ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nadporučík Halász od niekoľkých dní podnecoval proti Rakúsku, v zajateckých barakoch buntošil proti „zapríčiniteľom“ svetovej vojny a tak nebadane pripravoval náladu na stvorenie závislého Uhorska. Stačilo mu, keď poburujúcim slovám uverili niekoľkí mládenci, spoliehal sa na to, že títo jeho dôverníci pilne budú prikladať polená na oheň nenávisti.

V podvečer Všech svätých dostalo prešovské posádkové veliteľstvo hlásenie o uzavretí prímeria. Major Isekutz, usmievajúc sa, hladkal svoje drobné fúziky a nariadil pobočníkovi, aby tá radostná novina ešte toho dňa bola čítaná všetkým útvarom.

— No tak, nech majú chlapci potešenie, — hovoril a vytratil sa z kancelárie.

Maďarskí dôstojníci vtedy už vedeli o odboji protirakúskom a Isekutzov rozkaz považovali za vhodný získať ľudí na svoju stranu. Neuvažujúc o následkoch, rozprávali pri večernom rozkaze nezmyselné slová, že pomiatli celé mužstvo, vtedy už ochotne k hocičomu sa dať strhnúť.

Toto bol začiatok prešovskej revolúcie. — Začínala sa na uliciach okázalým prejavom uhorskej nezávislosti. Vojaci, poučení svojimi predstavenými, na korze a v kaviarňach odrezávali dôstojníkom z čiapok rozety a spevom prejavovali radosť nad končiacou sa vojnou. Dôstojníci odpárané rozety nahradzovali maďarskými kokardami.

Splašené obecenstvo nechápavo sa prizeralo na smelosť vojaka, zvedavo sa vypytovalo na príčinu jeho počínania a povrávalo si o hrozných veciach.

Odporom k životu nasýtenejší a pomstychtivejší členovia c. k. armády nedali sa omámiť sladkými slovami o neodvislosti Uhorska, zvesť o prímerí vykladali si svojím spôsobom: „Keď je koniec vojny, môžeme ísť domov. A môžeme sa i radovať a nikto nemá práva prekážať nám v našej zábave. Keď my môžeme domov, netreba ani dôstojníkov a keď tých netreba, nemajú nám čo rozkazovať. A keď nám dôstojníci nemajú čo rozkazovať, môžeme robiť, čo chceme. A keď môžeme robiť, čo chceme, tak je sloboda…“

V barakoch na Veternej ulici k večernému rozkazu nebolo treba nijakých vysvetlení. Ani si nikto nežiadal. Stačilo oznámiť, že je koniec vojny a pred dôstojníkom, rozkaz čítajúcim, neostala ani živá duša. Ako by to bol povel na obleženie kantíny. Ta sa nahrnuli všetci a vykrikovali:

— Piť nám dajte!

— Kývajte sa!

O chvíľu rozgurážení vojaci vyhnali krčmára na ulicu a v kantíne začali gazdovať sami. Naruby obrátili celú tú búdu a keď v nej nič nenašli, vyhrnuli sa aj do mesta.

Iná skupinka hádala sa na nádvorí s rozčúleným rotmajstrom Fenyvesom a veru nebrala ohľad na jeho šaržu.

— Veď je sloboda; čo nám chcete ešte i teraz rozkazovať?

— Nepýtaj sa ho, hlobni ho a nemazli sa s ním toľko.

Fenyves, naľakaný, utiekol a bol rád, že tak ľahko obišiel.

Rozjarení vojaci vnikli do skladišťa, poobliekali sa do nových šiat, do vrecka nakládli náboje a s nabitými puškami hrnuli sa na ustrachované ulice.

Radosť nad prišlou slobodou prejavovali strieľaním. Hocikde strelil niekto do vzduchu a nikomu nezišlo na um starať sa o to, či guľka nevnikne niekam do obloka poschodového domu. Celá revolučná spoločnosť sústreďovala sa v krčmách na Hlavnej ulici. Šikovnejší obchodníci narýchlo spustili rolety a schovali sa.

Lenže rozdráždenému a opitému davu tenká bľacha nebola prekážkou. Štyri roky sa ostrili bajonety na vraždenie ľudí a koľby boli tvrdé.

