ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^{[89] [90]}

Časy terajšie nie sú na básnictvo, a má to svoje príčiny. Z jednej strany a menovite na západe sú mysle národov politickými a spoločenskými otázkami prebraté, z druhej znechutnené, nespokojné a omrzlé a na takomto poli sa nerodia kvety básnické. Krem toho materiálne záujmy všade sa do predku tískajú a mimo to i sama ústrojnosť državná (štátna) na západe i ďalej všetko zosústreďujúca, osobám i skutkom vo všetkom pravidlá pôsobenia i držania sa predpisujúca, podtrhuje let mysle a zatarasuje úchvaty básnické. A konečne a nadovšetko nedostatok veľkých vznešených ideí na západe nemožným robí zápal, spevcom tak ako teplé slnko vesne (jaru) potrebný.

Slovanstvo západné je do rozvitku západnoeurópskeho viac-menej potrhnuté, ale ani stadiaľto neočúvať teraz harfy spevcov. Trebárs i dosiaľ máločo pohnutlivejšieho stadiaľto zaznelo, teraz ale začúchlo vonkoncom všetko. Kde by ešte v svete našom spevy lebo básne sa dariť mohli, to je Slovanstvo južné i východné. Ale ako na západe prestal už čas básní, tak zas neprišiel jej ešte čas opravdivý na juhu Európy i východe.

Z juhu, z vojvodstva srbského,^[91] dochádzajú k nám piesne od mladého Srba Branka Radičevića, piesne dve, obe bohatierskeho (epického) obsahu, jedna pod názvom Gojko, druhá Chajdúkov hrob, ktoré chytili by sme s radosťou tým väčšou, že — ako sme vyššie spomenuli — zamĺklo piesnictvo v krajoch našich a niet na čom rozvlažiť srdca v týchto suchopárnych časoch. Azda, reku, rozvlažíme si ho tam na piesňach srbských, pochádzajúcich z národa, ktorý prostonárodnými spevmi svojimi tak zachvacuje srdce i obživuje myseľ, najmä v časoch suchých po tých slnečných výškach upriamenú. Obsah spevu prvého je nasledujúci:

Gojko vyjde na lov, tu ale ho zastihuje víchrica a búra, v ktorej zblúdi z cesty i zatára sa v hore do noci. Noc nastane tichá a jasná a Gojko, utrmácaný z lovu, padá do sna hlbokého, v ktorom trvá až ďaleko za zoru. V tomto sne sníva sa mu, že blúdi zase na love, nič uloviť nemôže a že v búrke ako včera prichádza pred jaskyňu, z ktorej dačo strašlivo sa mu hrozí a naraz ho popadá i driape a to — medveď, v tom ale okamžení sa zbudí a miesto medveďa vidí blízko seba krásnu dievku, ktorá zo stoku vedľajšieho vodu črie. V milom tomto prekvapení púšťa sa s ňou do rozprávky, vypytuje sa jej, kto je, skadiaľ je a dievka odpovediac, že zblíza, volá neznámeho pútnika do otcovského dvora, kam Gojko aj o chvíľu príde a od Rajka, majiteľa dvora, pohostinsky sa prijíma i náležite častuje. V rozprávke s pútnikom zavedenej pozná Rajko, že je to syn najlepšieho jeho priateľa, už nebohého Zmaja Milutina, a tu mu rozpráva o nevyrovnanom hrdinstve otca proti Turkom i o jeho smrti a Gojko, požívajúc pohostinstva pár dní, odíde nato zo dvora Rajkovho s láskou k jeho dcére. O krátky čas doletia zas na koňoch do dvora tohoto dvaja konníci,^[92] jeden je Gojko^[93] a druhý jeho pobratim Rada, ktorého tamten tam zavedie, aby videl jeho krásnu milú. Rada ale sa do nej tak zaľúbi ako Gojko a premýšľa, tajac pred Gojkom svoju lásku, ako by Cvetu — tak sa volala dcéra Rajkova — sebe osvojiť mohol. Príde nato boj s Turkami, do ktorého idú i Gojko i Rada a v boji, v ktorom hlavne Gojko na čele Srbov sa vyznačil a i tureckého náčelníka Arslana zabil, Srbi Turkov porazia, príležitosť boja ale užije Rada a odnesie preč milú Gojkovu i ujde s ňou k Turkom, Srbov zradiac. O príhode tejto sa dozvie Gojko od sluhu Radovho a tak ešte viac popchnutý dá sa prenasledovať Turkov, dochytí ich a dochytí i Radu so svojou Cvetou, ktorý, vidiac nemožnosť úteku i nemožnosť držania Cvety, chce ju zabiť, v tom ale okamžení padne. Gojko obsiahne svoju milú, nie tak jeho verný spolubojovník Stojan krásnu Turkyňu, súdružnicu Arslanovu, ktorú Turek Tule po padnutí tohoto zdrapil a so sebou unáša, bo Stojan, prenasledujúc Turka, ju unášajúceho, padá od jeho pušky, ale zase Turkyňa táto — Chajka — netrpiac Tuleho a zaľúbiac sa do Radu, keď bol v tureckom zajatí, Tuleho na koni prebodne a potom v istote, že Rada padol, ide na bojište a tam mŕtvolu jeho nájduc, v žalosti sa pri ňom nožom prekole i k mŕtvemu jeho telu padá. Gojko ale, vezmúc si Cvetu, ide s ňou domov, berie si ju za ženu a pekne s ňou žije i štvoro s ňou synov a dve dcéry splodí, synov podaných na otca a dcéry na matku. Pán pôvodca, dôjduc sem, hovorí, že pieseň skončil.

