Svitanie na východe

Posledné dni svetovej vojny valili sa na rakúsko-uhorskú monarchiu pravidelným krokom predsmrtnej agónie. Po celej krajine volalo sa o všeobecne volebné právo, o slobodu a osamostatnenie národností. Wilsonova nota bola nečakanou sprchou a tvrdohlaví peštianski páni ešte sa nechceli spamätať.

Na reč Alexandra Vajdu a našich slovenských vyslancov na sneme odpovedali mávnutím ruky a po vynesení martinskej deklarácie na otroctvo naše natreli trochu medu, podali nám ho, aby sme necítili jeho príkrosť. Károlyiho lichotenie odvrhnuté bolo tvrdými slovami Dulovými.

*

Uhorsko sa rozpadávalo ako hruda v hrsti rozmliaždená. Noviny naširoko sa rozpisovali o udalostiach v krajine a o plánoch zahraničia. Jednotné odsudzovanie úmyslu československej vlády, špintanie obsadzujúcich vojsk, dráždilo verejnosť. Prívrženci Károlyiho peštianskej vlády trochu jemnejším spôsobom držali na uzde svojich poddaných. Vraveli o nemožných požiadavkách Dohody, ktorá kadejakým zlodejským bandám chce rozdať dve tretiny krajiny.

Aj Prešov sledoval tieto udalosti. Vypukle sa tisli do popredia a zatláčali spomienky na revolúciu.