ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po odchode slúžneho, notára, žandárov prestalo maďarské panstvo a bolo by malo prísť panstvo a či vláda ľudu, lebo sme vedeli, že už i Habsburgom odzvonili. Nikto neľutoval, neplakal za nimi. Vláda ľudu sa volá gréckym menom demokracia, a to slovo od tých čias ustavične sa spomína. Niet na svete veci, ktorú by ľudia nezneužili. Práve tak zneužívajú slobodu, lebo koľko ľudí je na svete, čo poznajú rozdiel medzi slobodou a svevoľou? Človek odpadol od Boha, prameňa života, chcel sa mu rovnať a tak všetko opanovať, upadol do otroctva svevole a stal sa nástrojom svojho a božieho nepriateľa — diabla. Keby niekto chcel tajiť, že by bol akýsi zlý duch, ktorý sa protiví moci a vôli božej, mohol sa presvedčiť o tom v tie časy, keď sa ľudia nazdávali, že nemusia nikoho poslúchať, môžu robiť čo chcú, podľa pravidla: Boha sa nebojím, človeka sa nehanbím. A tu sa už začína ríša diablova. Verných pomocníkov má diabol v alkohole, bez toho by ľudia tak nezdiveli a nestali sa dravými zvermi podľa pohanského porekadla: Homo homini lupus (Človek je človeku vlkom). Ak sloboda znamená svevoľu, tak sme slobodu mali, ale tešili sa jej len naničhodní ľudia, ktorých túžbou bolo: nič nerobiť a dobre žiť.

V Krajnom ostal som sám v celej rozsiahlej obci. Keby Krajné bola malá dedinka, bol by sa dal udržať poriadok, ale dedina roztratená, kopanice na všetkých štyroch stranách sveta, niektoré na pol druhej hodiny cesty-necesty. Nebolo možno, aby jeden človek všade bol, so všetkými sa shováral a presvedčoval ich. Doterajší predstavení neopovážili sa ani hnúť, nie to robiť akési poriadky. Čo starší a poriadnejší občania sa pouťahovali, mladší neboli ešte doma a ktorí boli, boli nahnevaní za všetky utrpené krivdy doma i na bojišti, najmä keď ich domáci trpeli biedu a nedostatok. Ako som pochodil so strážou, ktorú doterajší predstavení postavili do obecného domu, o tom bola reč, ale už ani ja nebol som bezpečný. Na prostred dediny napadli ma traja opilí kopaničiari: Pavel Kahún, Martin Konkuš a Ján Drobný, aby som im vyplatil 1000 korún, ktoré maly ich kopanice uložené v cirkevnej pokladnici. Darmo som im vysvetľoval, že ja nemám pri sebe cirkevných peňazí, lebo je to vec kurátorov, a že oni traja nie sú celé kopanice. Napokon prišiel svadobný sprievod zo Žadovice. Nenašli nikoho na obecnom dome, kde sa stavili k vôli civilnému sobášu, nuž prišli ku mne, aby som ich sosobášil v chráme bez civilného sobáša. Vrátil som sa s nimi do fary. Tí traja a či už len dvaja, lebo tretieho odviedla energická babka Macúška, šli až po faru, ale odtiaľ sa vrátili, lebo sa začali shromažďovať mladí susedia, ktorí by im boli i na chrbát nakládli. Večer prišiel na faru mladý, dobrej mysli človek (Ján Kubiš, ktorý po mojom odchode z Krajného stal sa sektárom) a hovoril mi, že mnohí v dedine sú nahnevaní, že som prijal na faru Maďarky a že sa stroja prísť v noci na faru. Odpovedal som: „Nech len prídu, aspoň uvidím, kto sú tí ľudia, čo by chceli vyhnať z domu úbohé, opustené ženy a deti.“ Upokojil som nastrašené, plačúce ženy, políhali sme si všetci v pokoji a na faru neprišiel nikto. Vedel som dobre, že by sa ma boli hanbili.

Pri týchto veciach musím pripomenúť svoju drahú, bohužiaľ, zosnulú manželku. Videla, že i mne hrozí nebezpečenstvo, najmä keď som išiel do dediny robiť aké-také poriadky, alebo aspoň sa ukázať. Nikdy však, ani najmenším slovíčkom alebo čo len prosebným pohľadom nezdržovala ma, aby som nešiel a nekonal, čo som pokladal za povinnosť. Ani nepomyslela, že by som mohol inak robiť, ako som robil, a ona konala svoju povinnosť, opatrila úbohé vyhnanky či večerou, či nocľahom, najmä čo potrebovaly pre deti. Ráno radily sa jej, kam ísť. Chcely ísť za manželom, žandárskym strážmajstrom do Vrbového, Piešťan, ale ona sa ich spytovala, akí boli k ním ľudia na Starej Turej. Povedaly, že maly dobrých susedov. Radila im, aby sa vrátily, odkiaľ prišly, lebo že kto vie, kde by manžela našly. Poslúchly. Sused, starý Bórik, zapriahol a odviezol ich na Starú Turú. Vrátiac sa, rozprával, že ich tam dobre prijali; kŕmnika opatril a hneď vrátil jeden sused, sliepky vzala do opatery Kristínka Royová, tiež ako suseda. O niekoľko dní prišla tá istá žandárka k nám. Išla z Piešťan s mužovho pohrebu. Poďakovala sa za záchranu a hovorila, že im nikto ničoho neodcudzil. Práve tak nestalo sa nič ani žandárke v Krajnom, ktorá tam ostala s malým dieťaťom za dva-tri týždne, až prišiel pre ňu jej otec z Brezna.

Tým horšie veci robily sa na obecnom dome. V noci ľudia začali brať, čo sa dalo, v notárovom byte. S povaly poodnášali veľkú zásobu zbožia (niektorí hovorili, že asi sedemdesiat meríc, 30 metr. centov). Pobrali všetku živnosť, bielizeň a šatstvo. Rabovali i takí, čo by boli mali bdieť nad poriadkom. Sobrali i svine. Jednu zaklali a rozdelili si s frontu došlí vojaci. Ešte i do fary poslali z nej výslužku, čo, pravda, moja manželka neprijala. Neprijala ani notárovu morku, ktorú jej ktorási dobroprajná osoba doniesla. Z toho vidno, ako ľudia na veci hľadeli. Notár odišiel a či ušiel, čo ostalo, je ničie a tak si to môže hocikto sobrať. Že poodnášali obilie a čo sa dalo zjesť, to by sa dalo čiastočne ospravedlniť, lebo mnohí nemali čo jesť. Ale hriešne lakomstvo bolo, že práve najzámožnejší brali bielizeň, šatstvo; kravy odviedly si slúžky. Najhlúpejšie bolo, že v noci poodnášali poškodené náradie, ktoré neskoršie, keď prišli českí četníci, museli podonášať.

Zdá sa, že vodcom pustošenia bol mladý zámočník (Ján Sadloň), ktorý chcel otvoriť i železnú obecnú pokladnicu a sobrať obecné peniaze, ale sa mu to nepodarilo. Po nočnej pohuľanke nastal krátky oddych, ale už okolo poludnia ukázali sa jednotliví vojaci z kopaníc a ozbrojení chodili po dedine. Keď bohatého Jakuba vyrabovali, šli k chudobnejším Židom. U Icíka narobili viac kriku ako škody. K Izákovi nešli, tam nebolo čo brať. Stretol som sa s nimi na prostred dediny, privítali ma krikom: „Nech žije československý štát!“ To je, reku, dobre, ale takto nezačínajme! V taký čas darmo hovoriť; boly potrebné skutky, proti násiliu sila. V dedine bolo počuť, že niektorí kopaničiari (najhorší boli „dolinári“) stroja sa prísť do dediny vyrabovať a podpáliť niektoré domy, najmä majetných občanov a bývalých predstavených. Boly to akiste len daromné reči, ale bolo treba niečo robiť, aby sa mysle upokojily a aby sme dokázali, že sa vieme i bez maďarských slúžnovcov a p. spravovať.

Premýšľajúc o tomto, stretol som sa na ceste domov s ďalším susedom Štefanom Predným, ktorý sa práve vrátil s ruského frontu vo vysokej ruskej čiapke. Spytoval sa ma, čo sa to robí. Keď som mu povedal, že niektorí prišlí s frontu robia neporiadky, začali sme sa radiť, ako to prekaziť. Dohodli sme sa zriadiť v obci nočnú stráž, ktorá by zabránila robiť neporiadky. Poveril som ho, aby našiel dvanásť mladých ľudí, ktorí by v noci strážili. Šiesti aby chodili po dedine, šiesti aby boli v žandárskej kasárni. Do stráže označil som i takých, ktorí by sa ľahko pripojili k nezbedníkom. Takto boli ináč zamestnaní a mali sľúbenú i odmenu. Ako nastala noc, ukázalo sa, že je stráž potrebná. Prišli do dediny niektorí kopaničiari, aby robili zle, ale strážnici privolali si na pomoc tých, ktorí boli v kasárni, rozohnali ich a vodcovi, už spomenutému zámočníkovi, toľko sa dostalo bitky, že ho museli domov odniesť. Toto bola jediná bitka za čas prevratu v Krajnom, ale od toho času neopovážil sa nikto prísť do dediny rušiť pokoj, i hrozby prestaly.

Bol som požiadal doterajšiu vrchnosť, aby pozvala v druhý deň, v stredu, všetkých občanov na shromaždenie. I sišiel sa zástup pred faru, ale boly to najviac ženy a deti z dediny. Z kopaníc málo. Pohovorili sme si, zaspievali „Hej, Slováci“. Najhorlivejšie spievali mladí Židia, pravda, aby sa ukázali peknými pred ľudom. Na shromaždenie prišli i vyslanci z Vrbového prosiť, aby sme napomenuli Krajňancov, najmä dolnokopaničiarov, aby nechodili do Vrbového robiť neporiadky, najmä rabovať Židov. Išli sme s nimi do susednej Podkylavy, odkiaľ tiež niektorí zabehúvali do Vrbového alebo na blízky Prašník, kde istého mladého Podkylavca i zastrelili.

