ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po mikulášskom zhromaždení 8. decembra, na ktorom z východného Slovenska traja rečníci volali po skorom oslobodení, vracali sa naši šarišskí Slováci povedomejšie. Videli dvanásťtisíc oduševnených ľudí a množstvo slovenských vojakov, ktorí sa dobrovoľne hlásili do boja proti nepriateľským živlom, vtedy meniacim sa na boľševické čaty.

Až ich omamovali slová, ktorými sa dávalo na vedomie, že odteraz Slováci sami budú spravovať svoju domovinu. V Čechoch videli dobrosrdečných obrov, ktorí idú zlámať jarmo a nesú zlaté zore slobody.

Bol to najkrajší sen národa. Z večného spánku prebúdzajúca sa myseľ skoro ani nestačila vnímať. Srdcia naplnené boli plameňom a ústa volali:

— Nech žije sloboda, nech žijú Slováci!

— I Česi, i Slováci!

Z Ružomberka prišli slovenskí študenti. Mladí chlapci, ktorí pocítili svoju zodpovednosť a prihlásili sa aspoň tlačené slová roznášať medzi zvedavým ľudom.

Po dedinách každý sa učil spievať:

a spev ten z nevedomých ľudí robil životaschopných hrdinov. Vojna otvorila ľuďom hlavy.

Z Martina do Mikuláša, stade na Spiš a do Šariša hrnuli sa správy o rozklade Uhorska a zo západu postupovali naše vojská, aby na najvyššie miesta slovenských miest navešali slovenské zástavy. S tým životaschopným davom možno bolo vtedy divy robiť. Aj dediny, v ktorých Dvortsákova spoločnosť nasiala pochybnosť, prestali veriť v zachránenie Uhorska, a ľudia, ktorých vzali do boja proti Čechom, kývli plecom a hovorili:

— Kto nás chce mať, nech si nás vybojuje…

*

V Prešove revolučná nálada nepominula a zmaďarčené mesto nevedelo sa vžiť do tohto očakávania. Verejnosť počala sa obávať „vlastných“ a ponosovala sa policajnému kapitánovi.

Vidím, vidím, že je zlé, ale čo robiť? Úradníctvo je tiež nakazené a vojska niet…

Vtedy sa odhodlal úradne navštíviť Slovenskú národnú radu. S veľkým prekvapením vítali tohto pána v miestnostiach Tatra banky. Ustrnule sa podívali prítomní jeden na druhého, lebo nič dobrého nešípili v príchode tohto človeka. Úradní ľudia prinášali samé mrzutosti.

— Dovoľte mi, pán Thomka, — hovoril Saly v utiahnutej miestnosti podpredsedovi rady, — vyžaduje to verejný záujem i bezpečnosť obyvateľov, aby ste požiadali veliteľstvo vašej armády o skoré obsadenie Prešova.

— Až do príchodu nášho vojska o poriadok má sa starať národná stráž…

— Tak je, ale dnes je to úplne nespoľahlivý živel. Nemohol by som vám dať záruku, že nevyvolajú novú revolúciu, ak sa nepoponáhľate…

— My vás ubezpečujeme, že Národná rada vynasnaží sa vyhovieť vášmu želaniu. Závisí len od toho, či maďarská vláda bude vysielať svoje vojská proti našej armáde. Ak hej, ich príchod sa spozdí. Jednako, dúfam, na vianočné sviatky budú už viať na prešovských domoch slovenské zástavy.

— A ešte niečo. Čo bude s maďarským obyvateľstvom, pán Thomka, veľmi vás prosím, prezraďte mi niečo, denne chodia ku mne ľudia a uspokojil by som ich.

— Ubezpečujem vás, Maďari nemajú ani najmenšej príčiny na strach pred našim vojskom. My sme si vedomí, že štát na nesprávnej politike sa zrúti, nebude našou snahou mať občanov nespokojných, náš štát zabezpečí každému všetky práva.

*

Dvortsákovci medzitým utiahli sa z Prešova a svoj stan preniesli do Košíc. Keď však v Košiciach začali po slovensky šarapatiť, maďarónske obecenstvo sa proti nim postavilo, takže polícia ich musela vziať do svojej ochrany.

V možnosti zachrániť Uhorsko verili už iba zaslepenci, rozumnejší ľudia, i keď s bôľom, uspokojili sa so svojím osudom a mnohí zabili si vianočné sviatky premýšľaním: „Ostať a dať sa podmaniť Čechom alebo ujsť do Maďarska?“

Nariadenie peštianskej vlády, ktoré znelo: „Vláda ukladá všetkým verejným zamestnancom, aby zostali na svojich miestach, aby hľadeli pracovať v zhode s národnými radami československými, rumunskými, ale prísahu a sľub majú zložiť len v tom krajnom prípade, keď budú nútení k tomu násilne…“

— Barátom, barátom, ja myslím, aby sme my nečakali na tých raubírov.

— A kdeže sa podejem?

— Barátom, ja ti len toľko poviem, keď si dobrý vlastenec, nebudeš im slúžiť. Poď, pôjdeme na neohrozené územie. Ja tu neostanem…

— Vláda ti prikazuje ostať…

— Nikto ma nemôže prinútiť. A keď prídu, kto vie, či ťa nezatknú, či ťa nezastrelia. Čo si počneš? Dobre ti radím, poď.