ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Asta bola najstaršou dcérou dedinského farára. Krstili ju Anastáziou po starej matke, volali ju Tázikou a pozdejšie Astou.

Bolo to pekné, živé dieťa. Smialo a veselilo sa celé dni, a tak sa stalo miláčkom celého domu, zvlášte rodičov. Okrem nej mali jej rodičia ešte dve dcéry, ale takou, ako Asta, nebola ani jedna. Nielen že bola vždy zdravá, veselá, pekná, ale bola tak pôvabná, že zaujala letkom i cele cudzích ľudí. Preto ju každý vyznačoval, každý ju chválil. A ona to cítila. Chvála stávala sa jej životnou potrebou, ňou opájala sa jej útla dušička.

Sotva uspela odhodiť detské črievičky, už chodila na zábavy (čo aj len domáce), a sotva že prišla domov zo Spiša, z obvyklej „edukácie“, už ju známe tetušky začaly vydávať.

Asta sa rada bavila. Bola bezstarostná, veď pred všetkým zlým chránili ju dobrí rodičia, a veselá, lebo nemala príčiny k smútku. Rada prijímala prejavy chvály a prvé počiatky dvorenia ostýchavých študentov a suplikantov, ktorí tak radi prichádzali na prázdniny do pohostinnej fary. Nie jeden odniesol si rozpomienku na jej milý zjav so sebou, a nie jeden na základe toho bol nadchnutý k páchaniu viac-menej dobrých veršíkov.

Rodičov to zprvu tešilo, ale skoro zbadali, že si Asta začína pohrávať s citami mladíkov k ženeniu ešte nespôsobilých. Prísny otec videl v prejavoch Astinej živosti a radosti zo života príznaky koketerie. Hoci uznal, že sama príroda vložila do duše dievčaťa istú mieru žiadosti po záľube, bál sa, že Astina záľuba presiahne hranicu dovoleného. Jeho žena ho tešila, že však pri Aste je jadro zdravé a bude vzdorovať pokúšeniu a záhube, ale v duši svojej bála sa i ona o Astu. Ako svedomití ľudia, usmysleli si dobrí rodičia, že Astu čím skôr vydajú. Týmto zamedzilo by sa ešte v pravý čas nejakej ľúbostnej zápletke.

Medzi „vážnymi“ zbožňovateľmi Astinými bol i podlesný Poľanský. Tohoto vybrali rodičia Aste — a ona nemala nič inšie proti nemu, len to, že bol príliš vážny a málomluvný. Ale ináč bola s vydajom usrozumená, a s osobou snúbenca aspoň do vtedy, kým bol pri nej. V jeho neprítomnosti ale rada zabudla, že je už zasnúbená. A vtedy by sa bola zas chcela zabávať, ako predtým.

Poľanského preložili do Horvatska. Pri tom postúpil a dostal väčší plat. Rodičom by to bolo bývalo po vôli, ale tá diaľka kalila ich radosť. Potešili sa, že iné dievčatá vydajú sa ešte ďalej, a sú šťastné. A potom, otec Astin začal nápadne chradnúť, a bál sa, že umre prv, ako by „opatril“ aspoň jedno zo svojich detí.

I vydala sa Asta ďaleko od domu. Prišla do nového kruhu. Všetko, čo ju obklopovalo, bolo veľkolepé. Veľký dom, záhrada, rozsiahle hory a divé pustiny. Ona pani v peknom veľkom bývaní, k jej obsluhe boly spoľahlivé slúžky a sluha.

Bola šťastná, a vžila sa rýchlo do nových pomerov. Občas prišli i hostia, i Poľanskovci chodili na návštevy. Pozdejšie narodil sa im chlapček. Za ním o dva roky prišlo dievčatko. Deti zaujaly celkom Astinu dušu. Ona s nimi zas stala sa dieťaťom, tak že jej muž často povedal, že má troje všetečných, samopašných, ale nadovšetko milovaných detí.

Keď deti troška odrástly a chlapček mal ísť do školy, túžily po inej spoločnosti. I poslala ich Asta so slúžkou častejšie alebo do horárne, kde bolo viac detí, alebo do dedinskej školy, kde sa oboznamovaly s horvatskými deťmi.

A Asta zostávala často samotná. Muž išiel do hory, alebo bol v kancelárii. Astu netešila práca a začala sa nudiť. Zatúžila po nejakom románe, zprvu po takých písaných, pozdejšie po takom, kde by sama dejstvovala.

Boly dni, kde sa ona, tá šťastná Asta, cítila nešťastnou, a začala sama seba ľutovať, lebo vtedy je človek skutočne nešťastným, keď sám seba ľutuje.

