ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešovčania prebúdzali sa ako z nepríjemného sna. Zalamovali rukami, bedákali a hovorili o božom dopustení.

Okolo ôsmej sa zjavil na Hlavnej ulici kapitán Sajó. Prišiel na krásnom vraníku so svojimi ľuďmi z delostreleckých kasární a prezeral si spustošené mesto. Pokrikoval a hrešil slovami nevyberanými.

Vyhlásil nad mestom stanné právo. Nariadil pochytať všetkých po uliciach ponevierajúcich sa opilcov, dal odviesť po uliciach potulujúcich sa zvedavcov a po rozhovore s policajnými úradníkmi i z bytov si dal predviesť niekoľkých ľudí, o ktorých sa predpokladalo, že brali účasť na nočnej rabovačke.

Sám, keď zbadal pri vykradnutom obchode asi štrnásťročného chlapca na smetisku preberať sa v porozhadzovanom tovare, skočil z koňa a ťahajúc svoju obeť za uši, kričal na blízkeho policajta:

— Odveďte ho! Kradne, nevidíte? Kradne…

Chlapec chcel ujsť, ale tým si iba škodil.

— Zdochneš! — zareval na neho Sajó.

*

Napätie rástlo. Ulicami chodili zostrené stráže a zatýkali každého, kto im padol do cesty. Po nočnej hrúze valilo sa na mesto nové nebezpečenstvo.

Okolo desiatej bolo vyhlásené zostrené stanné právo. Bubeník zakázal nielen chodiť, ale i z oblokov vyzerať na ulice. Ľud tŕpol. Zvedavosť lákala a nevedeli, nemohli zvedieť o chystaných plánoch kapitána Sajó.

*

Studený mráz prešiel po všetkých, nechápavo hľadeli na človeka, ktorého ráno videli prvý raz. Lež neostal tam dlho, zvrtol sa a odišiel. Strážca zavrel za sebou dvere a väzni vzrušene sa pýtali jeden druhého:

— Či sa mu rozum kýška?

„Zastreliť, zastreliť…“ znelo im všetkým v ušiach a cela razom sa zmenila v rozdráždené mravenisko. Hoci neverili v možnosti takéhoto súdu, jednako znepokojoval prísny výrok, krv sa im tisla do hlavy, nervy vyvinuli zvýšenú činnosť, mozgy prestávali sústavne pracovať, navzájom sa dráždili a iní skleslí utierali zaslzené oči.

K poludniu dozvedela sa verejnosť o krutom a neľútostnom súde. Zvesť tá šírila sa ako požiar, vnikala do domov, do duší a najbolestnejšie sa dotýkala tých, čo mali príbuzných vo väznici.

— Koho odsúdili?

— Povedzte, ľudia, koho?

Hovorilo sa o hromadnom rozsudku smrti, nikto nevedel mená odsúdených, to ešte zväčšovalo napätie.

— Vraj všetkých pochytaných zastrelia…

— Deti, deti, otca vám zastrelia…

— Ľudia, ratujte mi muža…

Zúfalé výkriky vyháňali ľudí do ulíc. Nikto nedbal vyhláseného stanného práva, nikto sa nebál nasadených bodákov, príbuzní a známi splašene behali po meste, vymýšľali spôsob záchrany. Bežali k najvplyvnejším mešťanom a orodovali o zakročenie. Niekde ich prijali, niekde vyhodili.

*

Boli dve hodiny. Zvedavá napnutosť v zajatí držala celé mesto. Zvesti o chystanej poprave rozniesli sa bleskurýchle. Z niektorých domov plač a nárek dral sa na ulice, inde, tam, kde noc narobila najviac škôd, bojazlivo sa vyjadroval súhlas s počínaním prešovského pašu. Niekoľko sadizmu a iným perverzným poklesom naklonených ľudí škodoradostne sa tešilo pripravovanej krvavej pomste. Ľudia, zvedavci, húfne sa hrnuli pred kapitanát, chceli zvedieť čas a miesto popravy.

Sajó prerazil si pomedzi nich cestu. Veď mu ustupovali, báli sa ho. Bez slova vošiel do kancelárie, zhromaždil svojich spoľahlivých vojakov a dal im niekoľko dôležitých návodov. Potom vlastnoručne písaným listom oznámil veliteľovi posádky doterajší postup svojej práce a vyzval ho k účasti na vykonaní rozsudku. Čas popravy oznámil všetkým účastníkom nočnej porady a okrem toho napísal list adresovaný na miestneho farára, aby sa poprava smela odbaviť pri múre kostola.

Listy rozoslal a kým čakal na odpoveď, dal vohnať odsúdených do zvláštnej cely a pri zostrenej stráži hovoril:

— Previnili ste sa. Vykradli ste mesto. Prezrel som si ho a žasol som, ako mohla beštia v ľudskej koži odetá spáchať dačo tak nízkeho, zvrhlého. Zaslúžili ste si trest. Spravodlivosť káže, aby ste boli pokutovaní. A spravodlivosť rozhodla sa vyčleniť vás z ľudskej spoločnosti. Vynesený bol nad vami rozsudok smrti. Pripravte sa, o pol hodiny postavení budete pred hlavne pušiek.

*

Po chvíli, keď sa spamätali, väzni ako stýrané stádo hrnuli sa k dverám a snažili sa ujsť. Tĺkli na dvere, revali. Ten rev podobal sa revu ranenej zvere, prosby umučených zneli ako prosby týraných otrokov, ktorí cítia blízkosť skazy a nemajú okrem náreku inej možnosti protestovať proti svojmu zahubeniu.

Chceli sa rozutekať, ale bodáky vojakov ich zvierali do úzkeho hlúčku. Obkľúčených hnali na popravisko, aby sa podľa želania všemohúceho kapitána Sajóa urýchlilo „posledné dejstvo“ revolúcie.

Smutný zástup šiel s povedomím určitej záhuby. Štrnásť ich stálo pred bránou posmrtného života.

Štrnásť ľudí, štrnásť životov!

Pred ošarpanou kostolnou stenou stála samozvaná Rada šiestich a niekoľko reprezentantov mesta.

*

— Sajó, povedzte, toto sú všetci? — ozval sa Isekutz. — Či v noci iba toľkíto kradli?

— Pane majore, je ich ešte zo dvadsať, tých som nechal na zajtra.

— A ba… Ihneď ich dajte doviesť. Ihneď! Budeme sa na dva razy paprčiť…

— Postavte ich k ostatným! — volal Sajó.

Keď bolo všetko v poriadku, Isekutz so založenými rukami velil:

— Skončiť!

Sajó, ako skúsený kat, dával svojim tovarišom úpravy a keď bolo všetko hotové, zareval:

— Pozor, budete zastrelení! — A hneď sa obrátil k strelcom, kázal sa im pripraviť k streľbe a do smutného ticha zakríkol: „Páľ!“

Odznela prvá salva, niektorí padli a ktorí ostali nažive (lebo katovi pomocníci neboli v streľbe vycvičení, viacerým i dva metre nad hlavami odsúdených prebehli guľky), rozutekali sa a v dave hľadali útočište. Za utekajúcimi padla druhá salva, zastihla niekoľkých, na čo sa dav rozutekal, poschovával v bránach a strhol so sebou i niekoľkých na smrť odsúdených.