ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Baraky na Veternej ulici boli zhromaždišťom z Ruska sa vracajúcich zajatcov. Ako po iných mestách i v Prešove snažili sa predstavitelia vojenskej moci oddeliť tento nespoľahlivosťou biľagovaný živel od statočného vojska. Do palácov, kde títo páni zostavovali plány nastávajúcich bojov a kde snívali o veľkom víťazstve monarchie, nedostali sa zlomyseľné poznámky rozzúreného mužstva a pri osobnom styku zásluhou prenasledujúcich rotmajstrov videli len k poslušnosti ochotné tváre a za vlasť zomrieť pripravené figúrky armády.

Keď sa tak cez predpojaté okuliare hľadelo na ducha jedných a druhých, dal sa nájsť na nich i rozdiel. V podstate však rozdielu nebolo. Domáce vojsko bolo práve takou hnilobou, práve takým rozkladným živlom ako obyvatelia barakov na Veternej ulici, lenže títo sa nepretvarovali a bez studu a bázne konali a hovorili, ako sa naučili vo veľkom Rusku zmýšľať.

— Čo s tými boľševikmi? — bolo častou otázkou veliteľstiev a kývnutie plecom bolo odpoveďou na ňu.

— Pusťme ich domov.

— Nebude dobre, k revolúcii budú podnecovať.

— Pošlime ich na front.

— Skazia ostatných.

— Držme ich na uzde a nepúšťajme medzi spoľahlivé mužstvo.

— Vzbúria sa. Tak či onak, sú nám len na škodu.

Kým sa múdrosťou obdarení páni radili o osude neskrotnej chásky rebelantov, zatiaľ v odľahlých krčmách sa stretali známi s neznámymi. Pri pohári uzaviera sa mnoho kamarátstiev a tu najčastejšie podľahnú slabšie povahy silnejším.

Rusko bolo prísnou lekciou pomstiaceho sa života, ktorá z duší ľudí vyháňala precitlivelosť a zamieňala ju sebavedomím ľudskej dôstojnosti. Na širokých ruských pláňach, kde revolúcia schvaľovala zvrhlosť, hrubosť a duševnú anarchiu, vytratil sa z mozgov i zmysel pre uvedomenie spoločenských povinností a kde luza škaredým a hrubým spôsobom vzala život najvyššieho svetského a cirkevného predstaviteľa moci, tam vlasť nemala ceny a povinnosti voči nej menili sa v záujmy o vlastnú osobu. V tej bezohľadnosti jedinec nevedel nájsť mieru, uprostred ulíc tratil sa na pustých ostrovoch pomäteného života, že si musel počínať ako Robinson na pustom ostrove.

Krv, čo striekala po uliciach a v zámožných palácoch, neprischla ešte. Hromadné vraždy, násilie na bezbrannom dave, udalosť v ipatievovskom dome v Jekaterinburgu, bezhlavosť v riadení štátu boli desiace spomienky a k nim družil sa i samotný život v zajateckých táboroch.

Koľkí z týchto do vypuknutia vojny o širokom svete nemali ani najmenšieho poňatia? Koľkí si predstavovali Rusko zemou lenivých, života neschopných ľudí, neúrodnou púšťou? Koľkí si mysleli, že Sibír je veľká pláň s večným ľadom a snehom? A, hľa, pred očami zjavil sa im bohatý i pekný svet a našli v ňom dobrosrdečných ľudí. Tí ľudia boli ako oni a často sa ich pýtali:

— Načo tá vojna? Načo to strieľanie?

— Načo?

— Ani sa nepoznáme, zhodneme sa, keď sa stretneme a strieľame sa…

— Načo?

O veciach počalo sa rozmýšľať a spoločné uvažovanie pripútalo ich k ruskému národu. Čakali hnev a našli pohostinsky otvorené dvere, čakali nenávisť a našli lásku.

— Máš, bratku, ženu? I deti?

— I ženu, i deti… A aj tu sú deti. A práve tak milé ako moje. I tu smútok a žiaľ ako u nás. Nuž načo tá vojna? Načo?

Inde príbuzného mali v zajatí, nevedeli, ako sa mu vodí, spoliehali len na ľudskosť a snažili sa odmeniť.