Ukazovala sa potreba čím najskôr zriadiť obec, vyvoliť vrchnosť. Poslali sme poslov po celom chotári, aby sa ľudia shromaždili na štvrtok na deviatu pred obecný dom, ale skorej ešte do chrámu. Chrám sa naplnil. Prišli i Židia. Poďakovali sme sa Pánu Bohu za slobodu a prosili za pokoj. Z chrámu hrnul sa celý zástup pred obecný dom, kde už tiež boli ľudia, ktorí prišli z kopaníc neskoro alebo nechceli ísť do chrámu. Vojna ľudí od všeličoho odučila a všeličomu priučila. Shromaždenému ľudu hovoril som o slobode a ako ju majú ľudia užívať, napomínal som k pokoju a práci. Potom som navrhoval, aby vyvolili 30-členový výbor a predstavených obce. Keď to prijali, prečítal som vopred sostavený soznam výborníkov: všetkých prijali okrem jedného, ktorý býval v obecnom úrade, a vyvolili iného. Za rychtára alebo, ako sa dnes hovorí, starostu, vyvolili Jána Zmeku zo Žadovice, za podrychtára Jána Marka, za pokladníka Štefana Predného, ktorého potvrdili i ako veliteľa obecnej stráže, dokiaľ bude potrebná. Nad horami miesto doterajšieho jágra za polesného Štefana Plesníka zo Žadovice, lebo nechceli mať nad horami pána. Zle si poradili, lebo jednotlivci rúbali slobodne po horách, vozili si drevo domov, ba i do mesta na predaj a až neskoršie sa to prekazilo. Niektorí zašli si i do susedného chotára, ale zle sa im to vyplatilo. Na tomto shromaždení bol i doterajší okresný jáger Fálda, smelý, násilnícky človek. Dostával i výstražné listy, aby odišiel z obce, lebo sa mu zle povodí, ale nešiel, vytrval, a nič sa mu nestalo. Bolo to iste k vôli jeho manželke, ktorá bola rodáčka z Moravy a ako poštárka dobre zachádzala s ľuďmi, mali ju radi. Na shromaždení ľudia ako by neboli videli Fáldu, nikto mu nedal zlého slova. Usnieslo sa ešte, aby noví predstavení složili prísahu v chráme, čo sa i stalo v nasledujúcu nedeľu pri službách božích. Sprisahal som ich k vernosti našej slovenskej vlasti, lebo sa úradne nevedelo, aká bude štátna správa. Vo Francúzsku sa ešte bojovalo, Uhorsko obsadené bolo vojskom, i v Martine radili sa naši, obklopení maďarským vojskom. Prímerie, ak sa nemýlim, bolo uzavreté 11. novembra a od prímeria ku konečnému usporiadaniu alebo takrečenej konsolidácii bol ešte hodný skok.

Keď Podkylavci videli, že v Krajnom je už aký-taký poriadok, požiadali ma, aby som prišiel ta a pomohol vyvoliť vrchnosť, lebo doterajšia necítila sa oprávnenou spravovať obec, hoci starosta Daniel Gálik cez vojnu usiloval sa chrániť občanov od všetkých nerestí, ba pri ktorejsi príležitosti zachránil kováča Frndáka od uväznenia, keď ho zažalovali pre akési nerozmyslené reči, povedané vo mlyne. Ale i on sa bol pozabudol pri voľbách a ako predtým bol hlavným naším človekom pri markovičovských voľbách, keď sa stal rychtárom, nadháňal pánom, a to mu Podkylavci nemohli zabudnúť. Preto shromaždení Podkylavci nechceli pri voľbe o ňom počuť a vyvolili celkom inú vrchnosť.

Takto sme sa aspoň v obciach usporiadali, hoci nové vrchnosti ani v Krajnom, ani na Podkylave nevedely si rady. Dlho otročený ľud nevedel sa sám spravovať. Predstavení čakali príkazy shora, lebo podľa doterajších poriadkov predstavení obcí boli len vykonávateľmi rozkazov slúžnovských, ktorým sa ani jeden predstavený nezoprel, a keby sa bol zoprel, zbavili ho úradu. Z Myjavy ušiel slúžny, aj iní úradníci, sudcovia; pokladník daňového úradu chcel odniesť i peniaze, ale ho zastavili a peniaze musel nechať. Zpomedzi myjavských slovenských advokátov ani jeden sa nechcel chytiť ťažkého slúžnovského úradu, až sme počuli, že poslaný bol dr. Čičátka, Moravan, ale skorej prišli četníci, čím aspoň bezpečnosť osoby a majetku sa zabezpečila. V Krajnom nový pokladník nechcel opatrovať pri sebe obecné peniaze, v obecnom pustom dome neboly bezpečné, doniesol ich do fary, ktorá bola v celej obci jediným domom, kam sa nikto neopovážil prísť robiť nejaké neporiadky. Ja som pristal obecné peniaze opatriť vo fare, ale pod podmienkou, keď bude tam v noci stráž, lebo bolo sa čo obávať, že nejakí zlí ľudia prídu v noci a soberú obecné a s nimi i cirkevné peniaze. O svoje som sa nebál, lebo som ich nemal. Stráž bola vo fare, pokým neprišli četníci.

Zdola, z Vrbového, Piešťan, dochádzaly zvesti, že z Piešťan akési maďarské vojská stroja sa napadnúť Krajné i Myjavu a myjavský predseda národnej rady, Ján Valášek, písal do Krajného, aby sme sa prezvedeli, čo sa robí na dolných stranách. Počuli sme zvesti, že v Chtelnici zavraždili niekoľko nevinných ľudí, považskou dolinou že lietajú pancierové vlaky, v Novom Meste nad Váhom že zastrelili podslúžneho Kubínyiho miesto dr. R. Markoviča, lebo toho sa chceli Židia zbaviť. Tak to šlo so dňa na deň, nebolo istoty a bezpečnosti, pokým na príkaz francúzskeho delegáta maďarské, za židovské peniaze najaté vojská neustúpily za označenú hranicu. Vtedy sa už voľnejšie dýchalo a život prichádzal do svojej koľaje.

Istá vec, že sme na prevrat neboli pripravení. Chýbali vodcovia. Mestá boly zmaďarónčené alebo doprosta zmaďarčené; okrem Martina, Mikuláša, Tisovca, Modry, Myjavy, Brezovej nemaly sme mesta, o ktorom by sme boli mohli povedať, že je naše. Všade inde buntošil maďarský duch, po uliciach i domoch ozývala sa plnozvučná maďarčina, a to či v Trnave, Trenčíne, vo Zvolene, v Bystrici, či v Kubíne, až obzerali sa ľudia za kabátošom, ktorý sa opovážil na ulici, v hostinci, v kaviarni a inde nahlas slovensky hovoriť. Veru, keby to ešte 50 rokov bolo trvalo, neviem, či by nebol mal pravdu Koloman Tisza, že slovenského národa niet. Keby bol prevrat prišiel pred 50. rokmi, bolo by to inak, ale za 50 rokov ústavnej slobody (!) dali si naši bývalí páni záležať, aby skmásali slovenskú lipku; proti nám, ako najpoddanejším, oborili sa celou silou a darilo sa, plnily sa slová Jána Kollára:

To, že sme boli nepripravení, aby vláda prešla do rúk ľudu, malo pre nás zlé následky. Cítime ich dosiaľ a bojím sa, že pociťovať ich budeme ešte dlho.

Ale vráťme sa k poprevratovým skúsenostiam. Čo do výživy, Krajné s Podkylavou boly dosť dobre zaopatrené, okrem svetla a cukru; to sa dalo vynahradiť. Chlieb chýbal len v niektorých domoch, odkiaľ všetci mužskí boli na vojne a ženy nemohly vyrobiť. Odpomáhalo sa požadovaním zbožia z Myjavy, kde bol obilný sklad, do ktorého vozili i Krajňanci; niektorí dostali, zaopatrili sa, niektorí mali doma známych a priateľov, ktorí sa podelili s nimi. Najhoršie bolo, že mnohí výstupníci, keď nebolo pálenky, čo bola jediná dobrá stránka vojny, začali kaziť obilie pálením pálenky. Keď nemali kotlíkov, ktoré cez vojnu boli sobrali, pálili v hrncoch. Opilcovi je všetko dobré, nech len razí pekelným smradom. Niektorí šli na Moravu a odtiaľ nosili lieh, lebo tamojší liehoví baróni mali ho dosť na skladoch, posielali ho i vojsku, kým vojna trvala; tam mali veselé časy páni dôstojníci pri likéroch, koňakoch, ba i šampanskom, ktoré nikdy nevidelo Champagne — a úbohí vojaci jedli chlieb s pilinami pomiešaný, surové kapustné listy, ba i surové zemiaky. Nie div, že sa potom s takou zúrivosťou hodili na vojenské sklady, kde bolo všetkého dosť, kým oni hladovali. Túto zúrivosť doniesli si i domov a z nej sa dá vysvetliť množstvo výstupov, rabovačky, a jednako musíme si chváliť, že toho nebolo viac.

Do Krajného došlí četníci robili poriadky, ako sa dalo, habali alebo ničili prípravy na pálenie pálenky, prikázali, aby z notárskeho bytu rozchytané náradie bolo prinavrátené, čo sa i stalo. Nasnášali ľudia toho plný dvor žandárskej stanice, tak že četníci nechceli to tam trpieť a upomínali obecnú vrchnosť, aby to niekam popratala. V obecnom dome nebolo ešte bezpečnosti, lebo závory na dverách boly pokazené, nikto tam nebýval a majiteľ (bývalý notár Nozdroviczky) sa nehlásil. Obecný výbor preto uzavrel, aby obecné predstavenstvo predalo na verejnej licitácii z veľkej čiastky poškodené náradie, ako i statok a krm. Tak sa i stalo. Z utŕžených peňazí povyplácali sa sluhovia a iné trovy, ostatok uložili pre majiteľa. Bola z toho pravota; bývalý notár žaloval obecné predstavenstvo, že bezprávne, samovoľne predalo jeho majetok, ale po vysvetlení, že predstavení boli splnomocnení obecným výborom a že utŕžené peniaze odložili pre majiteľa, ktoré si mohol kedykoľvek vziať, žalobu bývalého notára odmietli a posúdili ho na zaplatenie trov.

