mlčí len a vzdychá,
Bojác sa hrozieb Bohdana strašného.
A Milan — priateľ všetko mu rozpovie —
Milan, junák to ducha horúceho,
Ten, zachvátený plánom, veštcu hovie,
Chová olejom ešte oheň jeho;
Kára z citlivej srdca maznavosti,
Radí k pretvárkam, obrazy maluje
Končitou štetkou, budí ku smelosti,
Až iskru v plameň blkavý rozduje. —
Medzitým Karol s valnými čatami
V Českej čas trávi, vedúc marné boje:
Príhodná doba! — Nové nepokoje
Zliahnu sa v Srbsku medzi kniežatami. —
A kde Velimír? kde on i s Milanom?
Tí oba zmizli; — lež chýry nadchodia,
Že mladíkovia v tajne osnovanom
Povstaní divy udatnosti plodia.
Že národ celý pod prápor jediný
Miliduchov to pyšnú šíju nahol,
A z poddanosti, z jarma sa vytiahol.
Nechtiac rozpadnúť sa viac v odrobiny.
Lež kdo jich nadal? kdo jich k tomu zbudil,
Kým Karol darmo tam po Česku blúdil?
Bohdan to zvaril. — On to nevidomky
Sbiera do celku malé Srbov zlomky,
On ti to ztriasol celé Srbsko berlou
Zmožnenou v ruke starca letitého,
Aby na prestol Liuta veletského
Vyšlý ideál svojho sna smelého
Krajšou ozdobil nezadlho perlou.
Po tajných posloch — mal on nejednoho —
Skloniac si viacej kňazov ostražitých
V súsednom Srbsku, zbudil roztržitých
On bohatierov zo sna hlbokého.
A kdo to tamto na koníku vranom,
Kdo na sivkovi cestou poskakuje?
Velimír je to spolu i s Milanom,
Čo s kňazmi vedno veštcov návrh kuje,
Čo chcejúc veľkým mužom byť v národe,
Šíre polabské kraje objať mieni;
On to tam tiahne pekne vystrojený
Zbudiť Semila zo sna ku slobode. —
Šťastlivú cestu, junák milý, švarný!
Šťastlivú cestu, koniec túžob zdarný!! —