Opití delostrelci zdrapili na stene jednej krčmy obraz nebožtíka Franca Jozefa. Nastokli ho na bajonet a šli s ním po ulici. Jedni sa rehúňali, druhí robili posmešky.

— Podrž ho, nech mu strelím do papule, — volal so smiechom jeden revolucionár a hneď začal cieliť.

Okolo kráčal mladý poručík, ktorého urazila nemiestna poznámka. Nevediac sa zdržať, ta šiel k rozjareným vojakom a robil im výčitky.

— Čo?

— Nerozkrikuj sa tu, lebo…

— Či nám takíto zajaci rozkazovali na fronte?

— Pozrime si ho, ešte má materinské mlieko na gambe a ako sa rozdrapuje, sviniar akýsi!

— Ukáž mu, ako sme Rusov mlátili!

— Videl si už živého Rusa?

— Kopni ho do zadku!

Pán poručík zbledol strachom, triasol sa a horko-ťažko vykoktal, aby mu prepáčili, čo povedal.

— Bratku, ale hviezdičky dolu, je sloboda!

— Pusťte ho už, nech ide do matere. Nevidíte na ňom, že vyzerá, ako keby z pôrodnice utiekol?

Využijúc príležitosť, pobral sa hrdinský dôstojník a vojaci so smiechom hodili za ním obraz Jeho Veličenstva a kričali:

— Bež za ním, Francku!

Revolúcia naberala vážnych a veľkých rozmerov. Vyučení zajatci silou-mocou chceli zopakovať v Prešove, čo videli v Rusku a darilo sa im to. Nikde nenarazili na odpor. Pred nimi dlhá Hlavná ulica, v hlavách alkohol a na jazyku časté výkriky: „Nech žije sloboda!“

Z ulíc vnikal hluk i do väzničných ciel. Krik a lomoz nadobúdal z chvíle na chvíľu väčších rozmerov. Občas dav zareval a podobalo sa to revu divej zvere.

Väzni búchali na dvere a volali:

— Otvorte!

A nikto neotváral.

— Čo to môže byť?

— Iste nejaká vzbura, — mienil Janiga.

— Poďme dvere vylomiť!

Dlho sa namáhali. A keď to nepomáhalo, vyhrnuli sa všetci k oblokom a stade volali na plné hrdlá:

— My chceme von! My chceme von!

Janiga sedel učupený, nestačil vnímať valiaci sa nával myšlienok, strieľania a krik pripomínali starosť o rodinu, o osud syna a snaha ostatných neodvolateľne zvedieť, čo sa deje vonku, strhávala ho tiež na ulicu.

— Hlavou múr neprerazíte! — napomínal ich, zato i sám oproboval vypáčiť ťažké a silné dvere.

— Máte pravdu, — odvetili oslovení a dívali sa druh na druha. Zdá sa, videli v očiach napísané, že naozaj nemožno múr preraziť hlavou.

No krik väzňov bol silný a upozornil rebelantov na uliciach. Bez váhania spolčili sa niekoľkí, otvorili bránu, vnikli do chodieb a dozorcov prinútili pootvárať všetky dvere. Nastrašení dozorcovia nestačili ani odporovať, nútení boli poslušne splniť rozkazy opitého davu, ktorý volal po celom väzení:

— Sloboda je!

— Choďte domov, vojna sa skončila!

— Sloboda? — divil sa každý.

— Sloboda! — revalo razom dvadsať hrdiel.

— Domov, domov! Každý domov!

Mnohí nedali sa dlho prosiť, otvorenými dverami vybehli sťa pút zbavení otroci a obzerali sa po živej ulici. Niektorí sa zarazili, zaváhali, no po chvíli tiež vybehli a boli radi, že sa mohli nahltať trochu čerstvého vzduchu.