— Náš syn je u vás zajatý. Iste mu dobre padne, keď ho tam majú radi, i vy sa cíťte ako doma…

Potom sa strhla búrka, zavraždenie Rasputina bolo signálom príchodu veľkej revolúcie a začal sa rúcať na tisícročných tradíciách vybudovaný starý svet, aby synovia novej viery v kysnúcom chaose uplatnili svoje zásady.

Mnohí boli by sa prizerali na to krvavé divadlo i ďalej, no spomenuli si na rodný kraj, počuli vábny hlas domova a keď sa povedalo, že sú voľní, nastúpili cestu k rodnému kraju. Svedomitejší a národne uvedomelejší ostali v Rusku a odeli na seba rúcho československého legionára, temperamentnejší ponúkli svoje služby komunistom, takže zväčša prichodili domov ľudia oproti všetkému ľahostajní, alebo ktorých príliš zužovala starosť o domov.

Mnohým, keď cez červené sklíčka voľnejších mravov boli naučení hľadieť na svet, ťažko bolo vžiť sa do tesného opasku, bo viazať k akejsi poslušnosti, mnohí nemohli privyknúť, svrbelo ich telo a ubíjalo prostredie tých úzkych pomerov.

— Čo tu máš z tohto života? — povedal jeden z nich. Či som sa ja na to vrátil? Myslel som, že ma pustia domov.

— Do matere, máš pravdu, kamarát. Mali sme tam ostať.

— A čo, poďme sa hlásiť na front.

— Poďme a keď budeme na fronte, utečieme k nepriateľovi. Skúsime ešte kus talianskeho sveta. Aspoň pomyje nebudeme žrať.

— Čože budem tu hniť, i ja pôjdem s vami, — ozval sa tretí, potom štvrtý a do raňajšieho raportu nazbieralo sa ich zo dvadsať. Postavali sa do radu, jeden vedľa druhého a rad-radom hlásili: „Pán kapitán, poslušne hlásim, ja chcem ísť na front…“

— Buď rád človeče, že môžeš byť doma.

— A keď ma domov nechcú pustiť.

Pri piatom sa kapitán rozčúlil a tušil, čo v tej horlivosti väzí. Premeral si ich všetkých a povedal:

— Kto chce na front, nech vystúpi!

Vystúpili z radu.

— Dvadsať dní kasárnika. Odchod!

— Hovädo, aby ho šľak trafil, — mrmlal pôvodca plánu a bez salutovania sa vzdialil do studenej izby.

— Čo si on myslí, že sme my sopliaci? — hútal druhý.

Večer sa piati uzhovorili a utiekli. Vybrali sa naverímboha domov. Tmavá noc ich chránila pred nebezpečenstvom, dostali sa dosť ďaleko a nad ránom schovali sa v stodole u akéhosi gazdu, ktorému nacigánili, že mu nesú pozdrav od syna a odkaz, aby sa nestrachoval o neho. Sedliak im uveril, vojačkov srdečne prijal, počastoval a k večeru prepustil.

Útek ten vyvolal v barakoch rozruch. Zajatci udivene si pomysleli, že veru nasledovať treba taký príklad.

Keď ich po rozkaze zaviedli ku kuchyni po večeru, zlostne hľadeli do kotla a odpľúvali.

— My nechceme pomyje! — volali razom a rotmajstra malo roztrhnúť od jedu. Povedal čosi nemiestneho. I schytili sa rozdráždení zajatci, ulapili teplý kotol, ťahali ho po dvore a pred samou kanceláriou vyliali z neho kapustovú polievku.

Rotmajster vykrikoval, bez hlavy velil „k zemi“ a vojaci sa smiali. Vybehol i nadporučík, i ten velil a tiež darmo. Napokon zavolali veliteľa majora Halásza, ktorý v dobrej vôli nechcel sekírovať, zastal pred nimi a vyhlásil: — Chlapci, spravte raz k zemi a môžete odísť!

Urobili to so smiechom. Niektorí sa hneď vybrali do zapadlej krčmy. Zišli sa so známymi a nafukovali pred nimi dojmy z Ruska.

— Naše Uhorsko? To je proti Rusku šuviks!

— Fuj, toto má byť život?