Každá báseň je obraz svojho spôsobu. Ako z obrazu, ak má byť zdarený a opravdivé dielo umenia, idea jedna žiariť a celou jeho povrchnosťou prerážať sa musí, či je tá idea to lebo inšie: milosrdenstvo alebo láska, zápal lebo premôženie seba samého v mukách bolestných, tak musí aj jedna idea v básni sa svietiť a každá jej čiastka musí byť ňou ožiarená, alebo inými slovami, osnova básne musí byť taká, že všetky jej čiastky tvoria jeden, rozpustiť sa nemôžúci celok, bez hynutia samého celku tohoto. Báseň od obrazu len tým sa delí, že je, ako samo od seba sa rozumie, prednesená vo slovách a práve preto môže byť aj idea v nej rozvedenejšia, vo význačnom priebehu a rozvitku svojom výraznejšia a že množstvo s ňou spájajúcich sa okolností môže byť do jej osnovy vpletené, čo všetko platí najmä v básni dramatickej, zo všetkých druhov básní najúplnejšej, najrozvitejšej, ale práve preto aj najťažšej. Z tohoto ale pochopu básne samo od seba nasleduje, že všetky pobočné, s ideou samou básne tuho nespletené, alebo práve čo do nej celkom obojetné okolnosti z jej vyvedenia, ak má byť celok a dielo umelecké, vystať musia; a čo platí o básni napospol, to výslovne a hlavne platí i o druhu básní bohatierskom alebo epickom. Zato aj vidíme v básňach tohoto druhu čitateľa zaraz vtrhnutého do striedku dejov, alebo inými slovami, vidíme, že báseň zaraz začína — s pominutím všetkých predbežných, dej alebo hlavnú ideu prihotovujúcich alebo iných vedľajších nepodstatných okolností, — rozostretím bezprostredným základných nákresov toho samého obrazu, ktorý v priebehu svojom ďalšom úplne rozviesť ide.

Toto všetko nepozorujeme v básni pána Radičevića Gojko. K čomu je spredku hneď ten lov, to zablúdenie, zatáranie sa v noci Gojkovo, ten jeho sen v hore a ešte o medveďovi (!), až konečne nasleduje nato poznanie sa jeho s budúcou mu milou Cvetou? Ak mala byť Gojkova láska hlavnou vzpruhou básne, prečo tu toľko vedľajších nakopených okolností? Čo nám pán pôvodca zaraz teda nepredstavil a pár riadkami nenakreslil lásku Gojkovu ku Cvete? Ale táto láska nie je ani vzpruhou básne a tak je len zas dáka vedľajšia okolnosť, bo ona Gojka ani k ničomu nepohybuje ani nevedie, iba vari k tomu, že si ku svojej milej dovedie pobratima Radu, aby sa mu pochválil, akú má krásnu, tento ale zabudnúc na pobratimstvo, zahorí za Gojkovou milou a unesie ju. Medzitým ani Radu táto láska k ničomu neurčuje, on bojuje ako druhý Srb proti Turkom; aká vo všetkom tekavosť, neráznosť myslí i skutkov, a táto obecnosť má podať báseň bohatiersku!

