Zlatý fond > Diela > Posudky a recenzie


E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Posudky a recenzie

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Mária Kunecová, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Peter Kotúček, Daniel Winter, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Monika Harabinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 63 čitateľov

Piesne Srbov

[73]

Prekrásne spevy pobratimov našich Srbov nachádzajú, ako sa patrí, aj u iných národov obľubu, čoho dôkazom je okrem iných pokusov nasledujúce dielo s názvom Volkslieder der Serben, metrisch übersetzt und historisch eingeleitet von Talvj[74] (Ter. Amal. Louise Jakob), Halle 1825 (dva zväzky).

Nemeckému obecenstvu, ako sme počuli, veľmi vhod prišli tieto spevy plné čerstvosti, dýchajúce nie maznavou, ale prostou nežnosťou a bohatierskym nadšením milého ľudu nášho, z ktorých v onej tak sa srdce rozplýva a týmto k udatným skutkom zapálené býva. Musíme to Nemcom priznať, že nemajúc sami takéto národné kvety, aspoň vedia pestrú krásu našich cítiť a vôňu ich vdychovať. Tak podávateľ zprávy o znamenitom diele Czajkowského Powieści Kozackie[75] vo Všeobecných augsburských novinách hovorí: ,Nie haben Sie etwas Frischeres und Originelleresgelesen.‘[76]

Nemajúc práve poruke pôvodné dielo pána Vuka Stefana Karadžića,[77] z ktorého sú tieto spevy preložené, nemohol som porovnať preklad s pôvodinou a vysloviť sa o vernosti prekladu; medzitým však niektoré spevy, ktoré viem naspamäť, zasluhujú si ako preklad chválu. Nezdá sa mi dosť správne preložené tak často sa v našich spevoch opakujúce slovíčko „duša“ nemeckým „Seele“, pretože slovanské tu znamená asi toľko ako „môj milý, drahý“. S ľúbostnými piesňami striedajú sa i v prvom i v druhom zväzku bohatierske spevy, medzi ktorými, pravda, bujarý Marko Kraljević,[78] náš Herkules, v spevoch, bájach, rozprávkach ľudu ako ten zvečnelý predok vedie. Pripojené sú aj niektoré nové spevy, ospevujúce hrdinskosť junákov srbských v najnovšom povstaní proti tureckému jarmu.

