ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vypršal svadby čas, dva týdne celé —
Lebo Slovania svadby dlhé svätia —
Čo bohatieri traviac dni veselé,
Od jedných zábav k druhým jednak letia.
Tu junáckym sa zápasom dívali,
Tam z prúžnych tetív švižké šípy sami,
Ba i sudlice do cieľov metali;
Potom šli na hon s túlom a kušami.
Posledníraz to dnes sadajú spolu
Vládcovia ešte k hostinskému stolu,
Bo zajtra s prvým zábreskom už svitu
Zamýšľa každý k svojmu tiahnuť bytu;
Včasnejšie teda dnes sa rozžehnajú,
A sladkým snom do náručia spiechajú.
K polnoci kohút hlasným hrdlom spieva;
Tichota nemá veje v celom hrade,
Tma vždy hustejšia vôkol sa rozlieva,
Kahance v oknách dotlievajú všade;
Sluhovia dlhým kvasom unavení,
Nezpytujúc sa na pohodlnosti,
Chrápu, kde ktorý krušné povinnosti
Zložil, driemoty mocou premožení.
Lež vtom na jednej priam a druhej strane
Škripia vrzoty dverí tichoznivé,
Zo dverí v plášťach čiernych jednotlivé
Postavy ľudské kradnú sa ku bráne.
Zplašená čata vrán na šerej bašte
S krákotom dlhým sa na krídla zdvihne;
Stráž ako schvalne postavám sa vyhne,
A tíško šustia povedľa nej plášte.
Zpoza zelených chlumcov na východe
Riedi mesiačik práve nočné chmáry,
Prizerajúc sa na jazernej vode
Vlastnej krvavo rozpálenej tvári.
Na brehu v husto spletenej krovine
Vidno trávnikom mäkkým vykladaných
Pädesiať kopcov čerstvo nametaných.
Tvoriacich dlhé tóne na hladine.
Ta čiernym plášťom, larvou zakuklené
Postavy z hradu mlčky dolezujú,
Zaujímajúc kopce vyložené,
Až sa sadliská všetke zaplňujú.
Hrozná, hrobová tichosť sa rozloží,
Až kdosi stihlý z zakuklencov stane,
Meč svoj obnaží, pravicu naň vloží,
Prísahu tvrdú vraviac odhodlane.
Skončiac prísahu jak mu predpísaná,
Všetkým ten istý sľub mlčania zberá;
A kdo on? z hlasu snadno sa zaviera,
Kdo raz ho počul tuší v ňom Milana.
Zatým krátučkým slovom sa rokuje,
Rokuje pád sa — komu? — snadno hádať. —
Velimír posiaľ váha, odťahuje,
Nevoliac ruky k ničomu prikladať,
A vyhybujúc každému sa sväzku,
Zabúda všetko, mimo svoju — lásku.
Dva roky v sebe ukrutné už boje
Vedie raniace jemu vňútornosti,
A vždy tie isté ešte nepokoje —
Nikde pomoci, nikde bezpečnosti.
Už sa samochtiac v mordách, v surovosti
Cvičí na Nemcoch z Čiech utekajúcich,
Načúva chladno stenanie úst mrúcich,
Mysliac navykať srdce k ukrutnosti;
Lež tu myšlienky prepadne mu deva,
A on sa v citoch celý zas rozlieva. —
Tam vlasť a národ, tu zas láska kýva;
Tam Bohdan s jeho strašnými veštbami,
Tu zase ona, tá jediná, živá
Len jemu, s tvári tajnými mráčkami: —
Bo od tej doby, čo ho k Čiernej Skale
Zviedla, zreť na nej denne tajné žiale.
„Čoho sa chytiť?“ — Či si vlasť zveličiť
So zkázou toho, čo jej najdražšieho?
Či, vraziac dýku do jej nevinného
Srdca, ubohú rozšliapať a zničiť?
A zaplatiť všetke vďaky šlechetného
Liuta zradami, ba snaď smrťou jeho? —
A jak sa dielo v rukách mi nezdarí? —
Trebars! padol bych aspoň slavný, veľký:
Lež ono iste podarí sa celky —
Prehnaný Bohdan darmo čas nemarí.