Jedine Janiga ostal. On nemal odvahy ujsť, utiahol sa, zaclonil tvár a nanucoval si sen na oči. V driemote zjavovali sa mu rozličné mátohy, prenasledovali ho a vyháňali za ostatnými. V cele bolo veľmi otupno, strašne pôsobiaca tichosť a tiene uličných svetiel nedovolili mu ostať, prestrašený zabudol na následky a vyšiel na chodbu. Nikto ho ani nevidel, ani nepristavil. Po dozorcoch nebolo ani slychu. Janiga vyšiel na ulicu, ukvapene sa obzeral po revolučnom meste a prihováral sa:

— Čo to? Veď je to revolúcia…

Takého hurhaju Janiga nikdy v živote nevidel. Výkriky ho desili, výstrely ľakali a nevedel smer, kade by unikol na tichšie miesto. Zavše sa zachvel a bojazlivým krokom kráčal na Hlavnú ulicu, kde vtedy už vyše päťdesiat obchodov bolo bajonetmi násilne otvorených.

Dosiaľ opité vojsko, v ktorom sa ozvala pustošiaca beštia, len z akéhosi virtušu rozbilo kde-tu oblok alebo roletňu, aby bola väčšia sláva, ale po otvorení väzníc vyhladovaní vrahovia, zbojníci a zlodeji, keď uvideli skvelú príležitosť loviť v mútnom, neuspokojili sa s rozbitými oknami, začali rozbíjať rolety, vtrhli do obchodov a kradli. Dav spočiatku len nesmelo zodvihol kde-tu vytratenú vec, no dal sa strhnúť a nasledoval trestancov.

Janiga stál ako vyjavený.

— Ste smädný? — pristavil ho opitý vojak.

— Eh, smädný nie som…

— Napite sa, — núkal ho ten a podával mu fľašu.

— Nepijem, kamarát, ja nepijem…

*

Na uliciach znamenite bolo vidieť, o čo javia ľudia záujem. Sedliacki synovia nebažili za skvostami, pozornosť obrátili na obchody so železom a prehŕňali sa v podkovách, klincoch a rozličných bezvýznamných lacných predmetoch, ktoré pri gazdovstve mohli upotrebiť. Mnohí mešťania zadovážili si vojenské uniformy a v tých šli medzi rabujúcich, do veľkých batohov nakládli, čo im padlo do oka a ulovené odnášali domov, aby žena schovávala, kým oni pracovali na novej koristi.

Vojaci konali celkom bez hlavy. Mnohí si naplnili vrecká a keď tabak, cigarety alebo iné veci, ktoré sa práve kradli, nemali do čoho klásť, predtým nazbierané veci povyhadzovali a kradli odznova. Okrem toho každý pozorne opatroval v ruke fľašu pálenky, zavše sa napil, sňal z pleca pušku, vystrelil do vzduchu a hulákal, vykrikoval. Veľa sa pilo tej noci.

— Nech žije sloboda! — volalo sa, čo hrdlá stačili.

Rebelanti vnikali i do odevných obchodov a vyhadzovali z nich na ulicu čiapky, klobúky, šaty, zvrchníky, zimníky, bielizeň a zvyšky plátna. Niektorí zhodili zo seba rovnošatu, v obchodoch sa preobliekali do civilných šiat a vybrali sa domov, do svojich dedín.

Janiga sa cítil ako v dvoch ohňoch. Srdce jeho naplňovalo sa bôľom, keď videl to spustošené mesto, usiloval sa dostať domov a nemal odvahy kráčať pomedzi strieľajúcimi. Len stál, díval sa a kradmo vždy spravil zopár krokov, až prišiel na ulicu sv. Ladislava. Vydýchol, zobral všetky sily a ponáhľal sa domov.

Bolo už na úsvite, keď zabúchal na dvere. Preľaknutá žena najprv váhala otvoriť, nastrašená sa chvela a myslela, že vnikajú k nim revolucionári, ktorým sa akiste zachcelo vypomstiť sa slovensky zmýšľajúcej rodine.

Tomáš sa ozval, hovoril takým zoslabnutým hlasom, že ho ťažko bolo i poznať.

— Ty si to? — volala. — Vierka, Vierka, vstaň, otecko ide…

Bežala otvoriť dvere, vrhla sa do náručia muža a bozkávala ho.

— Pustili ťa? Oj, len keď ťa pustili…

Janiga sadol, nohy ho akosi nechceli držať. Potom pýtal niečo teplého zajesť. Viera prišla ospalá, veď od večera oka nezažmúrila, a keď uvidela otca, nemohla sa zdržať plaču.