ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dvadsiateho ôsmeho decembra v odpoludňajších hodinách sa roznieslo po Prešove:

— Počuli ste už?

— Čo?

— Prešov zajtra bude obsadený… Už sú blízko…

Táto krátka zvesť pomútila mnohé mozgy. Razom narazili tu na seba dva rozličné svety. Ľudia ako obarení chodili po uliciach, postávali, radili sa, čo robiť, ako sa zachovať po obsadení mesta a so zaťatými päsťami sa vyhrážali tým, ktorí na tvárach verejne niesli radosť a nedočkavosť nad blížením sa osloboditeľov…

Takéto rojčenia ľudia málokedy zažijú. — Vojaci v roztržitej nálade zvážali cennejšie veci na nádražie a potom v nabitých vlakoch vláčili, čo sa dalo odvliecť do Maďarska.

Prešovské ulice boli akoby zelektrizované.

Zvedavci dlho do noci zháňali správy a dráždili sa najnemožnejšími vymysleninami.

— Nesú so sebou povrazy a kto im padne do cesty, toho obesia.

— Vešajú?

— Veru vešajú a celé Uhorsko chcú obrátiť na popol.

— Bože, buď nám milostivý…

Niektorí dali sa nahovoriť a nad ránom ušli.

— Kdeže tu ostanem? Čo si ja počnem? Vojnu som prežil a teraz sa dám zastreliť?

— Radšej budem o chlebe a vode, ale ani ja sa nedám skántriť Čechom!

Na nádraží konal službu slovensky zmýšľajúci železničiar Jozef Adamec. Bol tiež človekom, ktorý vytrpel svoje za pevnú chrbtovú kosť, a teraz, keď videl odchádzať toľkých zavedených chudobných ľudí, vyčítal im:

— Ľudia, nebláznite, ostaňte!

— Maďar nemá čo hľadať tam, kde budú panovať Česi…

— A veď vy ste Slováci.

— Čože, ja krpčiarom? Ja, buta tót?

— Nuž, buta si, keď ideš.

Adamca za tie slová chceli zbiť, ale on nedbal ich roztrpčenosti, pobádaný súcitom a ľútosťou, ešte raz sa pokúsil odhovárať:

— Ja Čechov poznám. A ako Slovák viem, nikomu nespravia nič. Tu si rozkazovať budeme my sami. Ej, ľudia, ľudia, raz budete sa chcieť vrátiť, ale bude neskoro…

*

V tom čase skupinka prešovských Slovákov s krásnou zástavou na saniach šla československému vojsku v ústrety. Sotva vyšli za mesto, riekol ktorýsi:

— Poďme spievať, aby nás zďaleka čuli…

— Spievajme!

A spievali, len sa tak ozývalo na všetky strany.

— A zišlo by sa tých našich dajako privítať. Jano, ty by si mohol, si dobrý rečník.

— Čože tam vítať, podáme si ruky, povieme im „vitajte“ a bude dobre.

*

Janiga tiež vstal zavčasu ráno. Ponáhľal sa do Národnej rady, doma nemal posedenia.

— Tak sa teším, — hovoril predsedovi Rady, — div duša zo mňa nevyskočí… Neviete, o ktorej prídu?

— Bolo povedané, že o pol deviatej.

— Joj, a ešte je len tri štvrte na osem… Takým slimačím krokom vlečie sa dnes čas…

Bolo už skoro deväť a vojaci neprichodili. Janiga odel zimník a vyšiel na ulicu.

— Ešte sa mi dačo stane od nedočkavosti, — riekol a vybral sa Levočskou ulicou pešo, aby sa skorej stretol s tými, ktorí Prešovu nesú slobodu.

A keď v diali zbadal dlhé štvorstupy v rovnošate odetých ľudí, zaslzili sa mu oči, vystrel náručie a potom so založenými rukami ďakoval Bohu, že mu dožičil dožiť sa tejto chvíle.

— Ach, ako vám ďakujem, vojačkovia moji, ako vám ďakujem, že idete… Dočkať som sa vás nemohol, od rána vás čakám…

Prešovská Hlavná ulica bola nápadne živá. Od kostola po Levočskú ulicu v hlúčkoch stáli ľudia a netrpezlivo čakali na zvesť o príchode. O československom štáte nikto nemal ani poňatia, takmer všetky reči boli plodom najrozmanitejších odhadov.

V zvláštnej skupinke na ulici čakali na osloboditeľov prebudenejší študenti. Zrejme dávali najavo výraz svojej radosti a tešili sa, že odteraz budú sa učiť po slovensky.

