ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[73]

Prekrásne spevy pobratimov našich Srbov nachádzajú, ako sa patrí, aj u iných národov obľubu, čoho dôkazom je okrem iných pokusov nasledujúce dielo s názvom Volkslieder der Serben, metrisch übersetzt und historisch eingeleitet von Talvj^[74] (Ter. Amal. Louise Jakob), Halle 1825 (dva zväzky).

Nemeckému obecenstvu, ako sme počuli, veľmi vhod prišli tieto spevy plné čerstvosti, dýchajúce nie maznavou, ale prostou nežnosťou a bohatierskym nadšením milého ľudu nášho, z ktorých v onej tak sa srdce rozplýva a týmto k udatným skutkom zapálené býva. Musíme to Nemcom priznať, že nemajúc sami takéto národné kvety, aspoň vedia pestrú krásu našich cítiť a vôňu ich vdychovať. Tak podávateľ zprávy o znamenitom diele Czajkowského Powieści Kozackie^[75] vo Všeobecných augsburských novinách hovorí: ,Nie haben Sie etwas Frischeres und Originelleresgelesen.‘^[76]

Nemajúc práve poruke pôvodné dielo pána Vuka Stefana Karadžića,^[77] z ktorého sú tieto spevy preložené, nemohol som porovnať preklad s pôvodinou a vysloviť sa o vernosti prekladu; medzitým však niektoré spevy, ktoré viem naspamäť, zasluhujú si ako preklad chválu. Nezdá sa mi dosť správne preložené tak často sa v našich spevoch opakujúce slovíčko „duša“ nemeckým „Seele“, pretože slovanské tu znamená asi toľko ako „môj milý, drahý“. S ľúbostnými piesňami striedajú sa i v prvom i v druhom zväzku bohatierske spevy, medzi ktorými, pravda, bujarý Marko Kraljević,^[78] náš Herkules, v spevoch, bájach, rozprávkach ľudu ako ten zvečnelý predok vedie. Pripojené sú aj niektoré nové spevy, ospevujúce hrdinskosť junákov srbských v najnovšom povstaní proti tureckému jarmu.

Na čele prvého zväzku je krátky prehľad dejepravy srbskej, v ktorom sa zas mnohé bludné domnienky o Srboch a vôbec Slovanoch, Nemcom vlastné, roztrusujú, čo my nie tak tejto vzdelanej panej, ako skôr tým, podľa ktorých je tento suchý prehľad dovedna zbúchaný, vyčítame. Veru by sa už raz mohli naši susedia naučiť pravde o Slovanoch, keďže im už vôbec nechýba príležitosť k tomu; ale bohvie prečo, hádam zo zastaralej nenávisti proti Slovanom, náročky oči zažmurujú, aby nemuseli vidieť svetlo, ktoré však, bohdá, čoskoro tak zosilnie, že zrenice ich neodolajú lúčom jeho a konečne budú prinútené otvoriť sa. Obviňujú sa tu vládcovia srbskí z neobmedzenej moci nad svojím ľudom, čo vraj u národov slovanských vôbec bežné bolo(!!); ďalej sa nábožné skutky panovníkov srbských, ako stavanie chrámov, kláštorov, obdarovanie ich majetkami atď., pripisujú vybujnelým a bezuzdným ich náruživostiam, ktoré po spáchaných neprávostiach teraz v týchto činoch nábožných útechu hľadajú. Vraždy vraj najviac pôsobievali na vybudovanie týchto stavieb, slúžiacich nábožnosti. Nebudeme sa tu šíriť o tej prvej nepravej, celkom neodôvodnenej námietke, lebo to by našu krátku zprávu veľmi predĺžilo, uspokojujúc sa nateraz radšej tým, čo napr. je v Týždenníku literárnom poznanskom v tomto ohľade náležite povedané vzhľadom na Poľsko a vôbec Slovanstvo, a tušiac v krátkom čase dôkladné bádania na tomto poli, pripomenieme len, že vládcovia slovanskí, ako to z dejín všetkých našich kmeňov vysvitá, pri zakladaní chrámov atď. nasledovali pud svoj a tlmočili city ľudu, ich správe podriadeného, v ktorom nábožnosť, ako azda ani v jednom inom národe európskom, je hlboko zakorenená. Odkazujeme tu na dielo Šafárikovo Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten^[79] a najmä na vykreslený tam charakter Slovanov, k čomu my nateraz nič viac nepridávame. Konečne nepopierame, že by nebol býval jeden alebo dva príklady takéhoto bohapustého počínania u kmeňovcov srbských, ale ich vystrkovať a odtiaľ na vládcov všetkých Slovanov sťaby prstom ukazovať, im chtivosť po vraždách a bohvie čo pripisovať, zostane povždy ničomnosťou. My to nerobíme s dejepravou^[80] národov germánskych, hoci by nám veru také príklady nechýbali, ako napr. v dejeprave Frankov,^[81] kde vládca Hludwing poštval Hludriha, syna Sigiperather, kniežaťa ripuárskych Frankov, zavraždiť otca, čo tento aj hneď vykonal. Po spáchanej vražde vystúpil Hludwing akoby v krvnej pomste (Blutrache) a zrazil Hludriha. Ten istý Hludwing dal zavraždiť alebo vlastnou rukou zavraždil kniežatá saliských Frankov. — Sigimunt, syn Kundpalta, kniežaťa Burgundov, ktorý umrel roku 516, kázal kvôli svojej manželke zavraždiť svojho syna s prvou ženou splodeného pre niekoľko slov, povedaných proti svojej macoche. Zanedlho bol sám Sigimunt so svojou ukrutnicou a s dvoma synmi na rozkaz Hludmara, syna Chludninga, vládnúceho nad Loire,^[82] sťatý v Orleáne.^[83] — Ale my nevyhľadávame tieto a im podobné činy, a keď nájdeme niečo také, nebežíme to vystrkovať, hlásajúc: takýto bol alebo je celý ten abo onen národ!

