ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo sa začalo písať prievrat, ale sa neujalo. Nechcem sa púšťať do rečovej hádky, dosť toho máme pri „Pravidlách slovenského pravopisu“. O tom len toľko poznamenávam, že hoci si vážim učenosť bratov Čechov, pri ustáľovaní pravidiel, týkajúcich sa slovenskej reči, môže a má povedať posledné slovo Slovák. Smutná vec, že sa z čisto národnorečovej veci urobilo politikum. Platí to pre obe strany. Preto, že Česi píšu tam i, kde my y, sa nepobijeme. Spoločne sme utvorili štát československý, a nie český, ani slovenský, to nám má ukázať priamu cestu, že je tu reč o dvoch rovnocenných národoch, z ktorých jeden hovorí česky a druhý slovensky. Československej reči niet, tak ako niet europskej alebo škandinávskej, hoci sú Europa i Škandinávia zemepisné pojmy. Hlavná vec, že Slovák rozumie Čecha a Čech, ak si dá na tom záležať, Slováka. Tu platia Kollárove slová: Cesty mohou býti rozličné, jenom vůli všickni mějme stejnou. Teraz hovorme si o prevrate a nie o prievratníkoch.

V prvú nedeľu novembrovú 1918 svätili sme pamiatku reformácie. Pred sl. božími podľa obyčaje prišli do kancelárie niektorí starší cirkevníci a rozprávali podivné veci; medziiným, že vojaci s frontu utekajú a že slovenský vojak vyťal zaucho konduktorovi, ktorý na stanici kričal; „Nagyszombat!“ nie „Trnava“ a naľakaný konduktor kričal „Trnava“. Toto je už — rečiem — niečo nového a pre nás potešiteľného, hoci sa to začalo zauchom. Náš Vajanský hovorí, že zaucho v pravom čase na pravom mieste robí divy. Toto zaucho bolo dôkazom prebúdzajúceho sa slovenského povedomia. Cez Trnavu cestovalo tisíce Slovákov, ale máloktorým prišlo na um, že sa nemá kričať Nagyszombat, ale Trnava. Veď pritrpeliví Slováčkovia trpeli popremieňanie mien ich rodných dedín a nepamätám sa, že by v niektorej dedinke boli shodili alebo pošpinili tabuľu, na ktorej bol nápis. Keď sa v obecnom výbore krajnianskom pretriasal návrh stoličného výboru, aby sa meno obce pomaďarčilo, Žid-výborník radil, aby sa obec, ako verná vlasti, pomenovala Koronafalu; ja som na to odpovedal, že mená premieňajú si len takí, ktorí alebo sa hanbia za meno svojich predkov, alebo niečo zlého, nečestného vykonali a tak nechcú, aby ich po mene poznali. My sa nemáme čo hanbiť za meno našej obce. Stalo sa i to, že list, adresovaný do Krajna, zablúdil do rakúskej Krajny. Narádzal som preto, aby sa naša obec volala Nitra-Krajna, a výbor to jednohlasne prijal. Ale stoličným pánom neznelo to dosť vlastenecký, preto nám sami dali meno Nitra-Karaj, čo síce bolo tiež slovenské, lebo pochodí od kraj, alebo krajec, lenže znelo neslovenskejšie, a hlavná vec, páni si vykonali svoje. Na tabuli zjavilo sa meno „Karaj“ a nikomu neprišlo na um tabuľu zrútiť, nápis odstrániť alebo zamazať. Pravdaže, maďarskí páni v takýchto veciach nepoznali žartu a trestali kruto. Teraz po 14. rokoch, čo hlavné mesto Slovenska dostalo meno Bratislava, hovorí sa, píše sa i vo vládou vydávaných alebo aspoň podporovaných deníkoch Pozsony — Presburg, ako by nebolo bývalo prevratu.

Ale vráťme sa k prevratu. So znepokojenou mysľou išiel som do chrámu; neviem, ako som kázal, ale viem, že podľa obyčaje nevynášal som politiku na kazateľňu, lebo tam sa má zvestovať Slovo božie a nie veci ľudské, svetské. Po vyjdení z chrámu dozvedel som sa, že sa niektorí vojaci vrátili s frontu a prvou ich prácou bolo poshadzovať maďarské nápisy ešte i so školy. Pomyslel som si: Ak sa s tým uspokojíte, Boh s vami! Jeden z nich, ktorý pozdejšie pre hriešny čin stal sa samovrahom, vošiel do školy a tam strhol a rozdriapal predpísanú maďarskú hymnu: „Isten áld, meg a magyart.“ Ani za tou mi nebolo ľúto, hoci som o niekoľko dní zachránil v štátnej škole v Dolinách mapu Uhorska, ako historickú pamiatku. Neviem, či je ešte tam, ale veru bolo by dobre zachovať takéto pamiatky, čo len k vôli tomu, aby sme si pripomínali, v čom sme boli a v čom sme dnes, aby sme sa naučili vážiť si slobodu.

