ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa v Prešove utvorila Slovenská národná rada a začala pripravovať pôdu pre utvorenie Československého štátu, horlivý služobník peštianskej vlády, redaktor Našej zastavy Viktor Dvortsák odcestoval do Pešti a radil sa s povereníkmi Károlyiho vlády o zachránení niektorých stolíc východného Slovenska.

Dvortsáka dobre znali v Pešti. Už pred vojnou viedol úspešne akciu za pomaďarčenie východného Slovenska. Do istej miery podarilo sa mu ľahostajným spraviť ľud oproti národným veciam; jeho Zastava húževnate učila „šarišskému separatizmu“ a vždy kázala vravieť: „My sme Šarišani…“, „Šarišské Maďare…“ atď. Dvortsákove spôsoby boli dobré, jeho noviny značne rozšírené a mnohí sadali na jeho lep.

Ký div, že mu vo veľkom svojom nešťastí hovorili:

— Iba na vás spoliehame. Okrem vás niet človeka, o ktorého by sme sa mohli oprieť. Vy ste medzi tamojším ľudom obľúbený, máte noviny, pracujete, pracujte pre Boha večného, kým nebude neskoro!

I vrátil sa Dvortsák do Prešova a zvolal poradu svojich spoločníkov. S ovisnutou hlavou a jednako s pevným presvedčením, že sa dielo podarí, zišli sa kňaz Ľudovít Liptay, župný archivár Dessewffy a advokát Dr. Bulissa v redakcii časopisu a vypočuli, čo priniesol vodca z hlavného mesta.

— Je to nezmysel, čo tí Česi žiadajú, — povedal Liptay a zadúšal sa, že sám vezme zbraň a bude proti nim bojovať.

*

I Dvortsák súhlasil s týmito vývodmi, len doložil:

— Som splnomocnený samým Károlyim, keby sa nič iného nedalo spraviť, utvoríme v Košiciach alebo v Prešove Šarišskú republiku. Týmto si určite nachytáme ľudí: Čechov opíšeme ako zlodejov a zbojníkov, nacigánime o nich, že kradnú, podpaľujú, z taktiky povieme, že ani Maďari im nedali, čo mali dať, a vyrazíme s farbou: „Neverte nikomu, verte len sebe. Spravte si svoj vlastný štát. Odteraz vám nikto nebude rozkazovať.“

Najbližšie číslo Našej zastavy rozpisovalo sa o Slovjakoch a ich vzťahoch k Uhorsku. Na prvej strane objavila sa i vyfarbená maďarsko-slovenská zástava. Do čísel nastrkané boli pozvánky na verejné zhromaždenie, zvolané Dvortsákovými ľuďmi. Niektorí ľudia prečítali tie noviny, ale neverili ich táraninám. Za to zvedavosť vábila a prisľúbili sa na dvadsiateho piateho novembra do Prešova. Reku, aspoň počujú, ako svet beží.

Pred Čiernym orlom zišlo sa asi dvesto ľudí. Na balkóne sedeli usporiadatelia a škriabali sa za ušami, že malá účasť už sama o sebe je porážkou. Za to zhromaždenie otvorili, rečnili na ňom a jeden rečník rozprával medzi iným:

— Ľudze, nastali nam čežke časi! Naša Uherska krajina je vo veľkim neščescu. Všelijake zbujnici ju chcu roztarhac. Calu vojnu še podavali nepraceľovi a teraz vyskočeli zpoza bučka a volaju vas ku sebe. Jak novinki pišu, kradňu a podpaľuju a isce i vo vašich valaloch by tak robili, keby sce še nebranili. My Šarišani od tisíc rokoch žijeme s Maďarmi vov dobrim kamaratstve, každy mal v Uherskej krajine svoju šlebodu, co vy calkom dobre znace. A ja vam hutorim, dobre vam za Maďaroch bulo a dobre vam s Maďarmi budze, bo Maďare našo braca! Hutorce sami, nebulo vam dobre za Maďaroch? Hutorce, ľudze, naj švet čuje vašo slova.

— Nebulo! — volala čiastka prítomných, hoci dookola stáli žandári.

— Ba frasa!

— Ta my takemu psu neverime, co nas raz pokusal.

— Ale ja znam, že vy chcete isc s Maďarmi… Varujce še Čehoch, bo oni zradzeli krajinu vo vojne a zradza i vas…

— Ta my teraz pujdzeme s Čehami!

— Naj žiju Čehi! — volali pojedni už smelšie.

— Naj žije šleboda! Íljen!

— Dolu s Maďarmi!

— Myslím, skončili sme, — pošepol Dessewffy susedovi Liptayovi. — Hovoria ako nacvičení. Mám dojem, že sú to samí protištátni buriči. Mali by sme ich dať zatknúť.

— Dajte ich zatknúť, ja ich neberiem na svoje svedomie. Bolo by to ešte horšie.

Bolo po zhromaždení. Dav sa rozchádzal a ľudia v malých skupinách rozoberali reči rečníkov. Neurčite kývali plecami, neuspokojili sa povedaným.

*

Zo západu pravidelne bol hlásený postup československého vojska, noviny prinášali správy o chovaní sa Dohody, ktorá vtedy s Uhorskom zahrávala sa ako mačka s myšou. Tak akosi to bolo: Uhorsko bolo šachovnicou, jej politikovia boli slabší hráči a museli kráčať výslovne podľa želania protivníka.

Len Dvortsák si namýšľal, že spasí vlasť, odcestoval do Košíc a začal robiť prípravy na stvorenie Východoslovenskej republiky. Za prezidenta tejto chcel dať vyvoliť doktora Hodžu, sebe ponechal skromnú úlohu ministerského predsedu.

A do Pešti posielal pravidelné hlásenia, žobronil o dôveru a pozhovenie a ubezpečoval, že štátu zachráni Spiš, Šariš, Zemplín a Abauj. No trčali z toho rožky snáh dobrodruha; kto jeho správy čítal, usmial sa a pomyslel si:

— Slabý, slabý chlap… Nič z toho nebude…