Na čele prvého zväzku je krátky prehľad dejepravy srbskej, v ktorom sa zas mnohé bludné domnienky o Srboch a vôbec Slovanoch, Nemcom vlastné, roztrusujú, čo my nie tak tejto vzdelanej panej, ako skôr tým, podľa ktorých je tento suchý prehľad dovedna zbúchaný, vyčítame. Veru by sa už raz mohli naši susedia naučiť pravde o Slovanoch, keďže im už vôbec nechýba príležitosť k tomu; ale bohvie prečo, hádam zo zastaralej nenávisti proti Slovanom, náročky oči zažmurujú, aby nemuseli vidieť svetlo, ktoré však, bohdá, čoskoro tak zosilnie, že zrenice ich neodolajú lúčom jeho a konečne budú prinútené otvoriť sa. Obviňujú sa tu vládcovia srbskí z neobmedzenej moci nad svojím ľudom, čo vraj u národov slovanských vôbec bežné bolo(!!); ďalej sa nábožné skutky panovníkov srbských, ako stavanie chrámov, kláštorov, obdarovanie ich majetkami atď., pripisujú vybujnelým a bezuzdným ich náruživostiam, ktoré po spáchaných neprávostiach teraz v týchto činoch nábožných útechu hľadajú. Vraždy vraj najviac pôsobievali na vybudovanie týchto stavieb, slúžiacich nábožnosti. Nebudeme sa tu šíriť o tej prvej nepravej, celkom neodôvodnenej námietke, lebo to by našu krátku zprávu veľmi predĺžilo, uspokojujúc sa nateraz radšej tým, čo napr. je v Týždenníku literárnom poznanskom v tomto ohľade náležite povedané vzhľadom na Poľsko a vôbec Slovanstvo, a tušiac v krátkom čase dôkladné bádania na tomto poli, pripomenieme len, že vládcovia slovanskí, ako to z dejín všetkých našich kmeňov vysvitá, pri zakladaní chrámov atď. nasledovali pud svoj a tlmočili city ľudu, ich správe podriadeného, v ktorom nábožnosť, ako azda ani v jednom inom národe európskom, je hlboko zakorenená. Odkazujeme tu na dielo Šafárikovo Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten[79] a najmä na vykreslený tam charakter Slovanov, k čomu my nateraz nič viac nepridávame. Konečne nepopierame, že by nebol býval jeden alebo dva príklady takéhoto bohapustého počínania u kmeňovcov srbských, ale ich vystrkovať a odtiaľ na vládcov všetkých Slovanov sťaby prstom ukazovať, im chtivosť po vraždách a bohvie čo pripisovať, zostane povždy ničomnosťou. My to nerobíme s dejepravou[80] národov germánskych, hoci by nám veru také príklady nechýbali, ako napr. v dejeprave Frankov,[81] kde vládca Hludwing poštval Hludriha, syna Sigiperather, kniežaťa ripuárskych Frankov, zavraždiť otca, čo tento aj hneď vykonal. Po spáchanej vražde vystúpil Hludwing akoby v krvnej pomste (Blutrache) a zrazil Hludriha. Ten istý Hludwing dal zavraždiť alebo vlastnou rukou zavraždil kniežatá saliských Frankov. — Sigimunt, syn Kundpalta, kniežaťa Burgundov, ktorý umrel roku 516, kázal kvôli svojej manželke zavraždiť svojho syna s prvou ženou splodeného pre niekoľko slov, povedaných proti svojej macoche. Zanedlho bol sám Sigimunt so svojou ukrutnicou a s dvoma synmi na rozkaz Hludmara, syna Chludninga, vládnúceho nad Loire,[82] sťatý v Orleáne.[83] — Ale my nevyhľadávame tieto a im podobné činy, a keď nájdeme niečo také, nebežíme to vystrkovať, hlásajúc: takýto bol alebo je celý ten abo onen národ!

V predmluve k druhému zväzku snaží sa pani prekladateľka podať obraz mravov, obyčají atď. Srbov, pričom sa zahlbuje najmä do opisovania obradov užívaných pri svadbách. Veľmi sa zastavuje a pohoršuje na tom, že nevesty v čase svojich zásnub obyčajne váženým otcom čeľadným ruky bozkávajú, čo jediné tak rozzúrilo pani prekladateľku na Slovanov, že im vyčíta ukrutnosť voči krásnej pleti a pokladá ju za nešťastnú u Slovanov. Že ju tento zvyk tak veľmi dojal, nečudujeme sa jednak preto, že pani prekladateľka, sama patriac ku krásnej pleti, veľmi s ňou súcíti, a jednak ako rodená Nemka nemala príležitosť niečo také vidieť u svojho národa a tak bola veľmi prekvapená touto novosťou. Ukrutnosťou to však nazývať je prepiate a môže nám byť len dôkazom veľkej rozmaznanosti, v akej je pohlavie ženské u susedov, a ďalej neznalosti nášho národného života. Toto bozkávanie rúk istotne nič iné neznamená než prejav vážnosti k otcom čeľadným, týmto kmeňom zhromaždených rodín, ktorí prichádzajú akoby požehnávať uzavierajúce sa nové rodiny, ktorá úcta, prejavujúca sa v bozkávaní ruky, zaiste mladým nevestám znamenite pristane a oveľa lepšie, než keď starec mladým paničkám ruky bozkáva. Slovania milujú svoju naozaj krásnu pleť a veľmi si vážia ich cnosti, ktoré spočívajú v bohabojnosti, pracovitosti, úprimnosti a neraz i v bohatierskom nadšení tých citlivých sŕdc, a veľmi neradi by boli, aby sa tieto cnosti na tú novomódnu pretvárku zmenili; ďalekí sú tej zmaznanosti, tej falošnosti, ktorá sa teraz dobrým tónom nazýva a jej nevykonávanie sa za nevľúdnosť alebo — ako pani prekladateľka — za ukrutnosť pokladá.

