Svitanie na východe

Vojsko vykonalo svoje veľké poslanie. Zaistilo národu slobodu, lebo ho zbavilo otročiteľov. Následkom úteku notárov, neporiadkov v úradoch nastali ďalšie práce na poli dôkladného budovania štátu.

Koncom januára sa preobliekol i Havran do civilných šiat a zaujal miesto županského tajomníka v Prešove. Starostí mal veľa, ľudia so všetkými maličkosťami chodili obťažovať nové úrady, jednak, aby sa nazreli do nich, jednak, aby zvedeli niečo nového o československom štáte.

Pri nesmiernej zaujatosti Havran každý deň našiel aspoň toľko času, aby sa ukázal u Janigov. Chodieval ta a občas si zahral s Vierou, on na husliach, ona ho sprevádzala na klavíri. Otec cez deň pracoval v ateliéri, matka zaujatá bola inakšie, ostával väčšinou s Vierou. Veď šiel už ako na isté. Viera netajila sa so svojimi citmi ani počas jeho neprítomnosti a rodičia ešte hnali vodu na mlyn.

— V tom cudzom prostredí toľko som myslel na vás, Vierka. Oživoval som si spomienky na tie árie z Libuše, na stretnutie našich pohľadov a hádal som, či asi tušíte, že vás milujem… Zbožňoval som vás mysľou otroka, taký úbohý som bol, bojsa nemohol som sa vžiť do tohto prostredia, a keď padli okovy a začalo svitať, na vás som pomyslel. Prihlásil som sa k pluku, ktorý postupoval na Prešov, aby som prišiel s prvými poslami nesúcimi slobodu…

— Ach, — vzdychla Viera tíško.

— Teraz je život taký krásny, taký velebný… Hodno ho žiť, treba ho žiť!

Havran nedočkavo sa nachýlil k nej, svojimi dotýkal sa skoro jej perí a rozprával:

— Povedz mi, Vierka, povedz, že pôjdeš so mnou životom. Milujem ťa, holúbok môj zlatý…

Bozkom zapečatili svoj úmysel a od tých čias stretali sa a zhovárali istejšie.

Blaženosť viedla ich k rodičom, vyznali im svoj úmysel, prezradili lásku a matka vtedy riekla:

— Nuž, tešte sa životu, deti moje… Počkáme, kým sa vráti Vlado a potom oslávime vaše zasnúbenie.