Ako sme z obsahu videli, Gojko dostane milú naspäť, prebodnúc Radu, ktorý v okamžení nápadu dotuha, po romanticky Cvetu preklať chce, aby ju nikto druhý neobsiahol, ale ho Gojko predchytí. Čo sa toto stáva, ženie sa zase druhý hrdinský Srb Stojan za krásnou Turkyňou Chajkou, ktorú z ležania Arslanovho Turek Tule schytil, lež i jeden i druhý pochodí zle a Turkyňa láskou k Radoví zapálená zase sa na bojišti prebodá. K čomu, prečo sa tieto okolnosti uvodia, to vedieť nemožno, ale nestoja v žiadnom, ani v najmenšom spojení s básňou a tak stoja len preto, že sa to tak stalo alebo stať malo. Takýto spôsob básnenia, zobierajúci dohromady všetku rozvrženú a tak zlú rozličnosť, nepodá nám žiadneho obrazu, ktorý sme my ako podstatu básne vyhlásili a požadovali. A toľko smrtí nakoniec, z okamžitého lovenia a zaľúbenia povstalých! Po všetkom tomto zbehu Gojko, ako sme už spomenuli, príde konečne k cieľu svojmu, dostane Cvetu, ožení sa s ňou a splodí šestoro detí, z ktorých ako ktoré vyzeralo, ešte i to nám pán pôvodca popisuje, ide teda ešte ďalej, ako čo Mickiewicz o romantických spevcoch rieka, že končia hru zamilovanú obľúbencov s dodatkom, „že žili dlho a žili šťastne“.^[94] Práve ale tak, ako leto donášajúce ovocie už nepatrí k poézii jara, tak ani manželstvo a jeho plody už nepatria k poézii lásky, ktorá sama osebe s tým nič nemá; je to už radšej z tohoto ohľadu próza lásky i života. Pán pôvodca, predstavujúc nám i túto prózu ešte, ide až hen za hranice románu,^[95] zovšednenej poézie romantickej, ako sa nám román byť vidí.

Z dovedeného tu od nás vidno, že idey báseň táto nemá, osnovy že vzpruha jej chybuje, sa jej nedostáva, nasledovne celku žiadneho netvorí a tak básňou v pravom zmysle toho slova je nie. Je to zostavenie rozličných nespojitých okolností a v tých — všednosť obecná!

Pán pôvodca, možno, že v speve svojom prostonárodné srbské spevy nasledovať chcel, ktoré často i pobočné okolnosti do osnovy svojej zahrnujú, medzitým i tu, keď pozorovateľ básňam týmto prostonárodným sa lepšie prizrie, uvidí, že pobočné okolnosti v prostonárodných spevoch srbských sú len naoko nepatrné a konečne, že sa z nich vždy určitejšie a určitejšie hlavný názor^[96] a obraz básne vyvíja. V nevyrovnanom napr. prostonárodnom bohatierskom speve o smrti Kraljevića Marka hovorí zaraz spočiatku spev:

a tieto okolnosti sú nie nepatrné, menovite že Marko v deň svojej smrti včasráno vstal, že ten deň bola nedeľa, že milý Markovi Šarac^[98] sa potkýnal a jako vranný bohatierov Homérových, čujúc pána svojho smrť blízku, slzy ronil.^[99] Spev prostonárodný dáva Markovi v deň jeho smrti včasráno vstať, teda ešte v tíšine rannej, aby mal i príležitosť dobrú i času ešte dosť k pripraveniu sa k hodine ostatnej, naznačuje deň jeho smrti na nedeľu, na deň kresťanstva slávny, bo v ktorýže by iný deň Marko, obľúbený a chýrom roznesený bohatier národa, umrieť mohol? A konečne či by ozaj umrieť mohol Marko bez toho, že by to jeho ustavičný najvernejší druh, jeho koník Šarac, nepredcítil? Jako vidno, okolnosti tieto utešene stoja k celku, k smrti Markovej, ktorú mu ihneď víla, volajúc naňho z hory urvinskej,^[100] predpovedá. Ostatne pripustiac i to, že spev prostonárodný dakedy i nepatrnejšie a nepotrebné okolnosti do osnovy svojej vťahuje, ku ktorým by vari dakto i časté zopakovanie odpovede na spôsob predchádzajúcich rečí rátať chcel, nenasleduje z toho nijak, že by sa to i v básňach umeleckých stávať malo a mohlo. To, čo je v prostonárodnej piesni prvotný, súvislý názor, prirodzený chod rečí a vecí a ku kráse celku prislúcha, prestáva tým byť v speve umeleckom, kde viac-menej úvaha vládať má, tak ale, že sa v celku stopy jej nepoznajú. Puškin napr. v preutešených svojich bohatierskych spevoch Kavkazskij pliennik^[101] a Poltava^[102] začína v tamtej naraz predstavením bolestí a múk Rusa, v zajatí v ťažkých okovách spätého, v ktorých túžobným okom sa obracia po ďalekých, modrým šerom zastretých končinách vlasti svojej a v akých nájduc ho sličná Kaukazka, milosrdenstvom i kvapnou láskou k nemu hnutá, na slobodu mu pomáha, s ním na útek sa vystrojí a potom vidiac, že Rus len za otčinou túži a sľub svoj už daný sväte držať chce, nešťastne hynie, Rus ale sa vyslobodí. Tu bolesti a túžba neprelomná Rusa po otčine svojej sú vzpruhou básne, tieto mu k otčine dopomôžu, zato ale aj zaraz spočiatku vidíme Rusa v položení, celku básne úplne prístojnom. V Mazepovi zase vidíme starého atamana kozákov, predstaveného zaraz v najhorúcejšej láske k prekrásnej mladej dcére starého poctivého Kačubeja, čo ale aj aká je jeho láska k nej, plnšia je jeho duša ešte veľkej dumy a žiadostivejšia panovania nad voľným kozáctvom a tak i tu najhorúcejšiu lásku k dcére Kačubejovej obetuje vysoko upriamený ataman výhľadom a dumám svojim panovitým. Vidno z toho, čo za duch v ňom bol, že ho ani najvrelejšia láska, ktorú Puškin hneď od počiatku čarovne maľuje, k upusteniu ani najmenšiemu od dumy jeho nenakloní! Takto tvoria spevci umelci!