Vyvolení predstavení dosť skoro zunovali svoje úrady, najmä pokojamilovný, len o svoje veci sa starajúci Ján Zmeko. Svolali sme obecný výbor, kde predstavení zaďakovali a hneď vyvolili sme iných. Za rychtára Martina Macúcha, za podrychtára mladého, schopného, ale ešte nevyzretého Jána Zemana, za pokladníka doterajšieho podrychtára Jána Mareka, ktorý sa nebál vziať k sebe obecné peniaze, a ja som bol rád, že som sa ich striasol. Noví predstavení neprišli už do chrámu složiť sľub, ale šli na Myjavu k novému slúžnemu a mladý p. podrychtár myslel, že môže zastupovať i notára. Začal písať obecné zápisnice, ale dlho to netrvalo. Pri prvej návšteve slúžneho Čičátku sa ukázalo, že takto to ísť nemôže. Poslali do Krajného za notára starého pracovitého a usilovného človeka, ale opilca, ktorý ani seba nevedel spravovať. A v Krajnom by bola bývala potrebná silná ruka.

Pomaly sa začaly ustáľovať nielen obecné, okresné, ale i štátne pomery. Československý štát vyhlásili za republiku, ktorej hlavou — prezidentom — stal sa toho najzaslúžilejší, profesor dr. T. G. Masaryk. Hneď sa ľahšie dýchalo, hoci bolo poznať, že nastáva nový svet, na ktorý nám starým ťažko bude privykať, lebo sme sa starali, či bude i lepší. Tu hneď spomeniem svoj pozdejší rozhovor s Andrejom Hlinkom, s ktorým som bol známy a ctil som si jeho nepoddajné národné presvedčenie. Sišli sme sa náhodou na železnici. Ja som išiel z Bratislavy, on prisadol v Trnave. Šiel zo zasadnutia Spolku sv. Vojtecha. Pýtal sa ma, ako sa cítim. Odpovedal som: „Dobre, nikto nezazerá na mňa, že slovensky hovorím alebo si lístok slovensky pýtam, a môjmu ľudu slovenskému nikto nenadáva do hoviad a buta tótov.“ Odpovedal, že sú to priskromné požiadavky, a či už myslím len na Simeonské: Prepusť, Pane, sluhu svojho! To, reku, nie; dokiaľ vládzem, budem pracovať, ale vážim si, čo sme dosiahli. Koľko ráz rozmýšľam, kto mal pravdu, Hlinka, či ja? Myslím, že obaja, každý v svojom spôsobe. Hlinka v tom, že slobodné užívanie niektorej reči je ešte nie dostatočné, aby niektorý národ bol naozaj slobodný. Ja zasa myslel som na doterajší stav, na premenu, ktorá sa stala s nami, a ďakoval som Bohu, že nás vyslobodil z duchovného otroctva. Keď som sa trochu rozhľadel po novom svete, videl som, že je iste nie tak, ako som si predstavoval, ale keď sa mi niečo nepozdáva, pomyslím si, v akom stave sme boli, a uspokojím sa, že sa to všetko pomaly vyrovná, pravda, tak, že nové, už v slobode vyrastlé pokolenie bude vedieť chrániť seba i celý národ a štát, ako sa to i ukazuje.

Môj doterajší pomer k cirkevníkom sa nepremenil. Začali síce niektorí buntošiť, že keď je sloboda, načo dávať z obecnej hory toľko dreva farárovi, ako sa dosiaľ dávalo, ale slúžny dr. Čičátka, na ktorého sa obrátili, keď vyšetril, v čom je vec, buntošníkov dokonale zavrátil, i umĺkli. V najbližšom konvente spomenul som, čo si dovolili dvaja dolinári proti mne, keď požadovali odo mňa školské peniaze, a žiadal som, aby si dolinársky okres vyvolil kurátora, ktorý by tieto peniaze (okolo 1000 korún) opatroval, a keď sa to stane, aby sa im peniaze z cirkevnej pokladnice vyplatily, čo sa i stalo. Vianočné sviatky sme strávili v pokojnej radosti. Ľud sa hrnul do chrámu, najmä s frontu prišlí vojaci, poďakovať za šťastný návrat.

V januári 1919 dostal som uvedomenie, že sa máme sísť na cirkevnú poradu do Žiliny, kam sa bola presťahovala zo Skalice dočasná slovenská vláda na čele s ministrom dr. Šrobárom, vraj „s plnou mocou pre Slovensko“. Sišlo sa nás tam asi sedemdesiat a vo veľkej sieni reálky začali sme rokovať o budúcom usporiadaní cirkvi, vlastne o dočasných, prechodných poriadkoch, lebo všetci sme boli presvedčení, že na doterajšom zriadení cirkvi nebude sa nič meniť, najviac ak bude treba odstrániť rozličné výhonky a výrastky, pochodiace zo spolitizovania a či zo zosvetáčenia cirkvi. Predpoludním predsedal na porade minister Šrobár; uistil nás, že štátna moc nemá úmyslu obmedzovať doterajšie cirkevné práva, ani odoprieť materiálnu pomoc, ktorú dosiaľ dával uhorský štát. Myslel najmä na kňazskú kongruu a doplnky učiteľských platov. Po jeho odchode predsedal Janoška s Vanovičom. Samuel Zoch, modranský farár a novou vládou vymenovaný bratislavský župan, podal svoje návrhy, ktoré sa maly predostrieť vláde, aké kroky by ona mala urobiť, aby ev. cirkev v novom štáte, v nových pomeroch mohla užívať svoje práva. O tom, či bolo treba ponúknuť vláde, aby na čas zrušila samosprávu, dá sa hovoriť i za i proti, ale či sme mohli ponechať pri moci takých ľudí, ako bol senior Terray, sen. dozorca Kubínyi Géza v Gemeri, senior Händl a sen. dozorca Ivánka v Honte a i., aby i naďalej dusili a terorizovali naše slovenské cirkve? A veď kde stáli na čele dobrí, slušní ľudia, ostali bez ohľadu na to, či boli Maďari, či Nemci, ale stratili úrady všetci seniorálni predstavení, i naši Slováci či v Nitre, či v Turci a p. My ako jednotlivci nemali sme práva nikoho pozbaviť úradu. Boli by sme museli spraviť vzbury v jednotlivých cirkevných sboroch, aby vypovedaly poslušnosť svojim doterajším predstaveným, a to by bolo bývalo horšie zlo, ako keď sme požiadali vládu nového štátu, aby pri zmenených politických pomeroch odstránila štátu nebezpečných ľudí z vplyvných miest, v ktorých sa i tak len terorom udržovali. Pravda, na čas zrušily sa i sen. a dištr. konventy a začaly sa takzv. „rady“, a to seniorálne, dištriktuálne a generálne. Miestne konventy ostaly, tak ako boly. Ohľadom dištriktov poznamenávam, že územie Slovenska podelilo sa medzi tri dištrikty: preddunajský, banský a potiský. Bola to zvláštna náhoda, že ani jeden vtedajší biskup, ba ani dištr. dozorca nebol na slovenskom území. Preddunajský (dr. Baltík) bol v Ďarmotách, banský (dr. Raffay) v Budapešti, potiský (H. Geduly) v Nireďháze. Keď však naša ev. aug. v. cirkev je teritoriálnou, t. j. ohraničenou št. hranicami, nebol by býval možný úradný styk medzi sbormi na slovenskom a predstavenými na maďarskom území. Alebo ako v Novohrade väčšina sborov (30) je na slovenskom, menšia časť (18) je na maďarskom území — tu nebola možná spoločná správa. Všetko smerovalo k tomu: akoukoľvek cestou sa oddeliť. Keď sme, pretrhnúc poradu, šli obedovať na železničnú stanicu, cestou hovoril mi Janoška: „Zdá sa mi, že robíme horšie ako cisársky patent (z r. 1859).“ Odpovedal som: „Mimoriadne časy vyžadujú mimoriadne poriadky. A konečne, čo my robíme, ani porovnať sa nedá s tými nezákonitosťami, ktoré sa popáchaly proti nám.“ O návrhoch, ktoré sa maly podať vláde, referoval dr. Ján Vanovič, ktorý sa nezdržal, aby nevsunul bod, podľa ktorého všetky súdobné výroky majú ostať v platnosti. Ako by legalizoval všetky proti našim predným mužom: Št. Daxnerovi, Pavlovi Mudroňovi, Leškovi, Fajnorovi, Čobrdovi a iným vynesené výroky. Dalo sa vycítiť, že ostrie namerené bolo proti Hlaváčovi, ktorého práve gen. konzistorium pozbavilo i úradu i kňazského charakteru. Aby som na túto na všetky strany nemilú vec niečo povedal, poznamenávam, že ako sa vojaci s frontu do Mošoviec vrátili, žiadali cirkevné presbyterium, aby Hlaváča dosadilo zpät do všetkých kňazských práv. I stalo sa tak. Presbyterium vyzvalo a či požiadalo Hlaváča, aby zaujal svoj úrad, čo on i vykonal pri súhlase všetkých dobresmýšľajúcich cirkevnikov. Vanovič, ako jurista, pokladal vec Hlaváčovu za skončenú tak, aby alebo odišiel z fary, alebo aby ho násilne odstránili. Ale Mošovčania boli inej mienky. To, čo sa robilo proti Hlaváčovi, pokladali za bezprávie a povolili len toľko, aby sa pravota Hlaváčova obnovila, čo sa pozdejšie i stalo. Hlaváča sen. konzistorium oravské odsúdilo na peňažitú pokutu, ináč v úrade ostal. O ďalšom nechcem tu hovoriť.