My na dolnom konci dediny nevedeli sme, čo sa robí vyše nás. Počuli sme, že s frontu prišlí vojaci zle robia Jakubovi Herzovi, uhladenému, ale ináč prefíkanému Židovi. Pomyslel som si: Tam sú v susedstve žandári, tam je v obecnom dome notár, nech robia poriadok. Nevedel som, že žandári dostali úpravu nemiešať sa do ničoho, tak že veru u Jakuba bolo zle. Nielen že vypili a porozlievali všetok opojný nápoj, ale začali i brať, čo bolo, ba vraj ktorási žena i zpod hlavy chorého Jakuba vankúš vyšklbla. To sme sa, pravda, dozvedeli až na druhý deň, ktorý nám doniesol zvláštne prekvapenie. Ráno okolo 7-mej prišiel na faru notár s celou rodinou a nastrašený prosil ma, aby som ho zachránil. Zadivil som sa, čo sa stalo. A tu som sa dozvedel, že opilí vojaci neskoro v noci prišli od Jakuba do obecného domu, otvorili násilne bránu, požadovali od notára tabak, lebo on mal u seba úradne prideľovaný tabak. Na vine bola jeho žena, lebo chcela mať z toho úžitok, a hľa, slúžilo to na skazu. Notár musel ich povodiť po všetkých izbách i po povale, kde našli väčšie zásoby cukru a petroleja, ktorý porozlievali, tabak a niečo cukru sobrali a odišli. Ľudia hovorili, že by boli notára i bili, ba Cigán-vojak chytil ho za fúzy a tak ho vodil a nútil, aby dal tabak. Ale to iste neviem a nerád som sa na také veci vypytoval. Notár so svojou ženou, deťmi a ešte akýmsi mladým šuhajom z rodiny prišli ako utečenci k nám, kam predtým nechodievali. Bolo to ich záchranné miesto, hoci by sa im ani doma nebolo nič stalo. Hnalo ich zlé svedomie, povedomie toho, ako nakladali s ľuďmi. Veď je pravda, že notár musel na rozkaz vrchností mnoho vecí konať, ktoré boly na ubíjanie ľudu. Vezmime si len voľby poslancov, popisy voličov a p., ale bolo by sa dalo vyhnúť i tu srážkam s obecenstvom, keby nebolo bývalo ctibažnosti vyznačiť sa nahor a lakomstva. A tu musím vydať svedectvo pravde, že Nozdroviczky ako notár konal svoje povinnosti, chránil obecný majetok a nedovolil ani iným, aby sa na obecnom pásli. Sám nebol vydieračom, to konala miesto neho jeho žena, bohužiaľ, krajnianska rodáčka, predošlého notára dcéra. Zakladal si na tom, že je zemän a tak nezemäna, najmä sedliaka, ani nepokladal za človeka. Bol horlivý Maďar, nechcel sa so mnou slovensky shovárať a na slovenský pozdrav mi neodpovedal. Preto sme sa ani neschádzali, iba úradne. Možno síce, že mu zakázali ku mne chodiť; veď sám slúžny Filberger sa mi priznal, že sa neopováži ku mne prísť, lebo strežú na neho, kam chodí.