Celkom iný bol stav pohlavia ženského v starožitnosti slovanskej než v germánskej, bo tu podľa svedectva Tacitovho[84][85] ženy boli v prílišnej vážnosti, ba čo viac, vzývané boli (!), kdežto mužovia slovanskí mali ich vždy za sebe podriadené, sebe poddané, nepostupujúc im tú zdanlivú a tým menej skutočnú prednosť pred sebou. S prijatím náboženstva kresťanského sa stav ich u Slovanov, ako sa patrí, zmenil na lepší, no dosiaľ ešte, s výnimkou hádam niektorých duchom cudziny napáchnutých a novomódnosťou sa spravujúcich miest, nedosiahol a s rozvinutím pravej národnosti našej ani nedosiahne ten stupeň rozmarilosti, na ktorom je inde a odkiaľ iste domáce šťastie a blaho rodín nevyplýva, lež naopak, rušené býva. Že teda krásna pleť u Slovanov nepožíva tú zdanlivú prednosť, ako by si to pani prekladateľka žiadala, je výsledkom národnosti našej, a ako sa nazdávame, zodpovedá prirodzenému poriadku. Kam asi úsilie simonistiek[86] u Francúzov, alebo u Angličanov podnikanie ženských spolkov a ich vodkyne Lady Bulwer,[87] domáhajúcich sa rovných občianských práv s mužmi, viesť môže, ľahko si každý domyslí. Dosiaľ tieto vybočenia mnohé neresti spôsobili; no ak sa bude v tomto nešváre ďalej pokračovať, iste sa ničoho iného odtiaľ nedočkáme než zmätku a rušenia blaha domáceho. — Na iné, čo pani prekladateľka uvádza, ako že u Slovanov nevesta v deň zásnub jarmu podrobená býva, naproti tomu u Nemcov stáva sa účastnou ešte jednej a tak dvojnásobnej cti (odtiaľ vraj „Ehrentag“),[88] žiadame vztiahnuť tu vypovedanú mienku.

Napokon sa púšťa pani prekladateľka vo vysvetlivkách k spevom aj do jazykospytu slovanského, ale pokus ten sa jej zle podaril. Meno svata (svatom obyčajne býva vážny otec čeľadný, ktorý novomanželom na takzvanej dokonávke požehnanie udeľuje a na svadbe je prvý) odvodzuje pani prekladateľka od „svoj“, že vraj „die Seinen“ (čí?). My tento omyl pani prekladateľke odpúšťame, pripisujúc to ženskej slabosti. — Čo ostatne o kráse spevov srbských, o doterajšej nevšímavosti k týmto spanilým dietkam prírody u iných národov hovorí, je hlas spravodlivosti, za ktorého verejné prednesenie my pani prekladateľke sme povďační.



[73] Piesne Srbov

Článok priniesli Květy VI, 1839, Príl., str. 53 — 4 s nadpisom Písně Srbů a s podpisom na konci: Ludevít Š… České znenie článku je pretlačené v knihe Ľ. Štúr, K přátelům, k bratrům, str. 83 — 7. — Vo výbere sme českú pôvodinu prepísali do slovenčiny.

[74] Volkslieder der Serben… — národné piesne Srbov, metricky preložené a s historickým úvodom od Talvj. (Druhé vydanie tohto diela vyšlo v Halle a Lipsku 1835.)

[75] Powieści Kozackie (Kozácke rozprávky) Michała Czajkowského vyšli v nemeckom preklade práve za Štúrovho študijného pobytu v Halle, takže o nich tam čítal vo Všeobecných augsburských novinách (= Allgemeine Zeitung).

[76] Nie haben Sie etwas Frischeres… — preklad: „Nikdy ste nečítali nič sviežejšieho a originálnejšieho.