Na základe predostretia žilinskej porady minister Šrobár suspendoval všetkých sen. predstavených a podľa návrhu vládou vymenovaného cirkevného referenta Jána Šimkovica, seniora liptovského, vymenoval gen. cirkevnú radu, ktorá mala vyvoliť námestných biskupov, dištrikt. dozorcov i sen. predstavených, ďalej sen. a dištrikt. rady. Stav tento mal trvať do toho času, až sa síde synoda a na základe ňou donesených zákonov cirkevné sbory vyvolia seniorálnych a dištrikt. predstavených, svolané budú na sen. a dištrikt. konventy a p. Toto bolo to tak často omáľané narušenie cirkevnej samosprávy, ktorá ináč v posledných 50. rokoch bola len na papieri, lebo niektorí ľudia diktovali v cirkvi svoju vôľu. Gen. rada, vymenovaná rovným počtom z duchovného i svetského stavu a dvoch učiteľov, sišla sa počiatkom apríla 1919 v Bratislave, v župnom dome, kam nám umožnil prístup Samuel Zoch, ako bratislavský župan. Poradu otvoril referent Ján Šimkovic. Prvé bolo, že sme uzavreli, aby boly dva dištrikty: východný a západný. Ďalej vyvolili sme biskupských administrátorov. Do vých. dištriktu Juraja Janošku, do západného Samuela Zocha, za nám. dozorcu Jána Ružiaka a dr. Milana Ivanku, do seniorátov nám. seniorov a dozorcov. Odstránili sme záškodníkov a ponechali sme ľudí slušných, spravedlivých. Ostali seniori v bratislavskom mestskom (Schmidt), v nitrianskom (Sekerka), v trenčianskom (Cyril Bodický), v turčianskom (Škrovina), v oravskom (Novák), v liptovskom (Šimkovic), v spišskom (Kübecher), v abanovozemplínskom (Margócsy), v tekovskom (Bándy). Novovyvolení boli: v hontianskom (Bujna), v novohradskom (Laciak), vo zvolenskom (Slávik), v malohontskom (Kolbenhayer), v gemerskom (Hoznek), v podtatranskom (Kallát), v bratislavskom župnom (Jurkovič), v šarišskom (Slabej). Poznamenávam, že po synode, keď cirkev. sbory volily seniorov, všade temer vyvolili tých istých, ktorých gen. rada bola vymenovala. Vidno, že pri vymenovaní hľadelo sa na súcosť. Len jedného nevyvolili, lebo nechcel. Vyvolily sa i dištr. rady, ktoré maly voliť sen. rady, a tak postupne ustanovila sa dočasná správa, ale, ako už rečeno, jednotlivé sbory ponechaly si všetky doterajšie práva. V gen. rade bola porada i o tom, ako zriadiť vyučovanie budúcich kňazov, a tu hneď prijala sa mienka, že sú zbytočné dve bohoslovecké školy. Ostane len jedna, v Bratislave, s vyučovacou rečou slovenskou, lebo maďarské a nemecké cirk. sbory boly temer v mizivej menšine. Ale hneď bola i o tom reč, že sa vyhovie spravedlivým požiadavkám neslovenských cirk. sborov, aby sa i pre ne vychovávali budúci kňazi. Poznamenávam, že som sa začal zaoberať myšlienkou stať sa teol. profesorom, lebo som videl, že ako starec nebudem vládať slúžiť v takom veľkom, obťažnom sbore, ako je krajniansky, kdežto cítil som u seba dostatok duchovných síl pomáhaním pri výchove budúcich kňazov poslúžiť cirkvi i národu. Boli síce i takí bratia, ktorí by si boli želali, aby som ja bol biskup. administrátorom, ale to sa, chvála Pánu Bohu, nestalo, lebo v tých časoch nebol by som mohol konať, čo sa vtedy konať malo, ako vôbec nikdy som necítil pri sebe schopností administrovať také složité teleso, ako je dištrikt. Veď naši biskupi ani nie sú vlastne biskupmi v pravom smysle slova, ale, ako som ich bol v jednom rozhovore s nebohým biskupom Zelenkom označil: dištriktuálnymi kancelármi (kerületi irodafőnök). Niečo sa síce polepšilo, ale jednako naši biskupi majú málo času byť hlavnými duchovnými pastiermi a skutočnými episkopmi, t. j. dohliadačmi na vnútorný život sborov i jednotlivcov, najmä kňazov.

Prostred augusta 1919 dostal som od biskupského administrátora Samuela Zocha pozvanie do Modry na poradu, ako sostaviť profesorský sbor teologický, ktorého som mal byť i ja údom. Tu mi prišlo na um, ako opustiť krajniansky sbor, kde som už temer švrť storočia účinkoval. V najbližšiu nedeľu svolal som konvent, ako obyčajne, do chrámu. Temer všetci na službách božích prítomní, mužovia i ženy, ba i mládenci a panny, ostali; bolo tam niekoľko sto ľudí. Oznámil som im, že mám povolanie za teologického profesora do Bratislavy, kde by som i ďalej slúžil cirkvi božej, pravda, nielen jednému sboru, ako dosiaľ, ale celej našej ev. a. v. cirkvi na Slovensku: či ma prepustia? Stal sa hluk v chráme, so všetkých strán ozývaly sa hlasy: nie, nie! Aby som len ostal. Hovorím: „Dobre, ostanem, ale pod dvoma podmienkami. Prestanú škriepky s filiálcami pre drevo, ktoré má dávať matkocirkev Krajné, a prijmete miesto Zpěvníka Kancionál.“ Prijatie pravoverného Kancionála miesto rozumkárskeho Zpěvníka pokladal som za vec svedomia. Ja som, pravda, od počiatku, ako som prišiel do Krajného, dával spievať len piesne, prevzaté z Kancionála, ale čo, keď i tam boly opravy naľavo, t. j. popremieňané práve tie miesta a výrazy, z ktorých sa najzrejmejšie zračí čistá kresť. viera, a potom zpomedzi 840 piesní v Zpěvníku ostalo niečo vyše 200, ktoré sa môžu spievať, ostatné vypadnú pod trochu redšou riečicou. Keď som sa návštevami po domoch presvedčil, že temer v každom dome majú Kancionál a že kde doma ešte spievajú, z Kancionála spievajú, zriedka zo Zpěvníka, začal som rozširovať Kancionále a čo ochotnejší vďačne ich kupovali, tak že za niekoľko rokov predal som blízo 1000 Kancionálov. Potom začal som uvádzať Kancionál do služieb božích 4, 6, 8, 12 ráz do roka, postupne každú druhú a konečne každú nedeľu. Uznávam, že som chybil, keď som užíval Kancionál samovoľne, bez predbežného opýtania sa cirkevníkov, kým inak robieval som podľa vôle sboru. Keď bola reč o novom bohoslužobnom poriadku, vysvetlil som ho s kazateľne a odbavovali sme služby božie podľa neho. Potom som sa v konvente opýtal shromaždených, ako sa im nový poriadok pozdáva. Odpovedal menom všetkých poddozorca Ján Zmeko: „Nám sa páči, ostatné nech si vybavia pán farár s pánom rechtorom“ — a vec bola skončená. Pravda, uvedenie nového bohoslužobného poriadku nebolo spojené s peňažnou obeťou a naši ľudia radi čím najviac spevu či sborového, či liturgického. Užívať Kancionál znamenalo však pre mnohých peňažné obete. Iste i tu sa ukázalo, že biednejší, chudobnejší kupovali si Kancionále čo i za posledný groš, kým majetní žgrloši reptali, ako by pre niekoľko korún prišli o majetky. Na konvente, o ktorom je reč, niektorí mlčali, veľká väčšina však pristala, aby sa užíval Kancionál, mnohí istotne len preto, aby som neodišiel. Len pri dreve bola hádka, lebo Krajňanci chceli, aby i fílie prispievaly niečím, ako to po mojom odchode i dosiahli, lebo fílie sa zaviazaly platiť pol druhej siahy dreva. Na ten čas však menovaný hlavný slúžny dr. Čičátka, ktorý bol práve v Krajnom, prinútil obecných predstavených, že prišli do fary a osvedčili, že budú dávať drevo tak, ako dosiaľ. Na tomto základe telegrafoval som do Modry, že na poradu neprídem, profesúru neprijmem. Miesto mňa poverili dočasnou profesúrou Juliusa Bodnára.

Nechcem opisovať, čo sa robilo v novom československom štáte r. 1919, lebo som sa politikou len vtedy zaoberal, keď som musel. Myslel som, že keď máme svoj národný štát, najdú sa ľudia, ktorí sa budú starať, aby všetkým bolo dobre. Bola to azda chyba, že som sa utiahol a nešiel som medzi ľud, alebo že vôbec prestal som verejne účinkovať okrem dopisovania do Národných novín a niekoľko prednášok viac z literárneho než politického odboru. V cirkvi, v obci, nemal som, bohužiaľ, pomocníkov, na ktorých by som sa bol mohol spoľahnúť. Musím doprosta povedať, že učitelia boli len tomu radi, že nemuseli učiť maďarčinu a miesto „Isten áld meg a magyart“ mohli učiť „Hej, Slováci“ — lenže takéto veci ešte nerobia školu školou. Výnimkou bol hrachovišťský učiteľ, Nemec zo Sv. Jura, Steberle, ktorý sobral mladých ľudí, a to i z katolíkov, a nacvičil divadelnú hru i po dva razy. Bola to na Hrachovišti priekopnícka práca, lebo tamejších katolíkov nemal kto národne prebúdzať; kňazi boli alebo zjavní maďaróni alebo ľahostajní, utiahnutí, bojazliví.

Keď som prišiel do Krajného, hrachovišťským farárom bol istý Hegyi, ktorý predplácal si „Nár. hlásnika“, ale nepočul som, že by ho okrem neho niekto z jeho cirkevníkov čítal, a ja som bol v Krajnom príliš zaujatý, aby som bol stačil zaoberať sa i katolíkmi.