Keď bolo zle, bola notárovcom fara dobrá, a dosiaľ po rokoch mi srdce sviera, keď si pomyslím na žalostný obraz, ako so strachom a plačom prišla celá rodina do farskej kuchyne. Obecný sluha, Samko Miko, doniesol za nimi dva kufríky, všetok majetok, ktorý si odniesli zo svojho všetkým dobrým naplneného bytu. Poslali ho hľadať voz, ktorý by ich odviezol do Vrbového. Odišiel, ale viac sa nevrátil, iste sa bál o svoju kožu. Moja dobrá, Bohu oddaná manželka prvá sa spamätala, navarila čaju, prikryla stôl, doniesla naň, čo bolo po ruke, a volala nezvaných a na ten čas nebezpečných hostí, aby sa posilnili. Ale na to nebolo času, lebo nás upozornili, že hore nad farou je mnoho nashromaždených ľudí. Vyšiel som k nim a spýtal som sa ich, čo chcú. Povedali mi, že chcú vedieť, či notár neuteká s obecnými peniazmi. Vrátil som sa do fary a povedal mu, čo ľudia chcú. Siahol do vrecka, vytiahol kľúč od železnej pokladnice a oddal mi ho, ale ľudia sa s tým neuspokojili. Čo je vraj z kľúča, ak je pokladnica prázdna, a mali pravdu. Hoci druhý kľúč bol u obecného kasíra, žiadali, aby notár išiel na obecný dom a tam sa dokázalo, či je obecná pokladnica v poriadku. Dobre — hovorím — ale notárovi sa nesmie nič stať. Temer urazene sa ma spýtali, či sú oni zbojníci. Chcú len vedieť, v akom poriadku je obecná pokladnica. Keď som to oznámil notárovi a povedal mu, že i ja idem s ním, hotový bol ísť, len deti plakaly, bály sa o otca, až ich moja manželka upokojila, aby sa nebály, že i ja idem. Divná vec, tá drahá duša nikdy sa nebála o mňa, nemyslela, že by sa pritom i mne mohlo zle prihodiť. Vedela, že kto si koná svoju povinnosť, je pod ochranou božou. Šli sme, vyšli sme hore 28 schodíkmi, ktoré vedú do chrámu, vošli sme medzi ľudí, ktorí sa rozstúpili a za nami šli záhumním, potom dosť hodným priestranstvom cestou medzi potokmi a močaristými lúkami. Na ceste stretli sme staršiu vdovu, ktorá povedala notárovi: „Však sa im už zídu ten pán farár!“ Iste mnoho počula, čo notár o mne zlého pohovoril. Pred obecným domom spýtala sa akási dievčina, či žije Kristus. Iste bol niečo ľahkomyseľného povedal. Na ďalšie vysvetľovanie nebolo času, lebo shromažďoval sa do obecného domu vždy väčší zástup, tak že sme sa dnu ledva pretisli. Na moju otázku, čo žiadajú od notára, odpovedali, že chcú vedieť, či sú obecné peniaze v obecnej kase. Notár doniesol deník príjmov a výdavkov. Z toho, ako i z iných záznamov zistilo sa, koľko má byť peňazí v pokladnici. Prítomný kasír, Daniš Horák, otvoril pokladnicu, vyňal peniaze a položil na stôl, ku ktorým notár dodal zo svojho stolíka 1000 korún, ktoré bol prijal z arendy obecného majetku. Na moju otázku, kto má čítať peniaze, všetci skríkli: „Pán farár!“ Ja som povedal, že v takomto hluku, medzi toľkými ľuďmi nedám sa na to, a označil som dvoch, medzi nimi istého najväčšieho krikľúňa, aby čítali peniaze. Chytili sa do toho, ale ten krikľavý načítal o 2000 korún viac, ako naozaj bolo. Všetci sa zasmiali. Mne dobre bolo prostred rozbúreného zástupu počuť úprimný smiech, lebo smiechom krotia sa náruživosti. Peňazí našlo sa viac, ako malo byť podľa deníkov. Na moju otázku odpovedal notár, že sú to peniaze, ktoré treba vyplatiť za kravy, zrekvirované pre vojsko. Všetko som poznačil do zápisnice. S pokladnicou sme boli hotoví, peniaze sa odložily. Kasír zamkol železnú skriňu a vzal si jeden klúč. Na moju otázku, kto má prevziať druhý kľúč, odpovedali všetci: „Pán farár!“ To som už nemohol odoprieť a tak som sa stal kontrolórom obecnej pokladnice. Na štátne matriky sme zabudli. Keď som sa ľudí pýtal, čo majú proti notárovi, začaly sa ženy sťažovať, že dostávaly malú podporu. Žalovaly sa najviac také, ktorým by podľa práva a spravodlivosti nebola patrila, lebo maly dosť majetku, aby mohly vyžiť i s deťmi. Notár odpovedal, že vyplácalo sa podľa nariadenia, a pri poslednej výplate ešte i zvýšilo. Peniaze poslali zpät, lebo predstavení nemali práva ich zadržať. Notár napokon zavolal: „Nech žije slovenčina!