ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ešte poslednie zvuky rokuvania
Od stien posvätných sa neodrazily,
Keď na srieborných sa v tom bez nazdania
Sťažajach dvere ťažké rozvalily.
„Ký smelec slepo sväté rady ruší?“
Všetko zbúrene zraky tam obráti:
„Ejhľa! to veštec Bohdan dnu sa kláti
A za ním pachtí Vitoš sťa bez duši. —
Lež prečo starec čiapku má širokú
Stisnutú dolu hlboko na oči?
Prečo nesmelo pri každunkom kroku
Nejistom sem tam po víťazoch bočí? —
A — on to predca! — Pás i šata jeho!
Jeho obyčaj, že bez ohlásenia
Odvážne mnohé prtrhne radenia,
Keď — istý veštby — tuší niečo zlého.
Ale s Vitošom! — Čudno!“ — Vie sa všade,
Že kmet pri každej schôdzke, každej rade
Nenávisťou na tohto bohatiera
A hnevom tuhým zavše zaneviera.
A teraz v zápäť za veštcom sa ženie,
Ba, zdá sa, že ho silou k predku tisne,
Na lícach hrajú blky mu plamenné,
Oko sťa strela nebeská sa lisne.
„No! — skríkne zrazu hlasom záduslivým —
No tu, kráľ, počuj veštca si vlastného! —
Veď ty na veštby vždycky dbávaš jeho —
Počuj, či veriť Srbom závistivým!“ —
Tak ako dvoma iskrama zastrihne
Zpod hustých chlpov obočia očima,
Malýma sice ale pichlavýma
Starec na kráľa, ruku hor’ pozdvihne,
Ústa na bľadosť brade jich kryjúcej
Rovné otvorí, aby reč vymohol. —
Lež vtom obrovský balván pod žijúcej
Temer postavy Triglavovej nohou
Celý zadunčí a — sťa ním vyplutý —
Stojí pri soche strašlivo vypnutý,
V plášte havrannom, spiatom bielym pásom,
S lebom odkrytým, naježeným vlasom,
S tvárou javiacou jed hnevu trávivý
Nový zas Bohdan. — „Hľa! jaké to divy?!“
A zrazu rovne hromovému zvuku
Tento z levových prsov vtom zahrmí:
„Beda šudierom! k pomste Triglav svätý!
K pomste, ku pomste!“ — Nato vystrúc ruku,
Vystrúc palicu, ku prišlým obráti,
Hroznejšie, zdá sa, socha nad ním strmí,
Zdá sa, že paždie kovové zdvihuje;
V závažnej pästi, sťa hady ohnivé
Šibú, svíjajú sa mu blesky živé,
Až, ledva zrak to ľudský zpozoruje,
Celá palice zdĺžka, sťa plamenná
Páska sa blyští, zasypí a zpraští,
A druh Vitošov tvár bolestne zmraští,
Zrúkne a mrtvý klesne na kolená —
Všetko sa matie, schopí: „Čo to? — Zrada!“
A hneď sto mečov z pošiev von vyskočí:
„Kdo to tu pomstou Triglavovou padá?
Kdo to? — — Ha, šudier! — Urobená brada! —
Dolu s odevou! Dolu čiapku z očí!
Nuž kdo on padúch? — Vitošov to sluha! —
Lež kde pán jeho? — Iste že k úteku
Pomohla jemu pomätenosť tuhá; —
Za ním, junáci, v urychlenom seku! —
Ale i Bohdan! kdo ho podivného
Odchádzať videl? Iste sa prepadol,
Balván ho zhltil! kdo by cesty jeho
Nadprirodzené a moci uhádol?!“ —

*

Náramnou láskou ku Liutovej dcére
Tuhšie nad všetkých inších zahorený,
Bol — ač i v mnohej žijúci nádhere,
Lež surovosti kalom zašpinený —
Bol Vitoš divý, aby zhasil muku,
Darmo dievčinu viacraz prosil ruku.
Deva ľadovou vždy bo studenosťou
Ba i končitým žartom odbavila,
A keď on temer omdlieval ľúbosťou,
Ona sa smiechom div nezadusila.
Tu sa zachytil vše celý šialený,
Skočil do sedla, všetek les pobúril,
Klial hrozne a sťa bes rozpajedený
Medzi zverinou vyplašenou žúril;
Až kým ich krvou celý zabrízganý
Smäd srditosti vzteklej neochladil.
Zatým sa vrátil, ku pitiu usadil,
Kým sa neskydol pod stôl ochlastaný.
A Liut mu ešte horšie chuť pokazil;
Ten čujúc túžbu, zrakom vyvaleným,
A plesnúc v dlane pred ním rozpáleným,
Rehot hlasitý, posmešný vyrazil.