Počiatkom šk. roku 1919/20 premenili vrbovskú meštianku na slovenskú, pravda, s učiteľmi z Čiech a Moravy. Na šťastie boli medzi nimi ľudia, ktorí nie zo špekulácie, ale z národného oduševnenia prišli.

Hoci vyučovanie v krajnianskej škole nebolo nejako zvlášť vynikajúce, jednako naučili sa tam žiaci aspoň najelementárnejšie veci. Niektorí z chlapcov boli u mňa mendíkmi, i tam sa niečo chytilo na nich. Na moje a učiteľovo Zatkalíkovo povzbudzovanie sobrali sa niektorí naši šuhajci a dali sa zapísať do meštianskej školy. Medzi nimi bol i jeden už starší, vyučený krajčír, M. P. Učitelia meštianky zaujali sa ich, učili ich ešte i súkromne, len to schybili, že ich prijali hneď do štvrtého ročníka. Ale mysleli to dobre. S povďačnosťou spomínam správcu meštianky Chlebovského, ktorý bol skutočne dobrý chlebík pre našich šuhajcov, z ktorých niektorí šli do učiteľských ústavov a teraz dvaja sú učiteľmi v Krajnom, tak že nenaplnilo sa na nich slovo: Nie je vzácny prorok v svojej vlasti. Závisí a závisieť bude od nich, aby svojou súcosťou dokázali, že zo Slováka všetko vystane. Ako zvláštnosť pripomínam, že kedykoľvek som sa s menovaným správcom vrbovskej meštianky sišiel, vždy ma žiadal, aby som im čím najviac krajnianskych žiakov poslal, lebo že žiaci z Vrbového a blízkych dedín nie sú takí spôsobní a poddajní, ako Krajňanci a Podkylavci.

Ale i s Krajňanci, najmä s vyslúženými vojakmi, bolo dosť biedy. Koľkí si mysleli, že keď boli dva-tri roky na fronte v cisársko-kráľovskej armáde, v nebezpečenstve života, o hlade, že už všetko vykonali a nová vlasť že im musí nahradiť všetky útrapy beztoho, aby oni čo len prstom pohli. Hneď z jari 1919 prišlo vyzvanie, aby sa mladí ľudia, bývalí vojaci, hlásili za četníkov. Prihlásil sa jediný Martin Lukáč, ktorý vyslúžil si tam statočne dva-tri roky, ale pre chorobu ho prepustili. Doniesol si domov niekoľko tisícok, postavil si domec, oženil sa. A veru by boli mohli ísť aj dvaciati, bez ktorých by sa bola i obec, i rodina zaobišla a bolo by bývalo o toľko nespokojencov menej. Keď vtrhli na Slovensko maďarskí boľševici a bolo treba brániť slovenské územie pred pustošením, darmo sme vyzývali mladých ľudí, aby šli brániť vlasť pred hubiteľmi. Dostali sme odpoveď, že sa oni dosť nabojovali. Veď, reku, áno, bojovali ste, trpeli ste, ale za nespravedlivú vec; teraz máte chrániť svoj domov, svoje rodiny. Hovorili sme hluchým ušiam. Práve tak darmo hovoril i Štefan Svetský z Moravského Lieskového (v Rázusových „Svetoch“ Srdovan). Šli, myslím, dvaja, ostatní ani hnúť.

Keď je reč o boľševikoch, pripomeniem, že sme my v Krajnom o nich len počuli; až po nás neprišli. Ani sme si ich nežiadali, ale prišli až k nám utečenci pred nimi, ktorí sa mali čo obávať, že by páni údovia tretej internacionály neboli s nimi nakladali v rukavičkách, ale by boli i životom vážili. Prvý došiel môj starý priateľ Ján Vansa, predtým farár na Píle v Malohonte, v ten čas už na penzii v B. Bystrici, kde dosiaľ býva jeho pani, naša vzácna spisovateľka Terezia Vansová. Boľševici boli už vyše Zvolena, ba blízko Bystrice, za Badínom. Bystrica bola ohrožená, preto medzi inými i Vansovci odišli. V Žiline sa rozdelili; on pustil sa dolu Považím a cez Piešťany a Vrbové prišiel do Krajného, kde sme ho srdečne prijali; ona so svojou chovanicou Oľgou šla na Moravu, ale si tam veľmi nechválila. Ustarostená o svojho muža, prišla k nám a ja som ju zpolovice žartom, zpolovice s výčitkou prijal slovami: „Či ti to bolo treba? Nemohla si hneď prísť!“ Ale došli aj iní. Došli Maliarikovci z Dol. Strehovej v Novohrade, a to po pansky, na vlastných koňoch. Tí veru mali prečo utekať, lebo bývali na samej hranici a boľševici boli im temer za pätami. I prišli do ich fary a odtiaľ odniesli, čo sa dalo, a čo sa nedalo, pokazili. Došiel a či dobehol i Dežko Dzurányi, môj nástupca na Pondelku, a Ján Finďo z Váľkova, syn Ondreja Finďu, bankového pokladníka v Lučenci. Nasbieralo sa toho, ale bolo dosť miesta i vo fare i v srdci. Moja manželka vedela to všetko opatriť, potešiť a uspokojiť, ba kde bolo treba, i liečiť. Našli sa i v Krajnom i v Podkylave láskavé duše, ktoré prišly a vypomohly, ak by bol býval v čom nedostatok, hoci krajnianska fara — vďaka jej gazdinej — bola vždy dobre zásobená.

Už som spomenul, že jedinou dobrou stránkou vojny bolo, že všetku pálenku akejkoľvek podoby vyviezli na front, aby otravovali ňou vojakov, najmä dôstojníkov. Po prevrate jej tiež nebolo, a jednako minister Šrobár zakázal merať pálenku v hostincoch a krčmách, ak by bola kde. A veru bola, a to na Morave. Povestní špiritusoví baróni židovskí mali hojné zásoby a tie sa maly minúť, aby spravily miesto iným, novým. Neviem, ako sa stalo, že i proti Šrobárovmu zákazu dostal sa do obcí špiritus, ktorý rozdelili pod zámienkou, že je to pre poľných robotníkov, práve v pozdnú jeseň, keď už práce na poli nebolo. Ale stalo sa ešte horšie. Počiatkom decembra 1919 oznámil mi krajniansky starosta Martin Macúch, že prišlo nariadenie župného úradu, aby obec Krajné odobrala 2500 litrov rumu, rozdelila ho medzi občanov a, rozumie sa, i sobrala od nich cenu a zaplatila už neviem komu. Opýtal sa ma, či musia rum prevziať. Odpovedal som mu: „Nie že nemusíte, ale ani nesmiete!“ Starosta konal verne podľa mojej úpravy.

Dňa 15. decembra t. r. bola v Piešťanoch schôdzka slovenskej národnej a slov. roľníckej strany, kde sa vyjednávalo, aby sa obe strany spojily. Slovenská národná strana bola si vedomá, že väčšinu slovenského národa tvoria roľníci, preto i pred prevratom i po prevrate napomáhala podľa možnosti našich roľníkov, keď i tak mešťania, remeselníci, obchodníci a mestskí robotníci sa odnárodňovali, tak že okrem hŕstky roduvernej inteligencie mohla sa opierať len na roľníkov. Okrem už vypočítaných roduverných miest nebolo ich veľa. Mohli sme my Slováci bezpečne ostať pospolu a po nastávajúcich voľbách všetci vyvolení poslanci a senátori mohli a mali utvoriť spoločný klub a spoločne hojiť rany Slovenska. Lenže už zpočiatku mnohí Slováci začali sa držať osobnej alebo, ako sa to menuje, konjunktúrnej politiky, t. j. hľadeli sa prispôsobňovať, aby im bolo dobre, aby sa uplatnili, dosiahli úrady, hodnosti a pri tom nahabali. Na piešťanskej porade, kde boli temer všetci poprední Slováci, okrem ľudákov a soc. demokratov, ktorí sa už boli osobitne zriadili, ukázala sa centralizujúca myseľ niektorých prítomných; našli sa i takí, čo chceli z pomenovania strany vylúčiť prívlastok „slovenská“, lebo už boli nadviazali sväzky s českou roľníckou stranou. Iste preto, lebo mala peniaze na budúce voľby, a my naivní príslušníci slovenskej národnej strany mysleli sme, že na voľby potrebná je len dôvera voličov bez groša. Nevedeli sme o viazaných listinách, na ktoré bude treba celé vagóny papieru a za ne miliony korún, čím bolo vypovedané i to, že poslancov a senátorov nevolia voličia, ale strany, a tým už vopred odzvonili slobodným voľbám, v ktorých by sa mohla uplatniť mienka voličov. Nadarmo upozorňoval dr. Emil Stodola na špeciálne potreby Slovenska. Tak sa zdalo a nielen zdalo, lebo bolo to tak, že mnohí z prítomných už väzeli v jarme centralizmu a pod heslom československej jednoty zabudli, čo sú, odkiaľ sú. Slovensko bolo zabudnuté, ako je i podnes. Ako historikum pripomeniem tam prítomných, nakoľko mi ešte pamäť siaha. Boli tam: ministri Šrobár, Hodža, župani Okánik a Zoch; Matúš Dula, Vanovič, Stodola, Donoval, Zadina, Ivanka, Medvecký, Ivan Štefánik, Klčovský, ako nevolaný hosť prišiel bol farár Buček, ale toho odtiaľ vypovedali, lebo bol ľudák. Vypovedalo sa spojenie slovenskej národnej a agrárnej strany pod menom: „Slovenská národná a roľnícka strana.“ Pri pozdnom obede sedel som pri ministrovi Šrobárovi a hneď som mu pripomenul krajniansky rum. Celý sa rozpálil a povedal, aby som mu tých, ktorí ten príkaz vydali, oznámil, že ich dá hneď pozatvárať. Dobre by to bolo, myslím si, ukázať taký príklad. Na druhej strane pri mne sedel župan Okánik. Hovoril som mu tiež o tom, ale on mi začal vysvetľovať, že liehovarníci (neviem prečo sa hovorí, že lieh sa varí, keďže sa páli, alebo aspoň vyparuje, a my na Slovensku nemáme liehovary, ale pálenice) sa žalujú, že nemôžu daň platiť, keď sa lieh nemíňa. Aha, reku, už viem, odkiaľ vietor veje! Pošuškávalo sa, že niektorí vplyvní páni v Nitre prostredkovali tento nútený odpredaj a že nie celkom bezzištne. Neviem iste, koho mysleli rozširovatelia povesti pod tými pánmi, jedno však verím, že župan Okánik v tom nebol. Stalo sa to bez jeho vedomia, ako to často býva, že predstavení nevedia, čo sa robí za ich chrbtom.