V predmluve k druhému zväzku snaží sa pani prekladateľka podať obraz mravov, obyčají atď. Srbov, pričom sa zahlbuje najmä do opisovania obradov užívaných pri svadbách. Veľmi sa zastavuje a pohoršuje na tom, že nevesty v čase svojich zásnub obyčajne váženým otcom čeľadným ruky bozkávajú, čo jediné tak rozzúrilo pani prekladateľku na Slovanov, že im vyčíta ukrutnosť voči krásnej pleti a pokladá ju za nešťastnú u Slovanov. Že ju tento zvyk tak veľmi dojal, nečudujeme sa jednak preto, že pani prekladateľka, sama patriac ku krásnej pleti, veľmi s ňou súcíti, a jednak ako rodená Nemka nemala príležitosť niečo také vidieť u svojho národa a tak bola veľmi prekvapená touto novosťou. Ukrutnosťou to však nazývať je prepiate a môže nám byť len dôkazom veľkej rozmaznanosti, v akej je pohlavie ženské u susedov, a ďalej neznalosti nášho národného života. Toto bozkávanie rúk istotne nič iné neznamená než prejav vážnosti k otcom čeľadným, týmto kmeňom zhromaždených rodín, ktorí prichádzajú akoby požehnávať uzavierajúce sa nové rodiny, ktorá úcta, prejavujúca sa v bozkávaní ruky, zaiste mladým nevestám znamenite pristane a oveľa lepšie, než keď starec mladým paničkám ruky bozkáva. Slovania milujú svoju naozaj krásnu pleť a veľmi si vážia ich cnosti, ktoré spočívajú v bohabojnosti, pracovitosti, úprimnosti a neraz i v bohatierskom nadšení tých citlivých sŕdc, a veľmi neradi by boli, aby sa tieto cnosti na tú novomódnu pretvárku zmenili; ďalekí sú tej zmaznanosti, tej falošnosti, ktorá sa teraz dobrým tónom nazýva a jej nevykonávanie sa za nevľúdnosť alebo — ako pani prekladateľka — za ukrutnosť pokladá.

Celkom iný bol stav pohlavia ženského v starožitnosti slovanskej než v germánskej, bo tu podľa svedectva Tacitovho^[84][85] ženy boli v prílišnej vážnosti, ba čo viac, vzývané boli (!), kdežto mužovia slovanskí mali ich vždy za sebe podriadené, sebe poddané, nepostupujúc im tú zdanlivú a tým menej skutočnú prednosť pred sebou. S prijatím náboženstva kresťanského sa stav ich u Slovanov, ako sa patrí, zmenil na lepší, no dosiaľ ešte, s výnimkou hádam niektorých duchom cudziny napáchnutých a novomódnosťou sa spravujúcich miest, nedosiahol a s rozvinutím pravej národnosti našej ani nedosiahne ten stupeň rozmarilosti, na ktorom je inde a odkiaľ iste domáce šťastie a blaho rodín nevyplýva, lež naopak, rušené býva. Že teda krásna pleť u Slovanov nepožíva tú zdanlivú prednosť, ako by si to pani prekladateľka žiadala, je výsledkom národnosti našej, a ako sa nazdávame, zodpovedá prirodzenému poriadku. Kam asi úsilie simonistiek^[86] u Francúzov, alebo u Angličanov podnikanie ženských spolkov a ich vodkyne Lady Bulwer,^[87] domáhajúcich sa rovných občianských práv s mužmi, viesť môže, ľahko si každý domyslí. Dosiaľ tieto vybočenia mnohé neresti spôsobili; no ak sa bude v tomto nešváre ďalej pokračovať, iste sa ničoho iného odtiaľ nedočkáme než zmätku a rušenia blaha domáceho. — Na iné, čo pani prekladateľka uvádza, ako že u Slovanov nevesta v deň zásnub jarmu podrobená býva, naproti tomu u Nemcov stáva sa účastnou ešte jednej a tak dvojnásobnej cti (odtiaľ vraj „Ehrentag“),^[88] žiadame vztiahnuť tu vypovedanú mienku.

Napokon sa púšťa pani prekladateľka vo vysvetlivkách k spevom aj do jazykospytu slovanského, ale pokus ten sa jej zle podaril. Meno svata (svatom obyčajne býva vážny otec čeľadný, ktorý novomanželom na takzvanej dokonávke požehnanie udeľuje a na svadbe je prvý) odvodzuje pani prekladateľka od „svoj“, že vraj „die Seinen“ (čí?). My tento omyl pani prekladateľke odpúšťame, pripisujúc to ženskej slabosti. — Čo ostatne o kráse spevov srbských, o doterajšej nevšímavosti k týmto spanilým dietkam prírody u iných národov hovorí, je hlas spravodlivosti, za ktorého verejné prednesenie my pani prekladateľke sme povďační.