A komuže nepadol do očí v Rukopise kralodvorskom v bohatierskom speve Záboj^[103] ten jeho čarovne pekný a celku utešene prístojný počiatok:

Ten hnev a pomsta v srdci Zábojovom na utlačiteľov vlasti svojej, a zaraz spočiatku ten čierny les, tá nad ním vystupujúca skala, to obzeranie na všetky strany a ten zo všetkých strán ho ovievajúci zármutok i nad tým vyronený žiaľ: čo za krása čarovná, myseľ uchvacujúca! I náš národný, žiaľbohu, ustavične len mlčiaci spevec Samo Chalupka rozumie tomu a tak v piesni svojej Jánošíkova náumka^[104] začína zaraz s názornou maľbou väzňa junáka, ktorého nám ďalej maľovať ide:

čo má krásu v sebe nekonečnú.

Náš pán pôvodca i romantiku miecha do svojich piesní, láske kvôli ničí sväté pobratimstvo i Radovo i Gojkovo, a tu zbludzuje z poľa piesnictva slovanského. Naše básnictvo, to je pravda, nie je čistá klasická poézia, ale tým menej romantická, bo majúc i z tohoto dačo i z tamtoho, viac je ono básnictvom samým v sebe. Lež to je široká rozprávka, do ktorej sa pri tejto príležitosti púšťať nemôžeme.^[105]

Druhá pieseň Chajdukov grob toto v sebe obsahuje: Milun hajduk — mstiteľ národa svojho srbského za útisky od Turkov — s dvadsatorými svojej odvážnej družiny, „ktorým je viera tvrdšia od kameňa“, zahráža Turkom a napadá ich z hôr. Najväčší na tých stranách dráč a utiskovateľ rodákov Milunových je starý Mustafaga, naňho sa teda schystať káže náčelník družine svojej bojochtivej. Mustafaga má dcéru krásnu Fatu, pre ňu si má dôjsť dnes Mehmedbeg, aby si ju za súdružnicu odviedol, ale nechodí nič a už sa kloní k večeru, vyberie sa teda Mustafaga sám jemu v ústrety i s družinou, zanechajúc doma len dvoch sluhov. V ten samý večer vyberie sa Milun na Mustafagu, nezastrašený smrťou bratovou, ktorého už driev Mustafaga na kôl napchnúť dal, počujúc ale družina, že Mustafagu doma niet, chce sa vrátiť do hory, „ktorá ich tak rada vída ako matka deti svoje“, lež aby sa predsa darmo neunúvala, zblíži sa k pustému domu Mustafagovmu, vpadá doň, rozostaviac stráže. Nechce sa Fate za starého Mehmedbega, horekuje teda samotná a zúfa si v dome otcovskom. Vtom pripáli Milun, dorazí k nej, ona sa k nemu pritúli ako k osloboditeľovi svojmu a Milun, ktorému sa Fatino oko vrylo do duše, ju prijíma a sľub od nej, že bude jeho i kresťankou, dostáva. Družina Milunova sa medzitým rozíde po dvore, berie, čo môže, pchá do vreciek žlté dukáty i všetko, čo zapopadne, vtom ale pribehne stráž s heslom, že Turci idú a počuť už ich durkanie i strieľanie; Srbi na útek a do hory. Vidí Mustafaga, priraziac do dvora, čo sa stalo, zháňa družinu a ženie sa za Srbmi, ktorých aj na ráno na výšine jednej rozostavených zhoní a vidí mezi nimi i Milutína i Fatu. Na útok Turci, a dvadsať ich je na jedného hajduka, ale hajduci odbijú štyri razy útok s velikou stratou Turkov, lež aj hajducké pušky už umĺkajú, bo hynú hajduci; na piaty útok ešte vzmužia sa Turci a dobyjú výšinu, ale už stadiaľto nestrieľa ani jedna puška, bo hajduci ležia všetci už pobití. Milun ťažko ranený, nemôžuc viac stáť na nohách, pýta sa Faty, či umrieť chce, a keď táto s radosťou odvetí, že áno, objíme ju, potom zavraždí a hodí sa s ňou z výšiny do bezodnej priepasti, ktorá stadiaľ dostane názov „hrob hajdukov“. Na výšine ticho, len nože sa zaliskujú, ktorými Turci odrezujú hlavy hajducké, ale ešte jeden hajduk ťažko ranený pritajený žije i čaká, kým príde k nemu Turek odrezať mu hlavu. Blíži sa už a hajduk zoberie ostatné sily a Turka prepáli.