Sami Ľutici vidiac zkázu predkom,
Dávajú ruky voľné mu vo všetkom.
Čo ale bez nej vlasť hoc i veliká?
Čo bez nesmiernej lásky jej svet celý?
Čo život činom bohatierstva skvelý,
Ba sama večnosť slavná pre vinníka?
Dobrú noc veľkosť, vy sny utešené!
Bez vás je možno, nie bez nej žiť ale;
S ňou i sried mora na nerodnej skale
Budú prekvitať raje mi zelené;
V najposlednejšom kúte toho sveta,
Kde slnce božie nikdy nedochodí,
Živena žiadne nevydáva plody,
Chcem jej a láske prežiť moje letá!“ —
Takto horúcou láskou prekonaný
Odrieka storaz cez deň sa všetkého.
Nadarmo denne pošli zadychčaní
Od veštca dojdú budiť nedbalého.
Nič títo, nič sám Milan nedocieli;
Tomuto z cesty zmizne vše sťa para,
Keď to nemôže, slová z úst vystrelí
Krátke, alebo inším zahovára.
A predca keď ho nevdojak prepadne,
Jemu vlasť, veštca, Franka pripomína,
Predca všetkého sa len neodklína,
Bars i nádeje nečiní mu žiadne;
Veď obyčajne na okrajku oka
Veliká slza jasno sa mu zblysne,
S tým priateľovi ruku vrelo stisne —
A onemejúc — vzdychne si zhlboka.
Či sa snaď celkom vlasti neodrieka?
Či snaď len schvalne robieva odklady,
Mysliac, že azda sám čas dá porady —
Liut je už starý — život chytrá rieka. —
Iste že vlasťou a ňou rozdvojený
Na dvoch haluzach udržať sa mieni.
Medzitým Milan celkom zunúvajúc,
Z trpezlivosti poslednej už výjde;
Z hradu vše zmizne, nocou sa vydajúc
Na cestu, a len nocou zpäť zas príde;
Lež kam zachodí — len sám kňažec háda;
Bo kedykoľvek sa navráti z cesty,
Znovu ho rečmi ohnive napadá,
Nové od Čiernej Skaly nesie zvesty. —
„Váhanie dlhé istý rodič zrady!
Div, že Liut posiaľ nad úkladom driemä;
Ukončme tajné schôdzky a porady,
Schytí sa v stisku zádumčivosť nemá.
Strážlivé zraky lásky už krem toho
Priveľmy hĺbky tajnosti zpytujú,
Deva v úvale sliedevá mi mnoho.
Pochybnosti sa v ústach jej zradzujú.“ —
Taký nedávno hovor znel v jaskyni;
Zatým sa kdosi hor’ úvalom driape,
Koňa vyvedie skrytého z húštiny,
Mrští sa naň a v nočných mrákoch skape.
Tri dni pozdejšie do kráľovskej brány
Jazdec už pozde na noc doťahuje,
Kôň upachtený, penou zakydaný
Jazdu ponáhlu, tuhú prezradzuje.
Vrhnúc sa z koňa jako strela z kuši
V kraľovičovej ztratí sa svetlici;
Darmo zvedaví lovia služobníci
Slová, na kľučku prikladajúc uši.
Ráno — bo svetlá zhasly len na zorách —
Výjde z komnaty Milan pobúrený,
A sotva nohu cíti zas v stremeni,
Lieta po všetkých bohatierskych dvorách,
Nedbajúc na deň, ni na nočné šero,
A heslo jeho: „Svadba a jazero!“ —
Tak on nehľadiac viac už na odpory,
Hnatý do zkruty národňou potrebou,
Chtiac trhnúť silou priateľa so sebou,
Polnočnú schôdzku na jazere stvorí.
Úbohý šuhaj! že to len sen lichý!
Rozpráši sa on o nápastnú zkázu,
Jako keď blízko brodu loď k úrazu
Príduc, vo vlnách stele hrob si tichý. —