Keď spomínam Okánika ako župana, pripomeniem i jeho návštevu v Krajnom v lete 1919. Prišiel v nedeľu predpoludním. Celé zástupy Kostolancov, Hrachovišťanov čakali pod krajnianskou školou. My sme boli v chráme, ale sme vyšli na čas. O 12-tej prišiel. Pri slávnostnej bráne na moste vítaly ho panny s kytkou. Ja som ho privítal nakrátko a on zo záhradky pred školou pozdravil svojím prostoduchým, vtipným spôsobom mnoho sto ľudí počítajúci zástup, a naše ženičky, keď videly pred sebou nie ako predtým ošabličkovaného alebo žandármi stráženého veľkopána, ale svojho úprimného človeka, začaly mu vtipne, žartovne skákať do reči, a on ich ešte povzbudzoval, aby len povedaly, čo myslia, aspoň bude vedieť, o čom má hovoriť. Takto hovoril na veľkom slnečnom úpeku vyše hodiny, až som ho upoteného zaviedol do fary, aby sa preobliekol, ale hneď sa pohli za ním poniektorí dotržníci, ktorí mali svoje žiadosti. On však už vedel spôsob. Vypýtal si kúsok papieru a písal, papier strčil do vrecka, a vec bola odbavená. Ináč sa to nedalo robiť. Pri obede na fare pozdravil som ho ako prvého župana, ktorý ako kosť z kosti našej navštevuje slovenské, roduverné obce, a želal som mu, aby zo županského stolca skoro vypadol, ale nie nadol, nahor, do stolice Metodovej. Tomuto môjmu prípitku všetci prítomní neporozumeli, ale iba jeden z nich, prostý roľník, nehanbil sa opýtať, čo to znamená, čo som povedal. Ostatní mlčali. Pán župan sa pekne poďakoval, ocenil príjemné ovzdušie ev. fár a onedlho naplnilo sa moje želanie. Vypadol zo županského stolca nie síce na biskupský, ktorý je v Nitre hore nad županským, ale na stolec starostu bratislavského, až prišiel na svoje pravé miesto ako kanonik a hlavný farár bratislavský. Má čo obhajovať — bratislavskú katolícku Slovač, ktorá bola veľmi zanedbaná.

Rok 1919 možno pomenovať prípravným rokom pre štátne i pre cirkevné zriadenie. Bolo treba zriadiť štát, muselo sa akosi začať. Začali tí, ktorí ho utvorili, t. j. poprední mužovia v národe; svolali do porady najsúcejších, najspoľahlivejších ľudí z Česka, Moravy, Sliezska, Slovenska, aby robili predbežné poriadky: vyvolili prezidenta a najmä porobili potrebné kroky pre riadne voľby do Národného shromaždenia. Pri poslednom stala sa chyba, že v rýchlosti začali napodobňovať cudzozemsko, najmä Francúzsko, s volebnými listinami, a ešte prevýšili i Francúzov všeobecným, neobmedzeným volebným právom, tak že polovica voličov ani nevedela, v čom je vec, na koho vlastne hlasujú, lebo na liste boly celkom neznáme mená. Volily takrečené strany a nie voličia, ale toto sa môže napraviť, nech len bude dobrá vôľa. I novozriadené cirkevné rady začaly robiť prípravy na zákonodarnú synodu, ktorá sa sišla počiatkom roku v Trenč. Tepliciach.

Rok 1919 stal sa nám smutno pamätným neočakávanou smrťou jedného z našich osloboditeľov, nášho Slováka, francúzskeho generála dr. Milana Štefánika. O rodine Štefánikovej na Košariskách a mojom pomere k nej som sa už zmienil, o pôsobení Milana Štefánika vo vojne mnoho sa písalo, preto ja poznačím len niečo o jeho smrti. 4. mája 1919 vybral sa z Talianska do svojej i ním oslobodenej československej vlasti, tak, ako sa bol sľúbil v Krajnom mojej nebohej manželke, na eropláne. Bohužiaľ, naplnilo sa v skutku jej prorocké slovo, nedošiel. Nevysvetliteľnou nehodou práve nad samým letišťom prišiel o život. Jeho matka, ktorá nás v Bratislave často navštevovala, bola presvedčená, že sa stal obeťou nejakého atentátu. To som jej nijako nemohol vybiť z hlavy. Vtedy ešte komu by bolo prišlo na um odstrániť ho ako nepohodlného a kto by sa bol opovážil?

Akokoľvek sa stalo, stalo sa. Ja hneď na druhý deň dostal som zprávu z Košarísk i vyzvanie od tamojšieho farára, môjho bývalého kaplána, Michala Valáška, aby som pri pohrebnej počestnosti kázal. Chystal som sa na to. Hneď mi prišla na um podobná vec. Ako vodca ľudu izraelského, Mojžiš, doviedol ľud svoj do zeme zasľúbenej, ale sám do nej nevošiel, videl ju len s vrchu, i Štefánik mohol len svrchu vidieť oslobodenú vlasť, do nej nevošiel živý, iba vysoká mohyla na Bradle hlása jeho sebaobetivú lásku, dokiaľ ľudia nezabudnú. Závisieť bude od toho, či sa Štefánikovmu ľudu bude vodiť dobre alebo zle; ak zle, iste zabudnú na jeho obeť a kamenná biela mohyla bude kameňom urážky. Pravda, nepomyslí nikto, že tomu nie je náš Štefánik na vine. A ja, keď som ľutoval a vždy ešte ľutujem smrť tohoto zvláštneho, vynikajúceho človeka, myslím si, že jemu nestala sa krivda; pre neho, pre jeho povesť nemohlo sa stať nič lepšieho; takto stojí pred očami žijúcich i potomstva ako za svoj národ sa obetovavší hrdina, obtočený slávnou aureolou. Poznal som málo ľudí, ktorí by boli takí príjemní v obcovaní, že pôsobili takým okuzľujúcim dojmom. Hovorili o ňom, že je chorý, že, ako sa hovorí, duša chodí do neho len spávať, a jednako, hoci nebol ani postavou ani výzorom pekný, v čas jeho pobytu v Taliansku mladá markýza z predného talianskeho rodu zamilovala sa do neho a zasnúbila sa s ním. Mali ushovorený i čas sňatku, lebo mala prihotovené sobášne šaty, ktoré po smrti snúbencovej darovala jeho sestrinej dcére a tá sa v nich sobášila. Prišla z Talianska navštíviť hrob a matku snúbencovu. Dojímavé bolo, že matku oslovila slovensky: „Mamička, ľúbiš Žulietu?“ Istá vec, smrť Štefánikova veľmi poškodila nášmu národu i celému štátu; možno, že by sa bolo vyhlo mnohému zlému, do ktorého sme prišli, hoci málo zdolie jeden-dvaja proti mnohým. Ani sám pán prezident T. G. Masaryk pri všetkej svojej príslovečnej statočnosti a politickom bystrozraku nevládze zamedziť mnoho takých vecí, o ktorých sám vie, že sú zlé.

Bol som svedkom smútočnej manifestácie nášho ľudu pri pohrebe Štefánikovom. Kázal som na Brezovej i na Košariskách, vonku, pred tisícimi prítomnými evanjelikmi, katolíkmi; videl som hlboký žiaľ mladých i starých, na dôkaz, že Slováci pochovávali jedného zo svojich najpodarenejších synov. Poznačím tu jednu epizodku. Po kázni na Košariskách vošiel som do fary a prišli ta za mnou vtedajší predseda Národného shromaždenia Tomášek a podpredseda Udržal. Keď sme sa oboznámili, povedal som, že by nebohý Milan sotva bol privolil na taký hrob na vrchu, bol by radšej odpočíval dolu v cintoríne pri svojom apenkovi. Na to mi Tomášek odpovedal: „Keď slúžil cez celý život svojmu národu, nech mu slúži i po smrti!“ Z Brezovej na Košariská šlo všetko pešo. Kdeže by sa pre toľké zástupy čo len z inteligencie bolo našlo povozov! Len ja som si zrekviroval jeden. Ku mne prisadol Janoška; odrazu vstane a hovorí mi: „Pozri, aká to krása!“ Nevedel som, čo myslí, pozrel som, a pred nami ako velikánska, bielym kvietím posiata lúka, také boly stá, ba tisíce našich žien a diev v bielych čepcoch, ručníkoch a rukávcoch. Mne to, pravda, nebolo nič divného, vídaval som to, čo i v menšej miere, v Krajnom každú nedeľu, ale on toho v Orave a Liptove nevídal.