Dej prostý, hajducký, príprava k nemu dlhá, ale v niečom prístojnejšia tým, že hajduk, ktorého odvážnosť a odhodlanosť poznať máme, sa už spredku i s jeho bytom i s jeho družinou „dvadsatorými zlatými perami“ nakresľuje. Ostatne priali by sme si boli a bolo by k veci, keby sa hajducká odvážnosť a sila nie na unesení dievky tureckej a obraní^[106] pustého dvora, ale na inakších skutkoch bola vyobrazila. Len sám následok tohoto uchvátenia a orabovania Turkovho dvora, t. j. vypuklý medzi hajductvom a Turkami zúfalý a ľúty boj predstavuje nám hajduka v celej jeho neústupnosti, zaťatosti a neskrotenej sile. Keby i vypravovanie bolo k tomu živšie, maľovnejšie a nie tak jednoduché i obecné, zachvátil by hajduk inakšie myseľ s jeho odvahou a silou neskrotenou!

Do básnictva ešte teda veľa chýba pánu pôvodcovi, ačkoľvek nejdeme sa prieť o to, či môže on ten stupeň dosiahnuť lebo nie. Mladé sú to ešte sily a na dajedných miestach v opisoch vidieť obratnosť nie tak cvičenú, ako viac prirodzenú. I tam pohybuje sa pôvodca v duchu básnickom a menovite piesnictva slovanského, kde prírode, jej pohybom a úkazom predzvestovať dáva budúce výpadky,^[107] napr. o hore, kde má skoro nasledovať zahynutie hajdukov, hovorí pôvodca, obracajúc sa k nej:

Alebo:

Takéto obrátenie sa k prírode a branie významu z jej úkazov sú docela v duchu piesnictva slovanského. Rozpomeňme sa len na naše národné piesne, napr.:

Ale, ako hovoríme, pôvodcovi treba ešte veľkej náuky do básnictva i veľkej pilnosti, náuky nielen básnictva napospol a menovite národného slovanského, ku ktorého bádaniu je pomoc znamenitá nevyrovnaná zbierka piesní srbských, slovutným naším Vukom Stefanovićom^[110] zobraných, ale aj náuky života a dejov. To je pravda, že sa spevec len narodí, ale aj to je pravda, že sa ním nikto len nenarodí.

Do reči sa nejdeme púšťať,^[111] ale ľutujeme srdečne, že bratia naši daktorí Srbi so škodou slovanskosti svojho nárečia a k zatemneniu zmyslu reči tak málo vo svojom novšom neslovanskom pravopise šetria pôvodu a významu slov. Tak napr. pán Branko Radičević píše: dršce zemlja (miesto drkat će zemlja), sviće (miesto svitnut će), ja se zaljulja (miesto ja se zaljuljah), daće (miesto dat će), rasuti (miesto razsuti), sunce zadje (značí i zájde i vyjde, kde by sa v druhom páde malo písať izadje), Milun vidje e ich optekoše (miesto Milun vidje, da ich obtekoše) atď. atď. Takýto pravopis nemá v sebe pravdy a neudrží sa, škoda ale, bratia, že si sami z dobrej vôle tak štrbíte nárečie, hubíte formy, ktoré ešte sama reč má, a tak znedokonaľujete i nárečie i zmysel výpovedí, škoda, veru, bratia!