ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kde že som? Čo som? Štyri mokré kúty,
hrobové ticho, vôkol zápach krutý,
na stole voda, čierna chleba skyva —
— hladová smrť sa v nej, hľa, tajne skrýva;
na zemi lože — smeti slamnej mrvy,
skrehnuté telo na ňom mokrašť drví.
Telo? ba už len tôňa tela slabá
halí sa v rúcho nevoľného raba;
noha i ruka tuho spolu skutá
v železnú reťaz.
Okovy? — Rab som! — Žalár hradby moje!
Nemožno — to sen, príše-čierne roje
čarovnou mocou svojou vniesly ma sem —
zmenily v žalár Tatier drahú mi zem.
Preč z tato, preč ta Kriváň na vysoký,
— okamih dlhší tu než hore roky…!
Ta hore na vrch brala rodnej nivy
pozdraviť, objať môj rod pekno-snivý;
zcelovať okom Tatier rodné kraje,
slovenskú pieseň čuť, čo vánkom vlaje,
tou rečou ľudu, čo tak šumno vanie,
vyprosiť rodu božie požehnanie! —

Príšera desná preč — preč z očú! Beda!
V okovách nohy, ruky — ďalej hnúť sa nedá.
Reťaze vreskot krušným tónom vraví:
„Tatier syn v putách — on je väzeň pravý!“
V žalári väzňom?! — Čože, páni milí,
čo ste ma, prečo takto uväznili? —
Čo ste mi v žalár skryli sivú hlavu? —
Veď som vám nebral česť, ni vašu slávu!
Zbojstvo, ni krádež, ani vražda siná
svedomie nežrie mi. Nuž jaká vina
v očiach ma vaších lotrom učinila?
Zrada?! Veď vaša zem i mne je milá.
Čo vám sú púšte, vaše žírne pole,
to mne sú Tatry, ich kraj, stráne holé.
Že ľúbim svojeť, objímam si brata,
za to mi ruka reťazami spjatá?!
Mrav že si vážim, ctím si otcov rovy,
za to ma dali v reťaz na okovy?!
Hlas môj, že zjavne krivdu, klam, lož drtí,
za to som rabom odsúdeným k smrti?!
Že žil som Bohu, rodu, svojmu ľudu,
za to ma asnáď zajtrá vešať budú?! —
— — — — — — — — —
Pamätám, snom — ach — strašným duch môj blúdi,
spomnel som si na tie shony, krivé súdy:
zelený stôl a na ňom kríž Krista,
za ním sa — beda! — zrada k činu chystá!
Za stolom sudca — krivda, — žalobník — zlosť —,
svedkovia: Judáš zradný, niektorý hosť.
Viem, ach, viem dobre, pamätám sa na to:
šepkali slová, štrngotalo zlato, —
shodli sa spolu rečou svojich očí,
— s nevládnym vládny jako chce zatočí —;
spísali ortieľ, jako samých vôľa —
všetci vše na mňa — Boh môj! — ktož’ im zdolá?
Od stola zneje: „Ta s ním, odsúdený
v reťaz pút ťažkých medzi štyri steny!“ —
Ticho je, — len čo Tatry zastenaly,
samému Bohu krivdu žalovaly.
Ustrnul Boh i svet, aj Tatra mladá.
Neznali páni, že ím za väz’ padá
bezprávie na mne učinenej moci,
hodili obeť do žalára noci. —
Nuž a ja? Čož’ ja, v putách ruka, noha,
nevoľný spravím? Znehám na moc Boha!
Brániť sa nesmiem, plakať, čo ma bijú —
ó Bože, stresci krivdy mojej zmyju. —
Sĺz mojích bolesť na nich, na ich deti,
mojím nech každá žiarou k spáse svieti!
Nezdravé telo v putách nech si majú,
duch voľno lieta poľom môjho kraju, —
cez búrne víchre hromov blískavice.
Satyrou mu je žalár, šibenice. —
Smrti strach nezná, ni časnosti zkazu,
čo stvoril Pán Boh svojmu ku obrazu.
Mor telo väzbou, ducha preds’ nezmoríš,
v pekle skôr svojich vlastných hriechov shoríš.
Boha v smiech kto má, Jeho sväté práva,
diablovi v obeť život vlastný dáva.
Trp telo, trp len, čo ti božia ruka
ku spáse tvojich kalich horký núka;
len potom — ó Bože z vysokého neba,
pomiluj, žehnaj, vrúcne prosím Teba!
Národ môj drahý — ten ľud dobrý — svojeť
požehnaj, posväť, v svornosť, v spásu doveď…!
Služobník tvoj to, Pane, k Tebe volá,
so slzou prosí, zo žalára zdola:
Prepusť ho, Pane, zmiera v putách, v bôli,
lepšia smrť, jako večne žiť v nevoli!