[77] Nemajúc práve po ruke pôvodné dielo pána Vuka Stefana Karadžića… — Štúr bol v tomto čase, keď písal recenziu, na štúdiách v Halle. Vuk Stefanović Karadžić vydal v Lipsku v rokoch 1823 — 4 prvé tri zväzky svojho diela Narodne srpske pjesme, z ktorých Talvj čerpala. Talvj si vybrala do svojej zbierky ľúbostné a žartovné piesne, legendy, hrdinské piesne, piesne o Kraljevićovi Markovi a piesne „Z posledného povstania“ (Aus dem letzten Aufstandskriege).

[78] Marko Kraljević — hrdina srbskej epiky z bojov proti Turkom

[79] P. J. Šafárik v diele Geschichte der slawischen Sprache und Literatur vymenúva tieto základné kladné charakterové črty Slovanov (str. 49 — 57): náboženský zmysel, láska k práci, bezstarostná a prostá veselosť, láska k vlastnej reči a znášanlivosť voči iným. Tam tiež odmieta Šafárik znevažovanie Slovanov, ktorého sa dopúšťajú voči nim iné národy, najmä Nemci.

[80] dejeprava — história, dejiny

[81] saliskí Frankovia — západogermánsky národ, osadený v Brabante (Holandsko)

[82] Loire — kraj v strednom Francúzsku

[83] Orléans — mesto juhozápadne od Paríža

[84] Tacitus, Germania: Memoriae proditur, quasdam acies, inclinatas jam et labantes, a foeminis restitutas, constantia precum et objectu pectorum et monstrata cominus captivitate, quam longe impatientius foeminarum suarum nomine timent adeo, ut efficatius obligentur animi civitatum, quibus inter obsides puellae quoque nobiles imperantur. Inesse quin etiam sanctum aliquid et providum putant, nec aut consilia earum aspernantur aut responsa negligunt. Vidimus sub divo Vespasiano Veledam, diu apud plerosque numinis loco habitam, sed et olim Auriniam et complures alias venerati sunt, non adulatione, nec tanquam facerent Deas.

[85] Cornelius Tacitus — rímsky dejepisec, v diele Germania (kapitola 8): Sú zprávy, že ktorési už ustupujúce a poddávajúce sa vojská vzpružili ženy vytrvalými prosbami, nastavovaním pŕs a poukazovaním na blízke zajatie, ktorého sa pre svoje ženy oveľa úzkostlivejšie boja, až natoľko, že sa účinnejšie zaväzujú tie obce, ktorým sa nariadi dať medzi rukojemníkov aj vznešené dievčatá. Ba nazdávajú sa, že v nich je čosi posvätného a vešteckého i neodmietajú ani ich rady ani nepohŕdajú ich predpoveďami. Za čias božského Vespasiana videli sme Veledu, ktorú dlho zväčša pokladali za božstvo, no kedysi aj Auriniu a mnohé iné uctievali nie z pochlebovania, ani preto, že by si z nich robili bohyne. (V iných textoch namiesto Aurinie je Albruna; ide v Štúrovom texte o tlačovú chybu?)

[86] simonistky — členky francúzskej sekty, ktorá vyšla z učenia francúzskeho utopistického socialistu Saint-Simona a vyústila vo výstrednom učení o zmyselnej neviazanosti pohlaví a o mnohoženstve a mnohomužstve

[87] Lady Rosina Bulwer (1802 — 1882) — anglické spisovateľka, autorka románov z anglického spoločenského života. — Ináč Štúr v otázke rovnoprávnosti žien zaujíma typicky konzervatívne stanovisko.

[88] Ehrentag — pamätný, slávny deň. Talvj v úvode doslovne hovorí (str. I): „Veď ak na Západe a u germánskych kmeňov je svadobný deň pamätným dňom nevesty, keď je povýšená na novú hodnosť, pretože vstupuje ako samostatnejšia osoba do občianskej spoločnosti a s novými povinnosťami dostáva aj nové práva, slovanský zvyk jej tu ukladá nový, ďaleko prísnejšie uzavretý okruh služobnosti…“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.