— Však je na čase, aby sme sa slovensky učili, keď sme Slováci… Raz som slovensky hovoril na chodbe gymnázia a Jaklovszky také mi vylepil zaucho, len sa mi v očiach zaiskrilo…

— U nás v Širokom bertotovský kňaz František Majoch držal kázeň o slobode… Hovoril tak velebne, chlapci, keby ste ho boli počuli… Ľudia plakali…

— Nuž, tebe ľahko bolo byť Slovákom. Ty si mal tam pod nosom Majocha, Onderču, Čárskeho a tí ťa mohli presvedčiť…

— Hlavná vec, že sme teraz Slováci…

— Tak je! — volali. — A do maďarskej školy viac nepôjdeme!

— Nepôjdeme!

— Čo by sme tam hľadali. My predsa nebudeme Maďarom slúžiť.

— Ale strachujme sa, kto nás bude učiť?

— Kto, kto, nuž prídu slovenskí profesori, — vravel Kovár, chlapec z Moravy, ktorý sa počas vojny presťahoval s rodičmi do Prešova.

*

Vojaci vo vzornom poriadku kráčali po zasneženom asfalte. Trochu boli zarazení nemým vítaním, no uvedomili si i to, že nepriateľ predstavuje ich všade ako raubírov, zlodejov, nedivili sa.

Pred radnicou odznel povel: „Zastaviť stáť!“

Zvedaví Prešovčania i nad týmto sa pozastavili. Nikam im nešlo do hlavy, že by bolo možno komandovať vojsko slovenskou rečou. Ako vyjavení obdivovali veselých a bystrých chlapcov, všímali si ich odev, označenia hodnosti a niektorí smelší odvážili sa i prihovoriť sa.

Z balkónu mestského domu ozvali sa hlasy úradného privítania. Slovenčina sa ozývala stade, kde ju dosiaľ len hanili a potupovali. Mnohí si pretierali oči, mysleli, že to sen. Ani veriť nechceli.

— Vítame vás! — volal prešovský rečník. Doniesli ste nám slobodu, na ktorú sme tak dlho čakali…

— Na zdar! — zvolali vojaci.

Janiga sa prechádzal medzi vojakmi, núkal ich cigaretami a s každým prehovoril zopár srdečných slov. Zrazu zozadu ho ktosi oslovil:

— Zdravstvujte, majstre! Poznáte ma ešte?

— Pán, pán Havran… Vy ste to? — Objali sa dojatí.

— Dostál som sľubu, — vravel potom Havran, — povedal som predsa, že prinesiem prvý pozdrav oslobodeného človeka.

— Kto by sa bol len nazdal, kto… Oh, keby ste vedeli, aký som natešený…

— Slečna Viera mi písala, že vás uväznili… Trpeli ste mnoho? Nemučili vás?

— No, už to pominulo, to bude len spomienka. Teraz sa to už nestane.

— Veru nestane…

— A ako ste zdriečneli, ani by som vás nebol poznal. Dúfam, neobídete nás…

— Pravdaže neobídem. Keď budem mať trochu času, hneď vás navštívim.

Vojaci pobrali sa do kasární a dojatý Janiga ponáhľal sa svojim zvestovať dojmy, ako ich od rána zažíval.

Havran popoludní, keď sa mu dostalo trochu času, odbehol na niekoľko minút do Janigov.

Už ho čakali.

„Konečne,“ pomyslela si Viera.

Zastala vo dverách a nemohla sa zdržať, kým pozdraví, sama mu volala:

— Vitajte, vitajte… Tak dlho ste dali na seba čakať…

— Keď som mal službu.

— Za dva mesiace?

— Skoro dva mesiace som v službe. Ale milá služba je to. Chcel som písať, uverte, chcel som… No nebolo spojenia, nebolo času a nedalo sa otvorene písať.

— A ostanete už v Prešove? — opýtala sa Viera. Prv chcela sa hnevať pre dlhé mlčanie a poľakanie, no keď počula o vykonanej práci, bola milá a láskavá.

— Ešte nie. Ešte sme neskončili prácu. Večer chceme obsadiť Košice. Na Košice som zvedavý…

Vojsko medzitým robilo prípravy k odchodu na Košice.

A ako ostatné mestá i Košice obsadené boli bez odporu domáceho obyvateľstva. Ľudia dívali sa na nich ako na božie dopustenie, horlivejší pripínali na kabáty maďarské trikolóry, nariekali a v duchu zlorečili novým pánom svojej domoviny.

I nad Košicami zaviala slovenská zástava.

I slovenské Košice stali sa slovenskými a dostali sa pod slovenské panstvo.