“ Ale na shromaždených nemalo to účinku. Pobral som sa i s notárom von. Vyšli sme bez prekážky. Pred obecným domom prosil ma notár, aby som ho odprevadil na hradskú, ktorá bola len niekoľko krokov za potokom, že je tam i slúžny Filberger. Zadivil som sa, ale šiel som. Ako sme tak šli a celý zástup za nami, prišiel naproti žandársky stražmajster z Myjavy a požiadal ma, aby som povedal rychtárovi, aby dal voz na prevezenie chorých a detí do Vrbového. Rychtár Štefan Valášek, celý ustrnutý, nemohol povedať ani slova, ale ani nebolo radno, lebo sa zo zástupu, idúceho za nami, ozývaly hlasy, aby sa nikto neopovážil zapriahať, lebo polámu koňom nohy a kolesá na voze posekajú. V týchto slovách bola vyjadrená úplná nenávisť proti doterajšej správe a nedalo sa nič povedať ani robiť. Vyšli sme na hradskú. Pred žandárskou kasárňou stály tri vozy, dva veľké, naplnené kuframi a debnami, a jeden panský, v ktorom sedely dve alebo tri panie, ale bol tam i veľký zástup ľudu, ku ktorému sa pripojili aj tí, ktorí šli z obecného domu. Okolo vozov stáli žandári a odtískali ľudí. Slúžny dr. Filberger ma prosil, aby som napomenul ľudí, nech sa netisnú k vozom, lebo žandári museli by použiť zbraň a mohla by tiecť krv. Musel som posbierať všetku chladnú myseľ a povedal som pokojným hlasom ľudu: „Všetku žlč, ktorá sa vo vás nasbierala za roky a roky, nemusíte naraz vydať. Len tichšie, prosím vás, aby som sa nemusel za vás hanbiť!“ Ustúpili od vozov a trochu utíchli. Len dve ženy, Uršula K., zlej povesti, a istá Cigánka, dohadovaly sa so slúžnym o podporu. Hádke urobil koniec Martin Konečník z kopaníc, ktorý posmešne sa opýtal: „Ako je to, že vy, naši sluhovia, odchádzate a nepoviete nám ani: s Bohom ostávajte!“ Slúžny odpovedal: „Doteraz sme pravdu mali my (rozumel tým maďarskú vládu), teraz máte vy (slovenský ľud).“ Ja som musel konať kresťanskú povinnosť. Videl som, že i naši žandári sa sberajú. Jeden z nich bol ženatý a jeho žena ležala práve po pôrode. Aby som ju potešil a upokojil, vošiel som a povedal, aby sa nebála, že sa jej nič nestane. Ani sa jej nestalo. Asi o dva týždne prišiel pre ňu otec z Brezna a odviezol ju. Horšie bolo, čo som videl pred kasárňou. Stály tam dve ženské, staršia a mladšia, s dvoma malými deťmi a akýmisi batôžkami. Iste detská bielizeň a vankúše. Prišiel ku mne žandársky strážmajster zo St. Turej a prosil ma, aby som sa zaujal jeho ženy a svokry s deťmi. Sľúbil som, a keď ma i notár prosil, aby sme sa vrátili na faru, zachytil som obe plačúce ženy a pohli sme sa. Keď som videl, že si nevedia poradiť s deťmi a batôžkami, zavolal som vojačka-suseda: „Martin, poď pomôcť!“ Poslúchol, vzal batôžtek, ale za mostom videl svoju sestru, oddal jej svoje ľahké bremeno a vrátil sa. Vo fare moja láskavá manželka ujala sa opustených. Notárovcom dala na cestu celý chlieb a oni sobrali sa z fary k vozom, ktoré sa už boly pohly od žandárskej kasárne a zastaly naproti fare. Ešte ma notár preboha prosil, aby som ho vyprevadil na hradskú, hoci to bolo iba sto krokov. Vyprevadil som ho až k vozom a rozlúčil som sa s ním.

So slúžnym, notárom, žandármi odišli z Krajného všetci reprezentanti maďarského panstva. Ostal tam posledný Fálda, ale ten nič neznamenal. Obecná vrchnosť sama od seba prestala 5. nov. 1918, nastalo ozajstné „vacuum iuris“ (bezvládie). Iba moje slovo platilo. Ale čo si počať s rozvášneným zástupom, ktorý býval sem a tam po kopaniciach rozptýlený? Vtedy bolo jasné, že i najhoršia vrchnosť je lepšia, ako nijaká, a že vrchnosť je ustanovenie božie. Šiel som k žandárskej kasárni, tam som našiel shromaždených ľudí, povedal som tam prítomným predstaveným, aby našli strážnikov, ktorí by cez noc strážili obecný dom, keď je prázdny. Sľúbili i vykonali, ale čo, keď v noci i strážnici spojili sa s tými, čo prišli odnášať i odniesli obilie, ktoré bolo na povale. Nedivil som sa, lebo mnohí nemali čo jesť, ale hlúpe bolo, že poroznášali i náradie, ktoré pozdejšie museli vrátiť. Takto sa začala sloboda.