Prichádzam k opisovaniu 1920-ho, pre náš štat i pre cirkev, ale i pre mňa osobne takého pamätného roku. Veru by sa mi na Nový rok nebolo snívalo, kde budem svätiť Sylvestra. Neviem, či na Nový rok a či na Tri krále prišiel pred službami božími jeden zo zámožnejších, ale vždy s niečím nespokojných cirkevníkov a žiadal ma, aby som zpät uviedol Zpěvník, lebo mnohí nemajú Kancionál a tak v kostole spievať nemôžu. Povedal som mu príčiny, pre ktoré som začal užívať Kancionál, poukázal som na vnútorné nedostatky Zpěvníka, ale že ak chce, nech túto vec prednesie na výročnom cirkevnom konvente, tam nech sa o tom rokuje a rozhoduje, hoci práve minulého roku v auguste uzavrel konvent, aby sa užíval Kancionál. Pravda, bol v tom i fígeľ. Myslel si tento cirkevník a jeho spoločníci, že už i tak neodídem, keď som vlani neodišiel, a tak bez obavy môžu vykonať čokoľvek proti mojej vôli. Výročný konvent účtový býval 2. februára na sviatok Očisťovania Panny Márie po službách božích v chráme. I teraz bolo v chráme niekoľko sto ľudí a ja som ich tak priučil, aby i ženy, ba i mladí obojeho pohlavia ostali i na konvente. Prečítaly a prijaly sa sborové účty. Potom vstal spomenutý cirkevník M. Č. z Vápeniek a celkom slušne predniesol, aby sa Zpěvník znova užíval. Vstal i druhý, želal si to isté a poznamenal, že oni ma i teraz tak radi majú, ako ma pred 20. rokmi volili, ale aby som v tom jednom povolil, lebo mnohí nemajú Kancionál a tak v kostole nemôžu spievať. Ja som vysvetlil, prečo sme začali užívať Kancionál. Neposlúchli, až prišlo na hlasovanie; priatelia Kancionála dali sa zastrašiť, lebo M. Č. pred konventom chodil po domoch a vyhrážal sa. Časy boly i tak nepokojné, mysle pobúrené. Veľká väčšina prítomných osvedčila sa za Zpěvník a aby v chráme nebol nepokoj, užíval sa Zpěvník znova. Pravda, vždy sa spievaly piesne, prevzaté z Kancionála. Pre mňa to bola veľká rana, veľké sklamanie, že temer štvrťstoročia kázal som nadarmo čisté Slovo božie a podľa možnosti usiloval som sa i životom ukazovať, aké má byť obcovanie podľa Slova božieho. Nenašiel som porozumenie a od tých čias stal sa mi i chrám boží ťažkým bremenom. Konal som úradné povinnosti nasilu a umienil som si hľadať príležitosť, aby som mohol odísť. Nevedel som ešte ako, ale Pán ukázal mi cestu.

Počiatkom r. 1920 bol popis voličov na základe nového volebného zákona. Popísať bolo treba všetkých vyše 21-ročných bez akéhokoľvek obmedzenia. Mal som vykonať popis v krajnianskom chotári, a to za niekoľko dní. Sobral som starého notára a učiteľov, lebo bolo treba urobiť viac odpisov. Dal som zavolať prísažných a vôbec ľudí, ktorí poznali tú časť chotára, kde sa popisovalo. Diktoval som podľa domových čísel a tak za niekoľko dní sme prácu skončili. Ale bolo treba i povedať ľuďom, čo majú robiť pri voľbe; rečnil som na shromaždení ľudu v Krajnom, kde mi pomáhali aj iní, v Podkylave, kde pomáhal učiteľ z vrbovskej meštiansky, Čech, v Hrachovišti a v Kostolnom s nebohým bratom Drobným. Tam sa už zjavne ukázali soc. demokrati a či vlastne komunisti. Predsedal som na Myjave okresnej porade slovenskej národnej a roľníckej strany, vôbec čo som mohol, konal som, aby náš ľud voľbami neškodil sám sebe. Prišiel pred voľbami na Myjavu i minister Šrobár s dr. Ivankom. Hoci bol fujak, shromaždilo sa pred mestský dom na stá ľudu a vydržali až do konca. S toho istého balkóna, s ktorého rečnievali pred voľbami vládni kandidáti maďarskí, rečnili sme i my. Nakrátko predstavil som rečníkov, ministra Šrobára, dr. Ivanku, Juliusa Bodnára. Trvalo to dosť dlho, Šrobárovi skákali do reči niektorí podslúžnym dr. Dvořákom organizovaní socialisti a či vlastne komunisti, ale ten ich odbavil, aby počkali, kým skončí. Potom odpovie na otázky. Nečakali, ale odišli. Po dlhom, temer dvojhodinovom rečnení mal som zakončiť schôdzku. Povedal som, aby sa nebáli, že nebudem im dlho hovoriť. A tu sa ozvaly hlasy z ulice, kde stálo obecenstvo: „Však vás my radi vidíme!“ Poďakoval som sa i za to, ale i za ich trpelivosť a zakončil som slovami: „A teraz dolu čapice!“ a začal som spievať „Nad Tatrou sa blýska!“ Celá ulica sa rozspievala a potom na moje napomenutie sa všetko rozišlo.

Keď spomínam voľby, musím povedať, prečo soc. demokrati dostali v myjavskom okolí toľko hlasov. Len pred niekoľkými rokmi vystupoval i po tri razy v myjavskom okrese ako kandidát poslanectva, ako už o tom bola reč, dr. Julius Markovič. Jeho syn, Ivan, vstúpil do strany soc. demokratickej a začal agitovať v jej prospech práve v myjavskom okrese. Koľkí ani nerozumeli, čo hovorí, ale, že bol Markovič, šli za ním a oddali volebné lístky, na ktorých bolo jeho meno. Ale po voľbe nastalo vytrezvenie, zavedení presvedčili sa, že sa sklamali. Pravda, sľubovalo sa všeličo, najmä od platených agentov, že soc. demokratom nebudú sa rekvirovať kravy ani obilie, že budú sklady na múku, odev, obuv, vôbec nastane raj na zemi, pravda, len pre tých, ktorí budú hlasovať na soc. demokratickú stranu. Nedivme sa, že to sviedlo mnohých, zažiadali si z toho dobrého, ktoré však nedošlo, zamrzlo kdesi na ceste, hoci bola jar. Pri týchto voľbách pripomínam, ako som prišiel ku kandidácii bez vedomia. V Krajnom i na Podkylave začaly sa sbierať podpisy za moju kandidáciu. Nasbierali ich vraj poldruha tisíc, ako mi povedal v okresnom výbore prítomný Daniel Gálik. Bol som na senátorskom liste trnavského okresu kandidovaný na prvom mieste, na žiadosť tam prítomných roľníkov. Keď však dva volebné okresy volia senátorov na jednom liste, mali by byť na prvom mieste a či na prvých miestach tí, ktorých okresné výbory ta postavily. V martinskom okrese bol na prvom mieste Matúš Dula, v trnavskom ja. Mal som prísť na druhé miesto a tak by ma boli vyvolili, ale pri konečnom sostavovaní potisli ma na piate miesto a z našej strany vyvolení boli len dvaja: Dula a Vlček. Toto nepripomínam preto, že by som za senátorstvom želel; bol by som si rozmyslel, či to mám prijať, ale preto, aby som ukázal, ako sa u nás od počiatku plnila vôľa ľudu.

Po voľbách do Národného shromaždenia, pri ktorých zvíťazili soc. demokrati v neočakávanej miere, poďakoval sa minister Šrobár a na jeho miesto prišiel dr. Ivan Dérer, ktorý nariadil, aby sa vyvolili obecní zastupitelia podľa výsledku volieb do Národného shromaždenia, to jest, aby v obecnom zastupiteľstve maly jednotlivé strany po toľko zastupiteľov, koľko hlasov oddaly pri predošlých voľbách. V Krajnom mali soc. demokrati asi 3 hlasov, národno-roľnícka 1. Hlavný korteš soc.-demokratický Štefan K., legionár, sostavil kandidátku obecných zastupiteľov zo strany soc. demokratickej, i z druhej strany boli povolaní v pomere oddaných hlasov. Sišlo sa prvý raz zastupiteľstvo. Medzi soc. dem. boly aj dve ženy, ktoré sa divily, kto im urobil takú hanbu, čo ony vlastne tam hľadajú. Ale i mužskí začali sa dopytovať, kto ich vyvolil. A keď im podnotár Húska vysvetlil, že vyvolil a povolal ich Štefan K., lebo sú soc. demokrati, osvedčili sa, že sú oni národní ľudia a rozišli sa, tak že musel prísť slúžny z Myjavy a v obecnom shromaždení dal vyvoliť obec. zastupiteľstvo bez ohľadu na strany. Tak sa začala i prestala v Krajnom soc. demokracia, pravda, miesto nej zjavili sa pozdejšie komunisti.

Počiatkom júna 1920 pozvali ma do Trenč. Teplíc, ako úda synodálneho výboru. Tam sme za tri dni rokovali o návrhu zákonov a či ústavy cirkevnej, ktorý mal prísť pred synodu. Svetskí páni sa roztratili, mali svoje práce, z ktorých žili, ostali sme v posledný deň už len piati kňazi: Janoška, Zoch, Šimkovic, Palic a ja. Sberal som sa už i ja domov. Keď som sa lúčil, opýtal sa ma Šimkovic, či by som teraz prijal teologickú profesúru. Odpovedal som, že by som prijal, ale hneď som doložil, že by som nechcel prísť do nijakej srážky s Bodnárom, lebo som bol vycítil z predošlých rozhovorov, že neboli s ním akosi spokojní. Dostal som odpoveď, že je to nie moja vec. Uznám, že som cítil isté uľavenie a videl som prst boží, ktorý mi ukazuje novú cestu, ako sa stať užitočným, keď som sa cítil ako trosečník, pravda, nie v tom smysle, ako by mi bol býval pobyt v Krajnom znemožnený. Moji cirkevníci v Krajnom ako by cítili, že sa mi stala krivda, boli zväčša ku mne prítulnejší, návšteva chrámová práve tak početná, ako predtým, ak nie početnejšia, ale ja som sa už necítil medzi nimi domácky ako kedysi. Akási cudzota vkradla sa medzi nás. Cestou domov začal som uvažovať, či tým, že prijmem ponúknutú profesúru, neurobím tomu, na ktorého miesto by som mal prísť, krivdu, hoci všetkých profesorov vyvolili len dočasne, na jeden rok, a farári podržali si svoje fary, tak i Bodnár. Jednako ma to nepokojilo. Keď som prišiel domov, odpísal som Bodnárovi, že mi ponúkli profesúru, či sa on azda vzdáva. Dostal som odpoveď, že sa dohovoríme v Bratislave počas dištruktuálnej rady západného dištriktu. Ja som nebol údom tej rady, nemal som tam čo hľadať, ale k vôli rozhovoru s Bodnárom šiel som. Sišiel som sa s ním, ale on ani slova. Konečne som sa ho spýtal, čo je s profesúrou. Odpovedal mi, že veď uvidíme, ako to bude. Z toho som nezmudrel, ale keby mi bol úprimne povedal, že chce byť i ďalej profesorom, veď skúsil, že som mu bol oddávna oddaným priateľom, bol by som porobil poriadky, aby moje meno ani do spomienky neprišlo. Takto nechal som celú vec, ako by sa nič nebolo stalo. Nikomu som o tom nepísal, ani nehovoril.