Ty veríš v Boha, ver i v spásu tvoju;
zčítané sú dni vraha tvojho znoju;
bez viery život hmatná bludná cesta
k temnosti hrobu i v beznádejné miesta.

Nádejou človek zájde v život nový,
zabúda na žiaľ, ztratu, na okovy;
a preto úfaj, Boh že ľud tvoj spasí,
surmity zhrajú, prídu voľné časy!

Viera a nádej kriesi, budí, živí;
nuž láska stvára opravdové divy.
Bez lásky nieto žitia; nuž ľúb vrele
reč svoju, národ, jeho sväté ciele.

Podivné tóny! — Jaká to reč znela?
Šumely Tatry? — Či hlas archanjela,
čo z hrobov temných ľudstvo sveta budí,
nad smrťou víťaz v spásu vedie ľudí?
Odkľaje rabstvo a zve ku svobode,
národ môj, ľud môj k milej polahode?!
Voľno mi razom, tak mi sladko v duši,
jako keď mrazná zvet svit jara tuší.

Ha-ha-ha — voľno?! No čuj moje hlasy,
veselosť srdcom tvojím sa ohlási.
Svobodu, voľnosť dám ti, tvojmu ľudu,
vrahovia tvoji klaňať sa ti budú:
Zapredaj reč a meno tvojho rodu,
dostaneš sa hneď voľno na svobodu! —

Svoboda zlatá! Za ňou mrie mi duša…

Never-že bludu, to ďas pokúša.
Svobody niet, kde dušu vina tiaži.
V Boha ver! — Viera na dobrej ti stráži.

Stratená pre mňa voľnosť, stratená si! —

Nezúfaj! — Zloba zhynie, lepšie časy
nastanú rodu tvojmu, tiež i tebe.
Nádejou žalár zmení sa ti v nebe.

Strápené srdce trp, kým vykrvácaš.

Národu tvojmu planú hrivnu splácaš.
Jedine skutok lásku dokazuje…
Priveľa môže trpeť, kto miluje.
Ty trpíš za rod, jeho sväté práva,
miluj-že, ľúb ho, tak ťa dôjde sláva.

Svobodný Tatier pán tu v putách zmiera!

Blázon si! Či ti milšia táto diera?
Nádheru, hojnosť, môžeš mať i sladký
pôžitok, zameň reč však tvojej matky,
prispôsob sa len behu času, móde,
svobodným budeš v milej polahode.

Svoboda, voľnosť, svobodienka moja! —

Never-že, never, úklady ti stroja!

Najsladší chlieb je nešťastného nádej!

Zvíťazíš láskou, nájdeš spásu na nej!

Jakési sladkých zvukov tajné vrenie,
potôčka žblnkot, vtáčkov šveholenie,
červánkov záblesk dušou mi to svieti?

Daromné reči, v očiach mojích smeti!
Svoboda tvoja, tvoja vlastná vôľa —
— nástrahe mojej ťažko ver kto zdolá. —

Počuj-že zlata, striebra svodné hlasy!

Charakter pevný sa k ním neprihlási!

Všetko ti toto príležitosť dáva;
zriekni sa mena, rodu tvojho, práva!

Never-že bludu! —

Úfaj lepšiu dobu!

Premôžeš láskou snadno pekla zlobu.

Neváhaj u mňa ti sláva v diel padá!

Zotrvaj! — Neber! — Judáša to zrada!…

Zahynieš čo rab! — U mňa život volá!

Smrť lepšia, nežli zrada a nevoľa!

Pozriže na kľúč tvojej od svobody! —
Dám ti ho a s ním slávy, skvostné hody,
život tvoj už viac nezarastie hložím…

Za voľnosť vďačne všetko v obeť vložím.

Pomiluj Bože! — peklo výhrou jasá…

Na ten kríž pozri, to je tvoja spása!

Pomiluj Bože, pomôž Bože drahý!

Ver! —

Úfaj! —

Miluj!

Zmaríš pekla snahy.
Pozriže, na kríž Krista Spasiteľa,
národov, sveta na vykupiteľa;
zárukou spásy on i pre Slováka,
kto v neho dúfa, smrti sa neľaká!
Život on je večný, v ňom len živí budú —
veríš-li v neho, veríš v spásu ľudu!

Vyzlečte rúcho nevoľného raba;
okovy shoďte! Krivdy moc je slabá,
oproti kríža spásnej svätej moci!
Deň svitnul nový, hynie kliatba noci.
Korunu vložte na vlas jeho hlavy,
víťaznou palmou nechže Boha slávi!

Národ tvoj splesá voľný od reťazí!

Hoj, pravda svätá predsa len zvíťazí!
Večná ti, Pane, večná česť a sláva,
chválospev zvučný ľud môj nech ti vzdáva!
Žehnaj ho, Bože, zdarom! Blud nech minie,
živ, zhynúť nedaj slovenskej rodine!