Ba už ho raz i znížením haňlivým
A slovom odbyl ostrým, úražlivým;
A to keď práve možného Bohdana
O dobré slovo u kráľa bol prosil:
„Iste, že tento, schytila ho vrana!
Vody do hniezda suchého nanosil.“ —
Tak Vitoš myslel. — Lež keď kraľovčíka
Pri dvore zhliadol a mačacím zrakom
Vysnoril — striehnuc ho za každým šlakom —
Čo v oboch mladých prsách tajne zniká:
Tu žiarlivosťou celý sa zatriasol,
Hryzúc si, až mu krev vymokla, hubu,
Prisahal jej i miláčkovi zhubu,
Čo by sám jeho život pritom zhasol. —
Vtom kňažec zmizne; a aj nové túžby
V srdci divoka sa zazelenaly;
Znovu sa zas do jej ctiteľa služby.
Vpúšťa, lichotí, priezočive chváli.
Tak ale jako pýchou keď nadutý
Krkavec, čo sa k oblakom vyšvihne,
A keď ho ostrý sokola zastihne
Dzobák, v priepasť sa dolu hlavou rúti:
Tak tiež z nádeje stupňa najvyššieho
Vitoš v závrate ducha bol zrazený,
Keď srbskí páni slično vystrojení
Tiahli dnu bránou dvoru Liutoveho,
Keď potmešile dvorania mihali
A o zdávačkách, o svadbe šoptali.
A ten pokonný, potupný zrak kráľa,
Tá uštipačnosť v dvorských podlizačov
Očach — očach to jeho posmievačov —
Jak mu tým zovreť útroba nemala?! —
Neletí ani víchor tak na slovo
V prísnote svätej dané Stribohovo
Ponad hôr valných vrstvy kremenčisté,
Ponad priepasti a zelené more,
Točiac v svevoľnej hre ku hviezdam hore
Vlny striekavé jeho a penisté:
Jako sa Vitoš, keď za idúcimi
Do kontiny bol z dvorany vyrazil —
Aby raz ešte pokusmi novými
Túžby nasýtil, námluvy pokazil —
Na bystrom vranci hnal pod Čiernu Skalu,
Do veštcovho to hrozného úvalu. —
Zhodiac sa z koňa, veštca von vynúti,
Prosí a žobre a v prachu sa plazí;
Lež tvár Bohdana mračne sa zamúti,
Jazyk reč tvrdú s hrozbami vyrazí.
Tu prosiaceho hnev razom prekypí,
I zúfanlivo na nohy vyskočí,
A vztekle, jako mrtviaci keď sypí
Had, točiac sem tam rozohnené oči:
Tak sa bez smysľov na veštca vyrúti,
Meč von vytrhne; lež tento vypnutý
Jako nadľudská, vyššia bytnosť dáka
Udre mu v oceľ prenáramne hoľou,
Meč sa rozpráši a v ohyzdnej draka
Koži svíja sa, jako v mukách bôľov
Kŕčových, miesto meče vraždivého
Syčiaca zmyja v ruke zdeseného.
A s razným jäkom suchého hrtána
Šmarí úzkostne potvoru o skalu,
Vymrští prudkou nohou sa z úvalu,
A na vrancovi bystrom preč uháňa.
Ohnivo fŕka penami kôň spešný,
Hlasno v jazdcovych vlasoch Striboh fičí,
A hulákania sov, škrekot kuvičí
Zdajú sa jemu chychot byť posmešný,
Chychot pekelný, keď hriech dušu zničí. —
S výrazom hrozným v tvári vytreštenej,
Škripiac zubami a kľajúc ohyzdne,
Do dvora vrazí, na prste zahvízdne:
„Do sedla, starý! k práci umlúvenej!“ —
Falošnou bradou, pásom, plášťom čiernym
Odený sluha skočí do stremena,
A jako strela z kuše vyhodená
Letí s ním k múrom kontiny nádherným.
V ceste ho Vitoš znovu povzbudzuje —
Jako k prípadu tomu ho poučil —
K priezočivosti, slová opakuje
Nakrátko, ktoré ho už bol naučil. —
Marné konanie! — Bohdan obznámený
S tajnosťami kňazov ľud zavádzajúcich —
Kdo vie, či zradou tajne špehujúcich
Zapredávačov o tom poučený,
A či vlastného ducha len ostrosťou —
Zhubil námery. Sluha mrtvý klesol,
A Vitoš zmizol, fučiac pomsty zlosťou,
Nikdo nevedel, kam sa preč zaniesol. —