Prišly jesenné poľovačky. Vidiek ožil, hora ozývala sa štekotom psov, krikom, trúbením a streľbou. Do nadlesných častejšie prichodili hostia z blízka i z ďaleka. Zahnaná bola nuda, začal sa román.

I teraz častejšie poslala Asta detičky do horárne, keď mala práce s chystaním večere, riadením domu a hotovením svojich oblekov. Chcela byť zas pekná, chcela sa zapáčiť, chcela blýskať svojím duchom, svojou veselosťou.

Podarilo sa jej to, veď sú páni za takéto snahy veľmi vďační a odmieňajú sa lacným lichotením a holdovaním. Medzi tými, čo Aste dvorili, bol sám syn majiteľa panstva. Mladý gróf „imponoval“ naivným dušiam svojou čiernou pleťou, čiernymi, blýskajúcimi očami, čiernymi bajúzkami a vysokou, štíhlou postavou. Ach, tieto vlastnosti narobily už toľko nešťastia medzi nezkúsenými mladými stvorami!

Tento „čierny grófik“ dvoril najtuhšie, a Asta jeho poklony prijímala najvďačnejšie.

Jednoho rána odchodil Astin muž na poľovačku. Prišiel k svojej žene, aby sa odobral. Práve vtedy stála v salóne pred veľkým zrkadlom a probovala ružové šaty, ktoré si pre budúci večer prešívala. V ten večer mali ísť do správcov na večierok. On s nežnou láskou obzeral, ako jej slušia šaty, chválil jej dielo, hladkal ju a spýtal sa na deti. Tie práve vbehly dnu, oblečené na obvyklú prechádzku. Ako videly deti otca pri matke, s jasotom hodily sa k ním a objímaly spolu rodičov a tak bozkávajúc sa navzájom, tvorily skupinu dojímavej, dokonalej lásky rodinnej. Netušily, že — naposledy.

Odišli všetci, všetci. Nadlesný s flintou na pleci ešte od dvier obzrel sa na ženu s úsmevom, akoby sa nemohol od nej odtrhnúť. Odišly i deti so slúžkou. V dome nebolo nikoho. Bolo tak ticho, len tam von verná Diana skučala, lebo ju pán nechcel pojať so sebou: mala mladé.

Asta zostala stáť naprostred izby akási zostrašená. Jej srdce bilo prudko a nepokojne. Nevyzliekala ružové šaty, už zabudla na ne. Konečne predstúpila pred zrkadlo, pozrela doň a videla svoju bledú, akoby zostrašenú tváričku a deťmi rozcuchané vlasy. To ju priviedlo k vedomiu. Začína vlasy naprávať, usmievať sa sama sebe a pritom jej líca zas zružovely.

Je tak ticho, ticho. Odrazu tam von zabrechal pes — cudzí pes. A Diana odpovedá zkrátka, akoby s hnevom. Potom je ticho, ale nie dlho, lebo dlhou chodbou ozývajú sa kroky — ľahké kroky. Tak nekráča jej muž. Aste bije srdce, že sa nazdá, že ho musí počuť i ten, čo teraz dvere otvára. Stojí ako primrazená, nemôže sa pohnúť, hoci je každá žilka rozihraná. Na jej postavu svieti slniečko cez okno, ona ani nevie, aká je v tom okamžení krásna. Akýsi vnútorný hlas jej hovorí: Prchaj odtiaľto. Ale ona ho nepočúva — a je už i tak pripozde. Vo dverách stojí mladý gróf a díva sa na ňu. On je znalec, vie oceniť túto krásu, a Asta, ako pozre na neho, zbadá dojem, ktorý vyvolala. Bojí sa ho — ale i láka ju čosi k nemu. Spamätá sa, usmeje sa mu, a on rytierskym spôsobom bozkáva jej ruky. A pritom šepce slová obdivu, slová ohnivé, ktoré nehrejú, ale pália a urážajú. Ale Asta udúša nepokoj duše, nebráni sa jedovatému kúzlu nedovolenej lásky. On sa spytuje, či netuší jej muž niečoho, ona odpovedá, že ani najmenej. Na to jej záletník znovu bozkáva ruky a oviňuje rameno okolo nej.

A tam von zaskučala verná Diana radostne. Nikto ju nepočul. Nik nevidel, nepočul príchod nadlesného. Prišiel nepozorovane až k dverám. Otvoril ich a zastal ako omráčený. Zprvu myslel, že to sen, klam, mámenie, ale nie, on vidí jasne, že pri jeho žene stojí cudzí mužský, že jej bozkáva ruky a vzťahuje ramená, aby ju k sebe privinul, a že šepotom hovorí k nej slová, ktoré nesmie hlasne povedať.