V neistote a v očakávaní strávil som celé leto. Pripravoval som sa na všeobecnú pastorálnu konferenciu ako predseda i ako kazateľ, keď došlo pozvanie do gen. rady na 30. september 1920 do Turčianskeho Sv. Martina. Ja som podľa toho svolal všeobecnú konferenciu na 29-ty september. Ráno boly služby božie, na ktorých som kázal. Potom čítal Janko Slávik pútavú prednášku o Jánovi Husovi. O 4-tej popoludní bola pastorálna konferencia v župnej dvorane, na ktorej bol i Ján Pelikán z Ameriky. Chodil po Slovensku propagovať cirkev od štátu celkom neodvislú, s prísnou luteránskou praxou pri Večeri Pánovej, najmä s prihlasovaním sa u kňaza pred prijímaním. Bol i v Krajnom; v nedeľu pri službách božích prednášal a popoludní kázal. Vtedy si vyžiadal odo mňa, aby som mu ako predseda konferencie dovolil prihovoriť sa shromaždeným na konferencii. Ja som mu povolil 20 minút. Po mojej otvárajúcej reči hlásil sa k slovu. Začal príliš obšírne a 20 minút sa skončilo skorej, ako pristúpil k tomu, čo chcel povedať, tak že už niektorí netrpelivejši žiadali ma, aby som vyzval Pelikána, aby skončil. Vtedy práve naši cirkevní pohlavári boli začali nadpriadať priúzke styky s českobratskou cirkvou, ktorá zasa pustila sa do súdruženstva s Voľnou myšlienkou. Pelikán dotkol sa i tohoto a, rozumie sa, vyvolal odpor. Keď skončil, opýtal sa ho Janoška, či je pravda, že sa nechcel modliť spoločne s evanjelikmi a. v., ktorí sa boli sišli na porade, aby vyrovnali spory, ktoré povstaly medzi synmi jednej cirkvi. Pelikán odpovedal, že ako sa možno modliť s ľuďmi, ktorí nestoja na tom istom základe viery, čo, pravda, vyvolalo novú búrku a akoby na vzdory niekto vytiahol podpisný hárok za údov Kostnickej jednoty, aby ho prítomní podpisovali. Okrem nás dvoch s Palicom podpísali ho temer všetci prítomní kňazi i s dvoma biskupskými administrátormi. Bol to síce dôvod, lenže nie proti Pelikánovi, ale proti pravovernosti našich vedúcich ľudí. Pelikán sa ešte väčšmi zatvrdil a mal o jednu príčinu viac napádať našu úradnú cirkev. Videl som to na ňom ešte v ten večer, lebo sme spolu nocovali u nášho dobrého luterána Gašparíka.

30-ty september stal sa mi pamätným pre celý ďalší život. Ráno šli sme do chrámu vyprosiť si pomoc v daľších prácach. Idúcky z chrámu hľadal som zpomedzi prítomných advokátov nejakého súceho zástupcu pre Hlaváča, ktorý síce úradoval, ale seniorálne predstavenstvo turčianske pokladalo ho za uzurpátora a nástojilo, aby výrok generálneho súdu uhorskej cirkvi bol vykonaný, t. j. Hlaváč z fary odstránený, hoc i použitím svetskej moci (brachiálne). Tu pomáhalo iba obnoviť pravotu. Našiel som nášho horlivého obhájcu dr. Emila Stodolu, ktorý sa odsúdeného ujal a vec jeho priviedol ta, že pravotu obnovili, o čom už bola reč. Pri tomto len toľko pripomínam, že som sa až divil, ako dajú ináč neodvislí ľudia na seba vplývať a beztoho, aby sa presvedčili o veci, jedni z kamarátstva, iní z nepravej oportunity, iní z duchovnej liene, že sa im ťaží ísť na koreň veci, prijmú ustálenú, keď i nepravú mienku.

Cestou z chrámu na župný dom pripojil sa Šimkovic a hovoril, že na porade, ktorá bola neskoro v noci, ustanovili tam prítomní, že ma budú voliť za teol. profesora. Aj sa tak stalo, ako o tom svedčí 13. bod zápisnice gen. rady: „Za profesorov teol. akademie gen. rada vyvolila: Jána Jamnického, Samuela Osuského, Jána Bakoša, dr. Karla Lányiho, dr. Aladára Hornyánszkeho, Michala Bodického, Rolanda Steinackera a Fedora Ruppeldta. Všetci vyvolení — doteraz farári — majú sa zriecť farárskeho úradu. Povolávajúce listiny vyvoleným vystaví akademický výbor.“

Podľa znenia zápisnice voľba nebola, ako lanského roku, dočasná, na jeden rok, ale definitívna, keď sa žiadalo od vyvolených, aby sa zriekli doterajších úradov, na ktoré mali doživotné právo. Na gen. rade boli prítomní len dvaja profesori: Jamnický a Osuský. Prvý ako kandidát na správcovstvo Domova, druhý podal zprávu o Teol. akademii, ako i návrh prof. sboru na zriadenie Teol. akademie i učiva. Divné bolo všetkým, že neprišiel dočasný prof. a dekan Julius Bodnár, tak že obšírnejšiu zprávu o teologii podal len tak z pamäti biskupský administrátor Zoch, ktorý svojou neúnavnou pilnosťou získal si veľké zásluhy o Teol. vysokú školu, ktorú menovali sme akademiou, čo vzbudilo veľké nedorozumenie v Čechách, lebo tam pod akademiou rozumeli a rozumejú typ školy medzi strednou a vysokou, a ani doteraz nepodarilo sa nám presvedčiť pražských pánov, že sme práve takou vysokou školou, ako Husova ev. teol. fakulta v Prahe. Tu do popoludňajšieho zasedania gen. rady prišiel Bodnár, pravda, celý rozrušený, lebo sa už bol dozvedel, že ho pri profesúre obišli. Žiadal si slovo, že chce podať zprávu o Teol. akademii. Dostal ho, prečítal svoju obšírnu zprávu a v pochopiteľnom rozhorčení dal výraz svojej nevoli. Keby bol býval ráno v zasadnutí gen. rady, možno, že by sa vec bola obrátila v jeho prospech; takto bola rozhodnutá a údovia gen. rady neboli náklonní o tom ďalej reči šíriť. Bodnár cez prázdniny vypracoval znamenitú zprávu o počiatkoch a prvom roku Teol. vysokej školy bratislavskej. Prečo nemohol pustiť tam korene ako profesor a správca, o tom nechcem hovoriť. Bolelo ma, že som svoj nový úrad dosiahol bolesťou a sklamaním dobrého priateľa, ale stalo sa. Úrad som prijal a keď som hneď po vyvolení šiel k prítomným dvom novým kolegom, Jamnickému a Osuskému, a opýtal som sa ich, či ma prijmú za brata, odpovedal mi Osuský, že ma už i za dekana vyvolili, nie síce de jure, lebo oni boli len dvaja, ale vedeli, že ani ostatní traja kolegovia nebudú proti tomu. Odpísal som svojej milej manželke, aká premena sa stala. Redaktorovi Nár. novín vypovedal som ďalšie spolupracovníctvo, lebo som vedel, že mi nastáva tuhá, nezvyčajná práca. Nebola to malá vec, že ako 68-ročný starec, v ktorom veku mnohí žiadajú sa na odpočinok, cítia sa telesne i duševne práce neschopní, chytil som sa do práce inej, akej som dosiaľ nekonal. Pravda síce, že som sa s úľubou zapodieval historickými štúdiami, najmä svetskými. Na pr. Momsenovu: Geschichte der römischen Republik vedel som temer nazpamäť. Študoval som Rankeho a iných. Ako teolog naučil som sa mnohé časti z Kurtzovej Kirchengeschichte, ale to ani zďaleka nestačilo pre profesúru. Vedel som to. Ešte počas trvania gen. rady prišiel bol medzi nás priateľ Jožko Škultéty a hovoril, aby sme sa s profesorskou voľbou neponáhľali, lebo ide z Ruska dr. Kvačala, toho aby sme upotrebili. Na to by sme všetci pristali, keby bol už tu býval, ba keby bol prišiel, kým som z fary nezaďakoval, bol by som mu prepustil miesto. To však, že sa vracia, bola len zvesť, a okrem toho mysleli sme, že pre takého učenca europskej povesti bude málo ešte ani cele nezriadená profesorská katedra. Iste sa bude uchádzať o univerzitnú profesúru, ako sa i stalo, ale o tom pozdejšie. Ostatne ja som o prednášaní cirkevných dejín pre teologov mal tú mienku a dosiaľ sa jej pridŕžam, že budúcim kňazom dostačí, aby mali všeobecny prehľad o dejoch cirkevných, nakoľko ho budú potrebovať v kňazskej službe či ako kazatelia, či ako katechetovia. Kto sa chce vedecky zaoberať dejinami, nech sa vhĺbi do toho, ale vieme, že to urobí sotva z desiatich jeden. Načo tých deviatich moriť učenými teoriami, štúdiom prameňov a p., pri čom obyčajne neujde sa času na to, čo je najpotrebnejšie?