Výraz tváre nadlesného strašne sa zmenil. Schytil pušku, mieril na tých dvoch, jedna guľka stačila by pre oboch — ale v druhom okamžení obráti pušku k svojej hlave…

Výstrel… a pád ťažkého tela vyrušil oboch vinníkov. Vyskočili. On s kliatbou na ústach, ona s výkrikom zdesenia. Asta hodila sa k mužovi, ale ako neviditeľnou rukou odstrčená, cúvla nazpät. Súc strachom bez seba, vrhla sa zas k svojmu svoditeľovi, chytila ho za rameno, akoby pri ňom pomoc hľadala. Ale on jej ruku odsotil od seba, pozrel chladno na bezdušné telo nadlesného a povedal: — Úbohý blázon. — Vzal klobúk, pozrel na mladú ženu s poľutovaním a chcel sa rýchlo vzdialiť. Asta vykríkla: — Nechoďte, ja sa bojím! — Chcela mu zastúpiť cestu, ale on ju odstrčil a povedal: — Ľutujem, ale musím. Ja som to vážne nemyslel. Moja prítomnosť by vás práve kompromitovala, a mne sa toto z duše protiví. — Potom bez ďalšieho slova prekročil mrtvolu nadlesného a rýchlo odišiel.

Nechal tam svoju obeť, nech sama prekoná, čo má prekonať. Veď on už vie, ako má ponímať takéto smutné zakončenie veselých dobrodružstiev svojich. Odišiel.

Asta je sama so svojím mužom. Sama, sama. A díva sa zprvu, akoby nevedela pochopiť, čo sa to stalo. Sama je s tým, ktorý ju tak verne miloval a chránil, ako keď bývala sama, kým nebolo ešte detí.

— Deti, deti moje! — vykríkla a chytila sa za hlavu. Spomienka na deti priviedla ju k poznaniu skutočnosti. — Deti, deti moje! — začala nariekať a ako zúfalá chcela sa hodiť k mužovi, ale pocit jej nehodnosti bránil jej zblížiť sa jeho mrtvole. Zdesene pozerá na neho. On, ten dobrý, starostlivý muž, leží teraz nehybný, chladný, a ona je príčina jeho smrti, ona, jej ľahkomyseľnosť vzala otca deťom. — Deti, deti moje! —

Koniec tomu radostnému, šťastnému životu! Nikdy ju viac nepohladká, neobjíme, ako i tie svoje milé, zlaté deti. — Deti, deti moje! — Kde sú, prečo neidú, ako desno je tu s ním osamote a Asta je i tak bojazlivá… Chce ísť von, ale cez dvere leží jej muž vystretý dolu tvárou na zemi: v pravej ruke flinta, ktorou vyhasil svoj život. Cúvne, beží k obloku, dvor je tichý, len čo Diana skučí a dobíja sa dnu. Ako by tušila tá verná Diana. Áno, verná — a ona? Neverná! Vykríkne, obzre sa, či ten tichý muž nevstane na jej žiaľ, neodpustí? Veď by ona chcela všetko, všetko napraviť! Len ešte raz aby pozrel na ňu, pobozkal ju, a tie jej deti, deti! Vykríkla a padla bez vedomia na zem.

Nikto nevedel, ako sa to stalo. Deti a iní domáci našli ich oboch ležať na zemi. On už cele chladný, ona bez vedomia. Všetci mysleli, že prijdúc domov, potkol sa na prah, flintu snáď mal už v ruke a tak že nešťastne vystrelila. Na pravý stav veci nikto nepomyslel.

Astu dlho nemohli prebrať, a keď ju prebrali, bola tak zamĺkla, že nehovorila nič. Báli sa o jej rozum. Ale deti, tie ju udržaly, veď jadro bolo dobré. A tie ju uviedly na tú jedinú cestu, ktorá jej ostávala: cestu práce, povinnosti a pokory.

To bolo, čo rozprávala stará mať svojej vnučke.

Ticho je v obývacej. Zatíchol hlas starenkin. Povedala, čo mala povedať. Dokončila dielo svojho života. Azda podarilo sa jej zachrániť mier duše tejto mladej ženy, ktorá vo všetkom tak podobala sa svojej starej matke…

Zamĺkla i vnučka. Počas rozprávky skĺzla sa na koberec a položila si hlavu na kolená starenkine. Na jej hlave spočinuly ruky starej matkine, ako k žehnaniu. Ale už chvíľku nepočuje šepot úst, ani dýchanie, a tie ruky sú tak ťažké. A tá tichosť ju desí. Ona chce počuť ďalej. Chytí ruky starenkine a tie sú také chladné a meravé. Zodvihne tvár, slzami zmočenú, a pozrúc na starú mať, vykríkne:

— Stará mama! —

Ale tá sa jej viac neohlási: zmazaná je dávna vina, jej duša očistená vznáša sa už pred trón Najvyššieho…